Osudy Rýchlej divízie
Číslo 4/2008 ·
·
Čítanosť článku: 5648
Jozef Cincík: Slovenská armáda na východnom fronte (Archeologické múzeum SNM, Žižkova 18, Bratislava, 7. – 30. 11. 2008; vernisáž 6. 11. 2008, 15:00; úvodné slovo: PhDr. Radoslav Ragač, PhD, riaditeľ Slovenského národného archívu; kurátorka výstavy: Bohunka Koklesová.)
Kto sa v rámci Mesiaca fotografie 2008 prešiel trochu bokom od centra Bratislavy, natrafil na výstavu inštalovaná pod Bratislavským hradom v múzeu oproti Rybárskemu cechu. Stálo to zato najmä vzhľadom na skutočnosť, že komunisti na Slovensku dlhé desaťročia presadzovali svoje červené videnie obdobia druhej svetovej vojny. A v ňom boli najfotogenickejší partizáni. Učebnice, výklady mäsiarstiev a zelovocov, časopisy a noviny poslušne molestovali obyvateľstvo takouto prezentáciou slovenských vojnových rokov. Je osviežujúce pozrieť si aj druhú stranu reality a urobiť si trochu plastickejší obraz o tomto období. Jeden z jeho detailov predstavuje účasť slovenských vojakov na frontoch druhého svetového konfliktu minulého storočia. Významná časť týchto vojakov bola postupne nasadená do útoku proti Sovietskemu zväzu, a to doslova pár dní po jeho napadnutí hitlerovským Nemeckom.
So slovenskou armádou na východný front išiel ako fotoreportér Jozef Cincík (1908 – 1982). Vďaka jeho záberom vznikol zaujímavý dokument o ťažení slovenskej Rýchlej divízie. Táto divízia vznikla po reorganizácii slovenských poľných jednotiek na základe operačného rozkazu ministra národnej obrany Ferdinanda Čatloša z 25. júla 1941. Prvým veliteľom Rýchlej divízie bol generál Jozef Turanec, po ňom generál Štefan Jurech. Najvyšší stav dosiahla v auguste 1941, keď mala 301 dôstojníkov, 90 poddôstojníkov a 8060 vojakov. Vnútorne sa členila na dva pešie pluky, jeden delostrelecký pluk a niekoľko špecializovaných jednotiek. Je pozoruhodné, že divízia nedisponovala tankami, obrnenými vozidlami ani samopalmi; 12 tankov dostala až v novembri 1942.
Rýchla divízia sa zúčastnila bojov o Kyjev a postupovala pozdĺž rieky Dneper do Kremenčugu a po prekročení Dnepra smerom na Rostov na Done. Víťazný boj o Rostov v júni 1942, bránený vojskami sovietskej NKVD, bol najväčším úspechom Rýchlej divízie. Odtiaľ postupovala takmer pol roka smerom na Kaukaz. V dôsledku sovietskeho víťazstva pri Stalingrade však začala ustupovať, až v lete 1943 skončila na Kryme. Dňa 1. augusta 1943 bola premenovaná na Pešiu divíziu. Nasledujúce obdobie jej účinkovania bolo poznamenané ústupom a stratami. Častejšie sa začalo vyskytovať aj prebiehanie vojakov na sovietsku stranu. Po ústupe na západ cez Ukrajinu, Moldavsko a Rumunsko nasledovala premena divízie na 1. technickú brigádu, ktorá bola využitá pri opevňovacích prácach. V septembri 1944 jej príslušníkov nemecké jednotky úplne odzbrojili. Dôstojníci si mohli ponechať pištole a vojaci bodáky. Divízia bola využívaná iba ako pracovná jednotka. Dejiny Rýchlej divízie sa definitívne skončili v marci 1945, keď jej zvyšky na území Maďarska zajali jednotky Červenej armády.
Jozef Cincík fotografoval skôr v tyle divízie postupujúcej od Ľvova až po Dnepropetrovsk. Zachytil zdevastované mestá, ich obyvateľstvo, túlajúce sa sovietske deti. Zaznamenal presuny vlastnej jednotky a život jej vojakov. Za povšimnutie stoja fotografie slovenských vojakov s dvojkrížom na helmách, ako odvádzajú sovietskych zajatcov; fotografie, ako sa sovietski vojaci vzdávajú slovenským, nepatrili v časoch ČSSR k tým zverejňovaným. Zaujímavý fragment našej histórie reprezentuje záber, na ktorom slovenský vojak po stiahnutí jednotky na Krym hliadkuje na brehu Čierneho mora.
Možno by stálo za zváženie, či by si takáto objavná výstava z fondu Slovenského národného archívu nezaslúžila aj dlhšiu expozíciu.
Albert Otruba
Autor je asistentom poslankyne Európskeho parlamentu.