Hana Ponická: Lukavické zápisky
Číslo 2/2005 ·
·
Čítanosť článku: 6458
Hana Ponická
Lukavické zápisky
Vydavateľstvo Michala Vaška
Prešov 2004
V predvečer 15. výročia „zamatovej revolúcie“ sa konala v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca v Bratislave, prezentácia knihy Hany Ponickej – Lukavické zápisky, ktoré vydalo Vydavateľstvo Michala Vaška. Lukavické zápisky Hany Ponickej prenesú čitateľa do roku 1977. Nádherný opis čarokrásnej prírody, rázovitej slovenskej krajiny sa strieda s tvrdou realitou toho, čo sa označuje ako normalizácia. Priam čarovné spojenie publicistiky s beletriou dáva tejto knihe ako literárnu, tak aj historickú hodnotu. S dojímavým opisom perzekúcií, ktoré človeka postihli ak sa vzoprel štátnej moci, ale aj postojov ľudí, ktorí menili so svojimi kabátmi aj svoju tvár... Táto kniha je vlastne akýmsi speculum mundi, ktorý tu donedávna bol. Je osobným svedectvom jednej epochy a, podľa mňa, o to vzácnejším. Stržeň knihy Lukavické zápisky, či „prípadu Ponická“ tvoria tri skutočnosti: „Charta 77“, autorkin „Diskusný príspevok k 3. zjazdu Zväzu slovenských spisovateľov,“ a francúzsky časopis „Le Monde“ zo dňa 4. 5. 1977, ktorý spomínaný príspevok uverejnil. Chartisti a Charta 77 boli akosi viacej vecou „veľkej Prahy“, aj keď táto skutočnosť znamenala veľmi veľa pre celú našu krajinu a čo-to sa pohlo aj u nás, na Slovensku. Režim so svojou reakciou neotáľal, spustil vlnu perzekúcií, a odpovedal aj rozbehnutím podpisovej akcie: rezolúciou proti Charte. Autorka v knihe celkom otvorene opisuje ako väčšina našich ľudí, rad za radom, svojími podpismi pod rezolúciu odsúdili snahy a víziu chartistov, napriek tomu, že samotnú Chartu 77 ani nevideli, nečítali, nepoznali! Spomínaný diskusný príspevok k 3. zjazdu ZSS je „manifestom“, v ktorom sa autorka postavila na stranu režimom prenasledovaných a postihovaných spisovateľov. Príspevok, samozrejme, v diskusii na zjazde neodznel, ale Hana Ponická ho dala zaregistrovať do protokolu. Svojou cestou sa dostal aj za hranice republiky. Rozsiahly úryvok z neho bol uverejnený aj vo francúzskom Le Monde. Šťastím a snahou ľudí osud príspevku pokračoval ďalej. Zahraniční Slováci ho pod vedením Štefana Romana odoslali do Belehradu, kde bol priložený k samotnej Charte 77 a stal sa tak „slovenskou Chartou“! Osobitne treba pripomenúť, ako to bolo aj pri prezentácii knihy zdôraznené, že tento diskusný príspevok, ktorý mal tak veľkú odozvu, bol samostatným tvorivým publicistickým a politickým činom spisovateľky Hany Ponickej. Starší čitateľ sa vďaka týmto zápiskom vráti späť do minulosti, môže tak s odstupom času reflexovať aj svoje vlastné postoje o dobe, v ktorej žil. Pre mladého človeka, ktorý túto dobu nezažil, prípadne len „jednou nohou“ v čase detstva, je toto dielo zaujímavým a v istom zmysle aj potrebným duchovným pokrmom. Mnohí už zabudli ako sa kedysi žilo, že existovalo čosi ako „oficiálna literatúra“, že ľudia sa tak strašne báli, že nevedeli, nechceli, nedokázali vyjadriť svoj vlastný názor. Možno sa len čudovať, prečo toto úžasne dielo nebolo na Slovensku vydané už skôr, prečo to trvalo celých 15 rokov, po 89-tom! Lukavické zápisky sú knihou osobného svedectva, zachytávajúcou snahu človeka vzoprieť sa svojím spôsobom a na svojom poli, svojou troškou, totalitnej mašinérií. Čo môže byť lepšou učiteľkou, čo môže byť poučnejšie, ako osobný príklad? Príklad, ako sa dá nestratiť svoju tvár, ako sa môže vzoprieť aj krehký človek. Knihu by som odporučil každému čitateľovi, ktorému nie je cudzia ani naša minulosť ani naša budúcnosť, aby sme neboli ako ten zamrznutý Zelený motýľ na dne spisovateľkinho pohára. Spoznajme a vážme si ľudí, ktorí nás svojím príkladom učia bojovať za svoje práva, slobodu, pravdu. Ľudí, ktorí nám ukázali, že sa oplatilo veriť, že Zelený motýľ len spal – a ja som rád, že žijem v dobe, kedy môžem vidieť, ako sa snaží opäť lietať, a dokonca mu i možno napomáhať...
Juraj Lauko