Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Z podzemia na svetlo

Číslo 4/2008 · Peter Borza, Atanáz Mandzák · Čítanosť článku: 6007
 

Gréckokatolícka cirkev 1950 – 1968
Peter Borza, Atanáz Mandzák

Šesťdesiate roky minulého storočia priniesli zmenu spoločensko-náboženskej situácie a isté uvoľnenie napätia v krajine postihnutej tvrdou proticirkevnou politikou. Obnova Gréckokatolíckej cirkvi v roku 1968 bola udalosťou, ktorá potvrdzovala zlepšenie pomerov v Československu. Cesta k obnove však nebola krátka a ani ľahká. Uznesenie vlády č. 205/1968 o povolení Gréckokatolíckej cirkvi a vládne nariadenie č. 70/1968 Zb. o jej hospodárskom zabezpečení zo dňa 13. júna 1968 boli výsledkom osemnásťročného zápasu duchovenstva a veriacich o svoju milovanú cirkev.

Cesta do podzemia 1945 – 1950

Po druhej svetovej vojne patrilo Československo medzi krajiny oslobodené Červenou armádou, s ktorou do strednej Európy zavítala a, žiaľ, nadlho sa v nej usadila komunistická ideológia. Československo sa takto zaradilo do skupiny krajín patriacich do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu. Vonkajším nástrojom na presadenie sovietskej moci sa stala Komunistická strana Československa, ktorá potrebovala necelé tri roky od skončenia druhej svetovej vojny, aby sa zmocnila vlády v krajine a nastolila monopol jednej strany. Tomu však predchádzalo postupné oslabovanie vplyvu nekomunistických strán a organizácií a neskôr po februári 1948 aj ich úplná likvidácia. Medzi najväčších protivníkov novej moci patrila Katolícka cirkev, ktorá zaujala voči komunizmu vyhranený postoj. Pochopiteľne sa preto stala terčom diskreditácie a postupného oslabovania jej vplyvu na spoločnosť. Súčasťou proticirkevného boja bola aj likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi v Československu, ktorá po skončení vojny požívala zaslúžený obdiv pre svoj hrdinský postoj, keď išlo o pomoc prenasledovanému židovskému obyvateľstvu a odbojovému hnutiu. Titul „prešovský biskup“ bol spojený s významom „hrdina počas fašistického prenasledovania“.(1)

To sa však zmenilo už koncom roka 1945, keď sa objavilo udanie na biskupa Pavla Petra Gojdiča za kolaboráciu s režimom vojnovej Slovenskej republiky. Sabinovská odbočka Zväzu protifašistických politických väzňov, aby si v súvislosti s rokovaním medzi československou vládou a Svätou stolicou splnila svoju „vlasteneckú povinnosť“, sa 7. októbra 1945 obrátila na ministerstvo zahraničných vecí. Protifašistickí väzni upozorňovali ministerstvo na fakt, že biskup Gojdič bol horlivým kolaborantom, ktorý mal styky s gestapom a nenávidel všetkých Slovákov. Ďalšie nepravdivé obvinenia hovorili o tom, že na svoju biskupskú inštaláciu pozval len nemeckých a maďarských hostí a poskytol útočište kolaborujúcim Ukrajincom, ktorí utekali pred Červenou armádou.(2)

V priebehu roka 1946 sa ústretový prístup štátnej moci ku Gréckokatolíckej cirkvi začal postupne meniť na chlad až nepriateľstvo. Dôvodom bol azda humánny postoj prešovského biskupa k osudom ukrajinských utečencov, ako aj jeho podpora Demokratickej strane pred voľbami v roku 1946. Vo veľkej miere sa mu začala „venovať“ Štátna bezpečnosť (ŠtB), ktorá usilovne hľadala dôkazy o jeho spolupráci s príslušníkmi Ukrajinskej povstaleckej armády. Štátna bezpečnosť napokon v roku 1948 vypracovala obsiahlu správu o spolupráci gréckokatolíkov s banderovcami, čo výrazne dopomohlo k rozhodnutiu túto cirkev zlikvidovať.(3)

Projekt likvidácie sa mal uberať podobným spôsobom ako na blízkej Ukrajine a v krajinách patriacich do sféry vplyvu Sovietskeho zväzu, kde boli gréckokatolíci násilne prevádzaní do pravoslávnej cirkvi. Dňa 10. marca 1946 bola na západnej Ukrajine vo Ľvove počas zinscenovaného soboru zrušená Brestlitovská únia. Podobným spôsobom bola v Bukurešti 1. decembra 1948 zrušená únia sedmohradských gréckokatolíkov. Napokon bola zrušená Užhorodská únia, a to 28. augusta 1949 v Užhorode na Zakarpatskej Ukrajine. Osud gréckokatolíkov v týchto krajinách bol takmer istou predzvesťou, že podobná tragédia postihne túto cirkev aj v Československu. Zároveň s týmito udalosťami dochádzalo k budovaniu a upevňovaniu organizačných štruktúr Pravoslávnej cirkvi v Československu, aby bola schopná prevziať veriacich Gréckokatolíckej cirkvi a jej majetok.(4)

Biskup Gojdič v súvislosti s týmito udalosťami vykonal viacero krokov, ktoré mali zabezpečiť existenciu Gréckokatolíckej cirkvi v podmienkach otvoreného prenasledovania. Prvým krokom bola jeho požiadavka o menovanie pomocného biskupa pre Prešovskú eparchiu. V žiadosti zaslanej do Ríma vyjadril obavu o svojich veriacich, aby v prípade jeho choroby alebo smrti nezostali bez biskupa. Svätá stolica jeho žiadosti vyhovela a do tejto funkcie menovala Vasiľa Hopka, ktorý bol konsekrovaný za biskupa 11. mája 1947 v Prešove.(5)

V období po februárových udalostiach v roku 1948 zaznamenala proticirkevná politika štátu stúpajúcu tendenciu. V takejto neistej atmosfére, niekedy v roku 1949, určil biskup Gojdič – po porade s pomocným biskupom Hopkom – piatich kňazov za svojich zástupcov vikárov v tomto poradí: Vasiľ Hopko, Mikuláš Rusnák, Ján Kokinčák, Michal Sabadoš a Miron Podhajecký. Okrem toho pre prípad, že by centrálne spravovanie eparchie nebolo možné, respektíve keby ani jeden zo spomenutých nemohol vykonávať svoju funkciu, rozdelil eparchiu na 12 obvodov a do každého z nich určil kňaza s biskupskými právomocami.(6)

Rozhodnutie biskupa Gojdiča bolo veľmi prezieravé a sčasti aj účinné. Iste, v období, keď vznikalo, si ešte nikto nevedel predstaviť, ako bude štátna moc voči Gréckokatolíckej cirkvi postupovať, ale rozhodnutie požiadať o pomocného biskupa a vytvoriť sieť zástupcov znamenalo dôležitý krok k zabezpečeniu jej života v ilegalite. Vytvorili sa zároveň pravidlá pre automatické odovzdávanie právomoci ďalšiemu v poradí v prípade, keby došlo k úmrtiu, zatknutiu alebo keby z iných dôvodov nemohol zástupca biskupa vykonávať túto funkciu. Koncom roka 1949 sa biskup Gojdič ocitol už v úplnej izolácii, keď na biskupský úrad v Prešove bol Štátnym úradom pre veci cirkevné dosadený vládny zmocnenec(7) Michal Rodák(8).

V podzemí 1950 – 1960

Likvidácia Gréckokatolíckej cirkvi nazvaná represívnymi štátnymi zložkami „Akcia P“ prebehla podľa vopred pripraveného scenára na Prešovskom „pseudosobore“ dňa 28. apríla 1950. Znamenala začiatok útrap biskupov, duchovenstva a veriacich, ktorí sa s postupom komunistickej zlovôle nestotožnili. Len menšia časť kňazov a veriacich podľahla hrubému nátlaku a prijala pravoslávie. Štátna bezpečnosť si veriacich rozdelila do troch skupín. Podľa tohto delenia prvá skupina prijala rozhodnutie zinscenovaného soboru a s ním aj pravoslávie, druhá skupina uprednostnila Rímskokatolícku cirkev, kým veriaci z tretej, „najreakčnejšej“ skupiny si náboženské obrady (napríklad krsty, sobáše a pohreby) vykonávali sami na cintorínoch, pri krížoch alebo tajne v domoch; niekedy medzi nich prichádzali ukrývajúci sa gréckokatolícki kňazi, a tí im vysluhovali sviatosti a liturgické obrady.(9)

Predstavitelia komunistickej strany zodpovední za riešenie cirkevnej otázky rýchlo zistili, že podstatná časť kňazov a veriacich neprijala pravoslávie, preto v roku 1951 pripravili vysťahovanie kňazov aj s rodinami do Čiech alebo do iného kraja v rámci Slovenska. Akcii dali názov „P-100“, podľa predpokladaného počtu rodín. V skutočnosti do augusta 1952 vysťahovali 124 gréckokatolíckych kňazov s rodinami. Deportácie boli veľmi kruté. Kňazi s rodinami mali na vysťahovanie spravidla tri dni od doručenia dekrétu z krajského národného výboru (KNV) alebo od okresného cirkevného tajomníka; niekedy im zostalo dokonca iba 24 hodín. V dekréte mali určené miesto pobytu, ale realita bola taká, že na nich často nečakalo pripravené žiadne, ani len provizórne ubytovanie. Po deportácii pracovali v Čechách ako robotníci na jednotných roľníckych družstvách (JRD) a štátnych majetkoch (ŠM), na stavbách a v lesoch. Vyhľadávali však kontakty s podobne postihnutými a stretávali sa. Ich návratu bránili vysoké pokuty a určenie pobytu trestnou komisiou. Koncom päťdesiatych rokov sa situácia zmenila a oni sa predsa postupne začali vracať na Slovensko. Napriek náboženskému útlaku a krutým postihom sa gréckokatolícki duchovní nevzdávali myšlienky na obnovenie činnosti svojej milovanej cirkvi. Dokonca už v roku 1953 sa niektorí z nich obrátili na Kanceláriu prezidenta republiky a žiadali o umožnenie návratu do svojich farností.(10)

Tvrdé opatrenia komunistického režimu nezabránili Gréckokatolíckej cirkvi, aby po zinscenovanom sobore prešla na ilegálny spôsob života. Podľa vopred vydaných pokynov sa po zatknutí a odsúdení biskupa Gojdiča ujal vedenia biskupstva pomocný biskup Hopko, ktorý bol internovaný v Hlohovci, ako oficiálny generálny vikár zastupujúci biskupa v jeho neprítomnosti a zároveň prvý spomedzi piatich určených tajných vikárov. Štátna bezpečnosť bola o ustanovení vikárov informovaná a venovala im náležitú pozornosť. Kým biskup Vasiľ Hopko bol 18. októbra 1950 zatknutý a odsúdený na 15 rokov väzenia, Ján Kokinčák prestúpil na pravoslávie, Michal Sabadoš odišiel do Maďarska a Mikuláš Rusnák s Mironom Podhajeckým boli – podobne ako predtým biskup Hopko – internovaní v Hlohovci. Po jeho zatknutí mal vedenie biskupstva prevziať Rusnák a podľa správ ŠtB sa tak aj stalo, pričom funkciu vykonával do svojej smrti v roku 1954.

Archívne dokumenty ŠtB doteraz nevydali informácie o Russnákových aktivitách, ale zmieňujú sa pomerne široko o „rozvratnej“ činnosti Ivana Ljavinca, ktorý v roku 1950 unikol internácii a zdržiaval sa pre ŠtB na neznámom mieste. Biskup Hopko ešte počas svojho pobytu v Hlohovci vydal pre Ljavinca písomné poverenie, ktorým na neho preniesol právomoci generálneho vikára Gréckokatolíckej cirkvi pre celé územie Československa. Viedlo ho k tomu aj zistenie, že Ljavinec zostával na slobode a mal možnosť reálne pracovať v prospech veriacich na rozdiel od ostatných tajných vikárov. Ljavinca dobre poznal z Prešova, kde bol archivárom na biskupskom úrade, spirituálom a profesorom náboženstva. Prejavenú dôveru Ljavinec nesklamal. Stal sa dušou a motorom úsilia gréckokatolíkov obstáť v hodine veľkej skúšky prenasledovania. Vydával pokyny pre prácu kňazov ukrytých v ilegalite a kňazov, ktorí boli deportovaní do Čiech. Spolu s ďalšími sa staral o výchovu dorastu gréckokatolíckeho duchovenstva, zabezpečil tajné vysvätenie bývalých bohoslovcov za kňazov a veriacich povzbudzoval k vernosti prenasledovanej Gréckokatolíckej cirkvi.(11)

Po jeho zatknutí a odsúdení v roku 1955 ho nahradil Miron Petrašovič. V mene ilegálneho vedenia zasielal rezolúcie československej vláde a pravoslávnym cirkevným úradom, v ktorých žiadal obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi. Podobne nabádal veriacich k písaniu hromadných žiadostí. Spolu s Teodorom Rojkovičom vypracovali pre kňazov niekoľko inštrukcií:

1. Neprestupovať na pravoslávie a viesť k tomu aj veriacich.
2. Viesť veriacich k tomu, aby vstup do JRD podmienili obnovením Gréckokatolíckej cirkvi.
3. Na požiadanie svojich bývalých veriacich im vysluhovať sviatosti.
4. Povzbudzovať veriacich k písaniu žiadostí vláde za obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi.

Úsilie skupiny kňazov okolo Mirona Petrašoviča nebolo márne. Veriaci v obci Matisová v okrese Stará Ľubovňa odmietli v roku 1957 voliť kandidátku Národného frontu: pred voľbami napísali žiadosť o obnovenie cirkvi a zaslali ju Kancelárii prezidenta republiky. Podobné žiadosti napísali veriaci v obciach Ruské Pekľany, Trhovište, Čičarovce, Banské, Davidov a Veľký Bukovec. Teodor Rojkovič vypracoval smernicu pre kňazov a poslal ju Mironovi Petrašovičovi, Michalovi Székelymu a Andrejovi Zimovi; títo ju mali trikrát rozmnožiť a zaslať ďalším kňazom. Dôvodom zaslania smernice bol spoločný postup pri zamýšľaných rozhovoroch s vládnou komisiou, ktorú pod tlakom gréckokatolíckych veriacich by vláda vyslala, aby preskúmala otázku obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi. V smernici boli tieto podmienky:

1. Obnoviť Gréckokatolícku cirkev v Československu.
2. Prepustiť na slobodu biskupa Pavla Petra Gojdiča a Vasiľa Hopka, ako aj všetkých gréckokatolíckych kňazov.
3. Umožniť kňazom vo výrobe návrat do svojich predošlých farností.

Neutíchajúce úsilie o obnovu presiahlo hranice Československa, keď Teodor Rojkovič prostredníctvom svojho príbuzného v Maďarsku, generálneho vikára v Nyiregyháze Štefana Rojkoviča, informoval Vatikán o postavení Gréckokatolíckej cirkvi. Podobne informácie o situácii Gréckokatolíckej a Rímskokatolíckej cirkvi v Československu podal vo Vatikáne aj poľský kardinál Stefan Wyszyński, ktorému správy od Mirona Petrašoviča doručil slovenský jezuita Michal Potocký.(14)

Činnosť Petrašoviča a Rojkoviča neostala bez pozornosti ŠtB, ktorá ich spolu s ďalšími osobami zatkla a uväznila 6. mája 1958. Zatknutých bolo dovedna sedem kňazov, okrem už spomínaných dvoch to boli bazilián Ján Marián Potaš, Michal Székely, Ján Zuber, Štefan Simko a jezuita Michal Potocký. Odsúdení boli v Prešove koncom toho istého roka na trest väzenia v rozmedzí jedného až štyroch rokov. Petrašovič zomrel nasledujúci rok vo väzení v Brne vo veku 69 rokov.(15)

Na ilegálnom živote cirkvi sa aktívne zúčastňovali aj rehoľníci, ktorí sa vrátili z internácie, väzenia alebo pomocných technických práporov (PTP). Viacerí redemptoristi a baziliáni sa zapojili do tajnej pastorácie medzi gréckokatolíkmi, podobne ako ďalší gréckokatolícki kňazi. Tajne navštevovali veriacich a vysluhovali sviatosti, teda krstili, spovedali, sobášili, slúžili sväté liturgie. Aj keď sa zdalo, že to robia tajne, ŠtB monitorovala ich činnosť. Nemala síce podrobné záznamy o každej ich akcii, ale v hrubých rysoch vedela, ktorí kňazi sú najhorlivejší a čo je ich cieľom. Svedčia o tom napríklad záznamy z akcie s krycím menom „Tajný fond“ , kde v jednej zo správ z roka 1955 čítame:

„Výsluchom, šetrením a agentúrou zistili sa doposiaľ ďalšie okolnosti násvedčujúce tomu, že býv. gr. kat. cirkev, ktorá nebola štátom uznaná pracuje intenzivne v ilegalite, ma roztiahnuté svoje siete po celom východnom Slovensku, v kraji Bansko Bystrickom a na pohraničí v Čechách. Ilegálne gr.kat. cirkev pracuje a pracovala presne podľa intencií Vatikánu. Cestou svojich ľudí udržiavala spojenie so zahraničím odkiaľ dostávala, respektívne dostáva pokyny k ilegálnej činnosti. Taktiež pokyny k ilegálnej činnosti sú jej dávané vatikánskym rozhlasom v latinskom jazyku.

Je zistené, že ilegálne gr.kat. podzemie prevádza nepriateľskú činnosť nasledovne:

podávanie špionážnych zpráv kapitalistickým rozviedkom
organizáciou ilegálnych utekov do nepriateľského zahraničia zvlášť osôb z radov duchovných,
prevádzaním zbierok pre ilegálnu činnosť a podporu osôb v ilegalite, boj proti pravoslávnej cirkvi.“

O niečo ďalej v dokumente čítame:

„Na základe poverenia dr. Rusnáka začal Ivan Ljavinec, počínajúc rokom 1950, ilegálne budovať gr.kat. cirkev. Prevádzal to spoločne s býv. gr. kat. farármi Hirkom, Havrilom, Lazorom, Ďurišinom, začali sa napájať na býv. gr.kat. farárov, ktorí prestúpili na pravosláviu a snímali z týchto exkomunikáciu keď títo sľubom sa zaviazali, že budú pracovať v intenciách Vatikánu. Pravoslávny farár predtým gr.kat. – ktorý zložil sľub, ilegálnemu gr.kat. vedeniu, musel previesť nasledovné:

vrátiť menovací dekrét za pravoslávneho farára, pravoslávnemu biskupskému úradu v Prešove,
odvolať pred úradmi svoje menovanie za pravoslávneho farára,
nerešpektovať pravoslávny biskupský úrad,
nezúčastňovať sa školenia, ako i schôdzi, poriadaných pravoslávnym biskupským úradom,
oznámiť veriacim, že ostáva naďalej gr.kat. farárom.“

Za takúto činnosť boli z radov redemptoristov súdení Štefan Lazor, Ján Cyril Zakopal, Ján Ďurkáň, Michal Majovský, Andrej Prokopovič, Jozef Čverčko či Michal Roško.

Okrem spomínanej akcie „Tajný fond“ Štátna bezpečnosť viedla vyšetrovanie aj proti samotným redemptoristom, ktorí v Československu pôsobili predovšetkým v piatich centrách: Praha, Brno, Ostrava, Bratislava a Ružomberok. Niekoľko rokov monitorovala ich činnosť v akcii s krycím názvom „Rede“, ktorá vyústila do zatknutia a súdnych procesov s niekoľkými desiatkami redemptoristov. Jedným z hlavných bodov obžaloby bola nedovolená obnova rehoľného života a v prípade gréckokatolíckych redemptoristov sa k tomu, samozrejme, pridružilo aj obvinenie z pokusu o obnovenie činnosti Gréckokatolíckej cirkvi.

Zaujímavý je aj počin baziliána Mikuláša Kretta, ktorý bol vyšetrovaný Štátnou bezpečnosťou v rámci akcie „Řím“, v ktorej bola rozpracovávaná skupina väzňov v táboroch Bytíz a Vojna pri Příbrami. Štátna bezpečnosť operatívnou a vyšetrovacou činnosťou zistila, že skupina odsúdených kňazov a funkcionárov Lidové strany sa ilegálne stretávala na modlitbách, vykonávala tajnú formáciu a prostredníctvom siete spolupracovníkov mala písomný a balíčkový kontakt s vonkajším svetom. Začiatkom roka 1956 napísal Mikuláš Krett pápežovi Piovi XII. list, v ktorom ho informuje o živote v tábore Bytíz, nazývajúc ho „koncentrákom“, o práci kňazov, bohoslovcov a laikov medzi odsúdenými spoluväzňami, ale aj o príčinách, prečo časť gréckokatolíkov na východnom Slovensku prijala v roku 1950 pravoslávie. List sa však pravdepodobne k pápežovi vôbec nedostal, lebo ho zachytila Štátna bezpečnosť.(17)

Na svetlo 1960 – 1968

Návrat kňazských rodín z prostredia Čiech na Slovensko koncom päťdesiatych rokov viedol k narastajúcim aktivitám za obnovu Gréckokatolíckej cirkvi. Dôležitú úlohu tu zohrávala aj diplomacia Vatikánu, ktorá pri rokovaniach s československými štátnymi predstaviteľmi zakaždým kládla požiadavku legalizovania činnosti Gréckokatolíckej cirkvi, ako aj prepustenie jej biskupa Vasiľa Hopka. Po opakovaných intervenciách Vatikánu bol biskup Hopko 12. mája 1964 prepustený z väzenia; istý čas pred odchodom na miesto svojho núteného pobytu v Oseku sa zdržiaval v Košiciach a navštívil aj Prešov.(18)

Snaha o obnovu sa stupňovala, o čom svedčia aj ďalšie pravidelné tajné správy vtedajších štátnych orgánov a inštitúcií. Obsahujú jasné formulácie, že gréckokatolíci sa snažia nielen aktivizovať kňazov a laikov, ktorí neprijali pravoslávie, ale aj presvedčiť pravoslávnych kňazov, dokonca i pravoslávnych vladykov, aby prešli do Gréckokatolíckej cirkvi, čím by vznikol jeden celok veriacich východného obradu. V tejto súvislosti sú zaujímavé napríklad akcie „KANAL“ a „OBNOVA“, na ktoré, ako inak, dohliadala ŠtB.

Z informačnej správy ŠtB o bezpečnostnej situácii vo Východoslovenskom kraji za obdobie od 14. marca do 20. mája 1965 sa dozvedáme o pokuse gréckokatolíckych kňazov riešiť situáciu – vtedy ešte štátnymi úradmi nepovolenej – Gréckokatolíckej cirkvi:

„V druhej polovici apríla 1965 navštívil LAZOR Pravoslávny biskupský úrad v Prešove. Jednal tu o podmienkach obnovenia gr.kat. cirkvi. Tvrdil, že nádeje na obnovu sú veľké. Preto chcú mať svoju eparchiu pod jurisdikciou pravoslávneho metropolitu v Prahe, ktorá by bola autonomná. Ďalšou jeho požiadavkou je, aby pravoslávne biskupstvo bolo len v Prešove a gr.kat. biskupstvo v Michalovciach s biskupom HOPKOM. Obe biskupstvá by spravoval metropolita DOROTEJ, ktorého gr.kat. farári považujú aj za svojho človeka.

LAZOR dodal, že uzavretie dohody s pravoslávnou cirkvou si vyžaduje odstrániť z radov duchovných nevhodných pravoslávnych farárov, najmä tzv. kurzantov a tých zjednotených farárov, ktorí sa pričinili o likvidáciu únie. Vyslovil presvedčenie, že po splnení týchto požiadaviek by sa gr.kat. farári nadobro zjednotili s pravoslávnymi a utvoril by sa z nich jeden celok. Okrem toho zdôrazňoval, že gr.kat. farári budú stále pracovať na tom, aby ich cirkev bola povolená a ich činnosť bude orientovaná týmto smerom:

a) budú stále prevádzať akciu písaním rôzných dopisov na štátne úrady a chcú docieliť toho, aby s obnovou gr.kat. cirkvi sa zaoberali najvyššie štátne orgány;

b) keby toto nepomohlo, spoja sa gr.kat. farári s rím.kat. farármi, dohodnú sa na spoločných obradoch, ktoré by sa konali v slovenskom jazyku a tak by vplývali na výchovu býv. gr.kat. veriacich;

c) budú trvať na tom, aby sa zišli predstavitelia býv. gr.kat. cirkvi s pravoslávnymi predstaviteľmi, kde by sa mali dohodnúť na rozdelení biskupstiev, z ktorých by jedno bolo v Prešove a druhé v Trebišove;

d) keď táto dohoda bude uskutočnená, nech rozhodnú veriaci o tom, ktorého farára chcú a podľa ich požiadaviek nech je im tento farár pridelený;

e) keby toto všetko sa im nepodarilo docieliť, sú rozhodnutí obrátiť sa na svetovú verejnosť s tým, aby táto im pomohla zabezpečiť ich požiadavky.

Podobné požiadavky presadzuje aj býv. redemptorista Michal ROŠKO, t.č. pracovník Štátnej vedeckej knižnice v Košiciach. Tento sa vyjadril, že keby HOPKO nedostal štátny súhlas na funkciu gr.kat. biskupa, do úvahy by prichádzal Miron PODHÁJECKÝ, alebo Vasiľ DUBJAK. Ako ďalej postupovať pri zjednocovaní s pravoslávnou cirkvou, alebo pri obnove gr.kat. cirkvi, donesie inštrukcie olomoucký arcibiskup TOMÁŠEK, ktorý za tým účelom má odísť do Vatikánu.“(19)

Z nasledujúcej správy ŠtB sa zasa dozvedáme o reakcii vtedajšieho michalovského pravoslávneho biskupa na akciu redemptoristov:

„O akcii za obnovu gr. kat. cirkvi, prevádzanej bývalými redemptoristami Štefanom LAZOROM a Michalom ROŠKOM, je známe aj medzi pravoslávnymi farármi v kraji. Niektorí pravoslávni farári žiadali biskupa MILLÉHO z Michaloviec, aby o tom informoval pražského metropolitu. Biskup MILLÝ sa vyjadril, že propagande za obnovu grek. kat. cirkvi by sa zamedzilo, keby pravoslávna cirkev svoje oficiálne pomenovanie pozmenila na ‚Pravoslávnu grek. kat. cirkev‘.“(20)

Z dnešnej perspektívy chápeme, že redemptoristi Štefan Lazor a Michal Roško boli aspoň zhruba oboznámení so závermi Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého nový ekumenický postoj sa snažili prenášať do konkrétnych vzťahov Gréckokatolíckej a Pravoslávnej cirkvi v Československu. Avšak myšlienka na vytvorenie akéhosi spôsobu spolužitia medzi Gréckokatolíckou a Pravoslávnou cirkvou neboli len prejavom ekumenického myslenia Druhého vatikánskeho koncilu, ale aj obnovením návrhov predstaviteľov Gréckokatolíckej cirkvi počas procesu jej tzv. likvidácie v roku 1950. Pred „pseudosoborom“, ale aj po ňom prišla skupina kňazov slovenskej národnosti v snahe vyhnúť sa pravoslavizácii s požiadavkou utvorenia nezávislej Gréckokatolíckej cirkvi.(21) V máji 1950 dokonca pomocný biskup Vasiľ Hopko navrhol podpredsedovi SNR Ivanovi Rohaľovi-Iľkivovi, aby sa pre kňazov a veriacich, ktorí neprestúpia na pravoslávie, vytvorila gréckokatolícka eparchia so sídlom v Michalovciach alebo v Prešove. Nový bohoslovecký dorast by sa už neškolil, a tak by v priebehu krátkeho času Gréckokatolícka cirkev zanikla prirodzenou cestou. Išlo teda o akési dožitie cirkvi. Tieto návrhy boli vtedajšou mocou zamietnuté. Zmysel návrhu bol pritom jasný: prežiť najťažšiu dobu, zachrániť, čo sa zachrániť dá, a počkať na lepšie časy.(22) V tomto zmysle sa dá pochopiť snaha redemptoristov Lazora a Roška o dosiahnutie aspoň náznaku zlegalizovania Gréckokatolíckej cirkvi, pričom treba mať na zreteli, že patrili do okruhu spolupracovníkov biskupa Hopka.

Biskup Hopko a redemptorista Lazor, ale aj iní členovia Gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1964 – 1965 aktívne podnecovali písanie žiadostí a rezolúcií straníckym a štátnym orgánom za obnovu Gréckokatolíckej cirkvi. Mal sa vytvárať tlak na štátne úrady, aby sa touto otázkou začali vážnejšie zaoberať. Zároveň vznikal aj akýsi prípravný výbor na obnovu Gréckokatolíckej cirkvi.(23)

Gréckokatolícki kňazi v zahraničí sa taktiež aktívne podieľali na projekte obnovy. ŠtB mala svojich spolupracovníkov aj v zahraničí, kde zaznamenala dve línie duchovných rozdelených svojím nacionálnym presvedčením. Slovenskú reprezentoval Michal Lacko a rusínsku (ukrajinskú) kardinál Josip Slipyj. V Československu to bola skupina okolo kňazov Jozefa Dubiaka a Emila Zorvana (slovenská) a biskupa Vasiľa Hopka (rusínska, ukrajinská). ŠtB využívala toto rozdelenie na oslabenie aktivít smerujúcich k obnove Gréckokatolíckej cirkvi. Koncom roka 1967 sa v správe Krajského veliteľstva ŠtB v Košiciach konštatovalo:

„Tieto nacionálne rozpory, prenesené aj do pomerov na našom území vytvárajú nejednotnosť medzi bývalými gr. kat. farármi. Napriek tomu, že zo zahraničia obdŕžali presné pokyny postupu, t. j. aby sa oficiálne dožadovali obnovy gréckokatolíckej cirkvi a k tomu účelu boli aj finančne zo zahraničia podporení, na základe našich opatrení je medzi nimi naďalej nejednotnosť a značná pasivita.“(24)

Dve platformy obnovy cirkvi neskôr prekonali nacionálne rozpory, a tak vyrazili zbraň z ruky Štátnej bezpečnosti, ale aj ideológom komunistickej strany zaoberajúcim sa cirkevnými otázkami. Podľa spomienok redemptoristu Štefana Lazora v marci 1968 vznikol predbežný pracovný výbor pre obnovu Gréckokatolíckej cirkvi. Pražskú sekciu mal viesť Ivan Ljavinec, bratislavskú Ján Murín a v Košiciach mal dočasne úlohu spojky a vykonávateľa príkazov z Prahy a Bratislavy robiť redemptorista Štefan Lazor.(25)

V marci 1968 sa prvýkrát od roku 1950 v tlači publikovali objektívne články o osudoch gréckokatolíkov po prešovskom „pseudosobore“. Východoslovenské noviny boli prvé, ktoré v článku pod titulom „Žiadajú odčiniť krivdy. List gréckokatolíckych kňazov straníckym orgánom“ formulovali požiadavky gréckokatolíkov. Neskôr uverejnili aj interview s gréckokatolíckymi kňazmi Bartolomejom Demkom, Viktorom Skorodenským a Štefanom Ujhélyim o ich osude a požiadavkách. K Východoslovenským novinám sa zakrátko pridali Kultúrny život, Kulturní tvorba, Ľud, Smena a Katolícke noviny.(26)

Práca kňazov v ilegalite prinášala svoje ovocie v udržaní povedomia veriacich o príslušnosti k svojej prenasledovanej cirkvi. Rukolapným dôkazom sa stali petície a žiadosti veriacich adresované rôznym štátnym orgánom a inštitúciám. Zároveň boli nenahraditeľnou podporou a potvrdením spoločného cieľa obnovy. Vytvárali stupňujúci sa tlak na štátne a stranícke orgány, ktorý bol nesmierne dôležitý najmä v apríli 1968, keď sa viedli zásadné rokovania v tejto záležitosti. Rokovania so zástupcami štátnej moci viedol za Gréckokatolícku cirkev Akčný výbor zriadený na pamätnom stretnutí gréckokatolíckych kňazov v Košiciach dňa 10. apríla 1968. V tento deň sa po dlhých 18 rokoch stretli v zasadacej sieni Rímskokatolíckeho biskupského úradu v Košiciach gréckokatolícki kňazi. Atmosféru stretnutia dokumentuje citát z bulletinu Akčného výboru:

„Vrelé a dojímavé boli stretnutia a objatia oltárnych bratov! Prichádza náš biskup – Vladyka, náš arcipastier, biskup – vyznavač, trpiteľ. Po dvoch stranách rozostúpení kňazi zaspievali mohutné staroslovanské Vošel jesi Archijereju…. Tiché pohnutie sa zračilo v utrápených a ustaraných tvárach kňazov. Zabudli sme na ťarchu rokov predošlých. V tejto chvíli dostala zmysel celá naša minulosť.“(27)

Priebeh rokovania sa niesol v slávnostnej atmosfére, v spomienke na pamiatku zosnulých gréckokatolíkov, na prvom mieste biskupa Pavla Petra Gojdiča, ktorí sa nedožili obnovy svojej cirkvi. Zhromaždeným kňazom sa prihovoril biskup Vasiľ Hopko a Ján Murín, ako aj iní kňazi. Bol zvolený Akčný výbor, ktorý bol pôvodne pomocným orgánom biskupa pri riešení zložitých problémov obnovujúcej sa eparchie. Výbor okrem iného dostal splnomocnenie zastupovať gréckokatolíkov pri rokovaniach so zástupcami štátnej moci vo veci rehabilitácie Gréckokatolíckej cirkvi. Úradujúcim predsedom sa stal Štefan Ujhélyi(28).

Zhromaždení kňazi prijali rezolúciu, v ktorej popreli platnosť tzv. prešovského soboru, pretože bol organizovaný podvodným spôsobom a v rozpore s právnymi a cirkevnými normami. Od štátnych orgánov žiadali, aby čo najskôr vydali vyhlásenie, že Gréckokatolícka cirkev nie je zrušená a že gréckokatolíci sa môžu slobodne hlásiť k viere svojich otcov. Zároveň požadovali, aby bola Gréckokatolícka cirkev rehabilitovaná ako náboženské spoločenstvo rovnocenné s ostatnými štátom uznanými cirkvami. Súčasne malo dôjsť k dôslednej rehabilitácii perzekvovaného duchovenstva a veriacich.(29)

Už 18. apríla sa v budove KNV v Košiciach uskutočnilo rokovanie Akčného výboru pod vedením Jána Murína so zástupcami štátnej správy, ktorú z poverenia Gustáva Husáka reprezentovali povereník SNR pre kultúru a informácie Štefan Brenčič, predseda Východoslovenského KNV Ján Kubašovský a vedúci vládneho cirkevného oddelenia Andrej Belánsky.(30) Delegácia gréckokatolíkov bola uistená o urýchlení procesu legalizácie Gréckokatolíckej cirkvi a o potrebe vypracovania Memoranda Gréckokatolíckej cirkvi za obnovenie jej činnosti. Memorandum odsúhlasené Akčným výborom jeho zástupcovia odoslali 30. apríla československej vláde a Slovenskej národnej rade (SNR).(31)

Medzi tým sa 22. apríla uskutočnilo v Bratislave druhé rokovanie gréckokatolíckej delegácie vedenej biskupom Hopkom s povereníkom SNR pre kultúru a informácie Brenčičom. Na rokovaní sa dohodlo urýchlenie rehabilitácie biskupa Hopka a vybavenie štátneho súhlasu pre jeho činnosť. Biskup sa zaviazal vydať ohlas ku gréckokatolíkom a pravoslávnym nabádajúci k zmierlivosti a taktiež vyjadreniu lojality k socialistickému zriadeniu. Výsledkom rokovania bola aj dohoda, že Akčný výbor bude partnerom pri rokovaniach so štátom až do vymenovania gréckokatolíckeho ordinára. O krátky čas nato, 13. júna 1968, vláda definitívne rozhodla o obnovení Gréckokatolíckej cirkvi v Československu.(32)

Ešte pred rozhodnutím vlády vydal Akčný výbor bulletin o aktivitách smerujúcich k obnove cirkvi. V jeho úvode sa prihovoril biskup Vasiľ Hopko slovami:

„Osemnásť rokov sme čakali na chvíľu, keď sa otvoria dvere gréckokatolíckej katedrály, všetkých našich chrámov, biskupskej kancelárie. Všetci sme čakali na chvíľu, v ktorej budeme môcť z úprimného srdca zaspievať vďačné Sláva vo vyšnich Bohu…. S pomocou Božou sme sa toho dožili. V celej ČSSR už vedia, že gréckokatolíci, ktorí od roku 1950 znášali najväčšiu krivdu, budú rehabilitovaní. To nám praje každý občan dobrej vôle.“(33)

Prišiel však august 1968 a s ním aj okupačné vojská, ktoré znamenali nástup normalizácie. Za krátky čas sa podarilo v júli získať späť prešovskú katedrálu, ale nie rezidenciu. Z pôvodných 241 farností sa ku Gréckokatolíckej cirkvi vrátilo 206 s 315-tisíc veriacimi. Proces obnovy zastavil nástup normalizácie a trvalo ďalších 20 rokov, kým gréckokatolíci získali úplnú náboženskú slobodu.


(1) POTAŠ, Marian: Dar lásky. Spomienky na biskupa Pavla Gojdiča, OSBM. Prešov : Rád sv. Bazila Veľkého vo Vydavateľstve USPO Peter Smolík, 1999, s. 164. Bližšie o Gréckokatolíckej cirkvi v rokoch 1939 – 1945 pozri: BORZA, Peter: Dejiny Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku v období II. svetovej vojny (1939 – 1945). Prešov : Petra, 2006.

(2) PETRANSKÝ, Ivan A.: Štát a katolícka cirkev na Slovensku (1945 – 1946). Nitra : Garmond, 2001, s. 126.

(3) Národní archiv Praha, fond (f.) ÚV KSČ, 100/24, sv. 47, a. j. 861. MV k č. j. III/Aa – 4983/1910 – 48. Ukrajinské nacionalistické nebezpečí proti míru a lidovým demokraciím. a. trestní případ řecko-katolického faráře Pavla Hučko, banderovského kurýra-vyzvědače Bohdana Kovalika-Zilinského, banderovce Řehoře Buraniče a spol. b. civilní síť OUN v ČSR, její organisace a činnost. Praha 27. 10. 1948.

(4) BORZA, Peter: Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup (1904 – 1976). Prešov : Petra, 2003, s. 23.

(5) Archív Gréckokatolíckeho arcibiskupstva Prešov, Prezidiálne spisy, rok 1947, signatúra (sign.) 32. Vysviacka Dr. Vasiľa Hopka za svätiaceho biskupa (Oznamy a súčasti).

(6) Agent 3278 s krycím menom „Ihla“ riadiacemu príslušníkovi ŠtB Mihočkovi prezradil, že gréckokatolícky vladyka Pavol Gojdič na návrh riaditeľa eparchiálneho úradu v Prešove Jána Kokinčáka menoval k 1. januáru 1950 týchto tajných dekanov: Vojtecha Babjaka, Jána Čekana, Vojtecha Dudiča, Andreja Greša, Edmunda Guloviča, Jozefa Haľka, Štefana Kavčáka, Mikuláša Kokinčáka, Alexandra Miroššaya, Jozefa Molčaniho, Mirona Petrašoviča, Jozefa Petrašoviča, Mikuláša Rojkoviča, Viktora Skorodenského, Pavla Spišáka, Borisa Turkiňaka, Andreja Zimu a Emila Zorvana. Archiv Ministerstva vnitra České republiky (AMV ČR), f. H 428 – 1. Akce Tajný fond. KV-ŠtB Košice. List A č. 10. vo veci Tajný dekany býv. gr.kat. cirkvi, menovanie – poznatky. 13. 11. 1951. Podľa výpovede samotného Gojdiča pred vyšetrovateľmi z decembra 1952 menoval 5 kňazov, ktorí mali prevziať vedenie eparchie v prípade jeho zatknutia. Ako prvý mal prevziať vedenie eparchie vladyka Vasiľ Hopko, ak by bol zatknutý, mal viesť automaticky eparchiu Mikuláš Rusnák, v prípade jeho uväznenia Ján Kokinčák, potom Michal Sabadoš a nakoniec Miron Podhajecký. Ak by aj posledne menovanému hrozilo zatknutie, mohol menovať iného kňaza, ktorý by prevzal kompetencie vikára. Vladyka Gojdič menoval aj v každom okrese kňaza s „plnou biskupskou pravomocí“. Pre Prešov menoval Teodora Rojkoviča a jeho zástupcu Mirona Petrašoviča, pre Košice Pavla Rokického a jeho zástupcu Pavla Stuľakoviča, pre Bardejov Júliusa Vislockého a jeho zástupcu Alexeja Mydlíka, pre Humenné Alexeja Toronského a jeho zástupcu Alexeja Marťáka, pre Stropkov Jána Lacka a jeho zástupcu Pavla Marťáka, pre Medzilaborce Jána Staurovského a jeho zástupcu Velemíra Gerberyho, pre Levoču Demetera Petrenka a jeho zástupcu Michala Mašleja, pre Poprad Edmunda Guloviča a jeho zástupcu Vladimíra Hromjaka, pre Kežmarok Konštantína Turkiňaka a jeho zástupcu Mikuláša Ladižinského, pre Michalovce Jána Fedorka a jeho zástupcu Alexeja Miroššaya, pre Trebišov Vojtecha Dudiča a jeho zástupcu Jána Krafčíka, pre Sobrance Emila Bokšaya a jeho zástupcu Jána Mihaloviča. AMV ČR, f. 305, sign. 681-7. Zápis o výpovedi Pavla Gojdiča. Praha 11. 12. 1952. Gojdičovu výpoveď potvrdzuje aj vladyka Vasiľ Hopko, ktorý vypovedal pred vyšetrovateľmi o tajných vikároch v prešovskej eparchii. Vyšetrovateľ ho vyzval k odpovedi na tému, že vladyka Gojdič pred svojím zatknutím vymenoval pre riadenie cirkvi tajných vikárov, na čo podľa protokolu o výpovedi mal vladyka Hopko povedať: „Asi v mesiaci februári 1950 bola porada kapituly v rezidencií biskupského úradu byv. gr.kat. cirkvi v Prešove, kde boli prítomní kanoníci prešovskej diecézy a to: Svätiaci biskup Vasil HOPKO, ako hosť, Dr. Mikuláš RUSNAK v tom čase prof. theologickej fakulty v Bratislave, Ján KOKINČAK, riaditeľ biskupskej kancelárie, Teodor ROJKOVIČ z Prešova, ako kanoník, Jozef ĎULAY, kanonik z Prešova, ako aj biskup GOJDIČ. Táto porada bola zvolana biskupom GOJDIČOM za tým účelom, aby oznámil tam prítomným kanoníkom, že ich poveruje po jeho prípadnom zatknutí funkciou generálych vikárov, t.j. zastupovať ho vo vedení býv. gr.kat. cirkvi. Ako sa pamätám biskup GOJDIČ za týmto účelom napísal akta – spis v ktorom boli uvedené meno v tomto poradí: Dr. Vasil HOPKO, Dr. Mikuláš RUSNAK, Ján KOKINČAK a na ďalšie poradie sa nepamätám. Ako sa dobre pamätám prípis bol vypracovaný samotným biskupom GOJDIČOM, ktorý niesol záhlavie biskupského úradu gr.kat. cirkvi v Prešove, s diecezálnou pečiatkou a vlastnoručným podpisom biskupa GOJDIČA. Tento spis resp. dekrét odovzdal sám biskup GOJDIČ horeuvedeným osobám zúčastneným na tejto porade. Po odovzdaní týchto dekrétov sme spoločne prisľubili biskupovi GOJDIČOVI, že funkciami, ktorými nás poveril súhlasíme a prisľúbili sme, že ich budeme plniť, aby sme takto zachránili UNIU.“ AMV ČR, f. H 428 – 1. Akce Tajný fond. Protokol o výpovedi. Leopoldov 6. 5. 1955.

(7) PEŠEK, Jan – BARNOVSKÝ, Michal: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 – 1953. Bratislava : VEDA, 1997, s. 144.

(8) O činnosti Michala Rodáka na biskupskom úrade v Prešove pozri: BORZA, Peter: Zmocnenci na biskupských úradoch. Vládny zmocnenec na Gréckokatolíckom biskupskom úrade v Prešove. In: Duchovný pastier. Revue pre teológiu a duchovný život, roč. 87, január 2006, č. 1, s. 18 – 23.

(9) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 (I). Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s. 153.

(10) Tamže, s. 152 – 153. Ján Babjak zachytil osudy gréckokatolíckych kňazov a bohoslovcov, ktorí zostali verní Gréckokatolíckej cirkvi aj za cenu prenasledovania, v osemdielnej edícii kníh pod názvom: Zostali verní. Osudy gréckokatolíckych kňazov.

(11) PEŠEK, Jan – BARNOVSKÝ, Michal: Pod kuratelou moci. Cirkvi na Slovensku v rokoch 1953 – 1970. Bratislava : VEDA, 1999, s. 57.

(12) Archív Ústavu pamäti národa (AÚPN) Bratislava, f. KS MV Prešov B 10-7, inv. č. 31. Teodor Rojkovič, býv. gr. kat. farár – pamätník, 1958. Správa o prípade „Dekan“, s. 3.

(13) Tamže.

(14) AÚPN, f. KS MV Prešov B 10-7, inv. č. 31. Vyhodnotenie prípadu „Dekan“. Prešov 22. 12. 1959, s. 12.

(15) LAGOVÁ, Veronika: Miron Petrašovič. Výnimočne veľký optimista. In: LAGOVÁ, Veronika a kol.: Smrť za mrežami. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2006, s. 127 – 136.

(16) AMV ČR, f. H-428; text je uvedený aj s pravopisnými chybami.

(17) AMV ČR, f. H-359.

(18) BORZA, Peter: Blahoslavený Vasiľ Hopko, prešovský pomocný biskup (1904 – 1976), s. 68.

(19) AÚPN, f. KS MV Košice, B-10, kr. 14, inv. č. 86. Informačná správa KS MV Košice o bezpečnostnej situácii vo Východoslovenskom kraji od 14. 3. do 20. 5. 1965. Košice 20. 5. 1965.

(20) AÚPN, f. KS MV Košice, B-10, kr. 14, inv. č. 86. Správa KS MV Košice na Sekretariát náčelníka KS MV Košice vo veci štátno-bezpečnostnej situácie vo Východoslovenskom kraji od 21. 5. do 15. 6. 1965. Košice 14. 6. 1965.

(21) PEŠEK, Jan – BARNOVSKÝ, Michal: Štátna moc a cirkvi na Slovensku 1948 – 1950, s. 245.

(22) AÚPN, f. KS MV Prešov, B 10-7, inv. č. 31. Ďalekopis pre útvar 402 A. 12. 5. 1950.

(23) AÚPN, f. KS MV Košice, B-10, kr. 14, inv. č. 86.

(24) AÚPN, f. KS MV Košice, B-10, inv. č. 98. Dok. č. SB-0095/01-1967. KS ZNB Košice. Rozbor práce ŠtB v problematike cirkvi a siekt vo Východoslovenskom kraji. Košice 21. 9. 1967.

(25) LAZOR, Štefan: Almanach gréckokatolíckych redemptoristov. IV. Zápas o obnovu Gréckokatolíckej cirkvi (spomienky a doklady). Michalovce-Topoľany : samizdat, 1993, s. 90.

(26) Archív Gréckokatolíckeho farského úradu (AGKFÚ) Ľutina. Informačný bulletin Akčného výboru. Miesto a dátum vydania neuvedené, s. 7 – 10.

(27) AGKFÚ Ľutina. Informačný bulletin Akčného výboru. Miesto a dátum vydania neuvedené, s. 2.

(28) Podľa informačného bulletinu Akčného výboru bol jeho predsedom Štefan Ujhélyi, ale prakticky Akčný výbor a aj rokovania so štátnymi predstaviteľmi viedol Ján Murín, ktorý sa preto v literatúre uvádza ako jeho predseda.

(29) AGKFÚ Ľutina. Informačný bulletin Akčného výboru. Miesto a dátum vydania neuvedené, s. 2 – 3.

(30) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 (I), s. 276.

(31) AGKFÚ Ľutina. Informačný bulletin Akčného výboru. Miesto a dátum vydania neuvedené, s. 6.

(32) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 (I), s. 278.

(33) AGKFÚ Ľutina. Informačný bulletin Akčného výboru. Miesto a dátum vydania neuvedené, s. 1.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.