Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Donnerov Martin: Pol storočia mimo Dómu

Číslo 4/2008 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 1812
 

Po vzniku Bratislavskej arcidiecézy, ktorá má vo svojom erbe svätého Martina inšpirovaného rovnomenným Donnerovým súsoším v bratislavskej katedrále, sa opäť oživil záujem o toto výnimočné dielo. Juraj Rafael Donner zobrazil svätého Martina oblečeného v husárskej uniforme, ako sa z cválajúceho koňa skláňa k polonahému žobrákovi, aby mu švihom meča obetoval polovicu svojho plášťa. Hoci by sa o tomto diele dalo z rôznych hľadísk hovoriť veľmi obšírne, v nasledujúcich riadkoch ponúkneme vysvetlenie a historické pozadie jednej zaujímavosti z jeho dejín: Prečo vlastne Donnerov výtvor na temer pol storočia vyložili za východnú stenu chrámu? Na také čosi sa totiž koncom devätnásteho storočia pamätali starší obyvatelia Prešporka: ako v roku 1866 cez najzadnejšie okno presbytéria Dómu svätého Martina vysunuli Donnerovho Martina.(1) Tak sa stalo, že sa patrón chrámu ocitol mimo „svojho“ chrámu a monumentálna ozdoba barokového korunovačného oltára po sto tridsiatich rokoch na periférnom mieste medzi vonkajšími piliermi kostola.

Bol to jeden z dôsledkov puristickej regotizácie korunovačného chrámu z polovice devätnásteho storočia, ktorý – zdá sa – už vtedy vyvolával polemiky. Veď prešporský profesor Jozef Könyöki, dokumentujúci stav renovačných prác, už vtedy akoby potreboval zdôvodňovať, že „… sochu na doterajšom mieste ponechať nemohli, lebo by sa to nielen priečilo gotike, ale pri soche by celkom zanikol aj nový gotický oltár“. Podľa Könyökiho toto nádherné dielo pôvodne dimenzovali pre pohľad z väčšej vzdialenosti, a preto môže pozorovateľovi práve na novom mieste „poskytnúť ozajstný umelecký zážitok, zodpovedajúci dôstojnosti svätca“.(2)

Könyökiho dôvodenie bolo nepresvedčivé, veď za normálnych okolností by sa proti odstráneniu významného barokového skvostu iste postavila ktorákoľvek pamiatková inštitúcia, no taká v inkriminovanej polovici šesťdesiatych rokoch devätnásteho storočia neexistovala: v dôsledku rakúsko-uhorského vyrovnania pretrvávalo kompetenčné vákuum, keď na dianie v Prešporku „už“ nemala dosah viedenská Kommision für Erhaltung der Kunstdenkmäler, a budapeštianska Műemlékek országos bizottsága (Krajinská pamiatková komisia) ešte neexistovala.(3)

Paradoxne ten istý proces, ktorý vo svojich počiatkoch umožnil vyloženie Donnerovho súsošia, neskôr v rámci maďarského emancipačného pohybu vyvrcholil jeho navrátením do chrámu. Od osemdesiatych rokov devätnásteho storočia sa totiž v Prešporku čoraz viac obyvateľov hlásilo k maďarskej národnosti, takže počas tridsiatich rokov sa ich zastúpenie znásobilo viac než štyrikrát – zo sedemtisíc v roku 1880 na vyše tridsaťtisíc v roku 1910!(4) „Maďarov čaká v Prešporku vážna úloha,“ horlil vydavateľ denníka Nyugatmagyarországi Híradó Alexander Vutkovich, „… aby sa aj Prešporok stal baštou pomaďarčenia Felvidéku, z ktorej má vyžarovať silný maďarský duch; baštou, na ktorej sa má trieštiť príboj všetkých cudzích vplyvov.“ Podľa Vutkovicha je budúcnosť maďarského národa práve v stále maďarskejších mestách: na nej spolupracuje mravne zomknutá inteligencia, rodiny, vzdelávacie i výchovné inštitúcie a – samozrejme – aj Cirkev. Áno, nech aj služobníci Cirkvi „putujú s nami k tomu oltáru, z ktorého vyžarujú city nepoškvrneného vlastenectva…“

Naliehavá potreba „vlasteneckého cítenia“ služobníkov Cirkvi sa mohlo týkať aj kanonika, dómskeho farára Karola Heillera, hlavného iniciátora regotizácie Dómu. Podľa jednej laudácie z roka 1867 to bol on, kto sa pred štyrmi rokmi rozhodol zreštaurovať Dóm podľa jeho pôvodného slohu, na čo potom získal z Prahy a Viedne sedemtisíc forintov, ďalších osemtisíc od biskupov a uhorských kapitúl. Ani v samotnom Prešporku neváhal zaklopať hoci aj k tým najúbohejším, aby podporili jeho posvätné plány. „Nech je požehnaný Pán,“ píše sa v laudácii, „ktorý do čela prešporskej katolíckej komunity postavil takéhoto muža; nech je požehnaný naveky o to viac, že prostredníctvom tohto muža mala už prešporská katolícka komunita účasť na toľkých dobrodeniach.“(5)

Ubehlo málo desaťročí, a Heillerov počin sa začal vnímať z celkom odlišnej perspektívy: vyloženie Donnerovho Martina v uhorskej rovnošate nadobudlo v dobovej atmosfére nacionálnu interpretáciu: že vtedy šlo o protimaďarský akt. O to viac, že nemecké noviny kedysi nepriamo spochybnili Martinovu uhorskú uniformu poznámkou, že „nezodpovedá celkom epoche, v ktorej žil“(6). „Nemecké noviny číta,“ ironizoval o Heillerovi dvojtýždenník Pozsonyvidéki Lapok, „a keďže ho to množstvo viedenských a prešporských novín veľa stojí, tie maďarské neodoberá.“ Tieto riadky pod sarkastickým titulkom „Biskup v župane“ pokračovali obvinením, že Heiller sa po revolúcii v roku 1848 ako Maďar predsa modlieval za rakúskeho cisára!(7) Nasledovala ostrá kritika všetkého, čo Heiller napáchal v Dóme svätého Martina: tam sa už maďarskí katolíci nedokázali „pokojne, zbožne a precítene sústrediť“, hoci by práve tam najoprávnenejšie „mohli hľadať svoj domov“. No nakladajú s nimi ako s „bezprizornou zberbou, nehodnou povšimnutia“, preto sa maďarským katolíkom kvôli Heillerovi v Dóme „modlitba na perách mení na rúhanie“, a to pre „opovržlivú nevšímavosť tohto zaťatého nemeckého kňaza“.(8)

Padala naozaj celá zodpovednosť za vyloženie Donnerovej sochy naozaj iba na „zaťatého“ Heillera? Podľa denníka Pressburger Tagblatt mal voči nej výhrady už ostrihomský prímas Ján Scitovský, ktorý vo svojej vizitačnej správe z roka 1852 uvádza „dávnu požiadavku vymeniť na hlavnom oltári sochu svätého Martina za jeho obraz“, lebo socha sa tam „hodí menej“ (minus decens) a „mohla by byť premiestnená von pred hlavný portál alebo na iné vhodné miesto“.(9) Podobne zmýšľal – podľa prešporského korešpondenta budapeštianskej Krajinskej pamiatkovej komisie Ágosta Helmára aj pápežský nuncius Biale di Prela, ktorý po osobnej návšteve Dómu podnietil vyloženie súsošia mimo chrámu „z liturgických a dogmatických dôvodov“.(10) Dogmatické dôvody pravdepodobne spočívali v obavách, že adorujúci anjeli akoby sa klaňali svätému Martinovi, a nie smerom k bohostánku, čo by bolo vieroučne pomýlené.(11)

Okrem prímasa Scitovského a nuncia di Prelu mal mať výhrady voči jazdeckej soche na oltári aj kardinál Ján Šimor, ktorý bol v dobe regotizácie prešporského Dómu ostrihomským prímasom. „Kardinál Šimor, jeden z prvoradých mecénov umenia,“ priznával Pressburger Tagblatt, „dal jazdeckú sochu sňať z hlavného oltára“, lebo vedel, že kostol je „predovšetkým Boží dom, a nie múzeum umenia a umelecké predmety majú v chráme svoje miesto iba natoľko, nakoľko neprekážajú povzneseniu duší k Bohu.“ Šimor podľa tých istých novín vedel, že „oltár nie je stôl na vystavovanie umeleckých predmetov, ale Božia menza, na ktorej sa obetuje najsvätejšie telo Kristovo“.(12) Denník spochybnil aj motivácie samotného objednávateľa sochy, arcibiskupa Imricha Esterházyho: „Toto bohaté cirkevné knieža bolo nesporne veľkým mecénom umenia,“ uznával denník, „no tu podľahol ľahko pochopiteľnej i ospravedlniteľnej slabosti, keď umelca žiadal touto jazdeckou sochou prekvapiť svojho brata, uhorského gardového kapitána. A tak žiadal nielen postaviť jazdeckú sochu, ale zrealizovať aj skutočne bizarný anachronizmus: aby svätého Martina, rímskeho vojaka, zdobila husárska uniforma, v skutočnosti vlastne rovnošata uhorských gardistov vo Viedni!“(13) „Prímas – gróf Eszterházy,“ spresnil neskôr Pressburger Tagblatt, „dal totiž svätého Martina stvárniť podľa podobizne svojho mladšieho brata, ktorý bol vo Viedni gardovým kapitánom.“(14)

Mal vôbec arcibiskup Eszterházy mladšieho brata? A ak áno, bol naozaj husárom? Podrobnejší výskum eszterházyovského rodu potvrdzuje, že arcibiskupov brat Gašpar bol naozaj husárom: od júna 1703 pôsobil ako podplukovník povestného pluku generála Ladislava Ebergényiho. Aj z chronologického hľadiska sa javí celkom predstaviteľné, že Donner pracoval podľa podobizne husára Gašpara Eszterházyho, zachovanej údajne na hrade Forchenstein v rakúskom Burgenlande.(15)

Hlavným kritikom heillerovskej regotizácie bol už citovaný Ágost Helmár. Odstránenie sochy označoval za „vyhadzovací atentát“, spáchaný podľa „mizerných a ničivých projektov“ prímasovho architekta Jozefa Lipperta, ktorý „bez akejkoľvek úcty odstránil z tohto chrámu všetko, čo sa prieči gotickému vkusu“. A to, čím všetko nahradili, je iba „úbohá napodobenina“ gotiky. Také čosi by Angličania nikdy nedovolili, nedovolili by vyhodiť z gotického Westminsterského chrámu pamätníky najrôznejších slohov, a ak by aj niekto vyhodil barokové veľdielo, za každú cenu by ho postavili späť.(16) Prešporok má takéto veľdielo, no stojí na „azda najopustenejšom mieste za korunovačným Dómom… kadiaľ len sporadicky prejde chodec a vozy tadiaľ prechádzať nemôžu“. Preto podľa Helmára toto miesto vôbec nezodpovedá jednému z najvynikajúcejších klenotov osemnásteho storočia, jeho umeleckej hodnote, úctyhodnosti, dôstojnosti.(17)

V záujme záchrany tohto „najvynikajúcejšieho klenotu“ Helmár koncom júna 1901 odoslal ministrovi školstva a kultu do Budapešti memorandum žiadajúce navrátenie Donnerovej sochy do Dómu. Toto „zriedkavé a úctyhodné dielo“, túto najkrajšiu zo štyroch známych jazdeckých sôch v Uhorsku je nutné „konečne zachrániť pred úplným zvetraním“. A dať na také miesto, kde sa ním znalci umenia budú môcť kochať a kde bude mať aj na verejnosť zušľachťujúci vplyv. V opačnom prípade by Západ právom Uhorsko obvinil, že nedokáže „s dostatočnou úctou doceniť umelecké klenoty, ktoré má vo vlastníctve“. „Iste možno počítať s pozitívnym výsledkom tohto memoranda,“ nádejal sa odosielateľ, „veď náš minister kultu oduševnene a účinne podporuje každé kultúrne hnutie…“(18)

Helmár nebol vo svojich snaženiach sám. Ním spomínané praskliny na soche zmobilizovali prešporských veriacich, veď aj podľa odborníkov hrozilo, že skaza diela sa stane neodvratnou, pretože „teplotné výkyvy doliehajúce na sochu pôsobia nerovnomerne na jej vonkajšiu olovenú vrstvu a tehlové úlomky v jej sadrovej výplni“. O záchranu sochy sa preto pokúsilo „Prešporské združenie pre znovuzariadenie Dómu“ založené v roku 1898, ktorého členovia sa uzhodli okolo Martina vybudovať ochrannú vitrínu z kovu a skla.(19) Konkrétna podoba tohto „skleníka“ sa stala predmetom živej diskusie na valnom zhromaždení združenia, ktoré sa malo zísť v telocvični ľudovej školy na Csákyho námestí. Súčasťou programu – ako oznámila tlač – mal byť aj návrh na „ochranu sochy svätého Martina pred vplyvmi počasia“.(20) Projekt v podobe konkrétneho nákresu predostreli asi tridsiatim prítomným: presklená liatinová konštrukcia gotických línií, postavená na pôdoryse polovičného šesťuholníka, bude ladiť s jednoduchosťou Dómu. Medzi štyrmi kovovými podperami budú tri otvory, z ktorých stredný – v tvare lomeného oblúka – široký tri metre a vysoký 6,30 metra bude zakončený zrkadlovou tabuľou. Úzke bočné kovové profily uchytia desať milimetrov hrubé drôtované sklo. Vnútorné čistenie konštrukcie umožnia meter vysoké zatvárateľné mrežované dvierka, umiestnené v strede. Konštrukciu zavŕši otvorená galéria so štyrmi prečnievajúcimi stĺpikmi, ktoré zároveň ponesú pyramídovú striešku z pozinkovanej medi. „Tento ochranný prístrešok veľmi dobre ukáže,“ predpokladal Pressburger Tagblatt, „a je rozhodne najlepším riešením tak akútnej otázky, akou je zamedzenie skazy sochy svätého Martina.“(21)

Ešte pred „zasklením“ Donnerovho Martina vyslala budapeštianska pamiatková komisia do Prešporka odborníka, aby stav sochy odborne vyhodnotil. Na jeseň roka 1900 sa z Budapešti dostavil profesor Vysokej priemyselnej školy Aladár Illés Edvi, ktorý svoje zistenia zosumarizoval nasledovne: Socha je v celkom dobrom stave, dá sa úplne zreštaurovať, ba po vrátení do kostola nie je oprava ani potrebná. Olovo na viacerých miestach popraskalo, no prasklinky vznikli ani nie v dôsledku tenučkej oxidácie, ale skôr pri premiestňovaní súsošia. Vlásočnicové prasklinky sa potom rozšírili mrazom. Edvi tiež konštatoval, že pri vyložení sochu zaplnili tehlami a sadrou, ktoré treba odstrániť a nahradiť ich kovovou výstužou, pretože kôň pod ťarchou tejto výplne klesol ako ochabnutý. No aplikáciu prípravku proti hrdzi, ako to navrhoval viedenský reštaurátor Sturm, pokladal Edvi za zbytočnú, veď vrstva takzvanej „olovenej hrdze“ má už sama osebe ochranný účinok.(22) Potom si profesor Edvi prezrel aj korunovačný kostol, veď sa seriózne zvažovala aj alternatíva navrátenia sochy do pôvodných priestorov. Edvi totiž nesúhlasil s úmyslom ponechať dielo vonku či presunúť ho na námestie za Dómom, pretože zadná polovica sochy „ani nie je celkom vypracovaná, bola koncipovaná spolu s anjelmi nad oltár, a nie na voľné priestranstvo“.(23)

Zmienka o „voľnom priestranstve“ bola kritickou narážkou na návrhy slávneho prešporského sochára Jána Fadrusza, ktorého ešte v mladosti práve Donnerov svätý Martin, odtínajúci mečom časť vlastného plášťa žobrákovi, inšpiroval stať sa nie zámočníkom, ale sochárom. Teraz umelec ponúkal vlastný projekt nového umiestnenia Donnerovho súsošia, ktorý predstavil na prešporskej priemyselnej výstave v roku 1899.(24) Realizácia by si však bola vyžiadala náročnejšie terénne úpravy: strednú časť svahu pod južnou stenou chrámu by medzi dvomi schodiskami zrovnali na úroveň ulice tak, aby vznikol výklenok, v ktorom sa mal barokový jazdec čo najlepšie vynímať. Keďže socha vždy stála pri stene a zozadu nebola dohotovená, žiadalo by sa ju dokončiť, čo by však s olovom bolo neuskutočniteľné. „Preto je Fadrusz ochotný celkom bezplatne,“ vysvetľovali noviny, „celú sochu znovu vymodelovať, odliať do bronzu a tak vystaviť.“ Pozadie sochy by doplnil ozdobnými mrežami a kvetmi.(25) Dr. Koloman Thaly, ktorý informácie o tomto projekte sprostredkoval, už aj vybavil finančnú výpomoc u predsedu Prvej prešporskej sporiteľne Ferdinanda Derwaya, nadšeného Fadruszovým návrhom. Teraz všetko záviselo už len od splnenia prísľubu a ďalších príspevkov od verejnosti i samotného prímasa.(26)

„Nie je to najšťastnejšia myšlienka,“ reagoval profesor Aladár Edvi z pamiatkovej komisie, „ktorej realizácia by si vyžiadala značné nálady. Najpríhodnejšie by bolo sochu opäť vrátiť do kostola.“(27) A tak sa znovu aktualizovalo rozhodnutie ministerstva kultu a osvety z 27. marca 1899, aby sochu umiestnili „bezpodmienečne do vnútra chrámu, na miesto zodpovedajúce jej dôležitosti“.(28)

Napriek takýmto rozhodnutiam sa riešenie Donnerovej sochy na niekoľko rokov celkom zastavilo, v prvom päťročí nového storočia sa v jej prospech neudialo prakticky nič. Na jar 1905 uverejnil odborný časopis Művészet burcujúci článok z pera Kornéla Divalda, ktorý vzniknutú situáciu charakterizoval ako „krízu prešporskej sochy“. Ostrými formuláciami znovu skritizoval, ako počas reštaurovania Dómu jeho nádherný oltár „povyhadzovali“ a nahradili „nevkusným falzifikátom gotického oltára“, pričom Donnerovu sochu naďalej nehatene nivočia nápory dažďa, skazonosného snehu i mrazu“.(29)

Hoci sa Donnerov olovený Martin zo svojho periférneho miesta ani v nasledujúcich rokoch nikam nepresunul, už samotné úvahy o jeho navrátení do Dómu spôsobili posun v projektoch na umiestnenie náhrobného pomníka kardinála Petra Pázmánya, pochovaného pod dlažbou chrámového presbytéria. Takto sa polemiky okolo dislokácie Donnerovho Martina prekrížili s osudmi pamätníka plánovaného tiež pre svätyňu korunovačného chrámu. Prešporský sochár Alojz Rigele totiž najprv obdržal zákazku na vytvorenie Pázmányovho pomníka v nadživotnej veľkosti, stvárňujúceho impozantnú postavu sediaceho kardinála s knihou v ruke. Pamiatková komisia však v súvislosti s navrátením Martina do chrámu rozhodla, že Pázmányov náhrobok bude menší, bude mať podobu reliéfu, „a tak bude Rigele nútený projekt sochy prepracovať“.(30) Postupne sa vykryštalizovalo aj miesto pre nový náhrobný pomník: patronátny výbor prešporskej katolíckej komunity sa uzniesol osadiť ho v blízkosti pálffyovského epitafu pri severnej stene presbytéria, s čím sa stotožnil aj samotný Rigele.(31)

Trochu zložitejšie to bolo s hľadaním miesta pre monumentálnu sochu svätého Martina. Neprijateľným sa ukázal napríklad návrh kanonika a mestského farára Ödöna Zandta umiestniť ho k oknu Kaplnky svätého Jána Almužníka.(32) Podľa ďalšieho návrhu mal byť postavený k severnej stene medzi vchod Kaplnky svätej Anny a Kaplnku svätého Jána Almužníka, čo však patronátny výbor z viacerých dôvodov neodporučil: nielenže je pri vchode Kaplnky svätej Anny pilier, ale niet ani financií na predvídateľné viacnásobné presúvanie sochy.(33) Okrem toho hrozilo, že ani krypty v podzemí inkriminovanej zóny by váhu sochy neudržali.(34) To bol pre budapeštiansku pamiatkovú komisiu závažný argument, preto sa rozhodla hľadať iné miesto. A vycestovať znovu do Prešporka.(35)

Komisia sa z Budapešti do Dómu dostavila v stredu 17. apríla 1911, a to v zložení naozaj reprezentatívnom: jej predsedu a poslanca baróna Gyulu Forstera sprevádzali referent pamiatkovej komisie Dr. Lászlo Éber, dvorný radca a staviteľský expert Frigyes Schulek, ministerský radca a riaditeľ Národného múzea Imre Szalay, kráľovský radca a staviteľ István Möller, sochári Alajos Strobl a István Tóth, profesor vyššej stavebnej priemyslovky Ernő Foerk a architekt Ján Schulek. Týchto pánov v sakristii Dómu prijali prepošt Ferenc Komlóssy, vicemeštanosta Teodor Kumlik, farár Zandt, fotograf Ede Kozics, železiar Wilhelm von Marton a ďalší. Podľa dobovej tlače prítomní podrobne rozdiskutovali otázku „dočasnej“ lokalizácie Donnerovho svätého Martina. „Dočasnej“, lebo v celej diskusii došlo k zásadnému posunu: začalo sa hovoriť o úplnom obnovení pôvodného barokového oltára, na ktorom malo znovu dominovať svätomartinské súsošie.(36)

Správa o vrátení súsošia na obnovený barokový oltár vyvolala podľa novín Westungarischer Grenzbote „nadšený všeobecný súhlas“. Veď sám jeho výsosť apoštolský kráľ si „kľačiac pred sochou svätca opakovane vykonával svoju pobožnosť“. A tak v prospech premiestnenia hovoria všetky „liturgické, lokálno-historické, dynastické i náboženské dôvody“. „Preto s veľkým uspokojením vítame,“ končili noviny, „iniciatívu na reštaurovanie našej svätomartinskej sochy… sme si istí, že v tomto tunajšom ušľachtilom zámere za nami stojí jednomyseľne celé mesto.“37) Noviny Pressburger Zeitung ešte doplnili, že veď tu boli sakramentálne intronizovaní Mária Terézia, Leopold II., Ferdinand V., Mária Ludovika a Karolína Augusta: navrátenie sochy má preto naozaj „hlboký dejinno-náboženský význam“.(38)

V skutočnosti návrh vôbec nebol prijatý až tak jednohlasne: kým pamiatková komisia ho spolu s vicemešťanostom podporili, z duchovných sa s ním stotožnil iba prepošt Komlóssy, no kanonici Zandt a Kereszty so všetkou rozhodnosťou oponovali, ba privátne sa na tieto plány ponosovali aj na ostrihomskom arcibiskupstve.(39) Napokon komisia rozhodla, že sochu dočasne vnesú ku stene presbytéria, kým sa pôvodný oltár znovu nepostaví.(40) Mimochodom, Zandtov nesúhlas bol menšinový aj v samotnom miestnom patronátnom výbore: keď dal jeho predseda Kumlik hlasovať o návrhu umiestniť Martinovu sochu na hlavný oltár, 19 členov výboru bolo za a len traja boli proti; okrem Zandta aj opát Jozef Ferenczy a kostolný otec Jozef Palugyay.(41)

Zásadnou prekážkou znovupostavenia oltára však boli obrovské náklady, odhadované na 120-tisíc korún, a to bez započítania výdavkov na samotné projekty pôvodného oltára.(42) Aj samotní členovia pamiatkovej komisie – hoci boli za obnovu barokového oltára –, boli čoraz skeptickejší. Ostrihomský pomocný biskup Medard Kohl v jednom liste po rozhovore s barónom Forsterom prezrádza, že jeho komisia stráca chuť realizovať tento plán. Ba pokladá ho za „vylúčený“, lebo by museli uskutočniť „obrovské stavebné úpravy presbytéria“. „Barón Forster sa domnieva,“ píše Kohl doslova, „že celá záležitosť sa presúva na neurčito, do nedohľadna.“(43)

V nedohľadne zostávalo aj znovuzískanie dvoch Donnerových adorujúcich anjelov, ktorí boli integrálnou súčasťou súsošia svätého Martina. Teraz stáli vo vestibule budapeštianskeho Národného múzea, ktoré ich odkúpilo v roku 1875 za 600 forintov, čím ich vlastne – podľa interpretácie Kornéla Divalda – „zachránilo“.(44) Bude ich v zmenenej situácii Národné múzeum ochotné vrátiť prešporskému Dómu? Nie, jeho riaditeľstvo sa už dávnejšie rozhodne vzoprelo, a to aj napriek niekoľkonásobnej intervencii samého ministra kultu a osvety. „Tvoja dôstojnosť zotrváva pri názore,“ písal minister priamo riaditeľovi múzea, „aby sochy Rafaela Donnera neboli znovu premiestnené do prešporského korunovačného kostola“, ale „vyšší záujem si navrátenie zmienených sôch na ich pôvodné miesto vyžaduje“. Preto minister riaditeľa vyzval: nech kvôli vydaniu sôch kontaktuje Krajinskú pamiatkovú komisiu, vo veci uhradenia sôch nech sa obráti priamo naňho.(45)

Pamiatková komisia, menovite Vojtech Czobor, kňaz a známy muzeológ, kvalifikoval obštrukcie Národného múzea ako „nesprávne“, ba „sebecké“. Veď tieto artefakty predstavujú aj mimo Národného múzea národné i štátne bohatstvo, ktoré svoj cieľ najlepšie spĺňa na mieste svojho pôvodného určenia. Napokon, kým v temnom podbrání múzea si ich aj tak „sotvakto všimne“, z hľadiska umeleckého i pietneho je „základnou zásadou uchovávať a ponechávať umelecké dielo na jeho pôvodnom mieste“. Mieste, vyhliadnutom samým prímasom Eszterházym nad hlavným oltárom korunovačného dómu, odkiaľ Donnerovo dielo „nemilosrdné ruky šokujúco vyložili z chrámu“. Preto by jeho navrátenie bolo satisfakciou za toto „hriešne“ opatrenie a múzeum je najmenej povolané prekážať opatreniam, ktoré schválil minister.(46) Múzeum napriek všetkému naliehaniu nepopustilo, argumentujúc príkladmi umeleckých diel, ktorých súčasti sa tiež dostali do zahraničných múzeí, no „nikomu by ani na um nezišlo opäť ich spájať“.(47)

A ani sa nezdalo, že by k akémukoľvek „spájaniu“ mohlo v dohľadnej dobe dôjsť. Predstava cválajúceho Martina na rekonštruovanom barokovom oltári totiž v bratislavských kanonikoch naďalej vzbudzovala zdesenie: hoci uznávali vzácnosť a krásu Donnerovho diela i potrebu jeho záchrany, zásadne nesúhlasili s jeho umiestnením na hlavný oltár, a to barokový uprostred gotickej svätyne! Okrem privátne formulovaných sťažností biskupovi Kohlovi(48) sa kanonici korporatívne obrátili aj na pamiatkovú komisiu: „Proti tomuto úmyslu my, dolupodpísaná Družná kapitula, kategoricky protestujeme a žiadame aj o podporu veľadôstojnej Krajinskej pamiatkovej komisie.“ Svoj rozhodný nesúhlas Zandt odôvodnil umeleckým i liturgickým hľadiskom. Podľa umeleckého by rozmerná baroková socha v rovnošate viedenských uhorských telesných strážcov nad štíhlym hlavným gotickým oltárom „sotva pôsobila priaznivo“. Liturgický argument vychádzal z konštatovania, že kapitulný chrám má miesto oltárneho obrazu nad hlavným oltárom nádhernú sklomaľbu svätého Martina v biskupskom ornáte, ktorý nosil ako tourský biskup. „Legendárna epizóda ešte nepokrsteného vojaka Martina,“ dôvodil Zandt, „ktorý rozpolením svojho vojenského plášťa zaodel nahého žobráka, by sa hodil ako vyobrazenie milosrdenstva vzbudzujúceho úctu veriacich. Ale donnerovské vyobrazenie svätého Martina spodobujúce vlastne grófa Eszterházyho nám svätca predstavuje ako viedenského telesného strážcu, ktorý sa jedným krídlom svojho husárskeho plášťa snaží prikryť – mimochodom úplne nahého – mohutného žobráka: nie, toto nepokladáme za vhodné umiestniť nad hlavný oltár k úcte veriacich… s jeho umiestnením do svätyne, alebo dokonca nad hlavný oltár by sme sa nikdy nedokázali uzmieriť.“(49)

Kým sa o umiestnení Martina na zatiaľ neexistujúci barokový oltár ohnivo teoretizovalo, začali samotnú sochu presúvať k severnému vchodu kostola. Náročná operácia zloženia a prenesenia oloveného kolosa sa začala 3. júla 1911 odstránením presklenej ochrannej skrine. „Odvčera tu nádherná socha opäť stojí voľná,“ oznamoval Pressburger Zeitung, „pod vedením umeleckého kováča Wilhelma von Martona bude toto umelecké dielo i s kamennou platňou zložené so všetkou rozvahou a opatrnosťou z kamenného podstavca…“(50) Skladanie sochy si vyžiadalo náročné technické prípravy. Ako prezrádza jedna unikátna fotografia z Múzea mesta Bratislavy, Marton so štyrmi pomocníkmi vybudoval okolo súsošia masívne drevené lešenie s kladkami, ktorých reťaze prichytili na štyri rohy železného rámu zvierajúceho základovú platňu súsošia. Až po vyňatí a odnesení podstavy piedestálu so sochou žobráka začali na štyroch hrubých reťaziach spúšťať koňa s jazdcom k zemi. Aby sa vzopätý kôň – nestabilný s jednou zdvihnutou nohou – neprevážil, bolo ho treba zaistiť: dve klady podopreli spodok plášťa, brucho i zdvihnutú nohu, ďalšie dosky zaistili stabilitu jazdca i koňa.(51) Nasledoval náročný dvojdňový transport diela k severnej stene chrámu, zabezpečovaný stavebnou firmou Františka Huberta. Na jeho hladký priebeh sa osobne prizeral aj vicemešťanosta Teodor Kumlik. V stredu 19. júla 1911 sa dielo konečne ocitlo pod dreveným prístreškom, osobitne vyhotoveným pre účely reštaurovania.(52) Bola to jedna z energicky vyžadovaných podmienok pamiatkovej komisie: presunuté Donnerovo dielo musí chrániť rovnako bezpečný, ako stabilný drevený domec.(53)

Pod ním sa reštauračných prác ujal odborník z cisárskeho a kráľovského Historického múzea vo Viedni, doporučený v Prešporku arcikňažnou Izabellou, Wilhelm Sturm.(54) Kompetentné autority ho pokladali za „jediného skúseného, uznávaného a osvedčeného odborníka“,(55) za špecialistu na olovené sochy, ktorý sa osvedčil v Salzburgu i Viedni.(56) „Kompetentnosť a bohatú skúsenosť zmieneného umelca,“ zaručoval sa pamiatkovej komisii profesor Helmár, „… poskytuje v tom najpravejšom zmysle slova plnú záruku, že najcennejšie a najväčšie sochárske dielo bude opravené tým najlepším, najsprávnejším, najdokonalejším spôsobom!“(57)

Keď Sturmovi pozývatelia preňho od jeho viedenských zamestnávateľov žiadali dovolenku, dostal ju tak nečakane rýchlo, že v Prešporku museli posúriť prípravné práce.(58) Sturm si – mimochodom – sochu prehliadol už pred desaťročím, na jar 1901. Vtedy náklady na opravu odhadol na 4- až 6-tisíc korún a tvrdil, že zreparované dielo by potom v zime i v lete bez ujmy vydržalo pod holým nebom ďalších 15 až 20 rokov bez akejkoľvek ochrannej nadstavby.(59) Teraz však pracoval s tou perspektívou, že dielo bude vnesené do Dómu. Sturm do Prešporka pricestoval 15. júla 1911 a už koncom augusta mohol Ágost Helmár predsedu Krajinskej pamiatkovej komisie informovať, že reštaurátor už z veľkej časti reparáciu diela dokončil.(60) Koňa i jazdca na ňom odborne zreparoval, už-už sa mal pustiť aj do opravy transportom najzničenejšej postavy žobráka. „No reštaurátorovi Sturmovi nebolo dopriate,“ referoval Pressburger Tagblatt, „aby Donnerovo dielo zreparoval úplne: zranený dlátom do ruky asi dostal otravu krvi, načo zakrátko vo Viedni zomrel.“(61) Márne sa teda autonómna katolícka obec chystala odhaliť sochu na sviatok svätého Martina 11. novembra 1911.(62) Pravdepodobne práve kvôli nasledujúcim prieťahom musel dať patronátny výbor sochu poistiť v Prvej uhorskej všeobecnej poisťovni na sumu 200 korún.(63) Až po vnesení súsošia do juhovýchodného kúta južnej lode dokončil opravu žobráka Wilhelm von Marton, poverený aj ostatnými železiarskymi prácami. Kamenný podstavec pripravila firma Franza Huberta.(64)

Celé desaťročia túžobne očakávaná chvíľa, návrat Donnerovho svätého Martina medzi múry chrámu, sa naplnila v sobotu 14. decembra 1912. Postavili ho do kúta tvoreného južným a východným múrom južnej chrámovej lode, kvôli čomu odtiaľ k víťaznému oblúku preložili starobylú krstiteľnicu.(65)

Naplnenie dlhodobých snažení vo forme faktického dislokovania Donnerovho svätého Martina do juhovýchodného kúta chrámovej lode bolo napokon v Nyugatmagyarországi Híradó a Pressburger Tagblatt publikované len stručne až týždeň po vnesení sochy. Spôsobil to azda fakt, že v tom čase došlo k viacerým personálnym zmenám: začiatkom novembra sa funkcie prímasa a ostrihomského arcibiskupa zriekol Kolos Vaszary,(66) o niekoľko dní nato odišiel spomedzi živých prešporský mestský farár Ödön Zandt,(67) na jar toho istého roka zomrel Ágost Helmár, hlavný iniciátor opätovného vrátenia sochy na pôvodné miesto.(68)

„Nešťastná je voľba tohto miesta,“ kritizoval Pressburger Tagblatt novú polohu diela, „už len kvôli dvom oknám bezprostredne nad súsoším: ráno vpúšťajú silno prenikavý slnečný jas, oslepujúci pozorovateľa; rovnako neprimerané je aj večerné osvetlenie, ktorého hlavný zdroj je zatienený jedným z pilierov.“ Navyše, stále podľa toho istého denníka, na tomto príliš periférnom mieste stráca svoju impozantnosť. Čiastočne by tejto nepriaznivej konštelácii azda pomohli reflektory umiestnené na jednom či viacerých stĺpoch.(69)

Od úspešného opätovného vnesenia svätomartinského súsošia do bratislavského Dómu uplynulo temer storočie a jeho pohnuté dejiny zapadli prachom zabudnutia. Možno je to tak lepšie: aspoň môžu návštevníci chrámu lepšie vnímať jeho dodnes nezmenenú krásu a vznešenosť.


(1) A Szt. Márton-lovasszobor visszaállítása a koronázó Dómba. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 24, č. 150 z 5. júla 1911, s. 3.

(2) KÖNYÖKI, JÓZSEF: Zur Erinnerung an die feierliche Consecration des neu errichteten Hochaltars in restaurierten Sanctuarium des Krönungs-Domes in Pressburg. Pressburg : Druck von Alois Schreiber, 1867, s. 32.

(3) HELMÁR, ÁGOST: A pozsonyi szent Márton szobor megmentése. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 14, č. 143 z 25. júna 1901, s. 4.

(4) SZARKA, László: Etnické zmeny v Bratislave a mestská administratíva v období medzi svetovými vojnami. In: CZOCH, Gábor: Kapitoly z dejín Bratislavy. Bratislava : Kaligram, 2006, s. 415.

(5) Prímási levéltár – Esztergom, č. j. 3295/1867. Emlékirat nagyságos és ft. Heiller Károly, apát, pozsonyvárosi kanonok s plébános Isten dicsőségére tanúsított működéséről [Pamätný prípis dosvedčujúci pôsobenie najdôstojnejšieho pána Karola Heillera, opáta, prešporského mestského kanonika a farára na Božiu slávu] z roka 1867.

(6) Zur Geschichte der Pressburger Domkirche. In: Pressburger Zeitung, č. 87 zo 16. apríla 1864, s. 1.

(7) FELDUNAI PORZÓ: A püspök úr pongyolában. In: Pozsonyvidéki Lapok, roč. 8, č. 4 zo 6. júna 1880, s. 1.

(8) ARDÉNYI, Dezső: A mi diadalmunk. In: Pozsonyvidéki Lapok, roč. 8, č. 22 z 10. októbra 1880, s. 1.

(9) Archív Farského úradu svätého Martina (AFÚSM). Decretum Visitationis Canonicae Ecclesie parochialis Posoniensis ad S. Martinum, Anno 1852, s. 74; Die St. Martin-Statue und Heiller-Lippert. In: Pressburger Tagblatt, roč. 16, č. 5429 z 22. septembra 1911, s. 1.

(10) HELMÁR, ÁGOST: A pozsonyi Szent Márton szobor megmentése. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 14, č. 143 z 25. júna 1901, s. 4 – 5; Die St. Martins-Reiter-Statue Raphael Donners in Restaurierung. In: Pressburger Zeitung, roč. 148, č. 207 z 30. júla 1911, s. 2. Ani v archíve ostrihomského prímasa, ani v dokumentoch Bratislavskej kapituly sa nepodarilo nájsť žiadny dokument, ktorý by dokázal toto Helmárovo tvrdenie.

(11) Műemlékvédelmi Hivatal Irattára (MHI) Budapešť, f. MOB, č. j. 100. Zápisnica zo zasadania Krajinskej pamiatkovej komisie z 12. apríla 1899.

(12) Die Donner’sche Martin-statue. In: Pressburger Tagblatt, roč. 16, č. 5524 z 30. decembra 1911, s. 1.

(13) Nochmals die St. Martins-Statue. In: Pressburger Tagblatt, roč. 16, č. 5443 zo 6. októbra 1911, s. 1.

(14) Restaurierung und Umsetzung der Martinsstatue. In: Pressburger Tagblatt, roč. 16, č. 5361 zo 14. júla 1911, s. 1.

(15) ESZTERHÁZY, János: Az Eszterházy család és oldalágainak leírása. Budapest : Az Athenaeum r. társulat könyvnyomdája, 1901, s. 237 – 238.

(16) HELMÁR, Ágost: A szt. Márton-szobor visszahelyezése a főtemplomba. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 24, č. 196 z 29. augusta 1911, s. 3.

(17) HELMÁR, Ágost: A pozsonyi szent Mártom szobor megmentése. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 14, č. 143 z 25. júna 1901, s. 4.

(18) Tamže, s. 4 – 5.

(19) Tamže, s. 4.

(20) Die Generalversammlung des Pressburger Domrestaurierungs-Vereines. In: Pressburger Tagblatt, roč. 4, č. 971 z 8. januára 1899, s. 5.

(21) Die Generalversammlung des Pressburger Domrestaurierungs-Vereines. In: Pressburger Tagblatt, roč. 4, č. 973 z 10. januára 1899, s. 2.

(22) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 309. Hlásenie Czobora Ministerstvu kultu a osvety zo 16. júla 1901; MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 306. Rukopisný záznam Meisznera z 19. júla 1901.

(23) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 309. Hlásenie Czobora Ministerstvu kultu a osvety zo 16. júla 1901; MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 306. Rukopisný záznam Meisznera z 19. júla 1901.

(24) LÁZÁR, Béla: Fadrusz János. In: Művészet, roč. 12, č. 2/1913, s. 51 – 63.

(25) Érdekes terv a Szent Márton szoborra vonatkozólag. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 12, č. 89 zo 19. apríla 1899, s. 3.

(26) Bildhauer Fadruß’ neuestes Projekt. In: Pressburger Tagblatt, roč. 4, č. 1070 z 20. apríla 1899, s. 4.

(27) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 309. Hlásenie Ministerstvu kultu a osvety zo 16. júla 1901; MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 306. Rukopisný záznam Meisznera z 19. júla 1901.

(28) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 221. List Ébera Komlóssymu z 3. marca 1907.

(29) DIVALD, Kornél: Láthatatlan műemlék. In: Művészet, roč. 4, č. 3/1905, s. 159 – 165.

(30) A Műemlékek Országos Bizottsága Pozsonyban. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 88 z 18. apríla 1912, s. 3.

(31) AFÚSM, A pozsonyi Róm. kath. autonom hittközség védúri választmányának jegyzőkönyvek 1909 – 1911, zápis č. 18/912. Zápisnica zo zasadania Patronátneho výboru Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva z 20. januára 1912.

(32) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 100. Zápisnica zo zasadania Krajinskej pamiatkovej komisie z 12. apríla 1899.

(33) AFÚSM, A pozsonyi Róm. kath. autonom hittközség védúri választmányának jegyzőkönyvek 1909 – 1911, zápis č. 136/911. Zápisnica zo zasadania Patronátneho výboru Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva z 28. októbra 1911.

(34) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 855. List podpredsedu Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva Jána Korcseho Krajinskej pamiatkovej komisii z 28. októbra 1911.

(35) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 855. Rukopisný záznam a koncept listu Prešporskému rímskokatolíckemu samosprávnemu cirkevnému spoločenstvu zo 14. decembra 1911.

(36) AFÚSM, A pozsonyi Róm. kath. autonom hittközség védúri választmányának jegyzőkönyvek 1909 – 1911, zápis č. 98/911. Zápisnica zo zasadania Patronátneho výboru Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva z 15. júla 1911.

(37) Die St. Martinsstatue wieder auf dem Hochaltar der Domkirche. In: Westungarischer Grenzbote, roč. 40, č. 13474 z 29. augusta 1911, s. 2.

(38) Die St. Martinsstatue wieder auf dem Hochaltar der Domkirche. In: Pressburger Zeitung, roč. 148, č. 236 z 28. augusta 1911, s. 1.

(39) Prímási levéltár – Esztergom, č. j. 101. List biskupa Medarda Kohla „dôstojnému pánovi“ z 3. januára 1912.

(40) A Műemlékek Országos Bizottsága Pozsonyban. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 88 z 18. apríla 1912, s. 3.

(41) AFÚSM, A pozsonyi Róm. kath. autonom hittközség védúri választmányának jegyzőkönyvek 1909 – 1911, zápis č. 98/911. Zápisnica zo zasadania Patronátneho výboru Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva z 15. júla 1911.

(42) A Szt. Márton-szobor elhelyezése. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 122 z 31. mája 1912, s. 3.

(43) Prímási levéltár – Esztergom, č. j. 101. List biskupa Medarda Kohla „dôstojnému pánovi“ z 3. januára 1912.

(44) DIVALD, Kornél: Láthatatlan műemlék. In: Művészet, roč. 4, č. 3/1905, s. 159 – 165; MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 431. List referenta Czobora Výkonnej správe Verejnej kráľovskej základiny z 11. novembra 1901.

(45) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 62. List ministra riaditeľovi Národného múzea z 5. februára 1902.

(46) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 431. List referenta Czobora Výkonnej správe Verejnej kráľovskej základiny z 11. novembra 1901.

(47) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 127. List referenta Czobora Ministerstvu kultu a vzdelávania z 23. mája 1902.

(48) Prímási levéltár – Esztergom, č. j. 101. List biskupa Medarda Kohla „dôstojnému pánovi“ z 3. januára 1912.

(49) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 662. List Zandta Krajinskej pamiatkovej komisii z 31. augusta 1911.

(50) Wiederaufstellung der heil. Martin-Reiter-Statue im Innern des Krönungsdomes. In: Pressburger Zeitung, roč. 148, č. 181 zo 4. júla 1911, s. 4.

(51) Fotoarchív Múzea mesta Bratislavy, Fo-00570. Presun sochy sv. Martina; foto Kozics z júla 1911.

(52) Die St. Martin-Statue. In: Pressburger Zeitung, roč. 148, č. 196 z 19. júla 1911, s. 2.

(53)MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 855. Rukopisný záznam a koncept listu Prešporskému rímskokatolíckemu samosprávnemu cirkevnému spoločenstvu zo 14. decembra 1911.

(54) AFÚSM, A pozsonyi Róm. kath. autonom hittközség védúri választmányának jegyzőkönyvek 1909 – 1911, zápis č. 98/911. Zápisnica zo zasadania Patronátneho výboru Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva z 15. júla 1911; MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 656. List Helmára Krajinskej pamiatkovej komisii z 29. augusta 1911.

(55) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 665. List Kumlika Krajinskej pamiatkovej komisii z 30. augusta 1911.

(56) HELMÁR, Ágost: A pozsonyi szent Márton szobor megmentése. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 14, č. 143 z 25. júna 1901, s. 4.

(57) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 656. List Helmára Krajinskej pamiatkovej komisii z 29. augusta 1911.

(58) Tamže.

(59) HELMÁR, Ágost: A pozsonyi szent Mártom szobor megmentése. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 14, č. 143 z 25. júna 1901, s. 4.

(60) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 656. List Helmára Krajinskej pamiatkovej komisii z 29. augusta 1911.

(61) Zwei Bildhauerwerke. In: Pressburger Tagblatt, roč. 17, č. 5865 z 18. decembra 1912, s. 3.

(62) MHI Budapešť, f. MOB, č. j. 665. List Kumlika Krajinskej pamiatkovej komisii z 30. augusta 1911.

(63) AFÚSM, A pozsonyi Róm. kath. autonom hittközség védúri választmányának jegyzőkönyvek 1909 – 1911, zápis č. 112/912. Zápisnica zo zasadania Patronátneho výboru Prešporského rímskokatolíckeho samosprávneho cirkevného spoločenstva z 28. júna 1912.

(64) Zwei Bildhauerwerke. In: Pressburger Tagblatt, roč. 17, č. 5865 z 18. decembra 1912, s. 3.

(65) Tamže.

(66) A hercegprímás lemondása. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 257 z 9. novembra 1912, s. 2.

(67) Zandt Ödön. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 262 z 15. novembra 1912, s. 1.

(68) Helmár Ágost. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 53 zo 6. marca 1912, s. 3. Helmára, ktorý zomrel 5. marca 1912, našli mŕtveho po infarkte v jeho byte na Palisádach. Nekrológ ho charakterizoval ako veľkého aktivistu za kultúrny rozvoj Bratislavy, agilného výskumníka a publicistu, váženého umenovedca a horliteľa skrášľovacích akcií. Po absolvovaní Hlavného katolíckeho gymnázia vyštudoval históriu a pôsobil ako profesor dejín a zemepisu na lučeneckom gymnáziu, potom na prešporskom Hlavnom katolíckom a neskôr na Hlavnom reálnom gymnáziu. Uznaním jeho zásluh bolo menovanie za člena korešpondenta Krajinskej pamiatkovej komisie. Helmár Ágost. In: Nyugatmagyarországi Híradó, roč. 25, č. 53 zo 6. marca 1912, s. 3.

(69) Zwei Bildhauerwerke. In: Pressburger Tagblatt, roč. 17, č. 5865 z 18. decembra 1912, s. 3.

Copyright © 2005-2014 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.