Idea konzervativizmu

Číslo 4/2008 · Igor Paulíček · Čítanosť článku: 10197
 

„Súbor názorov, ktorý nazývame konzervativizmom, nie je ničím iným ako potvrdením normálnosti v spoločenských veciach.“

Russell Kirk

Pokúsiť sa presne definovať význam pojmu konzervativizmus je nie ľahkou úlohou, pretože tak ako mnoho iných pojmov aj konzervativizmus podlieha rôznym obsahovým interpretáciám. Samotný pojem konzervativizmus je odvodený od latinského conservare = uchovať. Prvýkrát sa objavil v období Francúzskej revolúcie a paradoxne označoval inštitúcie a myšlienky, ktoré mali zachovať výdobytky revolúcie v oblasti slobody. V 19. storočí sa však presadil pojem konzervativizmus, ktorý sa staval nepriateľsky voči celej Francúzskej revolúcii. Práve Edmund Burke vo svojich Úvahách o revolúcii vo Francúzsku (Reflections on the Revolution in France; 1790) rozvíjal myšlienky, ktoré tvoria základ politického, občianskeho, moderného alebo aj klasického konzervativizmu.

Burke sa narodil 1. januára 1729 v Dubline. Otec bol anglikán, matka katolíčka. Od roku 1750 študoval v Londýne právo, neskôr začal publikovať. Jeho prvá kniha niesla názov Obhajoba prirodzenej spoločnosti (A Vindication of Natural Society). O sedem rokov neskôr mu vyšlo významné dielo Filozofické skúmanie pôvodu našich ideí vznešeného a krásneho (A Philosophical Enquiry into the Origin of our Ideas of the Sublime and Beautiful). V roku 1759 vstúpil do politiky, o sedem rokov nato získal za stranu whigov parlamentné kreslo v Dolnej snemovni.

Od roku 1774 reprezentoval ako poslanec Bristol, neskôr Malton, ktorý zastupoval až do konca svojej politickej kariéry. V 80. rokoch sa venoval indickým záležitostiam pri príprave súdneho procesu proti indickému guvernérovi Hastingsovi. Samotný proces sa začal v roku 1788 a mal trvať až sedem rokov. Z politiky nakoniec nadobro odišiel potom, ako politická scéna dala prednosť guvernérovi Indie, ktorého sa Burke snažil odvolať pre korupciu, zneužívanie právomocí a porušovanie práv.(1)

Burke odmietol idey Francúzskej revolúcie v už spomínaných Úvahách a aj následne v Liste členovi Národného zhromaždenia (Letter to a Member of the National Assembly), kritickom voči Rousseauovi. Po rozštiepení strany whigov na „pokrokových“ a „konzervatívnych“ sa väčšina Burkových priateľov pridala na stranu revolúcie a Burke sa stal v snemovni nepopulárnym. Myšlienky svojich Úvah a pravé princípy whigovskej politiky sa ešte snažil obhájiť vo Výzve nových whigov ku starým (Appeal from the New to the Old Whigs).

Potom, čo Angličania najprv vstúpili do protifrancúzskej koalície, no neskôr s Francúzskom podpísali mier, nastal zlom nielen vo verejnej mienke, ale aj v anglickej vnútropolitickej situácii. Burke v reakcii na podpísaný mier napísal štyri listy pod názvom Listy o kráľovražednom mieri (Letters on a Regicide Peace), v ktorých tento mier odmietol ako zločinný. Podľa neho je každé prímerie so zlom spoluúčasťou na jeho zločinoch. Listy sú zároveň výzvou na uzdravenie Európy.(2)

Svoje ekonomické názory vyjadril Burke v Myšlienkach a postrehoch o nedostatku (Thoughts and Details on Scarcity), v ktorých sa pridal na stranu voľného trhu. Vydal sa teda smerom, ktorý už pred ním vytýčili viacerí ekonomickí myslitelia vrátane Adama Smitha. Práve Smith o Burkeovi povedal, že „je jediným človekom, ktorý bez predchádzajúceho dorozumenia zmýšľa o týchto témach presne ako on“.(3)

Edmund Burke zomrel 9. júna 1797. V závete prikázal, aby ho pochovali na tajnom mieste: obával sa totiž, že po víťazstve revolučných armád by jakobíni vykopali a zneuctili jeho pozostatky.(4)

Môžeme povedať, že Burke naplno rozvinul a skoncipoval súbor konzervatívnych ideí. Prišiel s ním v čase, kedy Európou, najmä kontinentálnou, prenikal duch radikalizmu, vtesnaný do francúzskeho osvietenského racionalizmu. Práve duch radikálneho myslenia útočil proti tradíciám, zvykom a dovtedajšiemu usporiadaniu spoločnosti. Francúzski osvietenskí filozofi sa domnievali, že človek je vo svojej podstate dobrý a šľachetný tvor, no kazia ho inštitúcie, ktoré práve z tohto dôvodu je nevyhnutné okamžite zrušiť. Človek môže dospieť k dokonalosti, pretože má rozum a prostredníctvom neho zdokonaľuje sám seba.

Podľa teológa Rudolfa Bultmanna je všeobecný charakter osvietenstva postavený na sekularizácii života i myslenia. Francúzskym mysliteľom sa podarilo postaviť rozum na najvyšší piedestál, vieru v Boha vystriedala viera v neobmedzený pokrok a vedu. Človek sám seba zbožštil prostredníctvom rozumu, zrušením starého spoločensko-politického poriadku, inštitúcií, tradícií, zaužívaných pravidiel a konvencií. Podľa osvietencov sa človek pri riadení spoločnosti musí pridržiavať abstraktných princípov a myšlienok, pretože len tie ho môžu doviesť k samotnej dokonalosti. Voltaire, Turgot, Condorcet a ďalší „verili v neobmedzenú zdokonaliteľnosť človeka a v pokrok, ktorý je podporovaný rastom poznania, a nutne teda musí viesť ku šťastiu ľudstva, aj keď cesta vedie revolúciami a ciele možno dosiahnuť len postupne, výchovou. (…) Stupeň dosiahnutého pokroku dovoľuje predpovedať budúcnosť, v ktorej sa zároveň natoľko zdokonalí prirodzená konštitúcia človeka, že dokonca aj smrť bude možné oddialiť.“(5) Osvietenský racionalizmus nahradil najvyššiu autoritu Boha „najvyššou autoritou“ sebazbožšťujúceho racionalisticky zmýšľajúceho človeka. Boh sa stal deistickou nezúčastnenou bytosťou, resp. prestal celkom existovať. Rovnaký osud postihol náboženstvo, ktoré sa začalo vnímať ako archaizmus, mýtus, povera, prelud, tmárstvo. Podobne dopadli tradície a spoločenské inštitúcie. Jedinú cestu k nastoleniu dokonale slobodnej a rovnostárskej spoločnosti videli osvietenskí racionalisti v revolúcii – v radikálnej zmene myslenia ľudí a spoločnosti. Pravda už nebola na strane Boha, ale na strane rozumu. Podľa Condorceta „pravda, sloboda a rovnosť sú synonymá, víťazstvo pravdy je teda súčasne krokom k politickej slobode a rovnosti“.(6)

Popri francúzskom osvietenskom racionalizme však existovali aj ďalšie radikálne školy: romantický sentimentalizmus Rousseaua a rodiaci sa Benthamov utilitarizmus. Práve ako protiváha voči týmto myšlienkovým prúdom sa formovalo Burkove myslenie ako túžba uchovávať to, čo sa osvedčilo, čo je spontánne a funkčné, to, čo dôverne poznáme a čo nám zabezpečuje istý stupeň spoločenskej istoty a stability.(7) Burke obdivoval a mal rád tradíciu. Bol prostým občanom neurodzeného pôvodu a patril medzi spoločenskú vrstvu označovanú ako „noví ľudia“.(8) Rozhodne podporoval zachovanie britskej ústavy s jej tradičnou deľbou moci. Opieral sa o názory a argumentáciu Hookera, Locka a Montesquieuho. Podľa nich bolo toto usporiadanie zo všetkých európskych systémov najprajnejšie slobode a poriadku.(9) Edmund Burke sa pri svojich úvahách opieral o božský pôvod usporiadania spoločnosti, tradíciu a predsudok vnímal ako spoľahlivé vodidlá ako vo sfére verejnej, tak i súkromnej. Bol presvedčený, že jediná rovnosť, ktorou ľudia disponujú, je ich rovnosť pred Božou tvárou; žiadna iná nie je. Burke zároveň obhajoval osobnú slobodu, súkromný majetok a odporoval doktrinárskym zmenám.

Výrazným spôsobom sa tak rozchádzal s francúzskym racionalizmom, s rousseauovským romantickým sentimentalizmom a s utilitarizmom Benthama. Jeho konzervatívna argumentácia bola odpoveďou na všetky radikálne školy, či už išlo o myslenie Voltaira, Rousseaua, Turgota, Condorceta, Holbacha, Diderota, Morellyho, Mablyho, Paina, Godwina alebo ďalších. Tieto radikálne doktríny tvrdia, že primárne príčiny zla a utrpenia pramenia v štruktúre spoločnosti. Ich cieľom je teda človeka od nich oslobodiť vyhladením starého sveta a zavedením nového poriadku. Práve proti týmto tendenciám Burke odhodlane postavil svoj konzervativizmus. Predvídal, že „vek rozumu“ vyústi v sprisahaní inovácií koncipovaných s úmyslom vyvrátiť spoločnosť z koreňov.

Russell Kirk v knihe Konzervatívne zmýšľanie (The Conservative Mind) veľmi dobre objasnil Burkov ideový základ, ktorý je zároveň základom občianskeho konzervatívneho myslenia. Konzervativizmus v sebe zahŕňa hodnoty, myšlienky, prístupy a konania, ktoré z neho robia postoj k životu, a nie ideológiu, pretože „každý konzervatívec sa hrozí všetkých ideológií bez ohľadu na ich formu“.(10) Má pravdu, pretože každá ideológia je vskutku „abstraktným rigoróznym súborom politických dogiem, teda je politickým náboženstvom, ktoré sľubuje pravoverným raj na zemi“.(11) Práve takéto abstraktné, vykonštruované myšlienky pretavené do dogmatického systému politických náboženstiev sa stávajú pre každého konzervatívca skutočnou hrozbou. Teda konzervativizmus je „filozofiou ľudskej existencie, ktorá vychádza z presvedčenia, že zlo a utrpenie budú ľudstvo sprevádzať do konca jeho vesmírnej púte a múdrosť nespočíva v utopických konštrukciách na ich odstránenie, ale v skromných návrhoch na zmiernenie či minimalizovanie ich vplyvu“.(12) Samotní konzervatívci odmietajú revolučný štýl politiky, politiku vidia ako obmedzenú činnosť, umenie kompromisov a umiernenosti, kde „zmyslom dobrej vlády nie je umožniť každému človeku presadiť vlastné ego skrz akt voľby, ale zastupovať jeho záujmy bez ohľadu na to, či hodí svoj lístok osobne, či nie“.(13) Človek konzervatívneho zmýšľania v otázkach ľudského údelu a existencie miluje veci trvalé. Aj preto je pre neho neprípustné ničenie zavedených zvyklostí a tradícií a narúšanie spoločenského poriadku. To je dôvod, prečo má konzervativizmus svojich najlojálnejších priaznivcov na vidieku. Vidiečan tak ľahko nezavrhne staré spôsoby, ktoré ho „spájajú s Bohom bdejúcim v šírej nekonečnosti nad ním, tak aj s rodným otcom pochovaným v hrobe pri jeho nohách“.(14)

Burkov myšlienkový systém je postavený na viacerých princípoch, ktoré sa teraz pokúsime priblížiť. Najdôležitejším princípom, od ktorého sa odvíjajú ďalšie, je viera v transcendentný poriadok. Burke dejiny chápe ako postupne sa odkrývajúci Plán a napĺňajúci sa Zámer, ktorý však človek nie je schopný sám obsiahnuť. Spoločenský poriadok je odvodený od Božieho poriadku – poriadku, ktorý nás presahuje. Tento spoločenský poriadok nestojí a nepadá na jednom človeku, ale tvorí ho tzv. spoločenstvo duší – ide o nepísanú, Bohom danú mravnú zmluvu medzi mŕtvymi, živými a dosiaľ nenarodenými. Burke bol presvedčený o tom, že najdôležitejšie princípy vo sfére morálky k nám prichádzajú skrze zjavenie a intuíciu. Zavrhoval chápanie sveta, ktorý je podriadený náhodným impulzom a fyzickým žiadostivostiam, objasňoval ideu sveta ovládaného mocným a detailným účelom. „Zjavenie, rozum i pocit istoty a dôvery presahujúci možnosti našich zmyslov, to všetko nám hovorí, že Pôvodca nášho bytia vskutku existuje, že je všemohúci a že človek i štát sú výtvormi Božej dobroty.“(15) Človek takto vstupuje do povinného a zodpovedného vzťahu nielen ku svojmu Pôvodcovi, ale i k jeho výtvorom, to znamená aj voči ľudstvu ako celku. Táto povinnosť je dôsledkom vzťahu človeka s človekom a človeka s Bohom.(16) Odtiaľto vyplýva dôležitá úloha náboženstva: viera sa stáva zdrojom politického konania a mravov. Platí, že všetky politické problémy sú v podstate problémami náboženskými a mravnými. „Ak neexistuje nadprirodzené posvätenie morálky, potom sú rozum, osvietenosť a súcit iba výplodmi snívania, pretože vo svete bez spravodlivosti a účelu môžu ľudia celkom pokojne zabudnúť na poznávací proces a na lásku k blížnemu.“(17) Neviera v Autoritu-Boha prináša so sebou nielen egofanický obrat vo vnímaní sveta, ale i celkový hodnotový a morálny relativizmus.

Burke verí v prirodzený zákon, ktorý vládne spoločnosti, ale aj svedomiu. Mohlo by sa zdať, že odmieta všetky spoločenské zmeny a reformy, no práve naopak. Tvrdí: „Pokiaľ nie je účelom vytvoriť zo základných prvkov spoločnosti nový občiansky poriadok, musia všetky zásahy prebiehať tak, aby nedošlo k narušeniu celistvosti občianskeho a politického systému. Štát bez prostriedkov na istú zmenu nemá ani prostriedky na svoje uchovanie.“(18) Teda zmeny majú a musia prebiehať, pretože sú pre štát nevyhnutné, ale jeho povinnosťou je zachovať a zachovávať istú kontinuitu, teda vykonávať zmeny, ktoré sa nevymykajú tradíciám, nenarúšajú celistvosť a sú výsledkom všeobecne pociťovanej potreby. Prirodzené zmeny, pretože „prirodzenosť je múdrosť bez rozmyslu“(19) – kontinuálne zmeny, sú potrebné aj preto, lebo nereformovaná spoločnosť nedokáže uchovať to hodnotné jadro, ktoré má, a teda ani nemôže dlho pretrvať. Zmeny majú síce poukazovať na jasné a prítomné zlo a následne ho odstraňovať, ale nemajú byť vykonštruovanou abstrakciou. Zmena zaužívaného poriadku, inovácia mimo kontinuitu, rýchla transformácia znamená pre spoločnosť jej ohrozenie: „Duch novátorstva je všeobecne dôsledkom domýšľavosti a obmedzených názorov. Ľudia, ktorí sa nikdy neobzerali späť, ku svojim predkom, nebudú brať ohľady na svojich potomkov.“(20) Žiadna radikálna zmena spoločenského poriadku vedená abstraktnými ideami za účelom vytvorenia dokonalej spoločnosti ani žiadna moc, funkcia, umelá inštitúcia, osoba nie je schopná prebudovať človeka v jeho podstate. Z tejto perspektívy chápania ľudskej prirodzenosti Burke argumentuje proti utopistickým snahám radikálneho odklonu od daného poriadku.

Politik má mať dve základné cnosti, ktorými sú rozvážnosť a pokora. Burkov konzervativizmus dáva ľudom zmysel a účel života, vieru v spravodlivosť, vedie k plneniu povinností, poskytuje im vedomie duchovnej kontinuity, čo znamená, že existencia ľudí má pokračovanie v ich deťoch. V neposlednom rade však poskytuje ľuďom istotu v tom, že sú súčasťou mravného spoločenstva, kde platia univerzálne, Bohom zoslané prirodzené práva, ktoré je nutné dodržiavať, a kde konanie ľudí má prebiehať čestným spôsobom.

Avšak ani v otázke prirodzených práv sa Burke nestotožňoval s názormi radikálnych filozofov. Russell Kirk v tejto súvislosti uvádza: „Od vydania Painovej knihy Práva človeka sa masy ľudí stotožňujú s koncepciou neodňateľných práv, a to vo vágnej a militantnej podobe, zamieňajúcej ‚práva‘ za obyčajnú žiadostivosť.“(21) Kirk ďalej píše, že takémuto chápaniu prirodzených práv chýbajú dve základné veci, a to „schopnosť jednotlivcov nárokovať si a uskutočňovať dané práva; po druhé zodpovedajúca povinnosť, ktorá je s každým právom neoddeliteľne spojená“.(22)

Burkova koncepcia prirodzeného práva spočíva na Bohom ustanovenom spravodlivom mravnom poriadku. Boh dal človeku zákon a s ním aj zodpovedajúce práva. Podľa Burka ľudia nevytvárajú vlastné zákony. V skutočnosti buď potvrdzujú, alebo krivia zákony Božie. Problém však je, že Boží zákon odhaľujeme len s veľkou námahou, a je naivné si myslieť, že ho môžeme obsiahnuť a definovať v úplnosti v nejakých dokumentoch. Burke poukazoval na to, že pilierom práva je nielen užitočnosť, ale aj prirodzená (obyčajová) spravodlivosť. Ľudia nemajú žiadne právo na veci, po ktorých práve zatúžia, ich jediným prirodzeným právom je iba to, čo možno odvodiť z ich ľudskej prirodzenosti. Burke tvrdil, že existujú isté neodňateľné práva, ale určite to nie sú také práva, ako ich chápali francúzski filozofi. Práva človeka, čiže prirodzené práva sú podľa neho posvätnými právami, ktoré si zasluhujú našu pozornosť a v prípade ich ohrozenia aj našu obranu. Zavrhoval myšlienky abstraktných a nedefinovaných práv, tak ako ich vnímali francúzski osvietenci, pretože „ľudské práva nemožno odvodiť z nejakého mýtického prirodzeného stavu slobody či psychológie“(23), keďže pramenia vo večnom zákone. Práva človeka však existujú len vtedy, ak je človek poslušný Božiemu zákonu, pretože právo je plodom zákona.(24) Prirodzené právo môže vstúpiť do nášho poznania len v miere, v akej je vtelené do spoločenských zvyklostí. Zároveň ho nie je možné ani stotožňovať s mocou ľudí, a ak nie je v súlade so spravodlivosťou, prestáva byť právom. Burke spresňuje: „Som ďaleko od toho, aby som popieral v teórií, a rovnako… v praxi skutočné práva človeka. (…) Ak je občianska spoločnosť utvorená na prospech človeka, všetky výhody, pre ktoré je utvorená, sa stávajú jeho právom. Táto inštitúcia má slúžiť dobru a právo samé je iba dobrom vteleným do pravidiel. Ľudia majú právo žiť podľa týchto pravidiel, majú právo na rovnakú spravodlivosť medzi svojimi blížnymi, či už zastávajú politickú funkciu, alebo sa zaoberajú obyčajným zamestnaním…“(25) Spravodlivosť pre všetkých bez rozdielu, ochrana majetku, právo na plody vlastného úsilia a práce, prospech z usporiadanej spoločnosti a z inštitúcií utváraných tradíciou a takisto právo na to, čo je rozumné a čo slúži ľuďom na prospech(26), to sú skutočné prirodzené práva človeka. Práva, ktoré človek požíva len v civilizovanom politickom spoločenstve. A práve s týmto cieľom ustanovil Boh štát.

Burkov koncept prirodzeného práva sa odvíja od chápania prirodzenosti. Konať v súlade s prirodzenosťou znamená zachovávať úctu k minulosti a starostlivosť o budúcnosť. Prirodzenosť nie je len pominuteľným okamihom prítomnosti, ale je večná, aj napriek tomu, že z nej zažívame len fragmenty. Práve z tohto dôvodu „nemáme právo ohroziť šťastie našich potomkov nehoráznou manipuláciou s dedičstvom ľudstva“(27). Od svojho konceptu prirodzenosti odvíja Burke aj odpoveď na otázku týkajúcu sa spoločenskej a politickej rovnosti. Podľa neho totiž žiadna z uvedených rovností nespadá do kategórie skutočných práv človeka. Práve naopak, život v spoločnosti celkom prirodzene vychádza z hierarchie a aristokracie. Z tejto pozície potom chválil aristokraciu a kritizoval rovnostárstvo. Boh nás obdaril prirodzenosťou, z ktorej vyplýva len jediná rovnosť, a tou je mravná rovnosť pred jeho tvárou. Naopak vyplýva z nej množstvo nerovností, či už je to nerovnosť psychická, mentálna, telesná alebo materiálna. Pre spoločnosť je hierarchia nevyhnutná a vyžaduje si existenciu vrstiev a tried. Rovnosť je podľa Burka „plodom praktických opatrení, nie produktom prirodzenosti, a pokiaľ spoločenské rovnostárstvo dospeje až k likvidácii poriadku a tried… znamená to, že praktické opatrenia boli použité na popretie Božích plánov so skutočnou prirodzenosťou človeka“.(28) Veľmi dobre si uvedomoval, že tí, „ktorí sa pokúšajú zmazať všetky rozdiely, k ľuďom nikdy nebudú pristupovať úplne rovnako. Vždy bude nejaká skupina stáť vyššie.“(29) Za rovnostárstvom Burke videl veľké nebezpečenstvo pre ľudí a spoločnosť, pretože sa domnieval, že nivelizovaná spoločnosť, zbavená svojej rozmanitosti a individualít, upadne do nového stavu nerovnosti, nie však prirodzenej nerovnosti, ale nerovnosti, v ktorej bude zotročená spoločnosť podriadená jedinému tyranovi, prípadne skupine despotických oligarchov. Liek vidí v pluralite a tajuplnosti ľudskej existencie.

Aristokracia je pre neho prirodzená a odzrkadľuje prirodzený stav vecí. Lenže treba poznamenať, že Burke nebol žiadnym zástancom neobmedzenej aristokracie, pretože „aristokracia bez obmedzenia a bez kontroly sa stáva drzo povýšenou tyraniou. (…) Našťastie príroda zásobuje spoločnosť dostatkom aristokratického potenciálu.“(30) Dôležité však je, aby ako protiváha voči nezdravým aristokratickým ambíciám pôsobili isté vyvažovacie mechanizmy. To je sféra múdro spravovaného štátu, ktorého úlohou je nielen odhaliť aristokratický potenciál, ale takisto nájsť takéto nástroje. Aristokracia má vládnuť aj preto, lebo „realita prirodzenosti je taká, že masa ľudí je prabiedne vybavená na vykonávanie politickej moci, a rovnako je napísané vo večnom usporiadaní vecí, že existuje len málo ľudí, ktorí sú z rôznych príčin – mentálne, fyzicky a duchovne – uspôsobení pre rolu spoločenských vodcov.“(31)

Burke charakterizuje aristokraciu takto: „Byť vychovaný v postavení, ktoré sa teší úcte a vážnosti, nevidieť od samého detstva nič nízke či škaredé, byť naučený vážiť si sám seba, privyknúť si na skúmavý pohľad verejnosti, obracať sa na verejnú mienku, stáť na vyvýšenej pôde, odkiaľ je možné z oveľa širšieho zorného uhla vidieť rozptýlené a nekonečne rôznorodé kombinácie ľudských vzťahov a záležitostí v rámci celej spoločnosti, mať dostatok času na čítanie, štúdium, uvažovanie a rozprávanie, byť v postavení človeka, o priazeň a pozornosť ktorého sa uchádzajú múdri a učení odvšadiaľ, mať vžitý zmysel pre česť a povinnosť, byť sformovaný na vyšší stupeň bdelosti, predvídavosti a uvážlivosti, a to v situácii, v ktorej žiadny omyl či priestupok nemožno páchať beztrestne… byť vedený k obozretnému a kontrolovanému správaniu s vedomím, že som považovaný za autoritu, ktorej príkladom sa riadia ostatní spoluobčania vo veciach najvyššej dôležitosti pre ich život…“(32) No nemal by byť takýmto aristokratom každý verejne činný politik? V tejto súvislosti môžeme súhlasiť s Burkom, ktorý vnímal politiku ako záležitosť morálky. Dobrý štát sa nezaobíde bez etického človeka.

Sloboda v konzervatívnom myslení nehrá prvoradú úlohu, ako je to napríklad u liberálov. Ale samotný Burke si ju vážil a vedel, že sloboda povstala z veľmi prácneho a chúlostivého procesu. Jej pretrvanie závisí na zachovaní dôležitých zvykov v oblasti myslenia i konania. Spravodlivosť a sloboda nemôže existovať jedna bez druhej. Sloboda je presne vymedzená a podriadená zákonu, jej medze závisia od zvyklostí. Slobodu jedinca treba vždy posudzovať podľa toho, ako sa dopĺňa s morálkou a náboženstvom, s nedotknuteľnosťou vlastníctva, s mierou a poriadkom, s občianskym a spoločenským správaním, lebo „sloboda bez nich [dobrých vecí] nie je prospešná a je nepravdepodobné, že dlho vydrží“.(33)

Na záver ešte spomenieme Burkov postoj k demokracii. Nemal k nej príliš pozitívny vzťah aj z toho dôvodu, lebo sa domnieval, že demokracia je anglickej tradícii cudzia. Burke nebol nikdy demokratom a neuznával ani všeobecné volebné právo: „V zavedení princípu, podľa ktorého by sa väčšina zisťovaná iba sčítaním hláv mala považovať za ľud a vôľa takto chápaného ľudu za zákon, nevidím politickú múdrosť ani účelnosť a už vôbec nie právo.“(34) Môžeme vyjadriť súhlas s tým, že demokraciu si podobne ako slobodu možno vážiť, nie však ako hodnotu, ktorá by bola cieľom sama osebe, ale skôr ako prostriedok na dosahovanie iných hodnôt. Nesmieme však pri tom zabúdať, akú cenu platíme za demokraciu, pretože ani demokracia nie je všeliekom na ubolené rany spoločnosti.

Burkove myšlienky znamenali pre ľudí konzervatívneho zmýšľania obranný nástroj proti radikálnemu mysleniu 18. a 19. storočia. Zdalo by sa, že pre spoločnosť 21. storočia od entuziastických a rôznych revolučných náchylností a strán už nehrozí bezprostredné nebezpečenstvo. No práve naopak, znovu a znovu sa vynárajú degenerované odnože utopistických snáh o prebudovanie a vybudovanie nového človeka i spoločnosti. Nám v takejto situácií nezostáva mnoho riešení. Jedným z nich je však aj inšpirácia Burkovými myšlienkami, pretože práve tie majú šancu poskytnúť nám odpovede na otázky nastolené (aj) touto dobou. Inak je totiž možné, že „upadneme do cynickej apatie a únavy vyúsťujúcej v represii“.(35)

Autor je politológ.

(1) BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii. Brno : CDK, 1997, s. 7 – 13.

(2) Tamže, s. 12.

(3) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení. Praha : Občanský institut, 2000, s. 41.

(4) BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, s. 13.

(5) BULTMANN, Rudolf Karl: Dějiny a eschatologie. Praha : Oikoymenh, 1994, s. 61.

(6) Tamže.

(7) Porov. KRSKOVÁ, Alexandra: Štát a právo v európskom myslení. Bratislava : Iura Edition, 2002, s. NN.

(8) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 33.

(9) Tamže, s. 36.

(10) Tamže, s. 13.

(11) Tamže.

(12) KRSKOVÁ, Alexandra: Štát a právo v európskom myslení, s. 436.

(13) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 38.

(14) Tamže, s. 41.

(15) Tamže, s. 50.

(16) Porov. RATZINGER, Joseph: Úvod do kresťanstva. Trnava : Dobrá kniha, 2007, s. 80 – 81.

(17) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 52.

(18) BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, s. 34.

(19) Tamže, s. 45.

(20) Tamže.

(21) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 69.

(22) Tamže, s. 70.

(23) KRSKOVÁ, Alexandra: Štát a právo v európskom myslení, s. 441 – 442.

(24) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 71.

(25) BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, s. 69.

(26) Porov. tamže, s. 72.

(27) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 80.

(28) Tamže, s. 82.

(29) BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, s. 59 – 60.

(30) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 85.

(31) Tamže, s. 85 – 86.

(32) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 86 – 87.

(33) BURKE, Edmund: Úvahy o revoluci ve Francii, s. 21 – 22.

(34) KRSKOVÁ, Alexandra: Štát a právo v európskom myslení, s. 447.

(35) KIRK, Russell: Konzervativní smýšlení, s. 94.