Opozícia na križovatke
Číslo 4/2008 ·
·
Čítanosť článku: 3158
V apríli tohto roku hlasovala SMK – MKP za Lisabonskú zmluvu. Hlasovala za ňu, lebo s ňou jednoducho súhlasí presne tak, ako s ňou súhlasí SDKÚ – DS. Tým však pokazila jedinú politickú hru, ktorú rozohral Mikuláš Dzurinda proti Robertovi Ficovi v tomto volebnom období. Lisabonská zmluva bola jediným dokumentom počas celého volebného obdobia, na schválenie ktorého Fico potreboval i niektoré hlasy opozície. Dzurinda bol ochotný nehlasovať za zmluvu až do konca roka a tým držať Fica v šachu.
Csáky hru pokazil a Dzurinda udrel. S SMK – MKP sa už stýkať nebudú, povedal. KDH, neschopné samostatnej hry, prikývlo a zopakovalo to isté. Tak to trvalo pol roka. V novembri sa v parlamente hlasovalo o „učebnicovom zákone“, ktorý predložili poslanci za SMK – MKP Szigeti a Berényi. Ich novela riešila absurdný stav, kedy sa v maďarských učebniciach uvádzali zemepisné názvy iba v slovenčine. Ešte i SMER – SD pochopil, že novela je opodstatnená, a všetci jeho poslanci v hlasovaní posunuli zákon do druhého čítania spolu so všetkými poslancami SMK – MKP. V súlade so zdravým rozumom zahlasovali za i poslanci KDS a KDH. Za novelu naprávajúcu absurdný a napätie vyvolávajúci stav však nezahlasovala SDKÚ – DS. Ani prítomná prezidentská kandidátka Iveta Radičová sa neunúvala hlasovať za, i keď je kandidátkou SDKÚ – DS, KDH i SMK – MKP. Tomu sa povie kopanec. V ten istý deň Dzurinda pozval SMK – MKP na oslavy 17. novembra do Národného divadla. Csáky natešene prijal pozvanie. Dzurinda sa ako pán sám rozhodol, že izolácia SMK – MKP sa má skončiť. KDH opäť súhlasne prikývlo.
Nebol to jediný Dzurindov kopanec voči SMK – MKP v posledných týždňoch. Vládna koalícia zatlačila (právom) na poslancov SMK – MKP kvôli ich účasti na Fóre poslancov Karpatskej kotliny. Navrhla v parlamente uznesenie kritizujúce SMK – MKP. Problém tohto uznesenia spočíval iba v tom, že nespomínalo druhú stranu mince, ktorou sú nespočetné urážlivé protimaďarské vyjadrenia SNS, ktoré nič neriešia a všetko zhoršujú. Poslanec Konzervatívnych demokratov Slovenska Mikloško tento nedostatok riešil doplňujúcim návrhom, aby sa parlament dištancoval od Slotových výrokov. SDKÚ – DS Mikloška nepodporila.
Dzurinda vie, že metóda kopnúť a potom privinúť na hruď na SMK – MKP platí. Mimochodom, v tomto niet rozdielu medzi Csákym a Bugárom. Pár dní po hlasovaní o učebniciach sa Béla Bugár spolu s Ivetou Radičovou vybrali na hraničné priechody s Maďarskom, ktoré okupovali extrémisti z Maďarska. Išli upokojovať. To, že pár dní predtým Radičová pri učebniciach hlasovala proti upokojovaniu slovensko-maďarských vzťahov, neprekážalo.
Dzurindova hra s SMK – MKP je však vcelku nezaujímavá v porovnaní so subtílnou hrou, ktorú hrá s KDH a o KDH. Táto hra s prestávkami trvá už desaťročie. Mala dve dejstvá. V prvom išlo o spor medzi umelou volebnou stranou SDK a jej materskými stranami v roku 1998. Mikuláš Dzurinda sa ako novopečený premiér pokúsil materské strany pohltiť. KDH sa zásluhou Jána Čarnogurského ubránilo, i keď oslabené. V druhom dejstve išlo o spor o zmluvu o výhrade vo svedomí. V oboch sporoch bolo KDH obeťou Dzurindovho podrazu. Hlavní aktéri tohto sporu zápasiaci na strane KDH však už v KDH nehrajú žiadnu úlohu. Niektorí sú už v KDS. Ján Čarnogurský je členom KDH, ale na jeho politike sa nepodieľa. Ak chce Dzurinda získať KDH ako svoj trvalý apendix, v čom už je na polceste, potrebuje vnútiť KDH svoju interpretáciu vlastných minulých sporov s KDH.
V októbrovom rozhovore pre týždenník Týždeň Dzurinda napadol Jána Čarnogurského a ponúkol interpretáciu takého sporu medzi SDK a materskými stranami, podľa ktorej nie Dzurinda chcel pohltiť materské strany, ale predseda KDH robil intrigy proti nemu. Útok na Čarnogurského zopakoval v rozhovore pre agentúru SITA v predvečer novembrového výročia. KDH nereagovalo. Naopak, pokorne sa zúčastnilo spomínaného Dzurindovho galaprogramu v Národnom divadle.
V onom rozhovore pre Týždeň ponúkol Dzurinda i svoju interpretáciu sporu o výhradu vo svedomí. Pripomeňme si fakty. Zmluvu sľúbila prijať celá jeho vládna koalícia, a to dokonca v programovom vyhlásení vlády. Keď však prišlo na lámanie chleba, Dzurinda odmietol dodržať slovo a postavil sa proti zmluve. KDH na protest odišlo z vlády. Dzurinda v rozhovore predstavil výklad udalostí, podľa ktorého celá zmluva bola „schválne pripravená tak, aby vyvolala konflikt“. To je konštrukcia skoro mečiarovského formátu. Čiže podľa neho KDH nešlo o zmluvu, ale o konflikt s Dzurindom. A zmluva bola vlastne provokáciou. Vzápätí Dzurinda pripomenie, že túto provokáciu – zmluvu, pripravil Daniel Lipšic. Politici KDH opäť mlčia. Dzurinda hovorí zároveň, že si želá strategické partnerstvo s KDH. Kopne, spochybní všetky zápasy KDH z minulosti, čím ho poníži, a privinie si ho na hruď.
Tak dochádza k paradoxu. Brániť minulé zápasy KDH sú ochotní nie súčasní kádeháci, ale tí bývalí, ktorí založili stranu Konzervatívni demokrati Slovenska. KDS sa stále hlási k mravnému odkazu vystúpenia z Dzurindovej vlády. Preto platí, že tým pravým KDH je KDS. Otázka je, či sa KDS stane silnou politickou alternatívou. Ak sa ňou stane, politika KDH rokov deväťdesiatych prežije. Ak sa ňou nestane, Dzurinda vnúti celej slovenskej opozícii lož o jej minulých vnútorných zápasoch. KDH už totiž Dzurindovu verziu prijalo prinajmenšom v otázke zmluvy o výhrade vo svedomí. Predstava, že voliči si budú v budúcnosti vyberať medzi Ficovým a Dzurindovým videním nedávnej minulosti, nie je príliš lákavá.
Niekto by si mohol myslieť, že na minulosti a jej interpretácii už nezáleží. Ale záleží. V tom sa zhodujem s Mikulášom Dzurindom.