Václav Vaško: Ne vším jsem byl rád
Číslo 2/2005 ·
·
Čítanosť článku: 4578
Karmelitánské nakladatelství
Kostelní Vydří 1999
Keď sa Václav Vaško chystal zavŕšiť svoje dejiny Katolíckej cirkvi prenasledovanej v komunistickom Československu, jeho dlhoročný priateľ a bývalý spoluväzeň Oto Mádr mu prezieravo ukázal stop. Vyhlásil, že keby to bolo potrebné, tretí a štvrtý diel Neumlčenej by dokončil na základe cirkevných dokumentov aj sám. Nakoniec, ako kňaz a „mukl“ režimu bol jedným z trpiacich protagonistov toho príbehu. Ale kto verne spíše jedinečný životný príbeh Václava Vaška, ak ho sám Václav Vaško neprevedie do knižnej podoby?
Nad knihou Ne vším jsem byl rád, ktorú v roku 1999 vydalo české Karmelitánské nakladatelství, cíti čitateľ vďačnosť, že rada otca Mádra bola vypočutá. Kto by totiž pochyboval o tom, že v ľudskom živote je účel a smer, tu nájde dostatok dôkazov. „Pojďte, slyšte, všichni bohabojní, chci vyprávět, co prokázal Bůh mé duši,“ znie priliehavé motto vlastného životopisu prevzaté od žalmistu.
Ne vším jsem byl rád sú osobné dejiny odohrávajúce sa v rámci „veľkých dejín“. Je to príbeh človeka, ktorý sa narodil vo Zvolene ako „pravý čechoslovák“ (otec bol Čech a matka Slovenka zo známej rodiny Veselovcov). Vyrastal v Banskej Bystrici a spolu s atmosférou vtedy pokojného malomesta dýchal aj vieru, v ktorej ho vychovávali. A hoci sa v knihe akoby trochu ponosuje, že v detstve a dospievaní cítil väčší dôraz na „povinnostnú“ stránku katolicizmu a jeho akčný rozmer objavil až neskôr, nebyť základov z domu, istotne by nebolo na čo položiť ani pôsobenie v „Rodine“ pátra Tomislava Kolakoviča, ani účasť v Slovenskom národnom povstaní, ani česť a s ňou nevyhnutne spojený antikomunizmus, s ktorým nepohli roky strávené za väzenskými múrmi, v uránových baniach a lágroch.
Václavovi Vaškovi sa podarilo spísať svoj život taký, aký bol. Ako príbeh boja o osudovú lásku a rodinné šťastie i ako zápisky zo zápasu o slobodu. Prepojenie osobného s politickým v jeho životopise nie je dôsledkom úsilia o ideologizovanie toho, čo prežil. Je obyčajným súčtom udalostí. Nič totiž nebolo v časoch, ktoré tak ťažko poznačili Slovensko a Čechy, dostatočne osobné, aby si to nemohla uzurpovať politika. A nič, čo človek urobil v oblasti politiky, sa nezaobišlo bez tvrdého dopadu na jeho súkromie.
Preto je úplne v logike tých nezmyselných čias, že keď sa v roku 1945 mladý atašé československého veľvyslanectva v Moskve ožení so sovietskou občiankou, ktorá sa nedávno stala katolíčkou, sovietske úrady dvíhajú obočie. A keď sa v roku 1946 musí čerstvo ženatý muž a už-už nastávajúci otec vrátiť do Prahy, lebo jeho otca falošne obvinili z protištátnej činnosti, jeho tehotná manželka zostáva v Sovietskom zväze a prakticky bez nádeje, že svojho muža ešte niekedy uvidí. Hoci sa Václav Vaško dostal ešte raz za svojou rodinou, už po narodení dcéry, v roku 1949 bol definitívne preradený do kategórie nežiaducich. Do Československa pricestoval sám. Rodinu musel zanechať neistému osudu.
Nasledovalo prepustenie zo zamestnania, práca pomocného robotníka a v roku 1953 zatknutie. Rok v Ruzyni v samoväzbe, potom rozsudok: 13 rokov za velezradu. Po amnestii v roku 1960 znovu do výroby.
Rozvod, o ktorý požiadala manželka Irina, bol teda jednou z mnohých rán, ktoré Václav Vaško pocítil. Kým v realitu ostatných postihov veriť musel, skutočnosť rozpadu sviatostného vzťahu odmietol. Aspoň zo svojej strany. Patrí už k celkom inej logike, logike zázrakov, že manželstvo s Irinou Jukovovou sa po mnohých modlitbách a obetách obnovilo – v roku 1991. Tak, ako sa po mnohých modlitbách a obetách o dva roky skôr obnovila sloboda v Československu.
Máloktorý vlastný životopis sa číta napínavo ako politický triler i príbeh lásky zároveň. Tento je navyše plný pokory – nie hranej, ale úprimnej, často prítomnej v podobe ironického žartu na vlastný účet. Dalo by sa povedať, že je to ideálny materiál pre filmový scenár. Ale len opatrne. Lebo ktovie, či by film zachoval aj hĺbkový rozmer rozprávania o tom, čo Boh preukázal jednej duši.