Prezident Obama

Číslo 4/2008 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 4931
 

„Voľba Obamu lieči ‚bielu vinu‘ na účet života a rodiny,“ povedala Alveda King, neter slávneho čierneho pastora Martina Luthera Kinga. Stručné a výstižné. Je to prvý čierny (i keď len po otcovi) prezident USA. Je to zároveň najradikálnejší zástanca propotratovej politiky, aký kedy sedel v Oválnej pracovni.

Medzi obidvoma (pravdivými) charakteristikami je jeden rozdiel. O tej prvej hovoria všetky médiá sveta. Potomok otrokov, ktorých bieli otrokári viezli cez oceán, bol zvolený za najmocnejšieho muža sveta. A popri čiernych voličoch ho, samozrejme, volili i bieli. Amerika obnovila svoj imidž krajiny neobmedzených možností. Médiá rady predávajú Obamov príbeh ako príbeh vzostupu čiernych Američanov, ako príbeh, ktorým vrcholí reťaz historických udalostí, akými boli zrušenie otroctva počas vojny Severu proti Juhu v 60. rokoch 19. storočia či zrušenie segregácie o sto rokov neskôr.

Časti tohto príbehu boli nespočetne veľakrát umelecky spracované. Kunta Kinte z Haleyho slávnych Koreňov, strýčko Tom a jeho „Chalúpka“, to je otrocká minulosť. Detektív Virgil Tibbs z filmu V žiari noci, stvárnený Sidneym Poitierom, či čierny nápadník bielej dievčiny John Prentice, stvárnený tým istým hercom vo filme Hádaj, kto príde na večeru, to je koniec segregácie. A začiatkom tohto storočia mali už aj slovenskí diváci možnosť sledovať americký seriál 24, v ktorom vystupuje čierny americký prezident David Palmer. Seriál predbehol skutočnosť iba o niekoľko rokov.

Ten príbeh je pravdivý. Samozrejme, ako to už s príbehmi býva, nie je úplný, má aj svoju odvrátenú stranu. Začína sa tým, že „biela vina“ nie je tak celkom biela, pretože predtým, než bieli otrokári previezli čiernych otrokov cez Atlantik, museli ich odkúpiť od čiernych otrokárov Afriky. Končí sa tým, že v Amerike posledných desaťročí už neviete, ako sa máte k otázke černochov postaviť, aby vás neobvinili z rasizmu. Faktické lynče čiernych spred pár desaťročí sú dnes nahradené mediálnymi lynčmi každého bieleho, ktorého výrok nie že je rasistický, ale mohol by sa čo len interpretovať ako rasistický. A to, že sa vždy nájde niekto, kto to tak rád bude interpretovať, si môžete byť istí. Kvôli žánrovej čistote príbehu nie je v jeho mediálnom spracovaní týchto týždňov miesto ani na to, že už veľmi dávno zo štatistík medzirasového násilia vyplýva, že v USA sa skôr biely stane obeťou čierneho páchateľa než naopak.

Voľbou Obamu vrcholí príbeh „Z bavlníkovej plantáže do Oválnej pracovne“. Amerika i svet si ho užíva. A aký príbeh sa jeho voľbou začína? Dejiny majú zmysel pre iróniu. Tou iróniou sa vysmievajú žánrovej čistote mediálne zjednodušených príbehov. V USA sa vykonalo od ich legalizácie asi 50 miliónov potratov. Černochov je v USA asi dvanásť percent. Avšak každá tretia žena, ktorá ide na potrat, je čierna. Čierne deti sú v lone svojej matky menej bezpečné než deti biele. Potrat je teda v americkej praxi forma diskriminácie čiernych nenarodených detí. Počujeme niekoho kričať „Rasizmus!“? Nie… Ktorý prezidentský kandidát bol v týchto voľbách najväčším podporovateľom potratov? Budúci prvý čierny prezident Barack Obama.

Táto charakteristika Obamu však nie je známa. Vedia to návštevníci webových pro-life stránok. I americkí katolícki biskupi si v miere nebývalej považovali za povinnosť varovať katolíkov pred voľbou Obamu. Diváci veľkých televíznych staníc a čitatelia veľkých denníkov sa však o tejto Obamovej politike veľa nedozvedeli. I preto mu 54 % katolíkov, ktorí sa zúčastnili volieb, dalo svoj hlas.

Vstup Obamu do Bieleho domu bude sprevádzaný nadšením. Všetci budú spomínať na podobné nadšenie, ktorým bol sprevádzaný nástup JFK a jeho Jacqueline pred takmer polstoročím. Historici sa dnes na Kennedyho pozerajú s rozpakmi. Tí však v prípade Obamu prídu na rad až v ďalekej budúcnosti. Dnes sú na rade novinári s ich vzletnosťou. Kennedyho Biely dom prirovnali k mýtickému artušovskému Camelotu. Čo vymyslia pre Obamov Biely dom?

Obama sľúbil, že ako prezident presadí Freedom of Choice Act (FOCA), čiže zákon o slobode voľby. Ten by urobil z potratu základné právo ženy. Tým by ohrozil slobodu lekárov a zdravotného personálu odmietnuť vykonať potrat. Boj o výhradu vo svedomí je teda aktuálny nielen na Slovensku, ale i na druhej strane Atlantiku. Keďže v USA sú potraty legálne nielen v prvom trimestri, občas dochádza k nepredstaviteľnej udalosti, že dieťa potrat prežije. Republikáni navrhli zákon, podľa ktorého takéto dieťa má byť lekárom ošetrené. Pre pochopenie Obamovej mysle je dôležité vedieť, že hlasoval proti tomuto zákonu.

Prvé kroky Obamu po zvolení neveštia nič dobrého. Ohlásil obnovenie financovania svetových propotratových organizácií, čo zrušil terajší prezident Bush.

Katolícka cirkev v USA začína komentovať Obamu primerane drsne. Kardinál James Stafford označil jeho anti-life politiku za „agresívnu a apokalyptickú“. Podľa neho Amerika utrpela 4. novembra kultúrne zemetrasenie. Ešte tvrdšie slová použil nemenovaný hodnostár Vatikánu, ktorý uviedol pre časopis Time, že prijatie FOCA je ekvivalentom vojny.

Rozdiel medzi mediálnou oslavou Obamu a obavami informovaných kresťanov je priepastný. Médiá udeľujú Obamovi status Mesiáša. Podľa nich je to on, ktorý zmení svet. Citlivejší kresťania sa pýtajú: Nie je to Antikrist? Odpovedá kanadský spisovateľ Michael O’Brien: „Antikrist? Nie, na to je príliš plytký. Pochybujem, že to je ten dlho predpovedaný vládca sveta. Verím však, že je nositeľom smrteľného mravného vírusu, typom antiapoštola rozširujúceho koncepcie a agendy, ktoré sú nielen antikristovské, ale aj antihumánne. V tomto zmysle má ducha Antikrista (bez toho, žeby to vedel) a pravdepodobne je jednou z niekoľkých kľúčových svetových postáv, ktoré budú (vedome či nevedome) nápomocné pri zvestovaní času súdu nad Cirkvou pri jej poslednom a najhoršom prenasledovaní…“

Slová spisovateľa si trúfnem hodnotiť až v budúcnosti. Politiku Baracka Obamu treba sledovať triezvo a pozorne.