Podoby viery

Číslo 3/2008 · František Mikloško · Čítanosť článku: 2829
 

Matúš Zajac: Podoby viery (Nitrianska galéria, 22. 10. – 30. 11. 2008, Nitra)

Tí, ktorí máme za sebou 40 rokov komunizmu v Československu, sa pamätáme, ako vyzerala v tomto čase fotografia s náboženským zameraním. Boli to fotografie z prvého svätého prijímania, z cirkevného sobáša, boli to fotografie z cirkevného pohrebu a výnimočne z kňazských vysviacok. Fotografie z prijímania a sobáša pôsobili radostne, fotografie z pohrebu pôsobili zvyčajne smutne. Najsilnejší náboj prinášali fotografie z kňazských primícií. Bola to skrytá radosť z víťazstva, že napriek komunizmu a komunistom znovu je o jedného kňaza viac.

Kto fotografoval? V prvom rade ten, kto mal fotoaparát. Musel mať, samozrejme, aj odvahu verejne na cirkevnej slávnosti fotografovať.

Fotografovali, samozrejme, aj príslušníci Štátnej bezpečnosti, pre svoje potreby. Kým fotografie veriacich samoukov boli určené pre pamiatku, fotografie ŠtB mali strpčovať život. Viem, že nejednému členovi komunistickej strany skomplikovalo život, ako ho niekto vyfotografoval pri cirkevnej slávnosti. Zachraňovať ho musela často žena alebo svokra, na ktorú sa potom musel vyhovárať.

V novembri 1989 padol v Československu komunizmus a pre umeleckú fotografiu sa otvorili nové rozmery. Jedným z nich bol aj náboženský. Matúš Zajac jedným výsekom svojej tvorby zakotvil a báda práve v oblasti náboženského zážitku alebo udalosti. Toto je už druhá jeho výstava na tému Podoby viery, kde vystupujem s krátkym príhovorom. Na prvej výstave v Bratislave, v pastoračnom dome Quo vadis, som sa v jeho katalógu zamýšľal nad slovom „bázeň pred Bohom“ ako spoločným menovateľom jeho fotografií; bázeň pred Bohom – ako plnosť vzťahu človeka k Bohu –, ktorá má nespočetne mnoho podôb.

V tomto druhom katalógu, na výstave v Nitre, sa usilujem rozvíjať slová Ježišových učeníkov „Rabbi, kde bývaš?“. A tentoraz miesto, kde prebýva Hospodin, či už v človeku , alebo v posvätnom priestore, kde Hospodina uctievajú, vidím ako východisko pohľadu na fotografie Matúša Zajaca. Aj tento pohľad zahŕňa v sebe nespočetne mnoho podôb.

Ešte na výstave v Bratislave som končil svoj text, aby sme nerušili mladého fotografa pri jeho bádaní svojimi úvahami. Nuž ale Matúš Zajac sa pomaly lúči s mladosťou a začína smerovať k zrelosti stredného veku. Čo mu na tejto ceste popriať?

V cirkevnej tradícii sa uchovala jedna udalosť. Keď Ježiš kráčal s krížom na Golgotu, pristúpila k nemu žena menom Veronika a podala mu svoju šatku. A Ježiš do nej vtlačil obraz svojej tváre. Táto udalosť našla od 13. storočia svoje pevné miesto v pobožnosti krížovej cesty. V Chráme sv. Petra v Ríme jednou z ústredných sôch pri hlavnom oltári je socha sv. Veroniky so šatkou od talianskeho sochára Francesca Mochiho (1580 – 1654); svätej, ktorá je v Cirkvi uctievaná ako patrónka fotografov.

Spomínaná udalosť nám odkrýva jedno z tajomstiev umenia: obraz, fotografia, text, ktorý dotykom človeka nadobúda nový, nepoznaný rozmer. A tak chcem popriať Matúšovi Zajacovi, aby putoval ďalej svojou cestou a aby sv. Veronika stála pri ňom.

František Mikloško
Autor je poslancom NR SR.
Text odznel ako príhovor na vernisáži.