Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ako chutí odvaha

Číslo 3/2008 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 1956
 

Tobruk (ČR, 2008, 103 min.)
Réžia: Václav Marhoul; scenár: Václav Marhoul; kamera: Vladimír Smutný; hudba: Richard Horowitz, Sussan Deyhim. Hrajú: Jan Meduna, Petr Vaněk, Robert Nebřenský, Matěj Hádek, Andrej Polák, Kryštof Rímský, Martin Nahálka, Michal Novotný, Radim Fiala, Petr Stach, Petr Lněnička, Matúš Krátky.

Najskôr krátky historický exkurz. Tobruk, púštna pevnosť a prístav, zohrával v druhej svetovej vojne pre spojencov strategickú úlohu pri obrane severnej Afriky. Bol jediným prístavom, ktorý umožňoval vplávať lodiam s hlbokým ponorom a komplikoval zásobovanie Rommelových Afrikakorps. Z výcvikového strediska v Egypte bol 22. októbra 1941 do pevnosti obliehanej nemeckou a talianskou armádou prevelený Československý 11. peší prápor – Východný, aby vystriedal vyčerpaných austrálskych vojakov, ktorí spolu s britskými, juhoafrickými a poľskými vojakmi bránili tento cíp líbyjskej púšte. Prápor tvorilo okolo 650 mužov, z ktorých 120 bolo Slovákov; podľa oficiálnych údajov bola polovica jednotky sformovanej na území Palestíny z osôb, ktoré ušli pred nacistami, židovského pôvodu. Krátko po ich odvelení Rommel Tobruk dobyl. V apríli 1942 bol peší prápor reorganizovaný na 200. ľahký protilietadlový pluk a pevnosť, ktorú spojenecké jednotky medzičasom znovu oslobodili, dostal za úlohu brániť druhýkrát. Od konca decembra 1942 do mája 1943 strážili oblohu nad líbyjským prístavom pred nepriateľskými náletmi. Z Afriky bol pluk prevezený na britské ostrovy, kde bol rozpustený a prevažná časť jeho príslušníkov bola priradená k Československej samostatnej obrnenej brigáde. Tá sa na prelome augusta a septembra 1944 vylodila v Normandii a až do konca vojny obliehala francúzsky prístav Dunkerque, ktorý držali nacisti. Časť dôstojníkov bola prevelená k 1. čs. armádnemu zboru pod vedením generála Ludvíka Svobodu, s ktorým na východnom fronte prešli tými najťažšími bojmi, vrátane Karpatsko-duklianskej operácie, oslobodzovania Liptovského Mikuláš a celého severného Slovenska. Po februári 1948 bola väčšina dôstojníkov z armády ako nespoľahlivá prepustená, mnohí sa dostali do väzenia a niektorí skončili na popravisku.

To je v skratke príbeh vojenskej jednotky, ktorou sa zaoberá Marhoulov Tobruk. Dej filmu sa odohráva na samom začiatku ich vojenskej anabázy, vo výcvikovom tábore v Egypte a počas prvého obliehania pevnosti. Scenár je voľne inšpirovaný novelou Stephena Crana Červený odznak odvahy, rozprávajúcou príbeh dobrovoľníka, ktorý z vlastného rozhodnutia odišiel bojovať do vojny Severu proti Juhu. V Tobruku sa tento idealistický a naivný vojak volá Jiří Pospíchal (Jan Meduna). Je synom továrnika, ktorý utiekol z Protektorátu, kde jeho otec zatiaľ spoľahlivo plnil vojenské dodávky pre wehrmacht. Bol to v prvom rade pocit hanby zo zlyhania a kolaborácie vlastnej rodiny a väčšiny národa, ktorý ho priviedol k československej jednotke na Blízkom východe. Druhý z trojice ústredných postáv je tiež nováčik, vojak Jan Liebermann (Petr Vaněk). Aj on ušiel z Československa, avšak nie pre pocit hanby a potupy, ale pred ozajstným ponižovaním a prenasledovaním pre svoj židovský pôvod. Aj vo výcvikovom stredisku ho vojaci spočiatku neprijímajú medzi seba, otvorene svoje antisemitské názory sa však odváži prejaviť len jeho veliteľ, desiatnik Kohák. Liebermannova slabšia kondícia, neohrabanosť a nešikovnosť, pre ktorú je trestaná celá jednotka, v nich spočiatku iba utvrdzovala ich predsudky. Desiatnik Kohák (Róbert Nebřenský) je bývalý príslušník cudzineckých légií. Surový, bezcitný, človek bez minulosti, rodiny či plánov do budúcnosti, pre ktorého vojna predstavuje jediný spôsob existencie. Práve preto je z celej jednotky vojensky najcennejším článkom, avšak pre svoje ľudské „kvality“ – antisemitizmus, surovosť či porušovanie vojnových konvencií – je mimo frontovej línie nenávidený celou jednotkou. Všetci sa tohto krutého boxera boja a jediné, k čomu sa odvážia, využijúc jeho opitosť, je dať mu „deku“ (mladšie ročníky, ktoré nevedia, o čo ide, nech sa spýtajú mazákov). V prieskumnej hliadke si Kohák musí kryť chrbát i pred svojimi.

Dej filmu je rozčlenený do štyroch častí. Vo výcvikovom tábore sa vojaci adaptujú nielen na nehostinné podmienky saharskej púšte, ale i na pravidlá vojenského života. Marhoul ukazuje i rôzne spôsoby vyrovnávania sa vojakov s hraničnou situáciou, akou je vedomie, že ich život sa môže kedykoľvek skončiť. Väčšina vojakov strach o svoj život zaháňa obalením sa do panciera cynizmu, hrubosti, vulgárnosti, výdatne posilňovaného alkoholom. U iných blízkosť smrti vedie k hľadaniu útechy vo viere v Boha. Na malom priestore to prenikavo vyjadruje scéna, kedy ruka vojaka neochotne púšťa modlitebnú knižku, ktorú prehral v stolovej hre.

Po presune do obliehanej pevnosti a vyčerpávajúcom čakaní nasleduje bojová akcia, v ktorej vojak Pospíchal prepadne panike a zoči-voči talianskej presile zlyháva a dezertuje od svojej jednotky. Stratený v púšti, opustený a bojujúci s vlastnými výčitkami sa na pokraji síl stretáva na ceste s transportom, ktorý vezie zranených vojakov zo stále vzdorujúcej pevnosti. Vracia sa k jednotke, ktorá ho bez zbytočného vypytovania prijíma naspäť. Jediný, kto chcel jeho zlyhanie ohlásiť, bol desiatnik Kohák. Ich spor po celý zvyšok filmu graduje až k záverečnému vyvrcholeniu, v ktorom sa naplní biblické „Prví budú poslednými a poslední prvými“.

Základná otázka, ktorú film rieši, hľadanie hranice medzi odvahou a zbabelosťou, má u každého z tejto trojice na prvý pohľad jasnú odpoveď. Podobne ako celá ich jednotka a ostatných 50-tisíc československých vojakov bojujúcich na strane spojencov odišli do vojny dobrovoľne. V prípade zajatia im ako dezertérom z Protektorátu a slovenského štátu hrozili najprísnejšie tresty. V porovnaní s tými, čo ostali doma a so zlom kolaborovali alebo ho ticho akceptovali, nepochybne preukázali veľkú mieru odvahy. Nepohodlie, vypätie, strach a stres, ktoré na nich na fronte doliehalo a na ktoré väčšina z nich nebola pripravená, vystavovalo ich odvahu a osobnú statočnosť každý deň novým skúškam.

Režisérovi sa podarilo natočiť vojnovú drámu, ktorá pôsobí veľmi autenticky. Výrazne k tomu prispelo i zaangažovanie účastníkov bojov o Tobruk, ktorí boli pri natáčaní prítomní. Prach vo vlasoch, špina na rukách, krv zaschnutá na tvárach vojakov a, samozrejme, dobová výstroj a výzbroj svedčia o precíznej príprave. Pochválili ju už viacerí recenzenti, ale i vojenskí nadšenci. Režisér dokonca pre dosiahnutie maximálnej autenticity nechal hercov prejsť armádnym výcvikom a počas celého nakrúcania sa ich životné podmienky veľmi podobali tým vo vojenskom tábore. Aj keď rozpočet 80 miliónov korún, ktorý mal k dispozícii, dvojnásobne prevyšuje priemerné náklady na výrobu bežného českého filmu, na viac ako jednu väčšiu bojovú scénu to však bolo málo.

Bohato to však stačilo nato, aby natočil film, ktorý súčasnej generácii pomôže pochopiť a – ako režisér verí – aj oceniť odvahu a statočnosť ľudí, ktorí na začiatku druhej svetovej vojny, kedy sa rozhodovalo o osude Európy, nevopchali hlavu do piesku. Práve na piesku, v Saharskej púšti a neskôr i na ďalších frontoch bojovali proti zlu, s ktorým väčšina ľudí okolo nich odvahu bojovať nemala.

Peter Šoltés

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.