Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Katyň a triumf historickej pamäte

Číslo 3/2008 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 2631
 

Katyň (Katyń, Poľsko, 2007, 118 min.)
Réžia: Andrzej Wajda; scenár: Andrzej Wajda, Władysław Pasikowski, Przemysław Nowakowski; kamera: Paweł Edelman, Marek Rajca; hudba: Krzysztof Penderecki; strih: Milenia Fiedler, Rafał Listopad. Hrajú: Andrzej Chyra, Maja Ostaszewska, Artur Żmijewski, Danuta Stenka, Jan Englert, Paweł Małaszyński, Magdalena Cielecka, Agnieszka Glińska a ďalší.

Čo vám napadne, keď sa povie Osvienčim? Určite nie mestečko na juhu Poľska. Podobne je to s lesom v Katyni. Geografický údaj je úplne vedľajší. Katyň je symbolom zločinu, a keď sa to slovo použije, myslí sa na zločin, ktorý sa tam stal. Taká je moc zločinu, ale aj historickej pamäte, ktorá si z úcty k obetiam a trpiacim zločin pripomína. O Katyni možno natočiť jediný film, ten o roku 1940 a 22 tisíckach mŕtvych. Pamätám si, ako som po prvýkrát počul pravdu o Katyni. Bolo to počas komunizmu, bol som žiakom základnej školy a otec mi na príklade Katyne ilustroval dva zločiny naraz: ten prvý, ku ktorému došlo vyvraždením poľskej inteligencie v roku 1940, a druhý, ku ktorému dochádzalo tým, že sme sa v škole o dejinách neučili pravdu. Ku Katyni patrí jedno aj druhé. A práve o tom natočil poľský oskarový režisér Andrzej Wajda film Katyň, ktorý je možné do decembra tohto roka, v rámci klubového Projektu 100, vidieť aj v našich kinách.

Wajdov film má niekoľko rovín. V prvom rade historickú, pretože sa mu podarilo takpovediac „dokumentárne“ priblížiť samotný zločin z Katyne, ale tiež manipulovanie s touto katastrofou počas druhej svetovej vojny, a najmä neskoršie falšovanie dejín počas II. „komunistickej“ poľskej republiky. Druhou rovinou je ľudská dráma, celý rad príbehov navzájom previazaných alebo aj násilne oddelených. Príbeh „tragédie otcov“, obetí, medzi ktorými boli generáli, celá vojenská elita od kapitánov po pilotov, intelektuáli, kňazi, umelci, spisovatelia, novinári, právnici, inžinieri… spolu vyše 22-tisíc konkrétnych ľudí. Wajda vo filme vyberá príbeh generála, dvoch dôstojníkov, univerzitného profesora a ich blízkych. Všetci z nich majú svoje rodiny, ženy, deti, sestry. O tragédii mužov vo filme rozprávajú najmä dotknuté ženy. Vďaka tomu sa na obete nedívame ako na vojakov, ale ako na manželov a otcov. Každý jeden príbeh, či hlavný alebo vedľajší, nosný alebo ilustračný, je silnou ľudskou drámou. A napokon treťou rovinou filmu je zápas medzi hrdinstvom a kolaboráciou, oportunizmom. Hrdinami sú tí, ktorí padnú za svoju vlasť, zbabelcami tí, ktorí kvôli „prežitiu“ či kariére zrádzajú ich pamiatku. A takí sa nájdu tak medzi kňazmi, ako aj intelektuálmi či vojakmi. Vidíme, ako oportunisti vo filme vnútorne trpia, čelia odsúdeniu svojich najbližších či ako biblický Judáš nedokážu so svojou zradou žiť a volia samovraždu. Wajdovi sa podarilo ukázať, ako hrdinstvo národ aj rodiny zjednocuje a, naopak, oportunizmus ten istý národ rozdeľuje. Práve pre túto tretiu rovinu je film nielen historickým, ale aj aktuálnym.

Film otvára scéna z mosta, na ktorom sa stretajú ľudia z jednej strany utekajúci pred Nemcami a z druhej pred Rusmi. Tak ako pakt Molotov – Ribbentrop medzi dvoma totalitnými ríšami začal pre Poliakov vojnu, tak táto scéna začína film. Anna (Maja Ostaszewska) je ženou rotmajstra krakovského pluku Andrzeja (Artur Żmijewski), ktorý je spolu so svojimi nadriadenými vojenským zajatcom. Anna ho spolu s ich malou dcérou nájde, žiada ho, aby zbehol, a on odmietne. Nasleduje odsun do zajateckého tábora a čakanie. Nekonečné čakanie na popravu, ktorú nikto nečaká. A popritom si vedie denník, v ktorom zaznamenáva svoj život až do apríla 1940. Život zajatých vojakov sa riadi vojenskou disciplínou, svoje miesto má poslušnosť aj udržiavanie morálky. Celý masaker z roka 1940 prežilo iba 395 mužov. Tých vo filme zastupuje poručík Jerzy (Andrzej Chyra), Andrzejov priateľ. Jerzy po vojne pokračuje vo vojenskej kariére, po nastolení komunizmu však nedokáže žiť v klamstve a spácha samovraždu. Nie je hrdinom, skôr obeťou vlastnej slabosti. Ďalšou líniou je príbeh rodiny generálovej manželky Rózy (Danuta Stenka), ktorá sa správa hrdo a odmietne sa dať zastrašiť nacistami a propagandisticky zneužiť pamiatku svojho muža. Okrem obetí roka 1940 však film zobrazuje aj „dospievajúce“ obete po vojne. Komunisti sa rozhodli presunúť dátum katastrofy na rok 1941, teda na obdobie, kedy Katyň kontrolovali na východ postupujúci nacisti. A tak každý, kto trval na pravdivej verzii „1940“ a odmietal prijať propagandu „1941“, čelil dôsledkom. Tie poznáme z vlastných dejín: týkali sa štúdia, kariéry či v krajných prípadoch žalára. Obete Katyne sa tak nezastavili na čísle 21 768 či niekedy uvádzanom vyššom 22 436, ale pribúdali ďalej, v meradle prevyšujúcom československé reálie. Krátko po vojne zahynulo v Poľsku 25-tisíc mužov a žien. Nemá zmysel celý film prerozprávať do podrobností, ako ženy, ktoré neboli informované o smrti svojich mužov, čakajú na ich návrat domov, ako pri každom zazvonení pri dverách veria, že sa práve vrátili, ako v tomto očakávaní vychovávajú svoje deti, ako sa tešia, keď meno muža nenájdu medzi obeťami v novinách či nepočujú v rozhlase a pod. Všetky takéto podoby nádeje sú vo filme prítomné a diváka emocionálne vťahujú do deja. Práve vďaka nim neskôr rozumieme konaniu postáv, ktoré trvajú na roku 1940 a sú kvôli tomu ochotní znášať následky. Vidíme, ako oportunizmus rozdeľuje rodiny, a súčasne vidíme aj opak: ako úcta k „tragédii otcov“ spája ich deti a buduje historickú pamäť, prísľub budúceho slobodného Poľska.

Wajda to všetko vyjadril civilným a zrozumiteľným spôsobom. Po filme by človek mal chuť zatlieskať, ale nejde to. Dá sa však niečo iné. Odísť s hlbokou úctou voči obetiam v Katyňskom lese a položiť si otázku, čo sa v tom istom roku 1940 a následne po nastolení komunizmu v Československu dialo u nás. Ako obstála naša elita a čo to znamená pre našu súčasnosť.

Na záver dovoľte ešte tri poznámky nad rámec filmu.

Po prvé režisér Wajda si dal tú námahu a do filmu vložil aj pozitívnu ruskú postavu, ruského dôstojníka, ktorý ponúkne Anne manželstvo, aby ju zachránil pred povinným odsunom. Keď to Anna verná svojmu mužovi odmietne, ukryje ju aj tak. Ide o vymyslenú postavu, autorský vklad, ktorý má pripomenúť obete na ruskej strane. Katyň vďaka tomu nemôže byť označený za protiruský film.

Po druhé ruskí komunisti existenciu katyňského masakru uznali až v roku 1989 a oficiálne ľútosť vyjadril až Gorbačov v roku 1990. A hoci ruský prezident Jelcin neskôr Poliakom odovzdal časti kľúčového spisu (vrátane Berijovho návrhu zastreliť všetkých zajatcov), prezident Putin opätovne utajnil súvisiace spisy a znemožnil ďalšie historické bádanie. Rusi tiež dodnes odmietajú, že išlo o akt genocídy. Genocídou je podľa medzinárodného práva akt, ktorého cieľom je sčasti alebo úplne zničiť národnú, náboženskú, etnickú alebo rasovú skupinu ako takú. Je zrejmé, že v prípade Katyne bola týmto definičným znakom príslušnosť k elite, cieľom bolo ochromiť a zlomiť Poľsko. Fakt, že sa to Sovietom nepodarilo, neznamená, že o akt genocídy nešlo. Hoci sú nad masovými hrobmi kríže a pamiatka obetí je pravidelne uctievaná, jazva z roka 1940 zostáva živá.

A napokon posledná poznámka. Týka sa distribúcie filmu na Slovensku. Katyň je bezpochyby neobyčajný film. V Poľsku sa stal národnou a do istej miery aj politickou udalosťou roka. V Amerike bol nominovaný na Oscara v kategórii najlepší cudzojazyčný film. Na Slovensku sa však nenašla jediná distribučná spoločnosť, ktorá by zabezpečila jeho premietanie v hlavnej sekcii v našich kinách. Film sa tak dostal iba do menšinového Projektu 100. Za to prvé je namieste kritika, za rozhodnutie organizátorov Projektu 100 vďaka. Výsledkom je, že na Slovensku sa Katyň premietne iba 29-krát v 22 slovenských mestách. Oceniť treba zvýšenú pozornosť celoštátnych denníkov, aj preklad knihy Post mortem od Andrzeja Mularczyka (Ikar, Bratislava, 2008), ktorá bola predlohou k filmu a jej slovenský preklad bol súčasne s filmom uvedený na náš trh.

Jaroslav Daniška

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.