Milan Kundera: Môj Janáček

Číslo 2/2005 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 5249
 

Milan Kundera
Môj Janáček
Atlantis
Brno 2004

Stať prvá: Hľadanie prítomného času

Prvá z troch statí má názov Hľadanie prítomného času. Autor čitateľovi sprostredkuje časť z Hemingwayovej poviedky Kopce ako biele slony. Je to rozhovor ženy a muža kdesi na staničnom peróne. Chystajú sa na cestu. Rozhodli sa, že žena pôjde na potrat. Dialóg navonok hraničí s banalitou, no v skutočnosti ponúka množstvo rôznych psychologických výkladov. Autor (Hemingway) nás necháva, aby sme si motivácie replík, ich skutočný, vnútorný obsah, ale aj okolnosti celej situácie skonštruovali sami. On sám totiž nič neopisuje, nič nevysvetľuje, len „dokumentuje“ vonkajšie znaky chvíle. Keďže Hemingway necháva príbeh otvorený pre mnohé možnosti psychologického výkladu, Kundera sa s chuťou púšťa do vyvodzovania rôznych alternatív vzťahu oboch postáv, ich motivácií, premýšľa, prečo sa rozhodli pre interrupciu, dôvodí, aký rozmanitý význam môžu mať jednotlivé repliky a reakcie na ne.Rušivý je len Kunderov mylný názor, že samotná vec (potrat) je záležitosť okrajová a nie je odstránením ľudského života (v texte sa takáto poznámka objavuje dvakrát). Pre samotnú stať Hľadanie prítomného času však tento názor nie je určujúci, stojí mimo jej tematického centra a celkovo jej úroveň nespochybňuje. Analýza je krátka a zaujímavá. Je zaujímavá až natoľko, že sa čitateľ začne sám seba pýtať (majúc pocit, že autor sa už-už dostáva k tomu, čo chcel staťou povedať), čože má táto vec spoločné s Janáčkom. Vysvetlenie príde o niekoľko strán neskôr:Kunderu totiž na Hemingwayovej poviedke zaujala autorova schopnosť vystihnúť podstatu chvíle. Kundera konštatuje, že román (ako ho žánrovo špecifikoval Scott, Balzac či Dostojevskij) štylizuje skutočnosť, o ktorej píše, do ucelených obrazov predurčených scenárom s presne volenými replikami a reáliami. Tie sú zamerané na základnú líniu deja a na zobrazenie vývoja postáv v ich dynamike. Takýto postup evokuje Kunderovi divadelný scenár. Kundera nepochybuje o kvalitách vyššie spomenutých spisovateľov, no snaží sa poukázať na to, že takýto spôsob písania znemožňuje vyjadriť prítomnosť chvíle, jej atmosféru, jej autenticitu. Upozorňuje, že skutočný, reálny dialóg v bežnom živote, sa odohráva v spleti rôznych rušivých vplyvov; náhodný poslucháč doň vstupuje neraz „in medias res“ – teda bez poznania okolností, ktoré obsah dialógu anticipujú, a bez znalosti o osobách, ktoré dialóg vedú. Hemingway, píše Kundera, sa odvracia od štýlu typického pre staršiu románovú tvorbu a – tak ako to majstrovsky vedel, povedzme, Gustav Flaubert – neusmerňuje čitateľa presne stanovenými podtextmi, ale dáva prednosť práve autenticite chvíle. Lebo len z „pravostí chvíľ“ sa skladá život, len „pravosť chvíľ“ nám raz bude, alebo nebude chýbať, keď nastane čas v retrospektíve hodnotiť svoj život. A naozaj: rozhovor „nej“ s „ním“ na peróne pôsobí, akoby vzišiel z reálneho sveta. Čitateľ už len dedukuje súvislosti. Tento princíp zachytáva chvíľu v jej opravdivosti, bez podsúvania vysvetlení; Kundera dodáva, že život sa skladá z takýchto chvíľ a jedine ony sú autenticky „životom“. V tomto zmysle považuje Hemingwayov spôsob vyjadrovania za ľudsky pravdivý. (Otázkou je, či „objektívnosť“ takéhoto pohľadu nie je priveľkou daňou za chýbajúce autorovo morálne stanovisko.)Tu sa Kundera dostáva k súvislostiam s hudobnodramatickým divadlom. Konštatuje, že ak sa dramatická literatúra pretransformovala od veršovaných textov k próze počas veľmi dlhého vývoja, opernému libretu to trvalo oveľa dlhšie; a tak sa neveršované libretá objavujú hojnejšie až na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. A práve spôsobom, akým s novým typom libreta pracuje, uchvacuje Kunderu moravský skladateľ svetového mena Leoš Janáček. Kundera tvrdí, že Janáček objavil pre operu svet prózy (a vzápätí svoje tvrdenie správne koriguje, vediac, že nielen Janáček ... a ospravedlňuje sa, že k takémuto tvrdeniu ho priviedla jeho osobná náklonnosť k tomuto skladateľovi).Kundera konštatuje, že Janáček bol „majstrom prítomného času“; to znamená, že dokázal v hudobnom divadle dosiahnuť to, čo sa podarilo Hemingwayovi v poviedke Kopce ako biele slony. Janáček pritom bravúrne vyriešil problém, s ktorým sa musel zákonite stretnúť každý skladateľ počnúc prelomom devätnásteho a dvadsiateho storočia: Kompozičné možnosti tradičnej dur-molovej tonálnej hudby sa do veľkej miery vyčerpali, a tak si musel každý skladateľ hľadať vlastnú cestu. Išlo pritom nielen o hľadanie individuálnej poetiky, ale o celkom bytostnú otázku, na akom hudobnom materiáli túto poetiku stavať. Medzi najrozmanitejšími viac či menej racionálnymi či emocionálnymi (intuitívnymi) konceptmi, ktoré v tomto smere dvadsiate storočie prinieslo, si Janáček našiel celkom osobitú cestu: svoju hudobnú matériu získaval z melodiky moravskej reči. A tak vo svojich operách problém moderného hudobnodramatického divadla, vyžadujúceho jednotu hudobnej a dramatickej (libretistickej a hudobnej) zložky, „vzal skratkou“: hudobné motivické a tematické tvary, vychádzajúce z prirodzeného spádu reči, v sebe a priori niesli pečať psychologickej interpretácie postáv (lebo práve v spáde a v intonácii reči sa odráža psychologické rozpoloženie človeka), a teda slúžili modernému hudobno-dramatickému ponímaniu opery. Navyše: dialóg podporený hudobnou štylizáciou prirodzenej hovorovej melodiky prináša onen pocit „prítomného času“, ako nám ho v citovanom úryvku z poviedky ukázal Hemingway.V závere textu cituje Kundera časti z analýzy „bielych slonov“, ktorú kedysi napísal americký profesor literatúry Jeffrey Meyers. Kundera poukazuje na to, že Meyers interpretuje repliky a vzťahy oboch postáv čakajúcich na peróne jednoznačne, a teda plošne, ochudobňujúc význam textu o všetky dejové, psychologické a vzťahové alternatívy okrem tej, ktoré preferuje on sám. Kundera reaguje príkrym odmietnutím: „ ... Usiluje sa (Meyers) o pravý opak toho, o čo sa snažili Flaubert, Janáček, Joyce, Hemingway. Prehadzuje ponad prítomný okamih závoj upletený z klišé, aby za ním zmizla tvár skutočnosti. Aby si sa nikdy nedozvedel, čo si žil.“Celý Kunderov text sa v stati Hľadanie prítomného času pohybuje na rozhraní reflexie umenia a filozofie. Snaží sa opísať okamih, keď sa „mení skupenstvo“ v umeleckom pohľade na skutočnosť: Je odrazom skutočnosti jednoduché zachytenie okamihu alebo skôr jeho artistný výklad? Kundera sa prikláňa k prvej možnosti. Prikláňa sa zaujímavo, pútavo a so znalosťou vecí, o ktorých píše. Dokonca tak zaujímavo, až čitateľovi nevadí, že samotného Janáčka (predznamenaného v názve knihy) vlastne stať až tak veľmi „nepotrebovala“.

Stať druhá: Líška Bystrouška, drásavá idyla

To sa už nedá vytknúť druhej stati, ktorá je celkom venovaná Janáčkovi.Kundera menuje päť Janáčkových opier, ktoré možno považovať v súvislostiach jeho tvorby za ťažiskové: Jej pastorkyňa, Káťa Kabanová, Vec Makropulos, Líška Bystrouška a Z mŕtveho domu. K posledným dvom si autor vybral literárne predlohy, ktoré postrádajú hmatateľnejší dramatický rámec: Príbeh o Hájnikovi s jeho kamarátmi, o Učiteľovi, Farárovi, Krčmárovi so ženou, o Pytliakovi a o lesných zvieratách – Líšku Bystroušku – sám libretisticky spracoval podľa románu-fejtónu, ktorý vychádzal na pokračovanie v akýchsi novinách. Libretistom opery o údele odsúdencov živoriacich v sibírskom lágri – podľa Dostojevského spomienok Z mŕtveho domu – bol tiež on sám. Čo Janáčka viedlo k tejto inšpirácii textami, ktoré de facto nie sú vhodné na dramatické spracovanie, ktoré postrádajú onú udalosť, onen „dramatický nerv“, aký potrebuje každý divadelný kus? Kundera odpovedá, že v Janáčkovi zjavne driemala ambícia vytvoriť diela, v ktorých by nad textom dominovala hudba – a spätne mu dala nový, hlbší význam. Kundera toto hudobno-dramatické umocnenie málo dramatického textu nazýva „negatívnym dôkazom“. Píše: „Keby sme tie dve libretá inscenovali bez hudby, nemali by žiaden pôvab ani žiaden zmysel; od momentu, keď Janáček operu koncipoval, v nej totiž jednoznačne vyhradil vedúcu úlohu hudbe; je to hudba, ktorá tu rozpráva, ktorá odhaľuje psychológiu postáv, ktorá dojíma, ktorá prekvapuje, ktorá medituje, ktorá očarúva a ktorá organizuje celok a utvára jeho architektúru.“Personifikácia zvierat v Líške Bystrouške môže, ako píše Kundera, vyvolať dojem, že táto opera je rozprávkou či alegóriou. Omyl! Zvierací svet so svetom ľudí tu spája spoločná existenciálna téma: „Čas, ktorý odchádza, staroba, ktorá čaká ako cieľ všetkých ciest“ (v tejto replike cítime skepsu, ktorá, zdá sa, nepredpokladá život po smrti – teda postoj, ktorý by bol Janáčkovi iste vzdialený; celkovú kvalitu Kunderovho textu to však opäť nespochybňuje). Hudobnou podstatou staroby (teda jej hudobným vyjadrením) je u Janáčka, ako píše Kundera, nekonečná nostalgia po čase, ktorého už niet. Túto nostalgiu odvíja Janáček vo dvoch „mierkach“: v ľudskej, v ktorej čas beží pomalšie, a v rýchlejšom striedaní života a smrti zvierat. Celkom všedným scénam, ktoré nemajú skutočne žiadne dramatické parametre, dáva hudbou naplnenie: Tak sa prázdne krčmové táranie Farára, Hájnika a Krčmára povyšuje na veľmi dojímavý výraz hlbokého smútku. Tak sa scéna, v ktorej nešťastný opitý Učiteľ vyznáva lásku slnečnici, a ktorá by bola v činohre „nehrateľná“, stáva drásavým výjavom balansujúcim na rozmedzí frašky a tragédie. A tak sa opera i končí: starnúci Hájnik, idúc po lese, si spomenie na svoju svadbu a zacnie sa mu za životom. Hĺbku nostalgie buduje Janáček precízne volenými hudobnými prostriedkami: I tú však odrazu preruší vstupom žaby, ktorá vpadne do Hájnikovho monológu – aby sa nostalgia „nevyliala z koryta“ a „nenašla si nové riečište lacného sentimentu“. Kundera spomína, že Max Brod, veľký Janáčkov priaznivec, Janáčka nabádal, aby záver prepracoval a namiesto objavenia žabky vložil Hájnikovi, reagujúcemu na neustále sebaobnovanie prírody, do úst repliku: „A tak sa všetko vracia, všetko v mladistvej sile!“. Janáček nesúhlasil. Práve kvôli sentimentu. Na týchto príkladoch a postrehoch Kundera poukazuje, že Janáček nehľadal pravdu o človekovi v aranžovaní veľkých romantických emócií. Hľadal ju v povahe okamihu, v pointe celkom obyčajnej chvíle. V tomto zmysle sa postavil proti silnému kultu európskeho romantizmu, ako veľký umelec na seba zobral riziko, že ho odvrhnú. Kundera píše: „Elegická nostalgia: vznešená a večná téma hudby a poézie. Lenže nostalgia, ktorú odhaľuje Janáček v Líške Bystrouške, má ďaleko od divadelných giest lamentujúcich nad strateným časom. Je príšerne skutočná a je tam, kde ju nikto nehľadá: v táraní dvoch starých pánov v krčme; v smrti úbohého zvieraťa; v nešťastnej láske učiteľa kľačiaceho pred slnečnicou.“Domnievam sa, že Kundera v texte Líška Bystrouška, drásavá idyla, pregnantným spôsobom vymedzil dva spôsoby ponímania pravdy: spôsob, ktorý nám ponúka afektívny romantizmus na jednej strane a spôsob vychádzajúci z umeleckej reflexie okamihu na strane druhej. Janáček je zástancom toho druhého – a iste práve to púta Kunderu na Janáčkovi najviac. „Preniknutie do hĺbky chvíle“ je príležitosťou pre kresťanské posolstvo: cestou, ako dešifrovať prítomný okamih, ktorý jediný nás spája s Bohom. S Bohom sme len teraz, v tomto zlomku sekundy, len teraz môžeme práve konať dobro alebo práve hrešiť. Domnievam sa, že takéto je i posolstvo Janáčkovho génia. Posolstvo hlboko veriaceho človeka. Toto však už nekonštatuje Kundera, ale ja: pod vplyvom Kunderovho vynikajúceho textu.

Stať tretia: Nepravdepodobný osud(rozhovor s Tomášom Sedláčkom)

Stať je prepisom interview, v ktorom hovorí Milan Kundera o svojom vzťahu k Janáčkovi. Uskutočnilo sa v čase, keď bol Kundera ešte plný zážitku z janáčkovského koncertu (hrali Symfoniettu, Capriccio a Glagolskú omšu) pod taktovkou Pierra Bouleza. Boulez, sám veľký skladateľ a jedna z najvýznamnejších muzikantských osobností dvadsiateho storočia, si ako dirigent po celý život prísne vyberal diela, ktoré bude interpretovať. Samotná voľba je teda komplimentom. Symptomatické pre Janáčka je, hovorí Kundera, že Bouleza očaril, no zároveň to, že ho očaril tak neskoro: sedemdesiatpäť rokov po svojej smrti. No obzvlášť Glagolská omša znela na koncerte až vyzývavo moderne a publikum priviedla k frenetickému aplauzu.Janáček totiž vždy prekvapoval: všeobecná mienka ho považovala skôr za skladateľa lokálneho významu, ale uvedenia jeho diel po celom svete sa pravidelne stretávali a stretávajú s ohromnými úspechmi. Jeho umelecký životopis je celkom netypický: narodil sa v päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia – on, predstaviteľ „novej hudby“, bol podstatne starší než mnohí romantici. Na rozdiel od skladateľov Druhej viedenskej školy či predstaviteľov Parížskej šestky bol sám. Jeho tvorba nerástla od mladosti, podporovaná kruhom priateľov rovnakého zmýšľania. Janáček začal písať tak ako ho pozná svet až ako zrelý štyridsiatnik. Dovtedy by sme jeho hudbu nerozoznali od stoviek skladieb iných, priemerných autorov. Azda práve pre túto osamelosť si aj Janáčkove diela ťažko hľadali cestu na koncertné pódia a operné javiská. Intendanti si Janáčka nevedeli zaradiť. Boli z neho zmätení. Tento skladateľ totiž dospel k svojmu štýlu skutočne ako „samobežec“: vlastnou cestou, ktorá sa dá ťažko napodobniť. Kundera dokonca píše, že „Janáček vytvoril svoju vlastnú estetiku opery, ktorá je najprepracovanejšou a najdôležitejšou opernou estetikou v modernej hudbe“.Práve Janáčkova originalita spôsobila, že i na Morave a v Čechách trvalo dosť dlho, kým ho začali „brať vážne“ a hrať jeho diela. Až v majstrovom pokročilom veku ho akceptovala Medzinárodná spoločnosť pre súčasnú hudbu a na festivaloch po celej Európe konečne zazneli – s obrovským úspechom – jeho diela.

Text Nepravdepodobný osud sa od prvých dvoch textov uvedených v knihe Môj Janáček líši. Je skôr faktografický – no spolu s prvými dvomi staťami nám dáva pomerne plastický obraz o Janáčkovi:Jadrom Kunderovej knihy je snaha pomenovať a vystihnúť úsilie veľkého umelca dotknúť sa pravdy. Nie pravdy deklarovanej na základe akýchsi marginálnych skutočností; Janáček vo svojich dielach kráča za pravdou životného okamihu, ktorý nás vo svojich štyroch dimenziách priestoru a času jediný s pravdou spája (a Kundera zjavne vie, či aspoň tuší, že nejde len o pravdu, ale o skutočnú Pravdu). Janáčkova poctivosť v tomto hľadaní sa podobá Kunderovej poctivosti pri opisovaní janáčkovských špecifík a svojho vzťahu k tomuto veľkému skladateľovi. A na poctivosť obaja doplácajú: Janáčka hrávajú až po dlhých peripetiách nepochopenia a Kunderova vynikajúca kniha Môj Janáček vyšla len v obmedzenom náklade. Klobúk dolu pred obomi!

Pavol Smolík