Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Matrionina chalupa

Číslo 3/2008 · Gabriela Rakúsová · Čítanosť článku: 2867
 

„Prosím vás, nepotrebujete matematikov niekde poriadne ďaleko od železnice? Chcem sa tam usadiť natrvalo,“ vysvetľuje kádrovákom za priehradkou rozprávač poviedky Matrionina chalupa. Je druhá polovica päťdesiatych rokoch, rozprávač – učiteľ Ignatič, ktorý hľadá prácu – s niektorými autobiografickými črtami samotného Solženicyna sa chce stratiť „v samom srdci Ruska – ak niečo také naozaj existuje“.

Solženicyn – tak ako jeho priamy rozprávač v Matrioninej chalupe – nosil v sebe nostalgiu za starým, patriarchálnym Ruskom s jeho láskou, dobrom, zbožnosťou, túžbu za pravým vidiekom, tichým kútom, „kde odnikiaľ nepočuť rozhlas“, za „miestom, kde by nebolelo žiť a umrieť“. Celá poviedka je poznamenaná silným kontrastom civilizácie a prírody, dokonca sú v nej zachytené starodávne prejavy ľudovej múdrosti: „Na svete sú dve hádanky: Ako som sa narodila – nepamätám, ako umriem – neviem,“ hovorí starena „druhej Matrione“, bezútešne oplakávajúcej svoju vlakom zabitú švagrinú. Protagonista diela si aspoň v predstavách idealizuje minulosť plnú prírody, folklóru, čo je pochopiteľné v prostredí, kde prevláda agresívna, priemyselná civilizácia, kde sa akoby strácala sila jednoduchej ľudskosti, jednoduchých „ľudí z okraja spoločnosti, na ktorých však stojí svet“ (Igor Otčenáš).

Takou je Matriona Vasiljevna z tejto poviedky (a, mimochodom, takým je Šuchov v poviedke Jeden deň Ivana Denisoviča), ktorej pôvodný názov znel Niet dediny bez spravodlivého. Geografických reálií je v tejto próze málo, čo predstavuje možnosť vztiahnuť charakteristiku doby a jej dosah na ľudí v ktorejkoľvek oblasti Ruska päťdesiatych rokov s častejším hladom než sýtosťou a s „nepríjemným pocitom, keď za človekom prídu v noci, hlučne a v uniformách“.

Súdobá kritika odsúdila autora za to, že v príbehu odkryl negatívne stránky sovietskej spoločnosti. V Matrioninej chalupe totiž odhalil tragickú absurditu života dedinskej ženy, ubitej a olúpenej chamtivými príbuznými i vtedajším komunistickým systémom. Toto nefunkčné spoločenské zriadenie malo svoje chápadlá i v tých najodľahlejších kútoch chudobného Ruska 50. rokov, akým bola pre Matrionu, rozprávača i ďalších stredisková dedina s čudným názvom Rašelinoprodukt. „To Turgenev isto netušil, že sa v jeho materčine dá niečo také vyrobiť,“ konštatuje rozprávač, keď si po starostlivom preverení svojej dokumentácie úradníkmi (narážka na jeho predchádzajúci osud väzňa pracovného tábora) prečíta miesto určenia vo vystavenom pracovnom príkaze.

Apropos, keď už Turgenev, tak aj Lev Nikolajevič Tolstoj i Dostojevskij prichodia na um v súvislosti so Solženicynom, v ktorého próze možno nájsť spoločné črty s týmito velikánmi ruskej literatúry. „O Solženicynovi písali, že je Dostojevským 20. storočia, Tolstým 20. storočia a, zdá sa, že on sám tomu uveril a veľmi chcel pokračovať v tejto klasickej línii ruskej literatúry, stať sa spisovateľom prorokom, svedomím národa, spisovateľom, ktorý veľmi jasne vidí, čo sa stane, spisovateľom, ktorý miluje svoj národ a verí v duchovnú a morálnu silu svojho národa.“ (Valerij Kupka) Jeho próza má charakter kritického realizmu v pravom zmysle, nachádzame v nej aj sociálny realizmus, ba dokonca i realizmus socialistický; možno si spomenieme na Tajovského Mamku Pôstkovú či na diela Petra Jilemnického. Hoci sa Solženicyn aj usiloval byť Dostojevským, Tolstým či Turgenevom, je iný.

V Matrioninej chalupe autor miesi umelecké opisy so silnými prvkami reportáže a komentára, a tak i táto jeho próza (podobne ako Jeden deň Ivana DenisovičaSúostrovie Gulag) nadobúda priamym zachytením skutočnosti skôr dokumentárny ráz. Rozprávač hovoriaci v prvej osobe zostáva zväčša pozorovateľom, do deja zasahuje málo. Komentujúc svoje dojmy zo životného príbehu, ktorý pozoruje v chalupe u Matriony, ženy, čo ho počas jeho učiteľovania vzala do podnájmu, čitateľovi necháva málo priestoru na dotváranie a rozmýšľanie: „Nikoho na svete nemala, a od tej doby, čo sa tak ťažko rozstonala, vyškrtli ju aj z kolchozu. Napáchalo sa na nej veľa krívd. Bola chorá, ale za invalidnú ju nepokladali.“

Práve však precízne pozorovanie vytvára plochy pre veľmi dobré opisy, ktoré majú často silné znaky naturalizmu: „Okrem Matriony a mňa žila v chalupe mačka, myši a šváby. Ale myši boli v chalupe nie preto, že by ich mačka nechytala – skákala po nich do kúta ako blesk a prinášala ich v zuboch. Lenže na ne na všetky nestačila, pretože ktosi kedysi, ešte keď tu bol blahobyt, oblepil Matrioninu izbu pásikavými zelenými tapetami, nie jednou vrstvou, ale hneď piatimi. V nich si myši narobili chodníčky. Mačka nahnevane sledovala ich šramot, ale nemohla sa k nim dostať. Niekedy žrala i šváby, ale po nich jej bývalo zle.“ Opismi dokázal autor vytvoriť v tejto silno dokumentárnej próze aj napätie; ono prózu rámcuje napríklad tým, že tragický záver príbehu je naznačený na jeho začiatku, keď rozprávač zachytáva, ako ešte dobrý polrok po smrteľnej nehode, pri ktorej Matriona prišla o život, vlaky prechádzajúce oným miestom spomaľovali.

Chalupa „kedysi plná vravy“, v ktorej sa rozprávač učiteľ ubytoval, „bola teraz opustená a chátrala a starla – a v nej starla i Matriona, sama ako kôl v plote“, malá, chudá, chorľavá, zanedbaná, nepotrpela si na parády, bola priam nečistotná, nedokázala si nič ušetriť a podľa príbuzných bola aj hlúpa. Bola i poverčivá, bála sa ohňa, blesku, no najviac zo všetkého sa bála vlaku. Zo svojej minulosti hovorila málo, len to, čo ju frustrovalo, poznačilo – prežila prvú i druhú svetovú vojnu, aj dve revolúcie, aj dve turbulentné manželstvá, šesť detí jej umrelo vždy krátko po narodení, napokon zostala vdovou, keď sa jej druhý manžel stratil kdesi vo virvare druhej svetovej vojny.

Matriona milovala fikusy. Okrem krívajúcej mačky chovala bielu rohatú kozu. Keď ju čosi trápilo, mala spoľahlivé prostriedky, ako prežiť: svoje každodenné pravidlá (napríklad vstávala každé ráno okolo štvrtej-piatej), prírodu, ktorú vnímala, prácu, ktorá i keď bola často bezvýchodisková, prinavracala jej pokoj a oživenie. Bolo jej vidno na tvári, že „žije v súlade so svojím svedomím“. Vnútorne čistá ako dieťa bola schopná sa obetovať: aj keď mohla zveľaďovať vlastný majetok a mať sa sama lepšie, nikomu neodmietla pomoc, naopak, nechala svoju prácu stáť a šla, pomáhajúc zadarmo, nezištne. Dedinčania i chamtiví príbuzní ju využívali, aj keď trpela chudobou: „… už dávno, už roky a roky nemala Matriona odnikiaľ ani groša. Lebo penziu nedostávala. Rodina jej pomáhala málo. A v kolchoze nepracovala za peniaze, pracovala za paličky – za paličky pracovných jednotiek v uchytanej knižočke.“ Rozprávala nárečím a úrady jej len po vyčerpávajúcom a dlhodobom vybavovaní priznali nejaký dôchodok: „Z kancelárie do kancelárie ju hnali dva mesiace – raz kvôli bodke, inokedy kvôli čiarke. Čo obchôdzka, to deň.“ Ani napriek tomu sa, bezbranná, nevedela vzoprieť zlu, bola poslušná, plnila príkazy a prosby, reptala len pre seba, keď ju nikto nepočul. Napokon jej priznali dôchodok 80 rubľov a od školy dostávala za podnájomníka, ktorému i skromne (jedlá zo zemiakov a kašu z jačmeňa) a k jeho spokojnosti („život ma naučil nie v jedle nachádzať zmysel každodennej existencie“) varila, 100 rubľov a za fúru rašeliny.

Keďže jej nešlo ani o majetok, mohli príbuzní už za jej života rozobrať a odniesť i časť jej chalupy, svetlicu, ktorú poručila – sama bezdetná – svojej chovankyni Kire. Keď svetlicu rozobratú na brvná a naloženú na saniach „vyprevádzala“, lebo to bol „koniec celého jej života“, stalo sa to, čoho sa najviac bála: jej život sa ukončil práve na koľajniciach. Pri prechode cez trať sa pretrhlo ťažné lano a sane uviazli na trati, kadiaľ práve v tej chvíli cúvajúc prechádzali dve spojené lokomotívy bez svetiel… „Na úsvite ženy priviezli z prejazdu na sánkach… všetko, čo ostalo z Matriony.

Autor končí dielo vzdávajúc hold jej životným postojom. Úplne na záver konštatuje:

„Všetci sme žili vedľa nej a nepochopili sme, že to ona bola ten spravodlivý, bez ktorého, ako hovorí príslovie, nestojí dedina.
Ani mesto.
Ani celá naša zem.“

Gabriela Rakúsová
Autorka je literárna kritička.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.