Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Jeden deň Ivana Denisoviča

Číslo 3/2008 · Ivan Moďoroši · Čítanosť článku: 4967
 

* * *

Jeden deň v živote človeka neznamená takmer nič. Zväčša, až na malé výnimky, je rovnaký a všedný ako tie predošlé a zrejme aj rovnaký a všedný ako tie nasledujúce. Alexander Isajevič Solženicyn opísal jeden obyčajný deň jedného obyčajného človeka a väzňa Ivana Denisoviča Šuchova. Za toto dielo bol ocenený cenou pre spisovateľa hádam najväčšou: Nobelovou.

Čím bol tento jeden deň jedného väzňa s číslom 854 iný? Práveže ničím. Na konci novely môžeme čítať, že „takýchto dní bolo počas jeho trestu od zvonenia do zvonenia tritisícšesťstopäťdesiattri. A pretože sú aj priestupné roky – tak ešte o tri dni viac.“ Keď Solženicynovo dielo v Rusku v roku 1962 vyšlo, vyvolalo okamžitý ohlas. A nielen v Rusku. Aj preto, že sám autor bol „svedkom“ a nepriamo aj postavou hlavného hrdinu, ktorý v novele nie je len nejakým Ivanom Denisovičom, ale aj archetypom hrdinu (a hrdinov s číslami 322, 573, 1284…). V tomto prípade však ide o hrdinov proti vlastnej vôli, „mučeníkov“ absurdnosti izmu, ktorí dali príklad nezlomnosti za každú cenu. Sám autor novely bol takýmto väzňom osem rokov. Smrť Stalina 5. marca 1953 priniesla Solženicynovi vyslobodenie, ako keby práve Stalin bol zosobnením a symbolom tohto zla. Alexander Isajevič bol presvedčený, že je Bohom vyvolený stať sa „prorokom“ a historiografom tohto obdobia a týchto praktík. Toto svoje silné povedomie o „vyvolenosti“ čerpal jednak zo skutočnosti, že prežil kruté roky v lágri (nie každý mal túto skúsenosť), jednak zo skutočnosti, že sa vyliečil z rakoviny, čo on so svojou citlivou ruskou dušou chápal priam ako „znamenie“.

Jeden deň Ivana Denisoviča môžeme teda smelo nazvať historiografiou, dokumentom stalinského obdobia a čistiek. Aj v prípade „Denisovič“ platí už takmer to obligátne: Revolúcia požiera svoje deti. S gogoľovským „smiechom cez slzy“ môžeme poznamenať, že Ivan Denisovič nebol jediným nespravodlivo odsúdeným. Takých už v dejinách bolo. Takých aj je. A „nechcem“ prestať veriť, že takých aj bude. Šuchov si v prostredí zvykol, vedel, ako prežiť, lebo mal nádej, že sa to raz (neprestávajúc veriť v Božiu pomoc) skončí. V tomto „dokumente“ jedného dňa aj čítame, že dokonca zaspával „veľmi spokojný“. Nemusel spať v base, aj práca mu išla, ako si prial. A hlavne nepodľahol chorobe, ktorá v takýchto podmienkach je doslova tragédiou. Preto bol pre neho tento deň šťastný. Zvykol si. Veď človek si napokon zvykne na všetko. Napriek svojej túžbe stretnúť sa s rodinou po dlhých rozhovoroch s baptistom Aljoškom (ktorý je presvedčený, že rovnako ako svätý Pavol aj on sedí za Krista) podlieha absurdnej myšlienke, či ešte vôbec túži po slobode, alebo už nie. Ivan Denisovič vie, že režim, ktorý ho poslal do lágra, nie je štandardný, a preto ani nemôže očakávať štandardné riešenia. Preto tá neistota; neistota za normálnych okolností nemožná. A preto je radšej pripravený zmieriť sa s najhoršou alternatívou. Očakáva radšej horšie, no dúfa v lepšie. Aspoň ho nič nemôže prekvapiť.

Solženicyn podľa vzoru Dostojevského opisuje v novele nielen predpisy a zákony lágra, ale predstavuje vnútorný svet hrdinov, ktorí sa (každý po svojom) zmierujú s okolnosťami, čo zasiahli do ich životov. Rozhovory o zmysle života a hodnote náboženstva sú častými témami ruských autorov, nevynímajúc Solženicyna a jeho hrdinov. V pozadí novely je badateľná jeho náklonnosť k tzv. ruskej idei, ktorá hlása vyvolenosť ruského národa voči ostatnému svetu (hlavne Západu), strácajúcemu – podľa presvedčenia sympatizantov tejto idey – svoju duchovno-morálnu inšpiráciu na úkor technických vymožeností a hedonizmu. Táto idea bola vlastná mnohým ruským literátom a mysliteľom. Z tých najznámejších spomeniem Dostojevského, Solovjova či Berďajeva. Šuchov je teda symbolom všetkého ruského, ktoré je v ňom zosobnené. Toto „Slovo“, ktoré je vyslovené prostredníctvom tejto novely, má byť ďalším kamienkom do mozaiky „spásonosného“ poslania ruského národa, ktorý chce priniesť obnovenie hodnôt nachádzajúcich sa čoraz viac na ústupe. Hodnôt, ktoré môžu existovať aj za stenou krutosti väzenia a neslobody vôbec.

Ivan Denisovič Šuchov a Alexander Isajevič Solženicyn sa v diele prekrývajú. Sú hrdinami par excellence, ktorých aj medzi nami žije ešte pomerne veľa. Hrdinami, ktorí sa nechceli podvoliť nezmyselnosti režimu, s ktorým sa nestotožňovali. Režimu, ktorý bol zverský, resp. ľudský (aby sme sa nedotkli sveta zvierat, ktoré si takúto analógiu nezaslúžia). Tento režim požieral svoje deti (milióny vlastných detí), čo, žiaľ, nie je metafora. Nie vždy sa dá takémuto zlu zabrániť, ale vždy sa mu dá vzoprieť. Veď keď to dokázali toľkí pred nami…

Ivan Moďoroši
Autor je vysokoškolský pedagóg.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.