Alexander Isajevič Solženicyn, RIP
Číslo 3/2008 ·
·
Čítanosť článku: 3677
* * *
Človeku skutočne nie je dané urobiť na svete viac, než zamýšľal Boh. Solženicynovou službou ľudstvu bolo odhalenie skutočného zla, ktoré sa zrodilo a ktorému sa, žiaľbohu, dobre darilo v jeho milovanej Rusi. „Ivan“ i „Gulag“ sú knihami, v ktorých sa odrážajú smutné melódie darované zhora. Autor sa svojho cieľa naučiť týmto melódiám celý svet, aby ten na komunistické zlo nikdy nezabudol, zhostil šľachetne. Tichý odchod z tohto sveta v lete a doma, tak ako si prial, si Alexander Solženicyn určite zaslúžil.
Zrejme najdôležitejší spisovateľ 20. storočia. Prelomil zakliatie naivnej západnej ľavice, do ktorého ju uvrhol komunizmus. Po Solženicynovom svedectve už nikto neveril, že komunizmus je a môže byť dobrý.
Bol to svedok – svedok v tom istom zmysle ako Whittaker Chambers. A bol to tiež prorok. Ako Jeremiáš.
Bol to svedok neľudskosti a zla komunizmu. A bol to prorok morálneho úpadku Západu.
Dve jeho najdôležitejšie diela? Jeden deň v živote Ivana Denisoviča. Prvé rusky napísané a v Sovietskom zväze vydané zobrazenie reality stalinského teroru a pracovných táborov. A potom, áno, kniha Súostrovie Gulag, vydaná na Západe v prvej polovici 70. rokov. To ona zlomila zakliatie západnej ľavice. „Toto je nebezpečné,“ povedal o knihe lakonicky Jurij Andropov, šéf KGB. „Nebezpečný prvok,“ pritakal mu, na adresu Solženicyna, Jean-Paul Satyre, šéf spolku západných užitočných idiotov. Po Solženicynovi všetci videli a opakovali, že kráľ je nahý.
Prečo až po ňom? Neviem. Svedkovia svedčiaci o zle komunizmu tu boli dávno pred ním, a nebolo ich málo. Nielen Whittaker Chambers, ale i Viktor Kravčenko, Arthur Koestler, Margarete Buber-Neumann a mnohí ďalší. Už za prvej republiky vyšla u nás vynikajúca kniha Studenti, láska, Čeka a smrt, denník ruskej študentky Alexandry Rachmanovovej. Rôznych svedectiev bolo mnoho, ale tí, ktorí si – ako tie tri čínske opičky – zakrývali oči, uši a pusu, lebo nechceli zlo vidieť, nechceli zlo počuť a nechceli proti zlu prehovoriť, skutočne zlo nevideli, nepočuli a mlčali o ňom.
Po Solženicynovi to už nešlo. Nešlo už tvrdiť, že sovietsky komunizmus bol iba zlou realizáciou dobrej myšlienky – rovnako ako nikdy nešlo tvrdiť, že hitlerovský nacizmus bol len dobrej myšlienky zlá realizácia. Nie, po Solženicynovi už nešlo popierať, že sovietsky komunizmus, rovnako ako nemecký nacizmus, bol, naopak, celkom konzistentnou a logickou realizáciou veľmi zlej myšlienky.
Solženicyn teda zatĺkol posledný klinec do rakvy reputácie komunizmu. A práve preto, že komunizmus bol najviac glorifikovaným zlom 20. storočia, Solženicyn bol najdôležitejším spisovateľom 20. storočia.
Bol tiež prorokom. Vo svojom prejave na Harvardskej univerzite v roku 1978 západnú spoločnosť nešetril. Kritizoval jej relativizmus, morálnu dekadenciu a, áno, zbabelosť. Zbabelosť tvárou v tvár komunizmu. Kritizoval vtedy na Západe módnu politiku détente – odzbrojovania a zmierňovania napätia so Sovietskym zväzom. Kritizoval ten istý defetistický duch upadajúceho Západu, ktorý v roku 1940 priviedol Francúzsko k rýchlej kapitulácii pred Hitlerom. Čo sa kedysi stalo Francúzsku, sa o štyridsať rokov neskôr môže stať Západu celému. Ak Západ neobnoví svoju vieru v objektívnu, transcendentnú pravdu a absolútne normy dobra a zla.
Jeho slová nepadli na úrodnú pôdu, ak to mám povedať mierne. Americký ľavicovo-liberálny historik Arthur Schlesinger na jeho harvardský prejav reagoval slovami: „To si Solženicyn skutočne myslí, že rozbombardovať Vietnamcov až do doby kamennej je testom odvahy?“ Ako keby to bolo to, o čo Solženicynovi išlo… Na druhej strane pre západnú ľavicu ako reakcia typické…
Nebolo však na Západe nič, čo by Solženicyn obdivoval? Niečo, lepšie povedané niekto, predsa len áno. Keď v lete 2004 zomrel Ronald Reagan, Solženicynovou kondolenciou bolo:
„V lete 1975 som svoj prejav v Senáte USA uzavrel týmito slovami: ‚Veľmi skoro, príliš veľmi skoro, vaša vláda bude potrebovať nielen mimoriadnych ľudí, ale ľudí opravdivej veľkosti. Nájdete ich vo svojich dušiach. Nájdete ich vo svojich srdciach. Nájdete ich v šírke a hĺbke svojej vlasti.‘ O päť rokov neskôr som bol zaplavený radosťou, keď práve taký človek prišiel do Bieleho domu. Nech mäkká zem je mu vankúšom pre jeho terajší odpočinok.“
Napriek tomu, že Solženicyn Reaganov Biely dom nikdy nenavštívil, i keď bol pozývaný. Nemohol zniesť, že v Reaganovej vláde, v Rade národnej bezpečnosti, pracoval antikomunistický historik poľsko-židovského pôvodu Richard Pipes. Kým Solženicyn tvrdil, že dobrý ruský ľud bol zotročený a trýznený cudzou, neruskou, západnou ideológiou komunizmom, ktorého bol najväčšou obeťou, Pipes argumentoval, že práve cárska ruská patrimoniálna spoločenská, ekonomická a politická tradícia bola veľmi nápomocná prijatiu a zakoreneniu komunizmu; že práve ruská pôda bola tou pre uhniezdenie komunizmu najvhodnejšou pôdou v celej Európe. Pre Solženicyna neakceptovateľné. A neodpustiteľné.
Lebo nebol len svedkom a prorokom. Bol tiež mystickým, veľkoruským nacionalistom, snívajúcim o neskazenej ruskej pravoslávnej duši ako o alternatíve voči totalitnému komunizmu i dekadentnému, relativistickému liberálnemu Západu. Do svojej milovanej vlasti sa vrátil v roku 1994. Či bol sklamaný, neviem. Ale jeho vlasť o svojho najväčšieho svedka a proroka 20. storočia nestála. Komunistickí aparátnici, ktorí sa rýchlo pretransformovali na ultraegoistických a supermaterialistických multimilionárov, o jeho kázanie záujem nemali. A ako masy, tak i elita širokých ruských plání nie sú o nič menej materialistickí či dekadentní než ľudia Západu; skôr naopak.
Neviem, či Solženicyn v posledných rokoch svojho života nahliadol, ako sa v ruskej duši mýlil, ako nemiestne si ju idealizoval. Viem, že verejne podporil režim Vladimíra Putina. Kruh sa uzavrel. Od stalinistu cez najväčšieho svedka a proroka antikomunizmu 20. storočia až po apologétu explukovníka KGB, maskota to a frontmana súčasnej v Rusku vládnucej oligarchie.
Alexander Solženicyn, rovnako ako starozákonný kráľ Šalamún, učinil na konci svojho života určité chyby v morálnom úsudku. To mu ale, rovnako ako Šalamúnovi, uberá na jeho veľkosti len málo. Alexander Isajevič Solženicyn, RIP.
Roman Joch
Autor je riaditeľom Občanského institutu v Prahe.