Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Odišla ikona

Číslo 3/2008 · Ján Čarnogurský · Čítanosť článku: 3502
 

* * *

3. augusta zomrel v Moskve Alexander Solženicyn. Odišla s ním ikona 20. storočia. Z legendárnej trojice, ktorá sa najviac zaslúžila o pád komunizmu – prezident Ronald Reagan, pápež Ján Pavol II. a spisovateľ Alexander Solženicyn –, odišiel na večnosť posledný. Jeho životopis kopíruje osudy ruského národa. Jeho umelecký talent a intelektuálna odvaha žiaria nad 20. storočím. Ruské dejiny a ruská literatúra majú v ňom velikána, ktorý bude inšpirovať a klásť výzvy po ďalšie stáročia.

Narodil sa 11. decembra 1918 v Kislovodsku na juhu Ruska. V Rusku sa práve začala občianska vojna a jeho rodina nestála na strane červených. Otec mu nešťastnou zhodou okolností zahynul ešte pred narodením. Matka ho vychovávala v náboženskom a tradičnom ruskom duchu. Vyštudoval matematiku, počas druhej svetovej vojny bol veliteľom delostreleckej batérie, dostal dve vyznamenania. V listoch priateľovi kritizoval Stalinove deformácie leninizmu. Korešpondencia vzbudila podozrenie cenzúry a oboch priateľov zatkla. Tesne po skončení vojny bol Solženicyn odsúdený na 8 rokov nútených prác na Sibíri. Po prepustení ho čakali tri roky vyhnanstva v južnom Kazachstane, kde v dedine Berlik na miestnej strednej škole učil matematiku a fyziku. V roku 1962 mu v časopise Novyj Mir uverejnili poviedku Jeden deň Ivana Denisoviča, ktorá sa stala predelom v literárnom opise stalinského obdobia. Krátko nato ho prijali do Zväzu sovietskych spisovateľov.

Literárne práce o väzenskom prostredí zo stalinského obdobia vychádzali v Sovietskom zväze už aj pred Solženicynom. Umelecká sila tejto Solženicynovej poviedky však chytila všetkých za srdce. V ruskom emigrantskom časopise neskôr napísali, že zločinnosť komunizmu chápali ľudia v Rusku a vo svete už aj predtým, ale Solženicyn ich naučil pochopiť zločinnosť komunizmu srdcom. Publikovanie poviedky výslovne povolil vtedajší generálny tajomník Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Nikita Sergejevič Chruščov. Možno si myslel, že Solženicyn sa pripojí k množstvu sovietskych spisovateľov, v povolenej miere rozšíri hranice publikovateľného, ale potom bude rešpektovať nové hranice určené stranou. Odhadol ho zle: ako po sebe nasledovali jeho ďalšie literárne diela, stupňovali kritiku stalinského obdobia tak, že sa stávala kritikou komunizmu v Sovietskom zväze všeobecne. V roku 1968 Solženicyna vylúčili zo Zväzu sovietskych spisovateľov. V roku 1970 na podnet Françoisa Mauriaca dostal Nobelovu cenu za literatúru. O tri roky vyšlo na Západe jeho najznámejšie dielo Súostrovie Gulag (na vyvezení rukopisu zo ZSSR sa podieľal Slovák Pavol Ličko); vtedy už mohol publikovať iba v samizdate a v zahraničí. Rok nato Alexandra Solženicyna sovietska vláda vypovedala z krajiny; po Levovi Trockom to bol ďalší sovietsky občan, ktorého si nemohli dovoliť v Sovietskom zväze potrestať, preto ho vypovedali do zahraničia. Po asi dvojročnom pobyte vo Švajčiarsku sa spisovateľ presťahoval do Spojených štátov, kde žil až do roka 1994, kedy sa vrátil do Ruska.

Už jeho návrat do Ruska vyvolal pozornosť. Neprišiel od západu, ale od východu. Z USA prišiel do Vladivostoku a odtiaľ vlakom cestoval dva mesiace do Moskvy. Cestou robil množstvo prestávok, aby sa oboznámil so svojou krajinou. V dobe jeho návratu bol prezidentom Boris Jeľcin, Rusko prežívalo obdobie najhlbšieho úpadku. Stav krajiny vyvolával v Solženicynovi smútok a bolesť. Výsledkom jeho pozorovaní a úvah bola kniha Rusko v troskách. V časopiseckých rozhovoroch vyjadroval starobylú lásku k Rusku a vieru v jeho nepochopiteľné schopnosti. Ruské noviny o ňom vtedy napísali, že vyjadroval lásku k Rusku, o ktorej si Rusi mysleli, že už ani neexistuje.

Solženicyn veľmi rýchlo po návrate do Ruska spoznal, že záujmy ruských ľudí sú kdesi inde a sám sa stal pre Rusov osobnosťou s rešpektovanou minulosťou, ale málo rešpektovanými názormi o súčasnosti. Počas pobytu v emigrácii napísal monumentálne dielo o moderných ruských dejinách pod súhrnným názvom Červené koleso. Hľadal v ňom vysvetlenie ruských dejín počnúc Stolypinovými reformami začiatkom 20. storočia, cez prvú svetovú vojnu až po boľševickú revolúciu. Malo to byť jeho kľúčové dielo, ale zatiaľ veľkosť a dosah Súostrovia Gulag neprekonalo.

Ešte v roku 1970 vydal geniálnu výzvu pod názvom Nežiť v klamstve. V eseji, ktorej text mal odznieť ako nobelovská prednáška, odhalil komunizmus ako všeobsiahle klamstvo a ozrejmil, že bojovať proti nemu môže každý a každý deň jednoducho tým, že odmietne klamstvo každodenného života v komunizme, či veľké, alebo malé. Solženicynova výzva Nežiť v klamstve inšpirovala mnohých disidentov v celom vtedajšom socialistickom tábore.

Posledným knižným dielom Alexandra Solženicyna boli dvojzväzkové dejiny spolužitia Rusov a Židov v Rusku pod názvom Dvesto rokov pospolu. Kniha oceňuje prínos Židov pre ruský kultúrny aj ekonomický život. Potvrdzuje odpor voči protižidovským paškvilom, ako sú napríklad Protokoly sionských mudrcov. Ako celok však kniha nezodpovedá kánonom západnej politickej korektnosti a nesúhlas s ňou vyjadrili aj Židia.

Úplne posledným literárno-spoločenským posolstvom zo Solženicynovho pera je list Srbom v Kosove. Vyjadruje s nimi solidaritu, vyzýva ich, aby vytrvali v Kosove okolo zničených pravoslávnych chrámov a hrobov svojich blízkych.

Pohreb Alexandra Solženicyna v Moskve bol veľkou udalosťou. Zúčastnil sa na ňom aj ruský prezident Dmitrij Medvedev a ruské médiá mali príležitosť pripomenúť celú drámu spisovateľovho života a diela. Pochovaný je na Donskom cintoríne v Moskve.

Alexander Solženicyn zostane pre generácie, ktoré vedome zažili komunizmus, aj pre generácie, ktoré budú komunizmus neskôr iba študovať z literatúry, zdrojom poznania základného významu. Súostrovie Gulag venuje všetkým, ktorým život nestačil, aby o tom rozprávali sami. Zároveň ich prosí o odpustenie, že všetko nevidel, na všetko si nespomenul a všetko nevytušil. V knihe postavil pamätník predovšetkým tým, ktorí v stalinských táboroch trpeli a hynuli. Akoby mimochodom zbúral mýtus, ktorý okolo seba budovali komunisti, že oni prinajmenšom zachránili krajinu pred nemeckým fašizmom; mýtus, ktorý sme boli ochotní prijímať aj my. Solženicyn povedal, že Rusko pod menom Sovietsky zväz zachránili pred nemeckou okupáciou Rusi svojimi obeťami. Stalin a boľševické vedenie riadili vojnu skôr neefektívne a ruské obete iba zvýšili.

Keď ho pred vykázaním zo Sovietskeho zväzu komunistická propaganda obviňovala, že slúži proti svojej krajine v cudzom žolde, Solženicyn odpovedal: „Moje nohy šliapali iba ruskú zem.“ Jeho intelekt presahoval rozdelenie sveta na Východ a Západ.

V roku 1981 v americkom exile prijal pozvanie Harvardskej univerzity a predniesol tam prednášku. Prednáška už bola menej o Sovietskom zväze a viac o Spojených štátoch. Povedal v nej o. i.:

„Rozhodne nikdy nebudem navrhovať socialistickú alternatívu. Keby sa ma však niekto, naopak, opýtal, či by som navrhoval dnešný Západ, tak ako je, za vzor pre moju krajinu, musel by som úprimne odpovedať: NIE, nemôžem odporúčať vašu spoločnosť ako ideál pre premenu našej spoločnosti. Pri bohatstve duchovného rozvoja, ktoré naša krajina získala utrpením v tomto storočí, nie je západný systém v súčasnom stave duchovného vyčerpania vôbec príťažlivý.“

Počas pobytu v Spojených štátoch sa zahĺbil do štúdia univerzitných archívov o ruských dejinách a písal Červené koleso. Pre americké médiá strácal na zaujímavosti. Po návrate do Ruska dopadla na neho celá dialektika ruských dejín. Pri moci boli stále bývalí komunisti. Od Borisa Jeľcina odmietol prijať štátne vyznamenanie, pretože jeho vinil z úpadku Ruska, v ktorom sa vtedy nachádzalo. Prijal ho však v roku 2007 od Vladimíra Putina, nedávneho dôstojníka KGB, toho KGB, ktoré Solženicyna väznilo, prenasledovalo a vyhnalo z krajiny. Solženicyn ho však vnímal ako toho, ktorý pozdvihol Rusko z trosiek, v ktorých sa nachádzalo, odstránil najväčšiu chudobu a urobil život ľudí dôstojnejším, zároveň urobil Rusko schopným obhajovať svoje medzinárodné záujmy. Vladimíra Putina dokonca navštívil na jeho prezidentskej dači. Pre Solženicyna bolo večné iba Rusko, nie inštitúcie a ich príslušníci, nech by mu boli spôsobili akékoľvek zlo. Ameriku, ktorá mu poskytla azyl a kde dvadsať rokov žil, v posledných rokoch tvrdo kritizoval za ubližovanie Rusku, ktorého írečité postavy, či je to Ivan Denisovič, Matriona, hrdinovia románov V prvom kruhu alebo Rakovina, žijú v jeho beletristických dielach.

Jeden ruský internetový portál po Solženicynovej smrti citoval ruský verš: „Zomrel náš bohatier. Kto nás ďalej povedie?“ Solženicyn zomrel, kto bude udržiavať kresťanské civilizačné kritériá v kultúrnom a literárnom prostredí?

Ján Čarnogurský
Autor je bývalý predseda vlády Slovenskej republiky.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.