Čítali sme Solženicyna

Číslo 3/2008 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 3292
 

Ktovie, koľko nás je. Tisíce, desaťtisíce alebo státisíce v Európe západnej či východnej. Nás, ktorí sme si pred pár desaťročiami prečítali niečo od Solženicyna a naše nahliadanie na svet sa zmenilo.

Najprv to pre mňa bolo iba meno na obale knihy v otcovej knižnici. Matrionina chalupa. Jeden deň Ivana Denisoviča. Tie knihy vychádzali koncom šesťdesiatych rokov, meno Solženicyn sa istý čas vyskytovalo i v stredoškolských učebniciach literatúry. Potom nastalo ticho a po tichu som si zrazu ako gymnazista prečítal v novinách čosi o jedovatom pere tohto človeka, ktorým strieka jed na socialistické sovietske zriadenie a ktorý zradcovsky emigroval.

Potom som mal dvadsať rokov a niečo som si aj prečítal. Z tej otcovej knižnice som vytiahol „Ivana Denisoviča“. Vtedy to ešte neprišlo. Pochopiteľne, veď to bola takpovediac legálna kniha, ktorú sovietsky režim povolil, i keď za chruščovovského oteplenia. Áno, bolo to o nevinne odsúdenom človeku, ktorý prežíva v lágri svoj trest. Bolo jasné, že ho režim prenasleduje politicky. Čitateľ sa tešil, že Ivan Denisovič to asi prežije. Dožije sa konca trestu a vyjde von. Ale napadlo nám, koľko bolo takých Ivanov Denisovičov? A koľko bolo takých, čo ten láger neprežili? Nie. Napadla by nám v súvislosti s ich počtom fantastické číslo „milióny“? Nie.

Vďaka výchove v rodine som mal kusé informácie o tom, čo vedel komunizmus narobiť ľuďom. Aj v Československu, aj v Rusku. Ale nebol to obraz na veľkom plátne. Od priateľa som sa dopočul, že Solženicyn napísal aj inú knihu. Súostrovie Gulag. A to že je veru iná káva.

Potom som mal tridsať a tá iná kniha sa mi dostala do rúk. Tá už nebola legálna, bola vytlačená v zahraničí. „Súostrovie“. „A nech mi odpustia, že nie všetko som uvidel, nie na všetko som si spomenul, nie o všetkom som sa dovtípil.“ Tieto slová adresuje Solženicyn miliónom obetí sovietskeho komunizmu na začiatku knihy. Tie slová sú namieste, lebo opísať zločiny komunizmu v jednej epoche je gigantická úloha. Gigant sa však našiel.

Začnete čítať, a už sa neodtrhnete od knihy. Potom čítate znova a pýtate sa: TAKŽE AŽ TAKTO TO BOLO? A odpovedáte si: AŽ TAKTO… A potom má komunistická ideológia o jedného nezmieriteľného protivníka viac. Neskôr som čítaval, aký ničivý vplyv malo vydanie Súostrovia Gulag na imidž komunizmu v západnej Európe. Vždy som vtedy vedel, o čom je reč.

Európan bol po skončení druhej svetovej vojny nespočetne veľakrát informovaný o tom, ako masovo ničil ľudské životy hitlerovský režim. Dokumentárne zábery hromád mŕtvol zhŕňaných buldozérom v koncentráku som videl v televízii ešte ako dieťa. Umelci vedeli prispieť veľmi silnými obrazmi. Film Schindlerov zoznam je jedným z mnohých takýchto príspevkov.

Sovietska komunistická moc, tešiaca sa po vojne z aureoly víťaza, ktorá dodáva punc pseudomravnosti, sa tvárila, že jej sú hrôzy hitlerizmu úplne cudzie. Keď som mal pätnásť rokov, v televízii dávali sovietsky film o konci vojny. Je pár dní po nemeckej kapitulácii, Rusi sú v Nemecku, je máj, ruská vojenská jednotka vchádza do ktoréhosi koncentráku. Ten už je prázdny, väzni sú už oslobodení. Ruský vojak sa prechádza po ubytovacom baraku. Jeho pohľad kĺže po stovkách drevených priční, prechádza sa po primitívnych umyvárňach. Posolstvo divákovi je jasné. Ušľachtilý nový sovietsky človek sa nestačí čudovať zverstvám nacistov. Takého niečoho by komunistický režim nebol schopný. Môj otec, ktorý film pozeral tiež, sa spravodlivo rozhorčoval. Tí pokrytci! Veď tí komunisti vymysleli a zriadili koncentráky dávno pred Hitlerom!

Do Solženicyna bola takáto pretvárka možná. Solženicyn to zmenil. Nemal k dispozícii ani dokumentárne filmy, ani nemal – ako môže mať režisér filmu – k dispozícii hercov. Jeho slovo však udrelo na obrazotvornosť čitateľov s výnimočnou silou.

Keď koncom osemdesiatych rokov v Sovietskom zväze už naplno prebiehala Gorbačovova perestrojka a na programe dňa bola glasnosť, jeden z Gorbačovových oponentov, priateľ starých poriadkov Jegor Ligačov dostal od novinára otázku, či teraz už môže vyjsť Solženicynovo Súostrovie Gulag i doma, v Sovietskom zväze. „Tá kniha ide proti základom nášho zriadenia,“ odpovedal Ligačov. Mal pravdu. Po „Súostroví“ už nebolo možné komunizmus ospravedlniť. Bolo možné ho už iba zrušiť, čo sa i stalo.

Komunistická propaganda s ním zápasila. Východonemecký režimový románopisec Harry Thürk napísal román Kaukliar, ktorého hlavná postava – emigrantský egocentrický ruský spisovateľ Vetrov – bol ľahko rozpoznateľnou paródiou Solženicyna. Román do slovenčiny preložil neskorší Mečiarov minister kultúry Dušan Slobodník. U nás sa nechával počuť svojimi výpadmi proti Solženicynovi istý Vladimír Mináč.

Solženicyn sa do svojho Ruska po páde komunizmu vrátil. Svoj veľký zápas s neľudským režimom vyhral bezo zvyšku. Súostrovie Gulag vyšlo legálne i na Slovensku. Mimochodom, preložil ho opäť Dušan Slobodník.

Svojím takmer dvadsaťročným pobytom v USA bol Solženicyn konfrontovaný aj s duchovne chradnúcim svetom Západu. I o ňom povedal svoje zásadné slovo. Sú velikáni, ktorí povedia čosi zásadné o svojej epoche. Solženicyn bol taký velikán, že povedal čosi zásadné k dvom epochám. To, čo povedal o komunistickej epoche, sa ukázalo ako pravda, ktorá sa nedá obísť. A keďže sa nedala obísť, komunizmus padol. Solženicyn ešte čaká na svoje druhé víťazstvo. Na to, kedy sa ukáže, že sa nedá obísť pravda, ktorú povedal o chorej duši Západu.

Vladimír Palko