Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Katolík v role politika

Číslo 3/2008 · Ignacio Barreiro Carámbula · Čítanosť článku: 2543
 

I. Spoločnosť, v ktorej žijeme

Spoločnosti sa od seba navzájom líšia svojimi historickými a národnými tradíciami. Dnes, kvôli práve prebiehajúcemu procesu globalizácie, je všade viditeľný vplyv eticky liberálneho a socialistického modelu spoločnosti. Tento znepokojujúci proces ovplyvňuje negatívne všetky spoločnosti.

Etický liberalizmus a socializmus

Etický liberalizmus, ktorý spočiatku zakrýval svoju nebezpečnú ideológiu lacnými ozdobami vypožičanými z kresťanstva, sa v súčasnej dobe úplne odtrhol od trvalých hodnôt a stal sa ateistickou či agnostickou ideológiou. Úcta k niektorým nepopierateľným ideálnym hodnotám, ktoré nepodliehali rozkladu, bola istým spôsobom časťou jeho dedičstva, keď bol ešte spojený s kresťanským dedičstvom spoločnosti. Každý vnímavý historik by však už v počiatkoch liberalizmu rozpoznal jeho schopnosť zrušiť v mene slobody všetky zväzky s trvalými hodnotami. Ján Pavol II. to odsúdil už pred viac než 15 rokmi: „Dnes je sklon tvrdiť, že agnosticizmus a skeptický relativizmus predstavujú filozofiu a základný postoj, ktoré zodpovedajú demokratickým formám politiky.“ Socializmus, ako učil pápež Pius XI., „nemôže sa zlúčiť s učením katolíckej Cirkvi. To preto, lebo jeho pojem spoločnosti možno označiť za protikladný voči kresťanskej pravde.“ Ako súčasný etický liberalizmus, tak i socializmus sú zajedno v tom, že ľudská spoločnosť existuje kvôli materiálnym výhodám človeka, čo je postoj, ktorý je z katolíckeho hľadiska úplne neprijateľný.

Pokus o vytlačenie kresťanstva

Súčasná zmes etického liberalizmu a socializmu sa snaží priamo i nepriamo vylúčiť kresťanstvo z verejného života a zatlačiť náboženstvo do súkromnej oblasti. Túto situáciu nemôžeme prijať a ani katolícky politik by ju nemal prijať, pretože by to znamenalo, že sme sa znížili na niečo bezvýznamného. Nedá sa prijať nešťastné prirovnanie, ktoré razil americký prezident Thomas Jefferson, že medzi cirkvou a štátom musí byť deliaci múr. Znepokojujúce je tiež prehlásenie, že „náboženstvo je výlučne záležitosťou medzi človekom a Bohom“.

Kresťanstvo a verejný život

Po prvé by sme mali zvážiť, že „ako Cirkev, tak i štát, aj napriek ich úplnej odlišnosti a v súlade s ich príslušnými úlohami, rozsahom pôsobnosti a prostriedkov majú slúžiť človeku, ktorý je predmetom spasiteľného poslania Cirkvi a zároveň i občanom štátu. V človeku sa tieto dve spoločnosti stretávajú a spolupracujú na presadzovaní spoločného dobra.“

Po druhé i keď viera v prvom rade spočíva v slobodných vnútorných úkonoch, ktorými sa človek obracia k Bohu, jeho prirodzenosť vyžaduje, aby týmto vnútorným úkonom viery dal vonkajší výraz, aby o veciach viery s ostatnými hovoril a svoju vieru vyznával v spoločenstve s druhými. Snaha vylúčiť vieru z verejného života má svoje korene v relativizme, ktorý ju považuje za číro subjektívnu záležitosť človeka a nemala by sa prejavovať verejne pred ľuďmi, ktorí proti nej majú námietky.

Po tretie musíme mať na pamäti kresťanskú tradíciu o učení Cirkvi, že všetky spoločnosti i jednotlivci majú morálnu povinnosť voči pravej viere a tej Kristovej cirkvi, ktorá je Cirkvou katolíckou.

Prázdnota - znamenie úpadku i nádeje

Vymieranie kresťanských hodnôt v spoločnosti vedie k pocitu prázdnoty, ktorú opísal Ján Pavol II. vo svojej apoštolskej exhortácii Ecclesia in Europa. Je zrejmé, že spoločnosť, ktorá je relativistická a nemá pravú vieru, nemôže naplniť vnútornú túžbu človeka. Tento pocit úzkosti z prázdnoty dáva nádej. Človek môže tuto prázdnotu na krátky čas zakrývať všetkými možnými materiálnymi pôžitkami, ale potlačiť ju natrvalo nie je možné.

Relativistická paródia ľudských práv

Relativistický model spoločnosti ponúka paródiu ľudských práv. Ideologicky sa snaží ukázať, že bude brániť ľudské práva. Pri bližšom pohľadu však vidíme, že je to veľký klam. Po prvé sa tieto práva nezakladajú na povahe človeka, ale na čomkoľvek, čo spoločnosť chce ponúknuť. Po druhé sú tieto práva zmesou obmedzených skutočných práv a vymyslených práv, aké nikdy v reálnom živote neexistovali.

Sloboda k otroctvu

Tieto „práva“ by mali zaistiť maximum osobnej slobody. Mali by sme však pamätať na to, čo hovorieval Cicero: „Ovocím prílišnej slobody je otroctvo.“ Je dôležité si uvedomiť, čo zástancovia takejto spoločnosti rozumejú pod pojmom osobná sloboda. Je to sloboda, ktorá nemá žiadne rozhodné stanovisko, ale subjektívne voľby alebo výhody rozdielnych členov tejto spoločnosti. Niektorí autori ju správne nazývajú negatívnou slobodou, pretože je to taká sloboda, ktorá nie je riadená žiadnymi zákonmi. Ján Pavol II. učil: „Skutočná sloboda nie je rozvinutá v liberálnej spoločnosti, ktorá nerozlišuje medzi slobodou a povolením robiť čokoľvek a ktorá v mene slobody hlása akýsi druh všeobecnej amorálnosti.“ Je to karikatúra slobody, ktorá tvrdí, že ľudia si môžu ľubovoľne zariaďovať svoj život bez ohľadu na morálne hodnoty, a tiež hovorí, že spoločnosť nemusí brániť a podporovať etické hodnoty. A potom dodáva: „Existuje mnoho príkladov tejto chybnej predstavy o slobode, ako napr. ničenie ľudského života legalizáciou alebo všeobecne schvaľovaným umelým potratom.“

Totalitné sklony demokracie

Súčasná demokracia má za cieľ predovšetkým posvätiť procedúru, ktorá rozhoduje o tom, kto bude mať v spoločnosti moc. Takže základom tohto modelu je posvätenie relativizmu, tak ako na to poukázal Benedikt XVI. vo svojom príhovore v októbri 2006. A tak sa všetky ideológie, ktoré pochlebujú tomuto zúženému chápaniu demokracie, môžu uchádzať o hlasy a uplatňovať získanú moc. Táto moc sa však nezakladá na žiadnych princípoch, ale na získaní väčšiny hlasov, teda na hrubej sile väčšiny. V dôsledku toho potom táto väčšina má moc vydávať zákony, ako si to ona praje, bez akýchkoľvek zábran a ohľadu na základné hodnoty, ktoré nemôžu byť dotknuté žiadnou pominuteľnou vládou. Vládnuť spoločnosti potom môže teoreticky ktokoľvek, kto je schopný získať hlasy väčšiny ľudí, ktorí majú voličské právo.

Ján Pavol II. však varuje, aby sme si boli vedomí toho, že „tí, čo sú presvedčení, že poznajú pravdu a na nej zotrvávajú, z demokratického hľadiska nie sú dôveryhodní, lebo neakceptujú, že pravdu určuje väčšina, prípadne že sa mení podľa politickej situácie. V tejto spojitosti musíme povedať, že v prípade, ak nejestvuje žiadna posledná pravda, ktorá riadi a usmerňuje politické konanie, potom idey a presvedčenia sa dajú ľahko zneužiť na mocenské ciele. Demokracia bez zásad, ako dokazujú dejiny, ľahko sa premení na otvorený alebo skrytý totalitarizmus.“

Relativizmus – predzvesť totality

Tento relativizmus je predzvesťou totality, ktorá „vzniká z popierania pravdy v objektívnom zmysle: Ak nejestvuje transcendentná pravda, ktorou, keď ju človek poslúcha, dospieva k svojej plnej identite, potom nejestvuje žiaden stály princíp, ktorý by zaručoval správne vzťahy medzi ľuďmi.“ Ak neexistuje žiadna objektívna pravda, ktorá by stanovila hranice politickej moci v spoločnosti, je možné, že štát tým, že prijme socialistickú ideológiu, ktorá tak silne ovplyvňuje súčasné spoločnosti, sa bude neustále pokúšať rozšíriť kontrolu, ktorú v spoločnosti má, a stane sa totalitným.

Medzi liberálnymi spoločnosťami a Cirkvou existuje roztržka, ktorá narastá, pretože je stále zrejmejšie, že sa Cirkev pevne drží nespochybniteľných hodnôt. Súčasťou totalitných tendencií etického liberalizmu sú pokusy umlčať Cirkev a katolíckych politikov, ktorí predkladajú pravdu a odmietajú riadiť sa pravidlami tak, ako ich predstavujú liberáli. Tento problém nie je nový, možno ho vidieť jasne u Voltaira, ktorý obvinil Cirkev z netolerancie a vzápätí nato netoleranciu voči katolíkom podporoval.

Diskriminácia zámienkou na prenasledovanie

V liberálnych spoločnostiach vidíme rastúce riziko prenasledovania Cirkvi. Možno to vidieť v nebezpečnom a mylnom rozšírení alebo nesprávnom použití pojmu o odmietaní nespravodlivej diskriminácie. Ten je sám osebe platný. Logicky je však zrejmé, že niektoré formy diskriminácie sú spravodlivé. Do speváckeho zboru si nevyberáte niekoho, kto nemá hudobný sluch. Snaha ukázať, že diskriminácia je vždy nespravodlivá, sa deje obvyklými formami jazykovej manipulácie. I Ratzinger poukázal, že „poňatie diskriminácie sa neustále rozširuje, a to znamená, že zákaz diskriminácie je možné premeniť čoraz viac na obmedzovanie slobody názoru a náboženskej slobody. Čoskoro už nebude možné tvrdiť, že homosexualita (ako učí Katolícka cirkev) vytvára objektívnu poruchu v štruktúre ľudského bytia. Skutočnosť, že Cirkev je presvedčená o tom, že nemá právo udeľovať kňazské svätenie ženám, už niektorí chápu ako niečo, čo je nezmieriteľné s duchom európskej ústavy.“

Silný štát a socialistické pokušenie

Socialistická zložka súčasného štátu je obzvlášť znepokojujúca, pretože vládne úrady stále viac ovládajú veľké oblasti života spoločnosti, a to tiež znamená, že obrovské percento ekonomických zdrojov spoločnosti je kontrolované štátom. Vo väčšine európskych krajín sú výchova, zdravotníctvo a sociálna starostlivosť pod kontrolou štátu. Dôsledkom toho je, že základné oblasti života ľudí sú ovládané štátom. Kontrola štátu nad vzdelaním je obzvlášť znepokojujúca, pretože pod pláštikom ideologickej neutrality sa vo väčšine európskych krajín podporuje sekulárny humanistický pohľad na spoločnosť. Nemožno zabúdať na to, že katolícka výchova sa neuskutočňuje zďaleka len na hodinách náboženstva, ale je to celkové úsilie školy.

Treba mať na pamäti, že existuje katolícky spôsob výučby, najmä spoločenských vied. Všetci vieme, že výučba dejepisu je mocným nástrojom, ktorý vieru obhajuje alebo ničí. Závažným problémom v mnohých európskych krajinách je vládou dotovaný program sexuálnej výchovy. Ako poznamenal kardinál López Trujillo, tieto programy podporujú „chybnú, nevyzretú mentalitu, nevhodnú pre budúce manželské spojenie“.

Súčasný sociálny štát – paródia kresťanstva

Vážne problémy a zneužitie súčasného sociálneho štátu ostro kritizoval Ján Pavol II: „Funkčné poruchy a chyby v štáte blahobytu pochádzajú z nesprávneho chápania úloh štátu.“ Dodáva, že „štát blahobytu… plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov.“ Túto obavu zdieľa Benedikt XVI. vo svojej encyklike Deus Caritas Est.

Štátna zdravotná starostlivosť

Pod štátnou zdravotnou starostlivosťou mám na mysli zdravotnícky systém, ktorý je dominantne alebo totálne kontrolovaný štátnou správou. Štátna zdravotná starostlivosť, ktorá je založená na predpoklade, že všetkým by malo byť zaistené základné zdravotné ošetrenie, vedie ku kontrole štátu nad dôležitými oblasťami života ľudí. Záleží na inteligentných a schopných politikoch, aby našli alternatívne riešenia, ktoré by síce zaistili právo na zdravie, ktoré, ako učí Ján Pavol II., je súčasťou základných práv na život, a pritom sa vyvarovali vážnych problémov, ktoré štátne zdravotníctvo prináša. Je dobre známe, že v mnohých európskych krajinách nie je štátne zdravotníctvo schopné poskytnúť to, čo sľubuje, a v mnohých prípadoch musia pacienti použiť súkromný sektor, čo predstavuje značné finančné náklady.

Štátne zdravotníctvo môže viesť ku hrozným situáciám. Po prvé, ako sa to už v niektorých európskych krajinách deje, k eutanázii. Keďže žijeme v spoločnosti, v ktorej následkom nízkej pôrodnosti bude neustále stúpať percento starších a nevládnych, používa sa eutanázia na zníženie nákladov na zdravotníctvo. Druhým prípadom, ku ktorému zatiaľ nedochádza, ale ktorý sa už s istotou rysuje, je štátom nariadený potrat postihnutých detí. Dôvodom bude, že postihnuté deti nielenže nie sú schopné si samy pomáhať, ale spoločnosť bude kvôli nim mať vyššie náklady na zdravotníctvo. Ženy preto nemajú právo byť príčinou takýchto výdavkov. Teraz, keď už dokážeme určiť, či dieťa bude normálne alebo postihnuté, bude mať žena morálnu povinnosť potratiť dieťa, ktoré bude pre spoločnosť záťažou. V prípade, že odmietne, bude k potratu donútená. To by bol hrozný dvojitý zločin. Bola by to vražda nenarodeného dieťaťa a porušenie práva ženy dieťa donosiť. Nútené potraty sa vykonávajú napríklad v komunistickej Číne, aby sa presadili úplne nespravodlivé zákony, ktoré majú zabrániť manželským párom v tom, aby mali viac než jedno dieťa.

Popretie princípu subsidiarity

Toto sústredenie moci do rúk štátu vedie tiež ku zničeniu legitímnej autonómie organických štruktúr, ako sú rodina, mesto, kraj. To je v rozpore so zákonom o podpore, ako to učí Cirkev. Pravý politický život sa uskutočňuje vo vnútri prirodzenej spoločnosti, nie za pomyselnými hranicami veľkého štátu. Pre katolíka je veľmi dôležité zdôrazňovať, že väčšie komunity (obce) si nesmú osobovať právo na výsady rodiny alebo sa do ich života vmiešavať.

V našej konfrontácii s touto politickou skutočnosťou na celom svete by sme mali s obavou poznamenať, ako etický liberalizmus prenikol do Cirkvi a ako nás istým spôsobom oslabuje. Benedikt XVI. pri mnohých príležitostiach kritizoval prenikanie relativizmu a sekularizmu do Cirkvi. Preto by nás nemalo prekvapovať, že niektorí katolícki politici sú ochotní k neprijateľným kompromisom s vedúcou politickou ideológiou dneška.

II. Politické poslanie katolíkov

Jedným z najvyšších povolaní, aké môže človek od Boha dostať, je povolanie stať sa politikom. Je povolaný Bohom, aby podporoval dočasné spoločné dobro spoločnosti a mal pritom na pamäti, že život v ľudskej spoločnosti je prípravou na konečný vstup do Božieho kráľovstva. Ako to učí sv. Tomáš Akvinský, politik musí usilovať o vytvorenie spoločnosti, ktorá v čo najväčšej miere povedie ku šťastiu v nebi. Vie, že politika nie je spôsob, ako zakrývať ľuďom oči a takto dosiahnuť moc tak, ako to niektorí politici robia a vrhajú tak na politiku zlé svetlo, ale je to služba, ako opravdivo a na profesionálnej úrovni podporovať spoločné dobro spoločnosti. Musí to byť človek modlitby a človek, ktorý sa neustále zdokonaľuje štúdiom. Ako môže tvrdiť, že koná Božiu vôľu, keď Mu najprv nenaslúcha? Všetci členovia spoločnosti majú politické poslanie, pretože všetci musia podporovať spoločné dobro, avšak niektorí sú povolaní k tomu, aby v tomto úsilí stáli v popredí.

Katolík nemôže byť čírym pasívnym divákom, ktorý kriticky sleduje, čo sa v spoločnosti deje, a pritom odmieta konať, aby riešil zlo, ktoré vníma. Mnohí sa domnievajú, že to, čo môžu konať, je veľmi obmedzené. Z ľudského hľadiska je to snáď pravda, ale musíme si uvedomiť, že v Božích očiach neexistujú žiadni neznámi hrdinovia. Pius XI. vo svojom veľmi známom príhovore k federácii študentov katolíckych univerzít ich povzbudzoval, aby sa pripravovali na spoluúčasť v politike a podporovali tak spoločné dobro spoločnosti pomocou politickej charitatívnej činnosti, čo predstavuje jej najkomplexnejšiu formu, pretože v sebe zahŕňa celú spoločnosť.

III. Súlad medzi vierou a činmi

Konanie človeka je dôsledkom jeho bytia. Katolík koná istým spôsobom, pretože verí. To prvé a zároveň to najmenšie, čo musíme od politicky aktívne angažovaných katolíkov vyžadovať, je súlad. Súlad medzi vierou, ktorú vyznávajú, a ich činmi. Kardinál Alfonso López Trujillo sa o tom zmienil na Synode o Eucharistii v roku 2005: „Eucharistická súdržnosť (medzi vierou a konaním) u politikov a zákonodarcov je vážnym problémom mnohých národov a parlamentov.“

Cirkev učí, že „by bolo chybou zamieňať skutočnú samostatnosť, s akou Cirkev v politickom živote koná, s požiadavkou, aby zákony neboli viazané morálnym a sociálnym učením Cirkvi“. Na tomto mieste musíme odmietnuť nebezpečné tvrdenie, že katolíci, ktorí sa angažujú v politickom živote, sa musia vzdať svojej viery.

Správne princípy konania katolíckych politikov

Samostatnosť konania katolíkov v politickom živote musíme chápať správne. Po prvé katolík nikdy nekoná bez Boha. Vo všetkom, čo koná, vo všetkom, čo hovorí, je závislý na Bohu. Predtým, než koná, musí rozpoznať Božiu vôľu v tej situácii, v ktorej sa práve nachádza. Po druhé v záležitostiach viery a morálky musí vždy konať v súlade s učením Cirkvi. Kardinál López Trujillo to zdôrazňuje: „Často možno počuť nesprávny argument pre tzv. slobodnú politickú voľbu, ktorá má prednosť pred princípmi evanjelia i pred presným uvažovaním.“ Po tretie v záležitostiach, ktoré vyžadujú múdrosť, koná katolícky politik nezávisle na cirkevnej hierarchii.

Varianty prístupu k starostlivosti o chudobných

Arcibiskup Myers zdôrazňuje, že základným aspektom sociálneho učenia Cirkvi je, že chudobní majú prednostné právo. Existujú však rozdielne názory na to, ako skutočne najlepšie pomôcť chudobným v našej spoločnosti. Ako tí, ktorí navrhujú zvýšenie sociálnej starostlivosti, tak aj tí, ktorí navrhujú zníženie daní pre posilnenie ekonomiky, sa môžu vo všetkej úprimnosti domnievať, že ich spôsob je tou najlepšou metódou, ako chudobným skutočne pomôcť. Uplatnenie tejto myšlienky sa môže v rôznych spoločnostiach líšiť. Záleží na profesionálnom talente politika, aby našiel zodpovedajúce riešenie. V pálčivých záležitostiach by sa katolíci nemali snažiť tvrdiť, že daný prístup je z katolíckej strany jedinou možnou odpoveďou. Na týchto otázkach sa katolíci nemusia zhodnúť, ale nemali by dovoliť, aby ich rozdielne názory poškodili spoločné dobro.

Eucharistická dôslednosť

Paragraf exhortácie Sacramentum Caritatis o eucharistickej dôslednosti je namierený proti katolíckym politikom a ostatným katolíkom, ktorí odmietajú byť zásadoví vo viere. Benedikt XVI. hovorí: „Dôležité je zdôrazniť to, čo synodálni otcovia nazvali život zodpovedajúci Eucharistii, na čo je naša existencia objektívne povolaná. Bohoslužba milá Bohu totiž nikdy nie je súkromným aktom bez dôsledkov na naše sociálne vzťahy: vyžaduje si verejné svedectvo našej viery. To, pravdaže, platí pre všetkých pokrstených, no týka sa ešte naliehavejšie tých, čo pre svoje sociálne alebo politické postavenie, ktoré zastávajú, musia robiť rozhodnutia o základných hodnotách, ako úcta a obrana ľudského života od počatia až po prirodzenú smrť, rodina založená na manželstve medzi mužom a ženou, sloboda vychovávať deti, napomáhanie verejného dobra vo všetkých jeho podobách. O takých hodnotách sa nevyjednáva. Preto katolícki politici a legislatívci, vedomí si veľkej sociálnej zodpovednosti, musia sa cítiť osobitne zaviazaní svojím svedomím, správne formovaným, aby predkladali a podporovali zákony inšpirované základnými hodnotami ľudskej prirodzenosti. To má aj objektívnu spojitosť s Eucharistií (porov. 1 Kor 11,27-29). Biskupi sú povinní neustále poukazovať na také hodnoty; je to súčasť ich zodpovednosti za stádo, ktoré im bolo zverené.“32 Tento odsek neprináša v skutočnosti nič nové, ale nadväzuje na stále platné učenie Cirkvi, ako je možné vidieť v článku 915 Kódexu kanonického práva.

V tomto odseku pápež nielen zdôrazňuje zodpovednosť katolíckych politikov, ale tiež jasne ukazuje povinnosti biskupov. Toto veľmi dôležité konštatovanie povzbudí a posilní biskupov a kňazov, ktorí majú odvahu odmietnuť sväté prijímanie politikom a osobám verejne činným, ako sú televízni moderátori, ktorí podporujú potraty a iné zákony proti životu a rodine. Z týchto dôvodov by katolícki politici, ktorí nežijú podľa svojej viery, nemali pristupovať ku svätému prijímaniu a bolo by logické odmietnuť podať im sväté prijímanie na základe základného prikázania o eucharistickej súdržnosti. Ak sa niekto označuje za katolíka, a odchyľuje sa od základného učenia Cirkvi, sám sa z Cirkvi vylučuje. Nie je to požiadavka, Katolícka cirkev nenúti nikoho, aby sa stal katolíkom. Rozhodnutie je na každom jednotlivcovi.

IV. Vízia

Katolícky politik sa nemôže obmedziť len na to, že bude odvážne a rozhodne hájiť život a rodinu. To by bol čiastočný a nedostatočný prístup, ktorý by nakoniec neposlúžil ani životu, ani rodine. O svojej politickej angažovanosti musí mať jasnú a odôvodnenú predstavu. Pán neposlal apoštolov, aby obrátil jednotlivcov, ale celé národy.

Zároveň by sme si nemali nikdy predstavovať, že je možné vybudovať na zemi dokonalú spoločnosť, ktorá by zaváňala predstavou o tisícročnej ríši. A čo je ešte horšie, katolícky politik by sa nemal dať ovplyvniť svetskou vierou v tisícročnú ríšu, tak ako to je v marxizme, ktorý usiluje o vybudovanie ideálnej socialistickej spoločnosti. Samozrejme, že existuje napätie medzi tým, o čom vie, že môže na tomto svete dosiahnuť, a jeho ideálom spoločnosti riadenej zákonmi evanjelia. K uskutočneniu tohto ideálu však nemôže učiniť krok, pokiaľ nie je motivovaný predstavou ideálnej spoločnosti, ktorá by mala byť ustanovená, pretože je to Božia vôľa.

Niektoré hlasy vo vnútri Cirkvi hovoria o nezlučiteľnom pluralizme v spoločnosti, ako by to bolo dobro samo osebe. Ja veľmi pochybujem o tom, že je Božou vôľou, aby spoločnosť označoval a charakterizoval nezlučiteľný pluralizmus. On si praje, „aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu“.

Treba byť tiež veľmi nedôverčivý k tým, čo hlásajú možnosť neutrálnej spoločnosti tvorenej ľuďmi, ktorí svoju vieru žijú súkromne. Ako môžeme hovoriť o neutrálnej spoločnosti ako o vytúženom ideáli, keď Ján Pavol II. vo svojej exhortácii Christifideles Laici hovoril o povinnosti – najmä laikov –, ktorá „ich zaväzuje vlastným a nenahraditeľným spôsobom ku kresťanskej inšpirácii časného poriadku“. Svet, ktorý je vskutku oživovaný kresťanským duchom, už nebude neutrálny alebo vlažný, ale bude formovaný duchom evanjelia. Mali by sme mať vždy na pamäti príkaz z Apokalypsy pre Cirkev v Laodicei: „Poznám tvoje skutky, že nie si ani studený, ani horúci. Kiež by si bol studený alebo horúci! Takto, že si vlažný, ani horúci, ani studený, už-už ťa vypľúvam z úst.“ (Zjv 3,15-16)

Tí, ktorí sú aktívni v sociálnej a politickej sfére, si musí byť vedomí, že ako svedkovia viery majú zásadnú úlohu. Spoločnosť musia priviesť k viere nie preto, čo hovoria – nie sú povolaní byť kazateľmi –, ale svojím konaním. Zároveň, ako hierarchická Cirkev, musia prispievať k vytváraniu správneho svedomia v spoločnosti, v ktorej pôsobia. Je však tiež zrejmé, že schopnosť politika ovplyvňovať spoločnosť bude úmerná úspechu, aký môžu hierarchia Cirkvi a katolícke výchovné inštitúcie v evanjelizácii spoločnosti mať.

V. Prvoradé úlohy

Obnova katolíckej identity

Rád by som krátko uvažoval nad konkrétnymi prvoradými úlohami, ktoré by katolícky politik mal napĺňať, keď nazerá na súčasné problémy, ktoré ovplyvňujú dnešnú Európu. Musí hájiť katolícku identitu, život a rodinu a robiť všetko pre to, aby zvrátil súčasný demografický pokles, ktorý Európu ovplyvňuje. Musíme pochopiť, že obrana a podporovanie silnej katolíckej identity jeho národa sú jeho základnými povinnosťami. Tiež by malo byť samozrejmé, že podpora, ktorú dostane, bude závisieť od toho, nakoľko jeho voliči túto identitu zdieľajú.

Právo na katolícku výchovu

Zároveň si musíme uvedomiť, že vo väčšine európskych krajín je mladým vštepovaná výchova, ktorá je úplne v rozpore s vierou. Katolícky politik musí kráčať po stopách Jána Pavla II. a v mene katolíckych rodín prehlasovať: „Právo všetkých rodín na vzdelanie v školách, ktoré majú rovnaký svetonázor, a zvlášť absolútne právo veriacich na to, že ich deti sa nebudú musieť podrobovať ateistickým učebným osnovám.“ Ak si prajeme kresťanskú spoločnosť, musíme na to vytvoriť podmienky. Na obranu katolíckej identity musí podporovať konkrétne programy, ktoré skutočnej katolíckej výchove pomôžu. Táto výchova by mala zaistiť dve veci.

Po prvé mladí ľudia by mali získať vedomosti vo viere, ktorá by nemenné učenie o viere postavila do stredu ich života. Tuto výučbu by mali odovzdávať iba oddaní učitelia. Keď hovoril súčasný pápež, vtedy ešte kardinál Ratzinger, o ťažkostiach pri katechizácii, zdôraznil, že tak ako v minulosti len presvedčenie presvedčí. Len osobné presvedčenie učiteľa môže mladým vštepiť vieru.

Po druhé by táto výchova mala byť prípravou na získanie základnej formácie a na získanie zamestnania. Najlepšou ochranou pre pracujúceho je jeho technická alebo odborná schopnosť. Ján Pavol II. správne zdôrazňuje hodnotu „know-how“, technológie a zručností v súčasnej spoločnosti.

Socialistické predsudky katolíkov voči trhovej ekonomike

Málo sa hovorí o povinnosti katolíckeho politika vytvárať nutné podmienky, ktoré by podnietili ekonomický rast a kúpnu silu pracujúcich. Dlhodobo je najlepšou cestou k zaručeniu práv pracujúcich a blaha rodiny silná ekonomika, ktorá dáva možnosť zamestnania a mladým dáva nádej založiť rodinu. Katolícky politik nesmie mať predsudky o voľnej trhovej ekonomike, ktoré pramenia zo socialistickej mentality, a podľa učenia Jána Pavla II. musí rozumieť pozitívnym aspektom modernej obchodnej ekonomiky. Musí si byť vedomý toho, že „technický pokrok, novátorské úsilie, zakladanie a rozširovanie podnikov“ sú základnými aspektmi ekonomického rozvoja národa. Jeho starostlivosť o presadzovanie najmodernejších technológií a zavádzanie novôt by nemala viesť k zanedbávaniu nevyhnutnej ochrany tradičných umení a remesiel, ktoré sú veľkým kultúrnym a ekonomickým zdrojom mnohých národov.

Spravodlivý právny poriadok

Katolícky politik si musí byť vedomý, že „hospodárska činnosť, najmä trhové hospodárstvo, sa nemôže vyvíjať v nejakom inštitucionálnom, právnom a politickom vákuu. Naopak. Ono predpokladá istotu, ktorá zaručuje individuálnu slobodu a vlastníctvo, ako aj stabilnú menu a účinné verejné služby. Preto hlavnou úlohou štátu je zaručiť túto istotu, aby ten, čo pracuje a vyrába, mohol využívať plody svojej práce a bol motivovaný vykonávať svoju prácu efektívne a poctivo.“

Obavy pred nadmernou koncentráciou moci

Zároveň musí dávať dobrý pozor na to, aby chránil práva pracujúcich a bol si vedomý veľkého nebezpečenstva koncentrácie ekonomickej moci v rukách národných alebo medzinárodných spoločností. Rovnako musí mať záujem o ochranu práv malých podnikov, ktoré sú často veľkými spoločnosťami zanedbávané. Trh by mal byť zodpovedne riadený silami v spoločnosti a štátom, aby sa tak zaručilo, že základné potreby celej spoločnosti sú uspokojované. Aby toto mohol vykonávať, musí politik mať ako súčasť svojej profesionálnej prípravy základnú znalosť ekonomických princípov. Ekonomika je veda so zákonmi tak jasnými a presnými ako gravitačný zákon.

Maximálne znižovanie daní a podpora osobnej iniciatívy

V prípade, že katolík získa politický úrad, musí byť príkladom múdreho správcu. Musí znižovať finančný tlak a dobre strážiť umelé vytváranie peňazí, ktoré má za následok infláciu a vytvára krátkodobý falošný pocit blahobytu. Dane by mali byť znižované na najnižšiu možnú hranicu tak, aby bola ocenená individuálna iniciatíva, ale tiež umožnená tvorba kapitálu pre budúce investície. Vzťah medzi vytváraním nových pracovných miest a znižovaním nákladov na sociálne zabezpečenie treba starostlivo študovať. V niektorých európskych krajinách sú náklady, ktoré musí zamestnávateľ na každého pracovníka vynaložiť, neúmerne vysoké, a tým sa zamedzuje vytváraniu nových pracovných príležitostí. Odvody zo mzdy musia byť znížené. Na tomto mieste musíme pamätať na varovanie Leva XIII. v encyklike Rerum Novarum: „Preto spojením všetkého osobného vlastníctva socialisti upierajú robotníkovi slobodu investovať vlastné zárobky, čím ho oberajú o právo a nádej na zhodnotenie domáceho vlastníctva a zlepšenie vlastného stavu.“

Nedostatky trhu a rodina

Aby sa nedostatky trhu zlepšili, treba zaviesť všetky možné druhy starostlivo zostavených a vyvážených metód, ako napr. ochrana malých podnikov pred nepoctivou konkurenciou a opatrenia v prospech veľkých rodín, najmä tých, v ktorých matka ostáva doma, aby sa o rodinu starala. Táto sociálna politika by nemala byť financovaná dodatočným zdanením, ale spoločným úsilím znížiť nespravodlivé a nepotrebné verejné výdavky. Cirkvou hlásané prirodzené právo na založenie rodiny sa môže uplatniť iba vtedy, keď sú mladí muži schopní podporovať svoju rodinu. Nezamestnanosť je vážnym problémom v celej Európe. To je veľmi dôležité, pretože vysoká úroveň zamestnanosti je dôležitým faktorom zvyšovania platov. Podľa toho, ako budú stúpať platy, bude možné, aby každý pracovník podporoval rodinu, a žena potom nebude musieť pracovať a bude sa môcť venovať starostlivosti o rodinu.

Nezamestnanosť mladých a nízke počiatočné mzdy mladých pracovníkov a zamestnancov sú tiež jednou z príčin ďalšieho vážneho problému v mnohých európskych krajinách, a tým je neskoré uzatváranie manželstiev. Samozrejme, že existujú vážne sociálne dôvody pre neskorý sobáš, ktoré nie sú ekonomické. Je to napríklad obava pred záväzkom, ktorú kritizoval Ján Pavol II. Neskoré uzatváranie manželstiev má vážne dôsledky a je jednou z príčin demografického poklesu, ktorý postihuje Európu.

Útoky na prirodzenú rodinu

Prirodzená rodina tvorená stálym a verným spojením muža a ženy je terčom útokov v celej Európe. Mnoho krajín v Európe uzákonilo iné formy manželstva, ktoré sú v rozpore s prirodzeným zákonom a Božím učením. Zvlášť znepokojujúce je zavádzanie všetkých možných foriem homosexuálnych sobášov. Katolícky zákonodarca musí svoj nesúhlas s týmito útokmi na rodinu vyjadrovať jasne a verejne a hlasovať proti všetkým týmto návrhom, ktoré vychádzajú z akéhosi druhoradého sobáša. Tie už existujú vo Francúzsku pod titulom solidarity s uzatváraním homosexuálnych manželstiev. V súvislosti s týmito neprirodzenými zväzkami odporúčam preštudovať dokument Kongregácie pre náuku viery Úvahy o návrhoch na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami z 3. júna 2003. Tento dokument bol podpísaný na sviatok sv. Karola a jeho druhov, mučeníkov. Karol Lwanga podstúpil mučenícku smrť, pretože odmietol požiadavky kráľa, ktorý bol homosexuálom.

Adopcia detí homosexuálnymi pármi

Katolícky politik musí urobiť všetko preto, aby zabránil tomu, že týmto zväzkom, nech už majú akúkoľvek formu, bude priznané právo adoptovať deti. Je zrejmé, že homosexuálny pár môže byť príčinou morálneho a psychologického poškodenia týchto detí. Je tiež zrejmé, že nestabilný prirodzený manželský pár nemá tie najlepšie podmienky pre adopciu. Cirkev vykladá prirodzený zákon a vo svojom morálnom učení sa výslovne stavia proti adopcii detí homosexuálnymi pármi. „Ako ukazuje skúsenosť, absencia sexuálnej bipolarity vytvára prekážky pre normálny vývoj detí, ktoré by sa prípadne stali súčasťou homosexuálnych zväzkov. Týmto zväzkom chýba skúsenosť materstva alebo otcovstva. Začleniť deti do homosexuálnych zväzkov prostredníctvom adopcie znamená dopúšťať sa na nich násilia v tom zmysle, že sa zneužíva ich slabosť, pričom sú umiestnené do prostredia, ktoré nepomáha ich plnému ľudskému rozvoju.“

Podpora rodín – kľúč k demografii

Jedným z hlavných problémov v dnešnej Európe je nedostatok detí. Je smutné konštatovať, že mnohí politici namiesto toho, aby učinili prísnejšie opatrenia a pomohli tak rodinám, aby boli ochotné mať viac detí, podporujú sterilitu. V dnešnej dobe je úplne nevyhnutné podporovať rodiny, najmä tie, ktoré majú veľa detí.

Záver

Dnešná doba je v mnohých smeroch ťažká. Zdá sa, že život z viery vymiera a zvesť evanjelia prijíma stále menej ľudí. Malo by však byť zrejmé, že „Cirkev by neplnila svoje poslanie, keby sa rozhodla čakať na lepšie časy. Taká pasivita by tomu, naopak, bránila.“ Keď Boh stvoril našu nesmrteľnú dušu, vedel, že nás posiela do problematického sveta. Avšak práve v okamihu stvorenia našej duše nás povolal, aby sme v tomto temnom veku konali svoju službu. Žijeme v dobe, keď svetlo v spoločnosti a v Cirkvi akoby pohasínalo. Už pred časom zdôraznil súčasný pápež: „Skutočnosť, že v Cirkvi môžu byť dlhotrvajúce obdobia úpadku, je z histórie známa. Dejiny však tiež ukazujú, že celá Cirkev v sebe nesie oživujúcu silu, takže povstáva znova a znova z prachu, aby hlásala zvesť o spáse.“ Nemali by nás teda odradiť zdanlivo neúrodné časy, do ktorých nás Boh postavil. Mali by sme dôverovať, že pokiaľ budeme plniť svoju povinnosť verne, časy sa zmenia.

Mons. Ignacio Barreiro Carámbula pochádza z Uruguaja. Pred vysvätením na kňaza vyštudoval právo, pôsobil na ministerstve zahraničných vecí a niekoľko rokov zastupoval svoju krajinu v OSN.
Od roku 1998 je riaditeľom rímskej pobočky Human Life International.
Text odznel ako prednáška na medzinárodnej konferencii v Krakove v októbri 2007.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.