Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Demografické trendy a rodina

Číslo 3/2008 · Karol Pastor · Čítanosť článku: 13015
 

Súčasné demografické trendy na Slovensku sú v zásade také isté ako v celej Európe. Samozrejme, každá krajina, každý región má svoje špecifiká. Keby sme chceli ísť do podrobností, bola by z toho prinajmenšom kniha(1). Demografický vývoj v Európe sa hodnotí ako nepriaznivý, pretože v sebe skrýva mnohé hrozby spojené s demografickým starnutím(2). Je výsledkom štyroch tendencií, ktoré v jednotlivých krajinách môžu mať rôzne tempo:

– Priemerný počet detí na ženu (úhrnná plodnosť) v Európskej únii (EÚ) je iba 1,5 dieťaťa, čo je podstatne menej než miera nevyhnutná na jednoduchú reprodukciu, ktorá je 2,1. Je to podstatne menej, než by Európania podľa sociologických prieskumov chceli mať. Úhrnná plodnosť východnej a južnej Európy je ešte nižšia; na Slovensku je iba 1,24 (2006), a tak patríme medzi krajiny s najnižšou pôrodnosťou (lowest low) na svete. Pri takejto úrovni pôrodnosti by Slovensko o 100 rokov malo iba šestinu toho počtu obyvateľov, čo má dnes.

– Pokles pôrodnosti v posledných desaťročiach nasledoval po povojnovom baby boome. Vďaka nemu najsilnejšie populačné ročníky sú vo veku približne 45 až 65 rokov a v blízkej budúcnosti prejdú do dôchodkového veku, čím sa významne zvýši podiel dôchodcov v populácii. Vo východnej Európe sa tento fenomén ukáže s niekoľkoročným posunom.

– Ľudia žijú dlhšie. Stredná dĺžka života pri narodení sa od roka 1960 zvýšila o 8 rokov a do roka 2050 by mohla stúpnuť o ďalších 5 rokov, ba aj viac. Toto povedie k pozoruhodnému zvýšeniu počtu osôb, ktoré sa dožijú 80 až 90 rokov. Následkom toho mnoho ľudí bude žiť vo veku, kedy sú zdravotné problémy a invalidita bežné, a teda budú odkázaní na pomoc iných.

– Európa je už teraz príjemcom značnej čistej migrácie z tretích krajín. V roku 2004 EÚ zaregistrovala 1,8 milióna prisťahovalcov. Podľa EUROSTATu sa do roka 2050 prisťahuje do EÚ najmenej 40 miliónov ľudí. Spočiatku budú znižovať vekový priemer, ale neskôr aj oni budú čerpať zo sociálnych fondov. Prisťahovalectvo nás nezachráni, keďže dôsledky nízkej pôrodnosti v Európe môže kompenzovať iba čiastočne a dočasne.

Takto pomerne výstižne charakterizuje najdôležitejšie trendy súčasného demografického vývoja v Európe nedávny dokument Európskej komisie (EK) Demografická budúcnosť Európy – pretvorme výzvy na príležitosť (KOM(2006) 571)(3). Dnes má EÚ asi 480 miliónov obyvateľov. V dôsledku uvedených tendencií sa celkový počet obyvateľov EÚ už od roka 2025 začne znižovať, ale zároveň priemerný vek bude omnoho vyšší. Z hospodárskeho hľadiska sa hlavná zmena dotýka obyvateľov v produktívnom veku (15 – 64 rokov).

Starnutie a úbytok obyvateľstva prinášajú so sebou závažné ekonomické, sociálne i politické dôsledky (napríklad neudržateľnosť doterajšieho systému dôchodkového a sociálneho zabezpečenia či spomalenie alebo zastavenie ekonomického rastu). Životné náklady na starých ľudí sú vyššie než na deti, hlavne pokiaľ ide o zdravotnú starostlivosť a opateru. Bude to znamenať nápor na verejné financie. Dôchodok je vyšší než prídavky na deti, miesto v domove dôchodcov je drahšie než miesto v jasliach. O 50 rokov budú pripadať na každého občana vo veku 65 a viac rokov namiesto štyroch osôb v produktívnom veku už len dve. Aby sa životná úroveň budúcich dôchodcov neznížila pod únosnú mieru, bude nutné posunúť odchod do dôchodku (zo 62 rokov na aspoň 65, možno i viac) a zvýšiť odvody do sociálnej poisťovne. Politika sa bude robiť v prospech starých ľudí (každý z nich je voličom!). Budú mladí ľudia ochotní sa uskromniť? Vzťah medzi generáciami bude iný, asi komplikovanejší. Aký, to je aj vecou výchovy, hlavne tej rodičovskej.

Uvedená charakteristika prebiehajúcich demografických trendov nie je úplná. Pokles pôrodnosti v Európe je súčasťou procesu, ktorý sa označuje ako druhá demografická revolúcia (druhý demografický prechod, podľa van de Kaa(4)). Má tri rovnako dôležité a navzájom previazané zložky: zmeny fertilného správania (pokles pôrodnosti, rozšírenie antikoncepcie, akceptácia umelých potratov), zmeny maritálneho správania (pokles sobášnosti, nárast rozvodovosti, kohabitácií, podielu detí narodených mimo manželstva, ale aj neúplných rodín a osamelých matiek) a ideové zmeny (individualizmus, „nové ľudské práva“, feminizmus, sekularizmus, postmoderna)(5), ktoré robia uvedené zmeny nevratnými.

Úbytok obyvateľstva zatiaľ nepociťujeme, ale už teraz vieme, že nastane. To, že v Európe či na Slovensku bude v budúcnosti žiť menej ľudí ako dnes, samo osebe nie je problém. Väčšie obavy vzbudzuje štruktúra obyvateľstva, ako sme o tom už hovorili. Najznepokojujúcejšie však je, že pokles pôrodnosti je sprevádzaný postupným rozpadom rodiny. Netreba zdôrazňovať, že neúplná a nefunkčná rodina má nepriaznivý vplyv na kvalitu rodičovskej výchovy. Nemení sa len demografické správanie, ale, žiaľ, aj zmýšľanie ľudí a kultúrne vzory. V dnešnej postmodernej dobe je menej jasné než kedykoľvek predtým, kto a k čomu by mal vychovávať.

Zdá sa, že vyvolať obrat k lepšiemu je takmer nemožné.

Rodičovská výchova ako povolanie
Vplyv súčasných demografických trendov na rodičovskú výchovu je zjavne nepriaznivý. Ale súvis s demografickými trendmi sa prejavuje aj inak, a o tom chceme hovoriť v tejto časti. Rodičovská výchova, to je nielen láska, trpezlivosť, múdrosť, obeta, čas, odriekanie atď., ale aj peniaze. Isteže, rodičovská výchova sa nedá zaplatiť, no každý rodič si musí uvedomiť a nejako vyriešiť dilemu dieťa alebo peniaze, rodina alebo peniaze. Dilema medzi rodičovskou výchovou a peniazmi sa prejavuje mnohorakým spôsobom, a to aj prostredníctvom populačných trendov, konkrétne ako zníženie pôrodnosti. Tento problém nie je nový. Už v minulosti sa ním zaoberali významní ekonómovia a demografi, ako napr. Adam Smith, Thomas Robert Malthus, Richard A. Easterlin a Gary Stanley Becker.

Rodina alebo peniaze 1: Neplatená práca. Výchova detí je užitočná činnosť. Z dobre vychovaných detí majú úžitok nielen rodičia, ale aj – a možno ešte viac – celá spoločnosť. Je to vlastne práca, ktorá však nie je zaplatená. Ale kto by ju mal platiť? Komu? Koľko? Za čo? Aj na najvyšších fórach sa o tom diskutuje.

Existujú tri základné odlišné prístupy, ktoré trochu zjednodušene nazveme liberálny, socialistický a konzervatívny. Prirodzene, málokedy sa vyskytujú v čistej podobe. Liberálny prístup hľadí na rodičovstvo ako na koníček: Každý nech má toľko detí, koľko chce, dokonca dnes sa to už dá aj technicky zabezpečiť. Za hobby sa neplatí. Ak na to nemáš, nemaj deti. Nedá sa povedať, že by to bol úplne nesprávny princíp: každý by si mal uvedomiť, že medzi životnou úrovňou a počtom detí je nejaký vzťah (príliš málo, ale ani príliš veľa nie je dobre), a mal by si to uvedomiť aj štát. Rýdzo liberálny prístup považuje akúkoľvek populačnú či rodinnú politiku za sociálne inžinierstvo. Naproti tomu socialistický prístup sa podobá na kupovanie detí. Štát na deti významne prispieva (napr. cez prídavky či služby) a popritom si robí nárok na určovanie ich výchovy. V každej utópii sa predpokladá, že štát vie lepšie než rodičia, ako vychovávať deti. Konzervatívny prístup zasa vychádza z toho, že rodina je základná jednotka spoločnosti, ktorá sa o seba vie postarať, ak jej v tom nebránia zásahy zvonka. Stačí rešpektovať subsidiaritu a eliminovať deformácie spôsobené neprimeranou politikou štátu. Tomuto prístupu najlepšie zodpovedajú napr. daňové a odvodové bonusy.

Rodina alebo peniaze 2: Znížený príjem. Ten, kto vychováva deti, investuje do budúcnosti (národa, štátu, spoločnosti…), oberá sa však o možnosť vlastného zárobku v súčasnosti a sťažuje si cestu k svojej budúcej kariére. Volá sa to cena za stratené príležitosti (opportunity costs). Preto ženy s vyšším vzdelaním obyčajne mávajú menej detí než ženy s nižším vzdelaním. Podľa tejto filozofie lepšie zarábajúce ženy strácajú viac, a teda by mali dostať vyššie prídavky než chudobné ženy. To, pravda, nie je sociálne únosné, preto vhodnejšou kompenzáciou sú opäť daňové a odvodové bonusy.

Stratené príležitosti a ušlé príjmy sa týkajú mužov i žien, prirodzene, žien o niečo viac, najmä pokiaľ ide o ženy na materskej dovolenke. Mnohí to považujú za nespravodlivosť. Normálnym, tisícročiami overeným riešením tejto „nespravodlivosti“ je manželstvo ako inštitúcia. Preto každá zdravá spoločnosť chráni inštitúciu manželstva, čím chráni hlavne matky. Socialistickým riešením tejto „nespravodlivosti“ je napr. vyššia miera prerozdeľovania príjmov, povinná otcovská dovolenka, zvýšenie zamestnanosti žien, ba aj celkom vážne vyslovený názor, že keby ženy mali viac pracovných príležitostí, rodilo by sa viac detí(6). V našich podmienkach vyznieva toto odporúčanie dosť kuriózne, keďže dodnes vysoká zamestnanosť žien je pociťovaná skôr ako nepríjemné dedičstvo komunizmu. V tejto súvislosti zaujímavo pôsobí výsledok sociologického výskumu, ktorý prezentoval na nedávnej konferencii v Prahe brniansky sociológ prof. Sirovátka(7), že súčasné ženy chcú (asi v pomere 2:1) radšej finančnú pomoc pri výchove, a pritom byť s deťmi, než služby, ktoré by im umožnili viac zarábať.

Osobitným problémom je zníženie príjmu kvôli opatrovaniu starých a chorých členov rodiny a prípadne jeho kompenzácia.

Rodina alebo peniaze 3: Dôchodkový systém. Výchova detí znižuje nielen terajší a budúci pracovný príjem rodičov, ale aj ich budúci dôchodok. Súčasný dôchodkový systém (a treba povedať, že prvý, druhý aj tretí pilier) sú výhodnejšie pre tých, ktorí nemajú deti. Inými slovami súčasný dôchodkový systém motivuje radšej sporiť než mať deti. Ak ku tomu pripočítame, že banky zasa nabádajú viac míňať a požičiavať si než sporiť, je jasné, že mať deti je naozaj nerozumné. Súčasný populačný vývoj je potom už len logickým dôsledkom nastavených ekonomických podmienok.

Náš súčasný dôchodkový systém je nespravodlivý a je jednou z príčin nízkej pôrodnosti, no je aj celkovo zle nastavený a dlhodobo neudržateľný, a to vďaka vekovej štruktúre, ktorá už o pár rokov bude značne nepriaznivá. Doterajšiu úroveň odvodov (18 % hrubého príjmu) a dôchodkov (asi 44 % priemerného hrubého príjmu) totiž nie je možné udržať, a to ani pri zvýšení plodnosti na záchovnú úroveň (úhrnná plodnosť 2,1) a dôchodkového veku na 65 rokov.(8) Bude teda nutné systém zmeniť, a to čím skôr.(9)

Nebudeme tu rozoberať otázku druhého piliera. Diverzifikuje riziko a prenáša časť zodpovednosti za zabezpečenie v starobe na samotného občana, čo je správne. Ak by sa vyriešila miera štátnych záruk za úspory v DSS, tak nech príspevkovo definované povinné sporenie (druhý pilier) zostane, nech je vlastníctvom sporiteľa, a teda zostane „zásluhové“. Je správne oddeliť zásluhové od solidárneho, príspevkovo definované od dávkovo definovaného.

Štátom organizovaný a garantovaný dôchodok by mal byť predovšetkým poistením a ochranou pred chudobou v starobe. Priebežný dôchodkový systém (prvý pilier: PAYG – „pay as you go“) prerozdeľuje vybrané peniaze. Do prvého piliera prispieva ten, kto zarába (a odvádza) peniaze, ale aj ten, kto „dodáva“ prispievateľov, čiže vychováva deti. Bez zveličovania možno povedať, že súčasný systém okráda viacdetných rodičov. Spôsobov, ako by sa to dalo napraviť, je viacero. Buď viacdetní rodičia budú menej prispievať, alebo by mali dostávať vyšší dôchodok.(10) Prednosť by mali mať tie riešenia, ktoré občan pocíti už teraz, nie až o 40 rokov. Najjednoduchší a administratívne nenáročný sa zdá byť tento návrh: pracujúci, ktorý má dve deti, prispieva a vychováva za seba náhradu. Ten, kto nemá žiadne deti, by preto mal platiť možno až dvojnásobok, aby dostal ten istý dôchodok (presný výpočet je zložitejší). Dá sa to docieliť systémom odvodových bonusov. Už sme ich tu mali, vtedy to bolo 0,5 % za každé vyživované dieťa. To však je málo, je to nespravodlivé a nič sa tým nerieši. Treba bonus, ktorý je cítiť. Podľa mojich predbežných výpočtov by to malo byť aspoň 5 % z hrubej mzdy za každé vyživované dieťa,(11) zo začiatku ako kompromis nech sú to 3 %. Zároveň navrhujem zvýšiť základnej odvodovej sadzby do prvého piliera z 9 % na (aspoň) 12 % a postupne odbúravať princíp „zásluhovosti“ podľa výšky odvodov v prvom pilieri.(12) Samozrejme, nezaobíde sa to bez primeraných prechodných opatrení. Zvýšenie základnej odvodovej sadzby do Sociálnej poisťovne by malo byť politicky priechodné, veď dnešní prispievatelia by vlastne hlasovali o svojich budúcich dôchodkoch. Analogický problém, ktorý nateraz obídeme, vzniká pri zdravotnom poistení a pri dani z príjmu.

Rodina a peniaze 4. Byt a pôžičky. Medzi rokmi 1960 a 1990 počty sobášov takmer presne kopírujú rad počtu novopostavených bytov a vysoko korelujú s počtom narodených detí. Boli to časy, keď najjednoduchšou cestou k získaniu bytu bolo zosobášiť sa a splodiť dieťa. Po roku 1990 sa to skončilo a hromadná bytová výstavba bola zastavená. Pred 10 – 15 rokmi sa preto za hlavnú brzdu pôrodnosti považoval nedostatok cenovo dostupných bytov.

Odvtedy sa veľa zmenilo. Počet sobášov sa veľmi nemení, avšak kohabitácie (mimomanželské spolužitie muža a ženy v jednej domácnosti) sa stávajú takmer samozrejmosťou. Prirodzene, kohabitanti niekde bývajú. Stavia sa vo veľkom, hlavne byty nadštandardné, a dopyt ešte stále nie je uspokojený. Napriek tomu, že počet obyvateľov Bratislavy podľa oficiálnych štatistík klesá, ceny bytov, už teraz nadsadené, stále stúpajú. Viacerí ľudia v stredných rokoch majú nie jeden, ale dva, možno tri byty, a držia ich, dúfajúc, že ceny ďalej porastú. Áno, v Bratislave má veľa ľudí na prechodný pobyt, ale malo by byť jasné, že rast cien je špekulatívny a nezodpovedá skutočnému dopytu. Už toto by malo byť signálom, že čosi nie je v poriadku, trh s nehnuteľnosťami neplní svoju funkciu, tvorí sa špekulatívna cenová „bublina“ a mali by sa o to zaujímať nielen investori, ale aj politici, právnici a národohospodári, demografi i novinári. Okolo roka 2020 úbytok obyvateľstva na Slovensku už bude rýchly a nezastaviteľný. A to isté sa stane s cenami bytov. Je viac než pravdepodobné, že o pár rokov vypukne hypotekárna kríza.(13)

Už pred pár rokmi zazneli hlasy, že je žiaduce vrátiť sa k systému mladomanželských pôžičiek s nízkym úrokom, odkladom splátok a štátnym príspevkom pri narodení dieťaťa, teda k niečomu podobnému, ako bolo za socializmu. Lenže práve to je hlavný (a azda aj jediný) argument proti nim. Prepásli sme tak príležitosť, miesto toho sa urobili iné, „politicky korektné“ opatrenia: sprístupnili sa hypotéky(14) a významne sa zvýšili príspevky pri narodení (prvého dieťaťa)(15). Ale „politicky korektné“ (čiže ľavicovo-liberálne) riešenia prinášajú „politicky korektné“ (čiže zlé, neprirodzené) výsledky. Uľahčenie hypoték (pre všetkých, hlavne však majetných) zvýšilo dopyt po bytoch, a tým, samozrejme, aj ich ceny. Mladým manželom s deťmi to veľmi nepomohlo. Príspevok pri narodení (prvého) dieťaťa nezávisí od manželstva, čím pomáha zvyšovať podiel detí narodených mimo manželstva: prvé deti sa totiž z veľkej časti počnú mimo manželstva. Keďže o tehotné dievča sa postará štát, mladý otecko si nemusí robiť starosti so svadbou. A druhé dieťa už nebude.

Znovu treba zdôrazniť: Optimálnym prostredím pre dieťa je úplná rodina. Rodina je svojím spôsobom úplná, až keď otec a matka sú zosobášení. Až keď prijmú verejne deklarovaný záväzok, že sa budú starať o seba navzájom a o svoje deti, a nenechajú to len na náhodu. Viazanie mladomanželskej pôžičky na manželstvo nie je v rozpore s princípmi rovnoprávnosti, ale naplnením ústavy, v ktorej sa píše: „Manželstvo, rodičovstvo a rodina sú pod ochranou zákona.“ (čl. 41 ods. 1) „Súčasný pokles pôrodnosti teda úzko súvisí s poklesom sobášnosti, ba dá sa povedať, že je jeho dôsledkom. (…) Populačná politika, ktorá by sa spoliehala na nevydaté ženy a nepodporovala by manželstvá, sa nutne míňa svojho cieľa.“(16) „Uvažovať o zvýšení plodnosti bez zvýšenia sobášnosti je nereálne.“(17)

Rodina alebo peniaze 5: „Kvantita a kvalita“, vzdelanie. Dobrí rodičia chcú, aby sa ich deti mali v živote aspoň tak dobre ako oni. Chcú, aby sa ich životná úroveň reprodukovala. Preto bohatí rodičia majú obyčajne málo detí (nie je predsa jednoduché zabezpečiť trebárs jachtu pre každé z piatich detí). Na druhej strane reprodukovať nízku životnú úroveň nie je problém. Preto sa v chudobných afrických slumoch a rómskych osadách rodí veľa detí. A preto by spoločnosť mala pomáhať chudobným radšej inak ako finančne.

Už Adam Smith, zakladateľ klasickej politickej ekonómie v 18. storočí, spozoroval, že chudobní majú veľa detí, ale väčšina z nich hynie. V prírode vidíme, že živočíšne druhy sa bránia pred vyhynutím (zabezpečujú zachovanie rodu) dvojakou stratégiou: buď „kvantitou“, alebo „kvalitou“ potomkov. Žraloky sú vybavené nebezpečnými zubami, ale sila sardiniek je v ich množstve. Vďaka tomu sú žraloky a sardinky v rovnováhe. Aj medzi dnešnými ľuďmi sú rozšírené tieto dva typy navzájom si konkurujúcich stratégií. Investovať do vzdelania či majetku detí, alebo trúfnuť si na viac detí? Spoločnosť by si mala vážiť mnohodetných rodičov, ktorí dokázali oboje, čiže vychovať všetky svoje deti a zabezpečiť im kvalitné vzdelanie a netrestať ich chudobou; to je však iná kapitola.

Jedným z hlavných argumentov dnešných mladých ľudí, ktorí sa zdráhajú mať viac detí, je, že by im nedokázali finančne zabezpečiť primerané vzdelanie. Ak teda chceme napraviť demografický vývoj, bude zrejme nutné vrátiť sa k niektorým „socialistickým vymoženostiam“ v oblasti školstva. Opatrenia, ktoré by pri normálnych demografických pomeroch boli spravodlivé a účelné, teraz môžu spôsobiť viac škody ako úžitku. Aspoň jeden príklad v podobe školného na vysokých školách. Už reči o ňom pôsobia protipopulačne. Študentské pôžičky, nech by boli akokoľvek výhodné, si vynútia, že vzdelaní mladí ľudia budú ešte viac odkladať založenie rodiny, a to z finančných dôvodov. Ani výhodné študentské pôžičky nepresvedčia rodičov, že mať veľa detí nie je – čo sa týka vzdelania – finančné riziko. Na druhej strane slovenskí študenti majú na českých školách rovnako výhodné podmienky na štúdium ako domáci. To nie je neuvážená solidarita ani rozhadzovačnosť, to je premyslená migračná politika, čo českí demografi ani netaja.

Rodina alebo peniaze 6: Deti a spotreba, individualizmus a altruizmus. Všetci vieme, že výchova detí niečo stojí. O čo viac peňazí dajú rodičia na svoje deti, o to menej im zostane na vlastnú spotrebu. Deti nie sú tovar, ale z formálneho hľadiska sa pri úvahách o počte detí a investíciách do nich dá použiť ten istý aparát ako v mikroekonomickej teórii dopytu. Z toho vychádza aj zakladateľ chicagskej školy americký ekonóm a demograf Gary Becker(18).

Ekonomický prínos z detí moderná rodina nemá, pravda, okrem tých najchudobnejších rodín, pre ktoré sú prídavky na deti hlavným zdrojom príjmov. Pretože rodičia majú obmedzené príjmy, to, či nakoniec uprednostnia ďalšie dieťa, alebo vlastnú spotrebu (životnú úroveň), závisí od stupňa ich altruizmu. Altruizmus je postoj, ktorý dobro blížneho (v tomto prípade svojich detí) považuje za súčasť svojho vlastného dobra. Altruizmus je sociálny kapitál, ktorý umožňuje spoločnosti prežiť a fungovať. Altruizmus najviac zodpovedá kresťanskému postoju k životu. Altruistickí rodičia sa netrápia nad možno trochu skromnejšou životnou úrovňou a väčší počet detí pre nich nie je problém, pretože znamená viac lásky.

Na druhej strane individualistickí rodičia hľadia na svoje dieťa ako na súčasť svojho vlastníctva, ba (pokiaľ sa to dá) ako na svoju hračku či znak statusu, alebo, naopak, ako na príťaž. Na viac detí nie je dôvod. Individualizmus je životný postoj, ktorý sa nezaujíma o blížnych, ale len o vlastný úspech a prospech. Problém je v tom, že dnešný postmoderný svet je s individualizmom priam zrastený. Po roku 1989, po odmietnutí komunizmu a marxistického kolektivizmu, sa aj u nás verejná mienka chytila tejto opačnej krajnosti. Individualizmus rozbíja rodiny a je motorom poklesu pôrodnosti. Individualizmus nemá do činenia s láskou.

Či mladý človek (a potenciálny rodič) bude rozmýšľať individualisticky, alebo altruisticky, je predovšetkým vec rodičovskej výchovy. Čo bude zdôrazňovať: dobro vlastnej osoby, alebo – ako kedysi – dobro kolektívu? Správnym riešením je rovnováha: blížneho ako seba samého. Nie viac, nie menej. Kresťanský ideál.

Úlohou štátnej rodinnej politiky by v tejto súvislosti nemalo byť snažiť sa nahradiť viacdetným rodinám ušlé hmotné dobrá, nie kaziť ich skromnosť a altruizmus, ale nedovoliť, aby upadli do chudoby. Nekorumpovať, ale brániť rodičovskú výchovu pred ničivým vplyvom médií a trhu.

Výchova k rodičovstvu
Tak sa dostávame k samotnému obsahu rodičovskej výchovy. Dobrá rodičovská výchova je zároveň výchovou k rodičovstvu. Bohužiaľ, nedá sa predpokladať, že všetci rodičia sú na túto svoju úlohu pripravení. Aj rodičov treba vychovávať. Tu je priestor aj pre pôsobenie kresťanských prorodinných organizácií.

Samozrejme, aj spoločnosť (štát, obec, školský systém) by mala pomáhať rodine v tejto jej základnej úlohe. To sa do určitej miery aj deje. V súčasnosti na slovenských základných a stredných školách existuje osvedčená a všeobecne prijímaná koncepcia Výchovy k manželstvu a rodičovstvu. O to viac nás musia znepokojovať celkom čerstvé pokusy nahradiť ju novými programami, napr. sexuálnou výchovou. Sexuálna výchova sama osebe nemusí byť nič zlé, čoho by sa bolo treba báť, „pozitívnu a múdru sexuálnu výchovu“ odporúča aj Druhý vatikánsky koncil(19). To je však niečo iné, než pretláčajú ľavicoví a liberálni poslanci Európskeho parlamentu napr. v Rezolúcii Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach(20), ktorá predstavuje vrchol anti-life mentality v EÚ. Tej istej permisívnej filozofie sa pridŕža aj Národný program sexuálneho a reprodukčného zdravia, ktorý predložilo Ministerstvo zdravotníctva SR na rokovanie vlády SR v marci 2008.

V jeho najnovšej verzii(21), o ktorej rokovala aj vláda, bol dokonca termín sexuálna výchova nahradený termínom výchova k sexuálnemu a reprodukčnému zdraviu a právam, čo je úplne najhorší variant. Prečo? Jednak preto, že orwellovské pojmy reprodukčné zdravie, reprodukčné práva, sexuálne zdravie, sexuálne práva viac zastierajú než objasňujú(22), ďalej preto, že „reprodukčné práva“ v ponímaní materiálu sú myslené ako „ne-reprodukčné práva“ a že pojem „sexuálne práva“ slovenský právny poriadok nepozná. Termín „výchova k sexuálnym právam“ je však neprijateľný hlavne preto, že práva a povinnosti sú nerozlučne spojené. Ak niekto vychováva k právam, a nie aj k povinnostiam, kazí mládež a je to nekompetentný vychovávateľ, zvodca a podvodník.

Ponímanie reprodukčných či sexuálnych práv má významný vplyv na demografický vývoj. Preto aj tieto pojmy treba očistiť od individualistickej ideológie. Právo na život je vyvážené povinnosťou primerane chrániť a udržiavať život, nielen svoj, a podieľať sa aj na jeho odovzdávaní. Netreba tomu rozumieť tak, že každý je povinný mať deti. Túto povinnosť zúčastňovať sa na prenášaní života si možno splniť aj nepriamo, službou spoločenstvu, ktoré prenáša život. „Reprodukčné práva“ sú vyvážené spoluzodpovednosťou za populačný vývoj.

Máme morálnu povinnosť udržiavať život, zúčastňovať sa ďalej na odovzdávaní života. Vychovávať k morálnym právam a povinnostiam môže iba morálna autorita. To je Cirkev, to sú aj mimovládne organizácie, ale hlavne a predovšetkým rodina. Rodina tu má nezastupiteľnú úlohu.

Ako vidíme, vzťah medzi rodičovskou výchovou a demografickými trendmi je prepletený, mnohostranný a veľmi intenzívny. Rodičovská výchova závisí od demografického vývoja (napr. rozpad rodín oslabuje výchovné pôsobenie rodiny). Rodičovská výchova súvisí s populačným vývojom (napr. cez ekonomické podmienky a rodinnú politiku). Napokon rodičovská výchova môže ovplyvniť demografický vývoj (napr. výchovou k altruizmu a zodpovednému rodičovstvu). A to je naša šanca.

Autor je vysokoškolský pedagóg.


(1) Napr. MLÁDEK, Jozef – KUSENDOVÁ, Dagmar – MARENČÁKOVÁ, Jana – PODOLÁK, Peter – VAŇO, Boris: Demografická analýza Slovenska. Bratislava : Univerzita Komenského v Bratislave, 2006.

(2) Demografické starnutie je zvyšovanie podielu starých ľudí v populácii, resp. zvyšovanie priemerného veku obyvateľstva.

(3) Je to už druhý dokument EK na túto tému. Predchádzala ho Zelená kniha „Nová medzigeneračná solidarita ako odpoveď na demografické zmeny“ (KOM(2005) 94) z roka 2005. Dovtedy inštitúcie EÚ demografický vývoj v Európe ignorovali. Oba dokumenty možno nájsť aj v slovenskom preklade napr. na stránke http://ec.europa.eu/employment_social/news.

(4) Pozri napr. VAN DE KAA, Dick: Europe’s Second Demographic Transition. In: Population Bulletin, Vol. 42. No.1, March 1987.

(5) Pozri napr. PASTOR, Karol: Demografické zmeny v reťazci príčin a následkov. In: MATULNÍK, Jozef (ed): Studia sociologica Universitatis Tyrnaviensis II. Sociálne a zdravotné dôsledky zmien demografického správania na Slovensku ako výskumný problém, Trnava : Fakulta humanistiky Trnavskej univerzity, 2004, s. 33 – 52; PASTOR, Karol: Rodina, manželstvo a populačný vývoj. In: Rodina na prelome tisícročia. Zborník referátov z medzinárodnej vedeckej konferencie, Bratislava 16. – 17. máj 2005, Bratislava : FSVZ UKF Nitra – SŠPR Bratislava, 2005, s. 540 – 549.

(6) Napr. aj dokument EK Zelená kniha „Nová medzigeneračná solidarita ako odpoveď na demografické zmeny“ Oznámenie Komisie, Brusel 16. marec 2005. KOM(2005) 94. http://ec.europa.eu/employment_social/news/2005/mar/comm2005-94_sk.pdf.

(7) SIROVÁTKA, Tomáš – BARTÁKOVÁ, Helena: Harmonizace rodiny a zaměstnání, role sociální politiky: preference českých rodin a realita. VIII. mezinárodní konference o rodinné politice. „Rodinná politika a životná styl rodiny – jak rodiny zvládají rozpor mezi nároky rodinného života a nároky kladené společností“, Praha 21. apríl 2008.

(8) Na zachovanie priemerného dôchodku na úrovni 44 % priemernej mzdy pri odvodoch 18 % treba 2,45 prispievateľov na jedného dôchodcu. V stacionárnej populácii a pri súčasnej zamestnanosti okolo 70 %, čo zodpovedá odporúčaniam EÚ, by bolo asi 2,6 prispievateľov na jedného dôchodcu. Podobný podiel je na Slovensku i v súčasnosti, čo sa však o pár rokov (vďaka starnutiu obyvateľstva) zmení. Ak náš dôchodkový systém nezareaguje včas na tieto zmeny, dnešní mladí by mali rátať iba s polovičným dôchodkom dnešného (alebo dvojnásobnými odvodmi).

(9) Keďže parametre slovenského dôchodkového systému sa najneskôr o 10 rokov musia zmeniť, porovnávanie výhodnosti prvého a druhého piliera pre 25-ročného sporiteľa na letákoch, ktoré rozdáva MPSVR, postráda zmysel.

(10) Na tomto mieste treba upozorniť na zaujímavý a pomerne dobre rozpracovaný návrh na zavedenie tzv. rodičovského bonusu, podľa ktorého výška vyplácaného dôchodku súvisí s počtom vychovaných detí, a to tak, že časť odvodov pracujúceho dieťaťa by štát prevádzal priamo na účet jeho rodiča (PALKO, Vladimír: Prečo budeme vymierať? In: Impulz, roč. 3, č. 4/2007, s. 32 – 39; http://www.impulzrevue.sk/article.php?251.) Napriek tomu tento článok uprednostňuje prvé menované riešenie, kde od počtu detí nezávisí výška dôchodku, ale výška odvodov.

(11) Presný výpočet je nesmierne zložitý a prakticky nemožný, keďže tu pôsobí množstvo faktorov. Pre orientáciu však môžeme vychádzať z nasledovnej úvahy: V štáte, kde je čistá miera reprodukcie 2 (každý má priemerne 4 deti), za 40 rokov od nástupu do zamestnania do odchodu do penzie sa počet obyvateľov zvýši asi 3-krát. Znamená to, že aj počet prispievateľov je 3-krát vyšší a čerstvý dôchodca môže počítať s 3-krát vyšším dôchodkom ako v štáte, kde je jednoduchá reprodukcia. Teda aj obrátene: Nato, aby rodič štyroch detí mal rovnaký dôchodok ako rodič dvoch detí, stačí, aby prispieval tretinovým odvodom. Keďže štvordetný rodič sa počas 40-ročnej pracovnej kariéry stará priemerne o 2 deti, jedno dieťa navyše by predstavovalo zníženie odvodov z 9 % na 3 %. Pravda, tento výpočet je približný a extrapolácie možno robiť rôznym spôsobom, preto navrhujem kompromis uvedený v texte.

(12) V súčasnosti na dôchodok prispieva do Sociálnej poisťovne zamestnanec 4 percentami a zamestnávateľ 14 percentami hrubej mzdy. Navrhované zmeny v odvodoch sa týkajú len prvého piliera a prednostne tej časti, ktorú odvádza zamestnanec. Predpokladá sa pritom, že zamestnanec je aj sporiteľom v druhom pilieri. Samozrejme, vylepšenia sú možné.

(13) Napr. mladí manželia, ktorí si dnes dajme tomu kúpia jednoizbový byt za tri milióny, budú ho chcieť o 10 rokov vymeniť za väčší, ale ten ich dnešný byt nepredajú za viac ako milión a zostane im nesplatená pôžička za ďalší milión…

(14) liberálny prvok

(15) socialistický prvok

(16) PASTOR, Karol: Rodina, manželstvo a populačný vývoj, c. d., s. 540 – 549.

(17) MPSVR SR 2006. Aká je a aká by mala byť stratégia vyrovnávania sa s demografickými zmenami v SR? Materiál na verejnú diskusiu. http://www.employment.gov.sk/new/index.php?SMC=1&id=2050.

(18) Napr. BECKER, Gary S.: A Treatise on the Family. Boston : Harvard University Press, 1991.

(19) Deklarácia Gravissimum Educationes, čl. 1. In: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu II. Rím : SÚSCM, 1970, s. 285.

(20) Rezolúcia Európskeho parlamentu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach 2001/2128 (INI) z 3. júla 2002. http:// www.europarl.europa.eu/meetdocs/committees/femm/20020417/463603EN.pdf.

(21) Národný program sexuálneho a reprodukčného zdravia, 26. marca 2008. Rokovanie prerušené. http://www.rokovania.sk/appl/material.nsf/0/8EF2B2B5BFC59286C12574080042E273?OpenDocument.

(22) PASTOR, Karol: Reprodukčné zdravie – nový pojem v politike. In: Impulz, roč. 2, č. 1/2006, s. 48 – 55; http://www.impulzrevue.sk/article.php?95.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.