Zmena riadiaceho systému
Číslo 3/2008 ·
·
Čítanosť článku: 3159
Hrdinovia mojej mladosti
Ničím ste ma nemohli potešiť viac než pozvaním do Talianska a osobitne do bella Firenze, výkvetu a klenotu všetkých miest. Ničím ste mi nemohli preukázať väčšiu česť než pozvaním rozprávať o mojich hrdinoch z čias, keď som bol mladým študentom: o Amintorem Fanfanim, Giorgiovi LaPirovi, Giuseppem Dossettim a Luigim Sturzovi. Keď som bol mladý, európski spisovatelia a vodcovia sa mi zdali zaujímavejší než americkí, pretože boli oveľa ideologickejší a oveľa viac sa zaoberali myšlienkami. (Vtedy som ešte nevedel, koľko krviprelievania môžu ideológie spôsobiť.) Naopak, Američania sa mi zdali nudne praktickí.
V tých rokoch ma povznášalo štúdium slov a činov premiéra Fanfaniho, starostu LaPira či otca Dossettiho. Zdiaľky som sa fandil úsiliu inšpirovanému donom Luigim Sturzom o prekonanie nacizmu a neskôr podvratných cieľov komunizmu. Sturzo zdieľal počiatočnú váhavosť Vatikánu podporovať „demokraciu“, ktorej výsledkom v Európe niekedy boli „zvolené diktatúry“. Vedel, ako sa v devätnástom storočí prívrženci „liberalizmu“ a „demokracie“ pokúšali zahanbiť, ponížiť a odstrániť pápežstvo. Pápeži Pius VI. (1798) a Pius VII. (1810 – 1814) boli väznení pod štátnym nátlakom zo strany protináboženských „liberálov“. Pius IX. musel v roku 1848 zniesť atentát na svojho premiéra grófa Rossiho.
Predtým, než budem pokračovať, chcem spomenúť štyri dôležité veci, ktorými Taliansko prispelo americkému mysleniu. Sú to: zmysel pre verejnú krásu; odvážne a kreatívne osobnosti; humanistická etika antického a stredovekého Ríma; podstatná spoločenská úloha občianskych a náboženských združení.
Štyri veľké dary, ktoré Taliansko dalo Amerike
Taliansky zmysel pre verejnú krásu je bez konkurencie. Kde inde vo svete môže človek nájsť takú hojnosť krásy ako v panorámach talianskych mestečiek postavených na vrchoch; v ich veľkolepých občianskych budovách (ako je radnica v Siene); na náboženských miestach (ako sú kostoly vo Florencii); majestátne otvorených námestiach, počnúc Piazza di San Marco v Benátkach a končiac Piazza del Populo v Ríme; a prakticky v každom jednom prípade farského kostola v dedinkách Umbrie? Celé Taliansko vyzerá navrhnuté tak, aby dvíhalo nášho ducha sýtymi farbami, ohromujúcimi sochami, vznášajúcimi sa fasádami a vysokými zvonicami. A čo viac, vyzerá to, že Taliansko dosiahlo vysokých stupňov civilizujúceho umenia v posledných storočiach pred Kristom, a odvtedy ich v každom storočí obnovuje a občerstvuje. Pre amerických architektov a umelcov Taliansko bolo vždy označované za najvyšší štandard.
Navyše Taliansko naučilo Ameriku, že civilizovaný životný priestor potrebuje krásu tak, ako srdce potrebuje lásku a pľúca vzduch. Ako sa majú ľudia stať ušľachtilejšími, ak okolo seba nevidia žiadne umelecké práce, ktoré by zušľachťovali dušu? Postmodernizmus spôsobil odľudštenie životných priestorov, ubral z nášho vnímania úsilie o morálny rozmer, odstránil ľudskú drámu. Hrdzavými drôtmi spútané krídla ducha nemôžu vzlietnuť.
Ideál odvážneho a kreatívneho jedinca. V Amerike vďačíme Florencii a ostatným mestám v Taliansku veľa za to, kto sme. Veľké osobité postavy florentskej histórie – Dante Alighieri, Fra Angelico, Michelangelo, Giacomo Medici, Filippo Brunelleschi, Luca della Robbia – nezmazateľne poznačili naše ideály krásy a vznešenosti. Títo muži s osobitnými úspechmi sú potomkami svätého apoštola Pavla. Pavol sa za cenu vnútornej bolesti naučil, že pri nasledovaní Kristovho volania musí opustiť súkmeňovcov a rodinu. Musel sa stať jedinečným, možno až samotárom pri nasledovaní svojho svedomia, aby sa mohol pridružiť k novej univerzálnej a večnej spoločnosti. Pavol, viac než iní myslitelia, položil základy ústrednej úlohy jednotlivca v západných dejinách. Jednotlivec leží v srdci kresťanstva, pretože Kristus hovorí k srdcu každého jednotlivca rozličným spôsobom. Toto nazeranie svätého Pavla je vetrom do plachiet rozvoja autobiografie (ako v prípade svätého Augustína). To inšpirovalo ohromujúci individualizmus Florenťanov takmer v každej oblasti.
Humanistická etika antického a stredovekého Ríma je oslavovaná na stropoch mnohých palácov, kostolov a verejných sál vo Florencii, v osobách symbolizujúcich vznešenosť duše, veľkého ducha, usilovnosť, pietu, česť sebaobety za mesto, úprimnosť, spoľahlivosť, vyrovnanosť, múdrosť, striedmosť, sebaovládanie. Rímska civilizácia bola postavená na niekoľkých ústredných ľudských cnostiach. To platí aj o Florencii a jej sesterských mestách. Ale kresťanská Florencia pridala aj nové tóny:
Na rozdiel od dvornej renesančnej architektúry s jej zastrašujúcou rímskou vznešenosťou hodnou veľkých princov a ríš, florentské kostoly, kaplnky a súkromné paláce z pätnásteho storočia využívali menej okázalé aspekty rímskej stavebnej reči a potvrdili tak dôstojnosť individuálnych občanov a horizontálnu republikánsku rétoriku radových občanov rovných pred zákonom.(1)
Donatello na podstavec súsošia Judity a Holoferna vyryl:
Kráľovstvá sa rúcajú kvôli luxusu, mestá rastú vďaka cnostiam. Hľa, krk pýchy prerazený rukou poníženosti.
Florencia bola taká jedinečná v jej estetickom dôraze na cnosť, že Leonardo Bruni, jeden z prvých moderných historikov – a ďalší veľký Florenťan –, napísal vo svojej Chváloreči na Florenciu (1404):
Ak sláva, vznešenosť, cnosť, ušľachtilosť a veľkoleposť rodičov môže urobiť ich synov výnimočnými, žiadny ľud na celej zemi si nezaslúži takej cti ako občania Florencie, pretože sa rodia rodičom, ktorí vysoko prevyšujú všetkých smrteľníkov v každej chvále.
Občianske združenia. Málo kultúr je silnejšie zakorenených v početných rodinách a v miestnych dobrovoľníckych združeniach v mestách a v Cirkvi, než je to v Taliansku. Florencia a jej sesterské mestá v Taliansku sú zdrojom podstatnej inštitúcie západnej slobody – občianskych združení, ako sú bratstvá toho alebo tamtoho svätého, cechy, miestne organizácie, nadácie na údržbu alebo zlepšenie najbližšieho mosta či cesty, pomoc chorým a učenie mladých. Nebol to taliansky štát, ba ani mestská rada, ktorá by sa zaoberala celou paletou potrieb občanov, ale celá galaxia miestnych združení. Katolícky ľud na princípe dobrovoľného združenia, nie na príkaz štátu, nie na kolektivistickom princípe, vybudoval v stredoveku občiansku spoločnosť a dal tak výraz spoločenskej prirodzenosti ľudstva. Tento princíp združení spojil kresťanský pohľad na človeka ako jednotlivca a na slobodnú spoločnosť.
V kresťanskej tradícii sa dva výrazy „osoba“ a „spoločenstvo“ navzájom definujú. Pravé spoločenstvo je také, ktoré sa snaží o plný rozvoj každej osoby vo svojom vnútri. Plne rozvinutá osoba je tá, ktorá s vďačnosťou za dary a vznešené tradície prijaté od spoločenstva robí, čo môže, aby prispela k jeho ďalšiemu budovaniu. Táto vzájomne sa doplňujúca definícia nie je nepodobná kresťanskému mystériu Najsvätejšej Trojice: Communio divinarum personarum, čo znamená spoločenstvo Božských osôb. Najsvätejšia Trojica je, v istom zmysle, najvyšším modelom kresťanského spoločenstva, vyjadrujúcim jedinečnosť každej osoby a Spoločenstvo, v ktorom sú všetci jedno. Podobná metafora je ukrytá v liturgii Eucharistie: „jeden Chlieb z mnohých zŕn, jedno Víno z mnohých hrozien“.
Osobne verím, že tieto dve inšpirácie vyžarujú krásu najcennejších bohatstiev Florencie – jedinečnosť každého občana (a každej originálnej práce génia) a spoločenskú občiansku starostlivosť o mesto, ktoré odchováva takýchto občanov. Vo Florencii obe tieto inšpirácie žiaria na každom verejnom mieste, občianskom i cirkevnom. Z takýchto inšpirácií sa prví Američania učili umeniu združovať sa, teda umeniu, ktoré Tocqueville považoval za „prvý zákon demokracie“:
V demokratických krajinách je veda združovania sa matkou poznania, napredovanie všetkého ostatného závisí od jej pokroku.
Medzi zákonmi, podľa ktorých fungujú ľudské spoločnosti, je jeden, ktorý vyzerá presnejší a jasnejší než všetky ostatné. Ak ľudia majú zostať civilizovaní alebo sa takými majú stať, umenie spolčovania musí rásť a zlepšovať sa v rovnakom pomere, v akom sa zvyšuje rovnosť podmienok.(2)
Moderný štát: deformácia pravého génia Talianska
V nedávnych časoch došlo v Európe – ba dokonca aj vo Florencii – k deformácii historického vzťahu medzi osobou a spoločenstvom. Mocný magnet ťahá srdcia a mysle obyvateľov západnej Európy ku kolektivistickému štátu. Osoba v takom štáte neznamená veľa a iniciatíva patrí skôr štátu ako ľudskej osobe. Socializmus aj fašizmus boli postavené na názore, že poslaním štátu je zmeniť spôsoby združovania sa starovekých a stredovekých spoločenstiev. Ani jednotlivec, ani mesto nemali byť viac strediskom ľudskej organizácie, hlavná strojovňa mala byť zásobovaná, poháňaná a manažovaná štátom.
Zdá sa, že nielen komunisti a socialisti, ale aj sociálni demokrati sú priťahovaní magnetom štátu. Kresťanským demokratom rovnako prišlo zaťažko odporovať preferovaniu spoločnosti a štátu. Silnou stránkou kresťanských demokratov až donedávna bolo ich chápanie demokracie, ale boli pomerne slabí (až ružoví) v chápaní kapitalizmu. Američania na rozdiel od Európanov museli viac zdôrazňovať jednotlivca, pretože každý emigrant do Ameriky (v počiatkoch) musel urobiť osobné rozhodnutie zanechať svoju rodinu a národ, aby sa vydal na obavy budiacu až desivú výpravu do Nového sveta. Na dôvažok ťažké podmienky rozsiahlej neobrobenej americkej zeme vyžadovali extrémnu námahu talentovaných prisťahovalcov. V Amerike bolo na prvom mieste jednotlivé hospodárstvo, potom dedina, potom prípadne okres, a až oveľa neskôr štát. Prisťahovalci sa museli riadiť ich vlastným nadobudnutým praktickým rozumom a osobnými motívmi.
Zatiaľ čo si vážili jednotlivca, samozrejme, žiaden americký imigrant by neprežil bez spoločenstva. Spolu museli postaviť budovy a zriadiť kostoly a školy – nezdedili žiadne veľkolepé budovy z jedenásteho či pätnásteho storočia. Museli vytvoriť dediny, neskôr mestá a osobitné štáty, ktoré sa napokon spojili do Spojených štátov. Väčšina práce pozostávala v budovaní spoločenstva. Aby to dosiahli, museli sa spoľahnúť na génia a nadľudskú energiu tvorivých jednotlivcov.
Dnešní Európania, naopak, majú sklon chváliť „sociálnosť“, dávať prednosť štátu a odpisovať jednotlivca. Dovolím si uviesť dva-tri príklady. Keď americký spisovateľ rozprával švajčiarskym priateľom o veľkých tokoch peňazí z darov amerických jednotlivcov na podporu škôl, nemocníc a výskumných ústavov, jeho švajčiarski priatelia boli zhrození. Túto dobročinnosť považovali za „nemorálnu“. Trvali na tom, že platiť za tieto veci je povinnosťou štátu, nie jednotlivca. Ešte raz, európski komentátori často píšu odmietavo o „jednotlivcovi“ a svoju chválu si ponechávajú pre „spoločnosť“ a „spoločné dobro“. Európania taktiež často chvália „sociálny štát“ bez toho, aby si všímali jeho nebezpečenstvá pre osobu človeka, jeho náklady, zníženie osobnej zodpovednosti a slobodného rozhodovania. Dokonca i Vatikán to často robí (ale nie vždy, porov. Centesimus Annus, 48).
Ale prečo Európania tak málo dôverujú jednotlivcovi? Prečo tak veľmi dôverujú štátu? Je to možno preto, že Európania sa narodili v systéme, v ktorom kedysi dávno dominovali veľkí vlastníci pôdy a šľachta. Možno väčšina Európanov vzhliada na moderný štát ako na osloboditeľa od ancien regime. Od štátu očakávajú ochranu. Niektorí Američania, podobne ako Friedrich von Hayek, považujú závislosť na štáte za novodobé poddanstvo. Americká ľavica však túži byť ako európska ľavica.
Tak dokonca i nemeckí ekonómovia sociálneho trhového hospodárstva, ktorých veľkým úspechom bolo oslobodenie Nemecka od cenovej regulácie uvalenej na podvýživou trpiace nemecké hospodárstvo americkými a britskými víťazmi druhej svetovej vojny, ešte i títo urobili obradný úklon na adresu európskeho predsudku v prospech štátu a nazvali svoj nový ekonomický poriadok „sociálne trhové hospodárstvo“. Keď Friedrich von Hayek vytýkal svojmu priateľovi Ludwigovi Ehrhardovi, že každý trh je svojou prirodzenosťou sociálny, a teda názov „sociálne trhový“ je nadbytočný, Ehrhard odpovedal, že to vie. Ale rovnako vedel, že Nemci by neboli otvorení myšlienke samotného „trhu“. Potrebovali byť uistení, že sa ide taktiež o „sociálny“ trh.
Tento predsudok je v Európe všade vo vzduchu – že trh je chladný a neosobný a že sa mu nedá veriť. Z amerického pohľadu miera dôvery medzi jednotlivcom a jednotlivcom, ale aj verejná dôvera je veľmi vysoká. Pamätám sa na môjho talianskeho priateľa, ktorý sa nevedel vynačudovať, keď si chcel kúpiť televízor, a majiteľ obchodu si od neho ani nevypýtal peniaze a televízor mu dopravil domov v dôvere, že to zaplatí neskôr.
Napriek tomu augustinianizmus, ktorý americký protestantizmus odkázal Amerike, vrhá svetlo na ľudské slabosti, ktoré vyplývajú z dedičného hriechu, a toto svetlo my smerujeme priamo na vládu. Žiadna vláda nepozostáva z anjelov. Preto delíme moc na tri časti (zákonodarnú, výkonnú a súdnu) a každú z nich medzi vnútorne súťažiacich konkurentov, takže každá časť stráži tie ostatné. Držíme sa toho, že nie je múdre príliš dôverovať vláde. Ako naše národné motto sme si zvolili „Dúfame v Boha“. V praxi to znamená, že „v nikoho iného“. Všetci ostatní potrebujú systém „kontrol a poistiek“.
Toto nie je vhodné miesto, aby sme rozoberali, ktoré kontroly a poistky sú najpraktickejšie v prípade trhu a ktoré v prípade štátu. Kontroly a poistky sú zjavne potrebné v oboch prípadoch. Tvorivú rovnováhu medzi týmito dvoma nie je ľahké ani nájsť, ani udržať. Ale metódou pokusu a omylu možno dospieť k prijateľnej rovnováhe.
Nový riadiaci systém v ekonomickom poriadku
Väčšina imigrantov do Spojených štátov, od počiatkov krajiny až podnes, prišla chudobná. A napriek tomu zhruba počas jednej generácie sa výrazná väčšina imigrantov vymanila z chudoby. Cestovatelia do Spojených štátov v osemnástom storočí boli preto prekvapení, že nenašli veľa chudobných ľudí. Veľvyslanec USA vo Francúzsku Thomas Jefferson konštatoval, že väčšina otrokov na americkom Juhu žila lepšie než francúzski les miserables. Pred americkou érou učenci predpokladali, že chudobní ľudia budú existovať vždy, pretože chudobní vždy existovali. Citát „Chudobných budete mať vždy medzi sebou“ vyjadroval to, čo videli. Ale keď sa v jednej veľkej krajine značné množstvo pôvodne chudobných ľudí dostalo von z chudoby, bolo treba nájsť nový morálny výpočet. Hannah Arendt v diele O revolúcii napísala, že americký úspech s odstraňovaním chudoby v Európe devätnásteho storočia vyvolal známu „sociálnu otázku“. Amerika ukázala, že chudoba nie je ani niečo všadeprítomné, ani niečo určené hviezdami. Čo teda robila Európa nesprávne?
Až dovtedy, ak bolo v nejakej krajine veľa chudobných ľudí, nevnímalo sa to ako niečo morálne zlé, ale len ako niečo typické a tradičné. Ale po úspechu Ameriky pohľad na zástupy chudobných v Európe vyvolával pocit morálnej viny. Očividná chudoba budila v mnohých pocit novej morálnej povinnosti, povinnosti pomocou revolúcie skoncovať so starým systémom a vybudovať „nový poriadok“. Komunistický manifest sa objavil v roku 1848. Niekoľko verzií „socializmu“ už v tom čase medzi sebou súťažilo a stávali sa stále militantnejšími. Všetky tieto nové ideológie boli postavené na neodskúšaných špekulatívnych myšlienkach, z ktorých sa tvorili ideály, podľa ktorých sa malo organizovať prebudovanie spoločnosti. Takmer všetky vkladali do štátu viac nádeje, než mohol akýkoľvek štát splniť. Tieto „nové poriadky“ boli preto nakoniec odsúdené skončiť v horkom sklamaní. Tri texty z Rerum Novarum z roka 1891 ilustrujú, ako jeden predvídavý mysliteľ videl, čo sa stane v najbližších sto rokoch.
… socialisti… sa domnievajú sa, že… zmenou vlastníctva z osobného na kolektívne a rovnakým rozdeľovaním ziskov a výhod medzi občanov bude radikálne napravené zlo. Avšak tento návrh, okrem toho, že nerieši problém, len poškodzuje samotných robotníkov. Navyše je v mnohom nespravodlivý, keďže porušuje práva zákonitých vlastníkov, vnáša zmätok do kompetencií a úloh štátu a rozvracia celý spoločenský poriadok. [3]
Ďalší bod tiež vyvolal poplach v mysli Leva XIII. Tieto nové ideológie mali sklon pokladať jednotlivcov za rovnaké jednotky. Nerozoznávali nebezpečie v takomto chápaní rovnosti, v aritmetike égal a égalité. Nevideli, že z rúk Božích nevychádzajú ľudia rovnakí v zmysle identickí, ale rodia sa rozliční v zmysle jedineční, s rozdielnymi typmi správania a osobnosti a s rozličnými talentami v rozličných oblastiach. Pápež Lev XIII. varoval, že zaobchádzať s ľuďmi „rovnako“ by znamenalo zaobchádzať s nimi neľudsky.
Nech je teda na prvom mieste stanovený tento princíp, že treba prijať vlastnú ľudskú situáciu; je totiž nemožné odstrániť sociálne nerovnosti zo sveta. Pokúšajú sa o to socialisti, to je pravda, avšak každý pokus, ktorý ide proti prirodzenosti vecí, sa ukáže ako márny. Prejavujú sa totiž u ľudí veľké prirodzené rozmanitosti: nie všetci majú to isté nadanie, tú istú šikovnosť, zdravie a sily v rovnakej miere. A z týchto nevyhnutných rozdielov sa nutne rodí aj rozdielnosť v sociálnom postavení. Toto však je na prospech tak jednotlivcom, ako i občianskemu spoločenstvu, pretože spoločenský život potrebuje rôzne schopnosti a rôzne funkcie. A základným podnetom, ktorý vedie ľudí vykonávať tieto funkcie, je nerovnosť stavu. [14]
Po tretie Lev XIII. predvídal, že socialistický cieľ využívať štát na stieranie prirodzených rozdielov
… a príliš jasne… ukazuje nielen nespravodlivosť, ale aj to, aký zmätok a neporiadok by z toho vzišiel pre všetky vrstvy spoločnosti, aká tvrdá a nenávistná poroba pre občanov. Otvorila by sa cesta závisti, vzájomnému obviňovaniu, nesvornostiam; samotné zdroje bohatstva by vyprahli, keďže um a schopnosti jednotlivcov by boli pozbavené všetkej motivácie. A vysnívaná rovnosť by nebola fakticky ničím iným než všeobecným stavom opovrhnutia a biedy. Všetky tieto dôvody oprávňujú uzavrieť, že socializmom predloženú myšlienku zoskupenia dobier treba celkom odmietnuť, pretože škodí práve tým, ktorým treba priniesť pomoc; protiví sa prirodzeným právam jednotlivcov, rozvracia úlohy štátu a ruší všeobecný pokoj.[12]
Tieto slová sa zdajú v ostrom rozpore s tónom a dôrazom dokumentu Octogesima Adveniens, ktorý bez toho, aby bol socialistický, išiel v smere „socializácie“ a vo veci rovnosti platov tak ďaleko, ako sa len dalo. Riadiaci systém začal v myslení Vatikánu po dňoch Leva XIII. trochu strácať kontúry.
V každom prípade súradnice získané z nových sekulárnych prostriedkov na určovanie polohy navádzajú na štát a majú tendenciu zaobchádzať s nerovnosťou (bez dostatočného rozlišovania) ako s nespravodlivosťou, a nie ako s prirodzeným potenciálom. Je to rozmanitosť talentov a pováh, čo dodáva krásu a ľudskosť ľudskému pokoleniu. Táto rozmanitosť otvára cestu osobitným druhom tvorivosti, rozličným stupňom osobného nasadenia a iniciatívy rôznych skupín jednotlivcov. Spoločenský riadiaci systém sa však zameral na rovnakosť jednotlivcov, a preto došlo k zlému nastaveniu ústrednej zodpovednosti štátu. Takýto riadiaci systém je vhodnejší pre stáda dobytka, úle včiel, kŕdle vtákov než pre nezávislé a vlastným rozumom sa riadiace osoby.
Treba, aby katolícki sociálni myslitelia v budúcnosti znova poriadne premysleli základné reality, ako je človek a spoločenstvo, jednotlivec, samospráva a spoločné dobro, administratívny štát verzus asociatívna spoločnosť, a osobitne rozličné významy „rovnosti“. Oveľa dôkladnejšie treba porozmýšľať o mnohorakých úlohách tvorivého jednotlivca v službe spoločnosti. Človek a spoločnosť sa najlepšie definujú navzájom. Spoločné dobro a osobné naplnenie tak isto. Zdá sa mi, že jeden pól – úloha jednotlivca, osoby – v Európe ešte nebol premyslený s dostatočnou starostlivosťou. Európania sa v posledných dvesto rokoch príliš rýchlo presúvajú k sociálnemu (ako v prípade „sociálneho trhu“) a k štátu. „Rovnosť“ (so všetkými jej nejasnosťami a chladnými aritmetickými súvislosťami) sa namiesto „slobody so spravodlivosťou“ príliš rýchlo stáva hlavnou súradnicou orientácie spoločenského riadiaceho systému.
Európanom by mohlo pomôcť poznanie americkej skúsenosti, ktorá ponúka zopár pomocných orientačných bodov pre nový riadiaci systém. Hlavnou úlohou Ameriky od jej založenia bolo budovanie dedín, mestečiek, miest a nakoniec v roku 1789 Spojených štátov, jednej zjednotenej krajiny. Naše umenie združovania a naša spoločenská zrelosť boli nevyhnutne zocelené v zápase o prežitie a o budovanie nového spoločenstva v takmer prázdnej krajine. Američania zo skúsenosti vedia, koľko každý dostáva od spoločenstva. To je dôvod, prečo spoločenstvá budujeme. Naše spoločenstvá sú si však zároveň dobre vedomé, čo všetko nové jednotlivé osoby tvoria pre spoločenstvo. Celá naša krajina je posiata mestami a dedinami, ktoré by nemohli existovať bez predstavivosti a práce výnimočne talentovaných osôb. Takíto ľudia zas naopak potrebujú starostlivosť od spoločenstiev.
Nechcem tvrdiť, že Amerika by mala byť modelom katolíckej sociálnej náuky v iných častiach sveta. Zdá sa mi však, že americká skúsenosť je takmer nepreskúmaný poklad pre sociálnu analýzu, osobitne pre tých, ktorí hľadajú nové myšlienky a nový riadiaci systém v ich vlastnom prostredí. Ľudia z iných krajín budú nepochybne schopní využiť niektoré materiály z našej minulosti lepšie, než sme to urobili my sami. Príkladom toho je don Luigi Struzo.
Relativizmus a náboženská sloboda
Niekoľko mesiacov predtým, než sa Joseph Ratzinger stal pápežom Benediktom XVI., on a vtedajší predseda talianskeho senátu Marcello Pera si písomne vymieňali myšlienky o novej kríze, ktorú na Európu uvalil morálny relativizmus. V krátkosti: relativizmus predstavuje znehodnotenie intelektu a plné podriadenie sa vôli vládnuť.(3) Predstavuje opustenie myšlienky pravdy a podriadenie sa preferencii vôle. Tento relativizmus je ako neviditeľný plyn, ktorý sa šíri do celého západného sveta. Najprv začal unikať z kanálov Európy a rozožierať európsku dôveru a energiu. Ak odstránime myšlienku pravdy, ktorá je mierou všetkých vecí, všetky hodnoty a cnosti sa zrútia do morálnej rovnosti. Relativizmus znamená rovnosť všetkých morálnych princípov. Bez myšlienky pravdy nič nie je morálne alebo nemorálne. Len moc predstavuje rozdiel. Preto relativizmus vedie priamo k diktatúre – diktatúre bezohľadných a brutálnych.
Prestavte si svet, v ktorom niet pravdy ani lži. Potom si predstavte, že protestujete proti vláde, ktorá s vami zaobchádza nespravodlivo. Násilník, ktorý má moc, odpovie: „No a čo? Nič ako ‚buržoázna spravodlivosť‘ neexistuje, existuje iba vôľa strany,“ prehlási. Nato namietnete: „To nie je pravda!“ Ale násilník odpovie: „To je len tvoj názor. Pravda je to, čo povieme my.“ V takom svete slová „spravodlivosť“ a „pravda“ už nemajú verejný význam. Tí, ktorí majú moc, rozhodujú, čo je pravda, spravodlivosť a dobro.
Ďalej, ak neexistuje pravda, nikto nemôže povedať, že niektoré civilizácie sú morálne vyspelejšie než iné. Nikto nemôže povedať, že slobodné spoločnosti sú lepšie než otrokárske spoločnosti. Toto vyzerá ako pozícia súčasných „multikulturalistov“. Nedokážu povedať, že západná civilizácia dosiahla vyšší morálny stupeň vývoja než iné civilizácie. Na západnej civilizácii vidia málo, čo by bolo hodné obrany. Pravdaže, ich relativizmus nie je ani úplný, ani konzistentný, pretože mnohí z nich tvrdia, že západná civilizácia je horšia od všetkých ostatných. Navyše vidia jej chyby, hriechy, zlé stránky a omyly – a ich „relativizmus“ im nebráni, aby ich rozpoznali. Zdá sa, že v ich relativizme je predsa len jedno absolútno. Z ich pohľadu iba Západ je nemorálny.
Jedným z dôsledkov tohto relativizmu je strata chuti na budúcnosť. Mladé ženy a muži teraz majú príliš málo detí, ktoré by ich nahradili. Každé desaťročie sa počet obyvateľstva znižuje, priemerný vek sa zvyšuje a väčšina detí, ktoré sa narodia, nemajú bratov, sestry, sesternice, bratrancov, ujov a tiet. Siete kedysi veľkých rodín sa rapídne zmenšujú. Čoskoro nebude dostatok nových pracujúcich, aby zarobili na starobný dôchodok pracujúcich predchádzajúcej generácie. Sociálny štát stráca základný predpoklad, na ktorom bol postavený.
Tento relativizmus taktiež eroduje akúkoľvek vôľu na obranu západnej civilizácie či už zvonka, alebo zvnútra. Zoslabla tiež morálna sila Západu trvať na tom, že imigranti musia prijať za svoje osobitné hodnoty Západu a naučiť sa cnostiam nevyhnutným na správne fungovanie jeho inštitúcií. Zmizol pocit, že Západ môže niečo učiť, ponúknuť, povedať iným národom. Tam, kde niekedy bola energia, vitalita a pocit poslania, tam je teraz ľahostajnosť. Kde raz bola odvaha, tam je teraz strach.
Od štátu k občianskej spoločnosti
Alexis de Tocqueville v knihe Democracy in America [Demokracia v Amerike] poznamenal, že pre Európanov je normálne obrátiť sa v núdzi na štát alebo na aristokraciu.(4) Ešte pred pár generáciami sa každý Európan narodil do nejakej konkrétnej triedy. Poddaní neboli rovní šľachte. Ale ani tí, ktorí sa vďaka vlastnej šikovnosti, zručnosti a vynaliezavosti dostali z poddanstva a dosiahli nezávislosť, ale boli vylúčení z privilégií šľachty. Títo obchodníci a predajcovia – remeselníci, umelci a profesionáli vo svojom remesle – neboli ani poddaní, ani šľachta, ale len mestskí obyvatelia, ktorí žili z vlastnej zručnosti a vtipu. V takých spoločnostiach kráľ a aristokracia boli jediní, kto disponoval nadbytočnými prostriedkami na plnenie verejných potrieb: udržiavanie dobrej armády, stavanie krásnych občianskych budov a kostolov, všemožnú starostlivosť o chudobných, organizovanie verejnej zábavy a mestských trhov, podporu lekárskej služby atď.
Tocqueville poznamenal, že na rozdiel od Francúzov, ktorí sa obracali ku kráľovi, a Britov, ktorí sa obracali ku svojej aristokracii, Američania sa vo svojich potrebách obracajú jeden na druhého. Formujú združenia na takmer každý predstaviteľný účel: na predaj pekárenských výrobkov na podporu svojich kostolov, na aukcie darovaných vecí v prospech výstavby miestnej vysokej školy, na vyslanie misionárov k protinožcom, na výstavbu nového futbalového ihriska v obci. Väčšina katolíckych imigrantských farností v Amerike bola postavená z peňazí každotýždennej hry Bingo (čo malo dvojnásobný účinok poskytovaním priestorov na stretávanie starších v sále farskej budovy alebo v suteréne kostola). Väčšina katolíkov v Európe zdedila kostoly možno zo 16. storočia, možno z 12. storočia alebo aj staršie. V Spojených štátoch museli byť skoro všetky kostoly postavené z dobrovoľných príspevkov farníkov.
Na dôvažok tejto tradície prakticky všeobecného dobrovoľného dávania Američania už od počiatkov svojej krajiny zdedili hlboký strach zo samo sa rozširujúcej moci štátu. Našu vlastnú vojnu za nezávislosť (1776 – 1783) sme bojovali proti samo sa rozširujúcej moci parlamentu v Británii. Američania sa rozhodli, že nevybudujú štátnu moc príliš veľkú, aby ju mohli kontrolovať. Pravdaže, jedným z dôsledkov prvej a druhej svetovej vojny, do ktorých sme sa dostali vzhľadom na udalosti v Európe (a taktiež i v Ázii), bol obrovský rast moci amerického štátu. V roku 1917 začal štát prideľovať súkromné fondy na vojenské účely v hodnotách, ktoré boli predtým nepredstaviteľné. Verejnosť bola nútená znášať aj ďaleko väčšie iniciatívy na celoštátnej úrovni (pravdaže, pod záštitou štátu).
Veľa ľudí očakávalo, že po vojne sa slobody vrátia k jednotlivcom a k miestnym komunitám. Ale beda, chuť vlády, ktorú predstavovali ľudia veľkého talentu (niektorí z nich mali obdivuhodné sociálne vízie), bola omamná. Títo talentovaní ľudia videli v budovaní nového dobročinného štátu „morálny ekvivalent vojny“. Niektorí snívali o konaní dobra prostredníctvom zväčšovania štátnej moci. Niektorí považovali budovanie toho, čo sa neskôr začalo nazývať „opatrovateľský štát“, za morálny imperatív a stále častejšie sa na neho odkazovali ako na „sociálnu spravodlivosť“. Je zjavné, že vplyv európskych myšlienok na amerických profesorov, novinárov a umelcov do roka 1945 získal prevahu nad tradičnými americkými ideálmi obmedzenej vlády, miestnej samosprávy a maxima osobnej slobody.
Inými slovami americké elity pozmenili tradičný význam výrazu „liberálny“ tak, aby vyzdvihli Heglovu víziu „dobročinného štátu“ ako nového ľavicového ideálu pre Ameriku. Tí, ktorí namietali, že ide o nepochopenie ideálu a samodeštrukciu, začali byť nazývaní „konzervatívci“. Tí druhí milovali americkú tradíciu slobody pod obmedzenou vládou, ktorá sa riadi zákonom. To, čo po tri storočia robilo Nový svet novým – to znamená odlišným od toho starého –, bol primát, ktorý dával jednotlivej osobe. Nový svet definoval ešte aj spoločné dobro v pojmoch práv a morálneho rozkvetu svojich jednotlivých členov. Tí prví obrátili vznešené slovo „liberálny“ na jeho opak: maximálnu slobodu od štátu zmenili na vzdanie sa slobody v prospech štátu. Namiesto uvažovania o Amerike ako o výnimke z Európy vzali si európsku sociálnu demokraciu za svoj ideál.
Približne od roka 1972 sa významný počet pôvodne ľavicových amerických mysliteľov a aktivistov začal búriť proti politickým inštitúciám, zvykom a uhlom pohľadu ponúkaným Novou ľavicou a podporovateľmi veľkého všežravého štátu. Títo liberáli (sociálni demokrati) boli „pritlačení realitou“. Sociálnodemokratické programy podľa nich nefungovali. Avšak s výnimkou uvedeného poznania títo bývalí socialisti a sociálni demokrati neboli tradicionalistami v žiadnom zmysle. Odkedy začali spoznávať, že socializmus je vo všetkých jeho formách nedostatočný (a sebadeštruktívny), potrebovali nájsť lepší riadiaci systém. Prevzali staršiu americkú tradíciu, ktorá zastáva obmedzenú vládu, osobnú iniciatívu a ekonomickú tvorivosť. Znížením daní i výdavkov chceli podrobiť vládu „diéte“. Želali si zachrániť sociálny štát odstránením jeho nadbytočných funkcií a obnovou zodpovednosti jednotlivcov a rodín. Ich nepriatelia nazvali toto hnutie „neokonzervatívnym“. V skutočnosti bolo neopokrokovým. Toto hnutie si osvojilo značne zanedbávaný riadiaci systém. Dalo prvenstvo iniciatíve, tvorivosti a morálnemu dospievaniu jednotlivých osôb, ako aj aristotelovskej koncepcii cnosti ľudskej osoby. Bez toho, aby si to predstavitelia hnutia uvedomovali, osvojili si tomistickému pohľadu blízke vnímanie človeka ako najšľachetnejšieho a najkrajšieho z Božích stvorení. V ich očiach sa cieľom spoločného dobra stala podpora cnosti a šťastia občanov.
Onedlho po zrodení tohto malého hnutia „neokonzervatívcov“ bola Margaret Thatcherová zvolená za predsedníčku vlády Veľkej Británie a vyslobodila ekonomiku krajiny z dusivého objatia socialistických myšlienok. Spoľahla sa radšej na osobnú iniciatívu jednotlivcov a na tvorivú silu slobodného trhu. O dva roky neskôr bol za prezidenta USA zvolený Ronald Reagan a podobným spôsobom ako Margaret Thatcherová sa postavil proti obéznemu americkému štátu a svoju činnosť zasvätil jeho obmedzeniu. Hlásal, že pre spoločné dobro je lepšie, aby jednotlivci financovali početné potreby americkej spoločnosti zo svojich príspevkov a svojím vlastným spôsobom, než aby v tomto mali dôverovať vláde. Zastával názor, že vláda má prirodzený sklon k rastu čo do veľkosti i do apetítu a zároveň k ľahostajnému postoju k preháňaniu výdavkov, neefektívnosti, neriešeniu ťaživých problémov, vysokej nezamestnanosti a inflácie. Za predchádzajúcej vlády prezidenta Cartera dosiahli úroky dvojcifernú úroveň. Plamene inflácie zachvátili pevné príjmy ľudí na okraji chudoby a uvrhli ich do chudoby. Biznis ochaboval pre nedostatok podnikavosti a vôle riskovať zoči-voči prílišnej regulácii a príliš vysokým daniam. Thatcherová a Reagan kládli takejto vláde otázku, akú motiváciu poskytuje: Ak človek ťažko pracuje a tvorí viac bohatstva, vláda mu viac zoberie.
Reagan nebol proti vláde, ale bol presvedčený, že dobrá vláda musí byť oveľa viac obmedzená než vláda, ktorú zdedil. Podobne aj jej rozpočet. Veril, že najdynamickejším pohonom modernej ekonomiky sú vynálezy a do rizika idúce investície podnikateľov plných predstavivosti, najmä v sektore malého podnikania. Títo investori vynachádzaním nových technológií menia spôsob života spoločnosti každých zhruba tridsať rokov.
Ronald Reagan vedel, že viac než osemdesiat percent nových pracovných príležitostí v Spojených štátoch vytvárajú malé podniky (tie, ktoré zamestnávajú 25 alebo menej ľudí). Pochopil tiež podstatnú vec: rozhodujúcim lákadlom, ktoré motivuje podnikateľov, aby pasívne nevysedávali, ale vrhli sa do tvorivého virvaru, sú hraničné daňové sadzby. Keď sa stal prezidentom, hraničná daňová sadzba malého podniku bola 70 %. Inými slovami, ak ste pracovali dostatočne dlho a ťažko a stali ste sa úspešnými, vláda vám zobrala 70 % vášho zisku. Pri takej politike sa o úspech usilovali len tí najstatočnejší a najodhodlanejší medzi podnikateľmi. Znížením daňových sadzieb na 30 % ponúkol Reagan dynamickým podnikateľom návnadu, ktorej nemohli odolať.
Predvídal, že budú riskovať svoj kapitál, pracovať tak ťažko a tak tvorivo, ako to len dokážu, že budú zamestnávať nových ľudí, aby si mohli ponechať 70 % svojho kapitálového zisku. Výsledok bol, ako predvídal: zrodilo sa množstvo úplne nových odvetví priemyslu, vrátane výpočtovej techniky, mobilných telefónov, optických káblov, genetickej medicíny, liekov, elektronických súčiastok ako náhrady za mechanické časti v automobiloch a iných strojoch, miniaturizácie počítačov a množstva úplne nových možností vďaka prelomu za prelomom v počítačovej technológii a novým kreatívnym formám ich programov. Väčšina týchto vynálezov vychádzala z nových technológií vynájdených vďaka investovaniu kapitálu s vysokým rizikom, ale aj s vysokým potenciálnym ziskom. Počas Reaganovej vlády svet zažil prerod do úplne novej doby techniky: od doby strojov do doby elektroniky.
Na dôvažok za Reaganovej vlády vznikalo každoročne viac než pol milióna nových malých podnikov. Toto znamená, že každý týždeň bolo založených takmer 12-tisíc nových malých podnikov, z ktorých každý zamestnával aspoň zopár zamestnancov. Nečudo, že za Reaganovej osemročnej vlády vzniklo okolo 20 miliónov nových pracovných príležitostí – viac než celkový počet pracovných miest vo väčšine krajín. Za osem rokov tento nový impulz tvorivej výroby zvýšil HDP amerického hospodárstva takmer o tretinu v porovnaní so stavom, keď Reagan nastúpil do úradu. Bolo to ako keby k hospodárstvu USA 70-ych rokov pribudlo celé hospodárstvo Nemecka.
Reagan taktiež otvoril dvere novým metódam na zlepšenie majetkových pomerov a sociálnej pomoci chudobným a zraniteľným. Nie celá vízia programu pre chudobných sa uskutočnila za jeho vlády. Dôležitú časť z neho – výzvu miliónom Američanov, aby dobrovoľne pracovali na pomoc chudobným – presadil jeho nástupca, prvý prezident Bush (1988 – 1992). Ďalšiu veľkú časť – reformu sociálnej podpory – váhavo odsúhlasil prezident Clinton v roku 1996. A ďalšie časti presadil druhý prezident Bush (napr. veľmi štedrú pomoc pre Afriku). Niektoré časti reaganovsko-thatcherovskej vízie boli lepšie realizované v bývalých komunistických krajinách východnej a strednej Európy než kdekoľvek inde (rovná daň, osobné zdravotné účty, penzijné sporenie a pod.).
Nový spôsob nazerania na sociálnu pomoc, ktorú presadzovali Thatcherová a Reagan, sa dá najlepšie pochopiť predstavou o zmene celoštátneho riadiaceho systému: Cieľom už nebol veľký štát, ale obmedzený štát. Oveľa viac priestoru prenechali dynamizmu celej občianskej spoločnosti: podnikavým jednotlivcom, dobrovoľným združeniam, životaschopným občianskym korporáciám a ďalším inštitúciám, ako sú cirkvi, ktoré rozvíjajú sociálne programy v prospech chudobných, chorých a ľudí s menším šťastím. Toto zahŕňa aj nešťastných mužov a ženy trpiacich za svoje pochybenia vo väzení, ktorí potrebujú veľa pomoci v duchovnej, morálnej a vzdelávacej oblasti. Ešte aj organizovanie a financovanie celosvetových olympijských hier v Los Angeles a v Salt Lake City prenechala vláda súkromnej sfére, čím významne prispela do peňaženiek obyvateľov.
Dávajúca spoločnosť
Treba spomenúť ešte posledný bod vízie. Každá spoločnosť, ktorá si praje ubrať moc administratívnemu štátu a vrátiť ju oprávneným vlastníkom, občanom republiky, potrebuje povzbudiť, posilniť a podporiť kultúru darovania v spoločnosti. Žiadna spoločnosť v doterajšej histórii nezávisela v takej miere na osobných daroch, a to aj v prípade veľkých inštitucionálnych potrieb, ako Spojené štáty. Pápež Benedikt XVI. upozornil na tento ideál a povzbudil ostatné národy, aby ho študovali. Ako napísal profesor Arthur C. Brooks zo Syracuse University a z American Enterprise Institute:
Žiadna vyspelá krajina sa v dávaní nemôže porovnávať s USA. Napríklad v roku 1995 (posledný rok, pre ktorý sú k dispozícii údaje) Američania darovali na rozličné účely a na charitu v prepočte na obyvateľa tri a pol krát viac než Francúzi, sedemkrát toľko ako Nemci a 14-krát toľko ako Taliani. Podobne v roku 1998 Američania dobrovoľne odpracovali o 15 % viac času než Holanďania, o 21 % viac než Švajčiari a o 32 % viac než Nemci. Tieto rozdiely nemožno pripísať demografickým charakteristikám, ako sú vzdelanie, príjem, vek, pohlavie alebo rodinný stav. Ak si zoberieme dvoch ľudí, ktorých demografické parametre sú identické, ale jeden je Európan a druhý Američan, u Európana bude ďaleko nižšia pravdepodobnosť, že bude dobrovoľníkom, ako to je u Američana.(5)
Profesor Brooks zverejnil ďalšie fascinujúce údaje. Američania, ktorí v roku 2000 navštevovali bohoslužby aspoň raz za týždeň, s pravdepodobnosťou o 25 % vyššou prispievali na charitu viac než tí, ktorí ich navštevovali len párkrát do roka alebo ktorí ich nenavštevovali vôbec. Veriaci darovali skoro štyrikrát viac dolárov za rok než sekulárne založení ľudia. Nábožensky založení ľudia tiež venujú svoj čas na dobrovoľnú prácu s pravdepodobnosťou o 23 % vyššou.
Ďalej, domácnosti konzervatívcov darovali v roku 2000 o 30 % dolárov na charitu viac než domácnosti liberálov (v európskej terminológii „ľavičiarov“), hoci liberálne domácnosti majú zvyčajne vyšší príjem. Oba tieto fakty – vyšší príjem ľavičiarov a väčšie rozdávanie konzervatívcami – sú v protiklade s ľavicovou mytológiou.
Princíp filantropie je nevyhnutným princípom demokracie. Človek, ktorý nechce byť závislý od štátu vo svojich potrebách a želaniach, musí si hľadať iné zdroje. Najlepším a najspoľahlivejším zdrojom je tradícia premysleného dávania. Slobodní ľudia musia byť schopní zorganizovať sa, aby boli schopní financovať svoje aktivity, ktoré sú nezávislé od štátu. Múdry štát podporuje túto tendenciu tým, že dovoľuje donorom odpočítať si svoje dary z príjmu a tak si znížiť daň o príslušnú sumu.
Nato, aby bolo možné ustanoviť tieto súkromné inštitúcie sociálnej aktivity, treba, aby jednotlivci mali návyk združovať sa. Vedia, že ovocím závislosti na štáte je duch závislosti. Oni sa, naopak, snažia byť nezávislí a slobodní. Musia si teda nájsť spôsob, ako zozbierať peniaze, ktorých sa nechcú dožadovať od štátu. Robia to tým, že oboznamujú všetkých tých, ktorí dosiahli finančný úspech, akokoľvek mierny, aby prispievali k verejnému dobru pravidelným dávaním na dobré a hodné účely, ktoré si stanovili slobodní občania nezávisle od štátu. Väčšina Američanov má vštepený silný pocit povinnosti horlivo prispievať k spoločnému dobru. Je to ich spôsob „splácania“ vďačnosti za požehnania slobody. Je to ich spôsob investovania, aby sa týchto požehnaní dostávalo naďalej aj ich deťom v budúcnosti.
Občania USA každoročne dávajú stovky miliárd dolárov ich vlastných peňazí univerzitám, výskumným inštitúciám, klinikám, súkromným školám, cirkvám a tisícom súkromných charít (doma i v zahraničí). V roku 2006 Američania darovali viac než 295 miliárd dolárov na charitu: 223 miliárd sa vyzbieralo z individuálnych darov priamo, okolo 36 miliárd cez dobročinné nadácie, okolo 22 miliárd bolo odkázaných prostredníctvom závete zomrelých a okolo 13 miliárd od podnikateľských združení. Keďže dospelých Američanov je približne 226 miliónov, tieto súkromné príspevky činia okolo 1 300 dolárov na osobu za rok.
Na vybudovanie tohto zmyslu pre zodpovednosť všetkých občanov kladú dôraz cirkvi, školy, médiá a časopisy špecializované na dobročinnosť. Potrebné sú i zákony a iné aktivity zo strany vlády, ako je univerzálna motivácia prostredníctvom odpočítavania z daní – doláre darované uznaným dobročinným organizáciám nie sú zdanené. Korene tejto povinnosti siahajú k biblickým predpisom platenia desiatkov – každý žid a kresťan mal dať na charitu desať až pätnásť percent zo zárobku (v ideálnom prípade) alebo akýkoľvek diel, ktorý bol, podľa ich úvahy, v danej situácii milý Bohu. Občianski vodcovia zdôrazňujú ten istý zvyk osobného dávania na zdokonaľovanie občianskej spoločnosti a ako nevyhnutnú podmienku pre spoločné dobro.
Na dôvažok môžeme poznamenať, že v Amerike máme tri definície slova „liberálny“. V dnešnej politike sa „liberálmi“ nazývajú skupiny presadzujúce sociálnu podporu alebo so sociálnodemokratickými tendenciami, čiže ľavé krídlo Demokratickej strany. Iní sami seba nazývajú „liberálmi“ z opačného dôvodu: chcú sa oslobodiť od vlády. Sú presvedčení, že zásahy vlády často situáciu nezlepšujú, ale robia veci horšími, kým v spoločnosti s dobre usporiadanými motívmi a zvyklosťami dochádza k samonáprave sociálneho zneužívania, len čo sa toto objaví. Tretia skupina pod „liberálnym“ rozumie protináboženský, voľnomyšlienkársky, racionálny egoizmus: každý jednotlivec si racionálne vyberá spôsob svojho správania a učí sa z chýb, aj keď v istej izolácii.
Tí liberáli, ktorí sa snažia maximalizovať skutočnú slobodu v politickej, ekonomickej a kultúrnej sfére – vo všetkých troch –, zahŕňajú veľmi veľa židov a kresťanov. Títo ľudia čerpajú veľa inšpirácie pre svoje úsilie z početných biblických textov na tému pravdy a slobody. Sú presvedčení, že ľudská sloboda musí byť iná než sloboda zvierat. Zvieratá konajú podľa svojich inštinktov, bez rozmýšľania či sebakritiky, podľa toho, ako si to ony želajú robiť. Ľudská sloboda spočíva vo voľnosti robiť to, čo by človek mal robiť, čiže byť zodpovedný za následky svojich činov. V tomto zmysle – v súlade s testom, ktorý kedysi navrhol Augusto Del Noce – veľa liberálov môže samých seba považovať za kresťanov alebo židov a veľa kresťanov a židov samých seba považuje za liberálov. Tak je to aspoň v americkej tradícii.
Zhrnutie
Ak to zhrnieme, pokúsil som sa predstaviť riadiaci systém, ktorý určoval smer väčšiny talianskeho katolíckeho sociálneho myslenia. Pokúsil som sa predložiť vám, ako by vyzeral riadiaci systém menej centralizovanej vlády. Je iróniou, že Amerika sa naučila láske k princípu združovania (prvý zákon demokracie) od stredovekého Talianska, v ktorom pred érou národného štátu početné združenia vykonávali väčšinu sociálnych funkcií. Tento nový riadiaci systém je prostredníctvom princípu dobrovoľného združovania skôr zameraný na rast občianskej spoločnosti než neustále rastúci administratívny štát. Pokúsil som sa stručne opísať implikácie tejto zmeny na morálny život jednotlivca a na verejnú morálku, na systém kontrol a poistiek v politike, na tvorivú ekonomiku a na návrat určitých sociálnych funkcií od štátu k zodpovedným jednotlivcom.
Tento nový riadiaci systém si vyžaduje dávajúcu spoločnosť, spoločnosť, v ktorej jednotlivci i rodiny preberajú stále viac zodpovednosti za seba, a spoločnosť, ktorá si hlboko váži tvorivú prosperitu ako nevyhnutný kľúč k spravovaniu si vlastných vecí.
Stopy všetkých týchto poučení možno nájsť v histórii Florencie a množstva jej sesterských miest v Taliansku. Éra socializmu a komunizmu v európskom sociálnom myslení bola chybnou odbočkou.
Ak sme poučení z tejto chyby mnohými bolestnými skúsenosťami, bolo by oslobodzujúce znovunastaviť riadiaci systém talianskeho sociálneho myslenia smerom od administratívneho štátu ku spoločnosti, ktorá dáva úlohy – spoločnosti postavenej na osobnej zodpovednosti a kapitále rodiny, ktorá spája generácie detí, rodičov a starých rodičov odvekými väzbami.
Ako raz poukázal Giorgio La Pira, každý politický čin prezrádza politický impulz, z ktorého vychádza. Každý politický impulz vychádza z princípu, ktorý môže byť zo začiatku nevyslovený, ale pre ktorý je dobré, ak sa artikuluje do slov, takže môže byť kriticky preskúmaný. Za každou formou politiky je politický princíp. Za každým politickým princípom je weltanschauung, historická situácia, v ktorej si človek predstavuje, že koná. Našimi činmi rozprávame príbehy o sebe, ktoré niekedy lepšie rozpoznávajú iní než my sami.
Podobne za každou spoločenskou krízou je skrytá kríza ľudského vnímania sveta. Preto sa v každej kríze skrýva veľká príležitosť. Tvrdé skúsenosti by nás mali naučiť zmeniť náš prístup, zmýšľať o živote inak a hľadať novými smermi. Múdri ľudia, ktorí chcú plniť Božiu vôľu v dejinách plných utrpenia, sa to snažia robiť. Nádej, že sa vždy môžeme zmeniť, aspoň po troške, patrí k najcennejším požehnaniam, ktoré nám judaizmus a kresťanstvo priniesli.
Autor je americký filozof, laureát Templetonovej ceny v roku 1994.
Prednáška odznela 23. mája 2008 v talianskej Florencii.
Preložila Mária Kohutiarová.
(1) BALDWIN, Robert W.: Renaissance Architecture and Roman Classicism. Republican City-States and Princely Empires. In: http://oak.conncoll.edu/rwbal/textbook4sale/architectureearlyrenaissance.doc, 28 marca 2008.
(2) DE TOCQUEVILLE, Alexis – REEVE, Henry, ed.: Democracy in America. New York : D. Appleton Publication, 1901, s. 598.
(3) RATZINGER, Joseph [now Pope Benedict XVI] – PERA, Marcello: Without Roots: Europe, Relativism, Christianity, Islam. New York : Basic Books, 2006.
(4) „Wherever, at the head of some new undertaking, you see the Government in France, or a man of rank in England, in the Unites States you will be sure to find an association.“ (Porov. DE TOCQUEVILLE, Alexis – REEVE, Henry, ed.: Democracy in America. New York : D. Appleton Publication, 1901, s. 594.
(5) BROOKS, Arthur C.: A Nation of Givers. In: The American, marec – apríl 2008; http://american.com/archive/2008/march-april-magazine-contents/a-nation-of-givers. Porov. tiež: BROOKS, Arthur C.: Who Really Cares. The Surprising Truth About Compassionate Conservatism. New York : Basic Books, 2006.