Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Balvan na hrdle západných ekonomík

Číslo 3/2008 · Juraj Karpiš · Čítanosť článku: 2283
 

Štátny sociálny systém prešiel od svojho vzniku významnými zmenami. Ešte prekvapivejší než jeho dramatický rast je posun dôrazu v úlohách, ktoré v modernej spoločnosti plní. Zo záchrannej siete pre tých nešťastnejších z nás sa stal silný redistribučný nástroj, v rukách politikov často zneužívaný na nakupovanie hlasov u vybraných skupín obyvateľstva. Výrazné zmeny v demografickom vývoji západnej spoločnosti však vysielajú pomerne jasný signál. Priebežné nastavenie majúce svoj pôvod a opodstatnenie v 19. storočí vytvorilo slučku na krku ekonomiky, ktorá sa postupným starnutím obyvateľstva a vymýšľaním nových a vyšších dávok čoraz viac sťahuje.

V slovenskom sociálnom systéme dochádza k miešaniu troch základných koncepcií sociálnych systémov (anglo-americkej, nemeckej a škandinávskej). Chýba mu jednotná koncepcia, ktorá by jasne definovala priority a ciele, na základe ktorých by mohla byť vyhodnocovaná efektivita jeho fungovania. Namiesto pomoci ľuďom v hmotnej núdzi sa systém stal komplexným prerozdeľovacím nástrojom (na Slovensku máme viac než 70 rôznych druhov sociálnych platieb(1)). Nejde však o slovenské špecifikum, ale skôr o vývoj charakteristický pre väčšinu západných demokracií. Absencia konkrétnych cieľov a jednoduchá možnosť zneužitia prerozdeľovania na zvýhodňovanie niektorých skupín obyvateľstva vedie k neustávajúcej expanzii sociálnych systémov (v roku 1905 predstavovali náklady sociálneho systému v Nemecku iba 1,4 % hrubého domáceho produktu(2), v roku 1950 dosiahli 17 % a v roku 1996 už 28 %(3)). Štátny sociálny systém, ktorý sa snaží riešiť stále nové úlohy a problémy, znižuje množstvo peňažných prostriedkov v privátnej sfére a bráni tak plnému hospodárskemu rastu.

Expanzia štátneho sociálneho systému má okrem záťaže pre ekonomiku aj negatívny vplyv na prirodzené mechanizmy, ktorými sa odnepamäti spoločnosť vyrovnávala s problémami chudoby a nedostatku niektorých jej členov.(4) Štátna pomoc je v prevažnej miere finančná a neosobná. Zároveň v nej absentujú kontrolné mechanizmy, ktoré by vyhodnocovali efektivitu jednotlivých opatrení. Odlišné nastavenie motivácií vedie k tomu, že systém často ani nie je schopný identifikovať osoby, u ktorých je potreba cudzej pomoci najintenzívnejšia. Ak zoberieme do úvahy záujmy osôb, ktoré sú zodpovedné za nastavenie systému, potom neprekvapuje, že v prevažnej miere nejde o skutočnú solidaritu, ale skôr o vyvolanie zdania solidarity bez bližšieho skúmania reálnych dopadov. Málokto vie, že len približne 5 % zdrojov v slovenskom sociálnom systéme ide na pomoc občanom v hmotnej núdzi. Zvyšok sú transfery, ktoré nemajú so solidaritou príliš veľa spoločného a sú skôr nútenou a zároveň nákladnou redistribúciou bohatstva než pomocou blížnemu v núdzi. Ďalším problémom štátneho systému, ktorý vedie k jeho predražovaniu, je jeho masívne zneužívanie.

Prirodzené sociálne siete – teda najmä rodina a komunita (v minulosti to boli aj bratstvá, cechy, odbory) – vďaka podrobným lokálnym informáciám o stave, skutočných potrebách (na ceste z biedy nie sú peniaze často to najdôležitejšie) a motiváciách majú všetky predpoklady nato, aby boli v pomoci výrazne efektívnejšie. Štátne systémy však svojou expanziou tieto prirodzené mechanizmy postupne vytláčajú (resp. už vytlačili). Nejde však výlučne o problém ukrajovania čoraz väčšieho objemu súkromných zdrojov, ktoré následne chýbajú rodine a komunite na ich vlastné charitatívne činnosti. Problematické je aj narušenie prirodzených vzťahov a motivácií v spoločnosti. Osoby, ktoré potrebujú pomoc, sa tak prestávajú obracať na svojich najbližších a na komunitu, v ktorej žijú, a svoje požiadavky smerujú na štát. Na druhej strane ľudia žobráka na ich ulici už nevnímajú ako svoj problém, ale ako problém imaginárneho štátu, ktorý im práve za účelom riešenia takýchto záležitostí berie každý mesiac z výplaty peniaze. Napriek tomu, že obe strany žijú v tesnej blízkosti, namiesto spolupráce otáčajú v očakávaní svoje hlavy smerom ku štátu. Rozsiahly štátny sociálny systém preto v konečnom dôsledku vedie k pretŕhaniu a zníženiu intenzity prirodzených medziľudských vzťahov. Sociálne platby vytvárajú z občana atomizovaného jednotlivca, ktorý opúšťa tradičné väzby. Tzv. crowding out efekt (vytláčanie súkromných aktivít expandujúcim štátom) vidno aj z objemu súkromných príspevkov na charitu. Kým v roku 2000 v Spojených štátoch amerických s výrazne menším štátnym sociálnym systémom, než je ten náš, to bolo 691 amerických dolárov na osobu za rok, v bismarckovskej Európe iba 57 dolárov.(5)

Pre ilustráciu fungovania moderného sociálneho štátu nemusíme chodiť ďaleko. Na Slovensko čoskoro zavíta nová mena euro. Áno, euro pravdepodobne prinesie rýchlejšiu infláciu. Súčasná vláda rovnako ako tá predchádzajúca však tento problém ignorovala, a teraz sa ho chystá hasiť zvyšovaním dávok. Až konkrétna predstava nespokojných infláciou utrápených voličov vo volebnom roku 2010 vyburcovala v politikoch odhodlanie k akcii. Preskočme otázku, prečo sociálnodemokratická vláda vehementne podporuje euro, ktoré zrýchlenou infláciou postihne najmä dôchodcov, nezamestnaných a nízkopríjmové skupiny obyvateľstva, a pozrime sa bližšie na navrhnuté riešenia.

Premiér má nachystanú celú paletu „opatrení“. Zvýšenie príspevku na prvé dieťa, zvýšenie vianočného príspevku pre dôchodcov, trinásty dôchodok. Okrem toho, že plošné zvyšovanie dávok inflačné tlaky iba zvýši, navrhnuté opatrenia si ani nezaslúžia názov sociálne. Úplne všetky sú totiž plošné, čiže nezohľadňujú príjem alebo majetok príjemcu. Skutočne „sociálnemu“ opatreniu by však mala predchádzať snaha o identifikáciu osôb, ktoré budú eurom trpieť najviac a situáciu nie sú schopné riešiť z vlastných zdrojov. Ak majú dávky reálne riešiť nejaký konkrétny sociálny problém, musia byť adresné. Trinásty dôchodok však adresný nie je. Dostanú ho úplne všetci dôchodcovia. Teda nielen tí, ktorí ozaj trú biedu a zvyšovanie cien ich reálne ohrozí, ale aj takmer 20-tisíc dôchodcov s mesačným dôchodkom vyšším než 15 000 Sk (ekvivalent hrubej mzdy takmer 20 000 Sk). Čo je sociálneho na vyplatení 13. dôchodku piatim dôchodcom, ktorí poberajú mesačný dôchodok vyšší než 50 000 korún(6)?

Zo strany politikov preto len ťažko možno hovoriť o starostlivosti o sociálne slabšie skupiny obyvateľstva. Ide skôr o pomerne drahý nákup voličských hlasov. Navrhované zvýšenie dôchodku o 1 000 korún totiž dnes stojí priemerného pracujúceho mesačne približne 500 korún na odvodoch. Situácia sa však pomerne rýchlo zhoršuje. Podľa poslednej správy o sociálnej situácii Slovenska z dielne Ministerstva práce sociálnych vecí a rodiny SR(7) je starnutie obyvateľstva „najzávažnejším dôsledkom súčasného demografického vývoja“. Podľa odhadov sa priemerný vek do roka 2025 zvýši o 4,6 roka. Kým dnes pripadá na 100 detí vo veku 0 až 14 rokov 73 obyvateľov vo veku 65 a viac rokov, približne od roka 2018 budú na Slovensku prevažovať seniori nad deťmi. Takýto vývoj, samozrejme, negatívne ovplyvní počet pracujúcich. Znamená to, že ešte nákladnejší sociálny systém, ako je dnes (bude viac starobných dôchodcov), bude musieť financovať klesajúci počet pracujúcich. Odvodové a daňové zaťaženie pracujúcich preto v prípade, že radikálnym spôsobom neznížime sľuby sociálneho systému, výrazne narastie, čo negatívne ovplyvní produktivitu celej ekonomiky.

Práve problém starnutia sa snažila riešiť reforma dôchodkového systému zavedením druhého kapitalizačného piliera. Ten umožnil presunúť časť dôchodcov mimo priebežný pilier, čím síce zvýšil momentálne náklady systému, no z dlhodobého hľadiska predchádza kolapsu v hospodárení Sociálnej poisťovne. Táto reforma sa však u súčasnej vlády stretla s nepochopením. Vládna koalícia stráca čas žabomyšími vojnami okolo nastavenia druhého piliera nechápajúc, že pes je stále zakopaný v príliš štedro nastavenom prvom priebežnom pilieri.

Rozsah demografických zmien a závažnosť ich dopadov ilustruje nasledujúca tabuľka. Výpočty sú jednoduchým stacionárnym modelom postaveným na aktuálnych demografických prognózach. Model predpokladá zachovanie súčasného nastavenia výplat (priemerného dôchodku na dôchodcu) a stabilnú mieru zamestnanosti. Z tabuľky vyplýva, že keby sme mali dnes demografiu ako v roku 2050 a rovnaké nastavenie dôchodkov ako dnes, každý pracujúci by musel zaplatiť na výplatu dôchodkov o 54 % viac ako dnes. K tomu, samozrejme, treba prirátať ešte individuálny príspevok na dôchodkové sporenie v druhom pilieri. Bez druhého piliera by sa náklady na jedného pracujúceho zvýšili až o 157 %.

iba prvý pilier s druhým pilierom iba prvý pilier s druhým pilierom
2007 2025 2050
výdavky na starobné dôchodky v mld. Sk 97,8 133,6 126,9 176,7 106,0
počet ľudí nad 62 rokov 790 176 1 253 183 1 657 171
počet aktívnych osôb (20 – 61 rokov) 3 367 650 3 151 163 2 366 634
počet obyvateľov 5 399 847 5 521 745 4 880 189
počet pracujúcich 2 357 300 2 205 814 1 656 664
počet pracujúcich na jedného človeka nad 62 rokov 2,98 1,76 1,00
ročné náklady na jedného pracujúceho občana v Sk 41 473 60 574 57 552 106 654 63 992
ročné náklady na jedného pracujúceho občana – rozdiel oproti dnešku 46 % 39 % 157 % 54 %

Výpočty INESS z nasledujúcich zdrojov: Sociálna poisťovňa, Prognóza demografického vývoja do roka 2025 (ŠÚ SR), Prognóza demografického vývoja do roka 2005 (Vaňo, Jurčová, Meszároš; 2002)

Na základe súčasnej vekovej štruktúry sporiteľov predpokladáme, že v roku 2025 bude dôchodok z druhého piliera poberať 288-tisíc sporiteľov. Zároveň predpokladáme, že v roku 2050 20 % dôchodcov bude poberať dôchodok len z prvého piliera, ostatní budú aj z druhého piliera.

Priebežný systém prvého piliera má na rozdiel od väčšiny sociálnych dávok jednu špecifickú nevýhodu. Vytvára dlhodobý záväzok, ktorého splatnosť presahuje 50 rokov. Akosi sa zabúda na to, že ak dnes prisľúbime súčasným dôchodcom zvýšenie dôchodkov na 50 % priemernej mzdy, sľúbime to zároveň aj tým, ktorí si dnes platia odvody a prvý dôchodok dostanú až o 40 rokov. Súčasní pracujúci, ktorí sú schopní pochopiť význam demografických zmien, by mali plošné zvyšovanie dôchodkov zamietnuť nielen kvôli okamžitému zníženiu čistej mzdy (hoci vo verejných financiách existujú miliardové rezervy), ale kvôli tomu, že na tak vysoké dôchodky im o 40 rokov nebude mať kto pracovať.

Tvrdá realita demografických zmien nám pripomína, že ak nedôjde k výrazným zmenám v nastaveniach hlavne dôchodkových systémov, bude sa západným ekonomikám s týmto balvanom len ťažko držať na hladine. Výnimkou, samozrejme, nie je ani Slovensko. No aj tu dávajú politici prednosť ilúziám pred tvrdou realitou. Namiesto postupného obmedzovania (vzhľadom na demografické trendy nerealizovateľných sľubov) a zreálňovania výšky sľubovaných platieb dochádza k presnému opaku. Nepríjemné prognózy jednoducho ignorujú a štedré príjmy z rýchlo rastúcej ekonomiky nešetria na horšie časy, ale bezhlavo ich rozdávajú.

Autor je analytikom www.INESS.sk.


(1) KARPIŠ, Juraj – ĎURANA, Radovan – ĎURANA, Richard – JELENČIAK, Martin: Analýza sociálneho systému SR. Bratislava : INESS, 2006.

(2) ALBER, Jens: Is there a crisis of the welfare state? Cross-national evidence from Europe, North America, and Japan. European Sociological Review, Vol. 4, December 1988, s. 181 – 203.

(3) LAMPERT, Heinz: Lehrbuch der Sozialpolitik, 5. Aufl. Heidelberg : Springer, 1998, s. 444.

(4) Porov. napr. JANOTA, Stanislav – DANIŠKA, Jaroslav: Sociálny štát proti rodine. In: Impulz, č. 4/2006, s. 48 – 67; http://www.impulzrevue.sk/article.php?157.

(5) ALESINA, Alberto: The welfare state in the US and Europe: why so different? Druhá z cyklu prednášok „Rodolfo Debenedetti Lecture“, Miláno, 20. november 2002.

(6) Údaje za rok 2007, zdroj Sociálna poisťovňa.

(7) Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny: Správa o sociálnej situácii obyvateľstva Slovenskej republiky za rok 2007. http://www.rokovania.sk/appl/rhsp.nsf/0/8CFB857A1C66946FC1257472002E8803?OpenDocument, 30. jún 2008.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.