Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Sme všetci migranti?

Číslo 3/2008 · Peter Šoltés · Čítanosť článku: 2536
 

Slovensko prechádza za posledné roky veľkými zmenami. Bohatne, modernizuje sa a stáva sa štandardnou krajinou Európskej únie, so všetkými výhodami a i sprievodnými javmi, ktoré z toho vyplývajú. Radikálne sa mení, aj keď nie vo všetkých regiónoch rovnako, i situácia na trhu práce. Nezamestnanosť a nízke mzdy zo Slovenska dlhodobo robili krajinu pracovných migrantov. Berieme ako samozrejmosť, že takmer každý z nás má príbuzných a známych „vonku“. V septembri 2008 dočasne či dlhodobo pracovalo v zahraničí vyše 270-tisíc občanov Slovenska, čo je takmer 9 % všetkých práceschopných ľudí. Príliv investícií a vytvorenie nových pracovných miest viedli k tomu, že nezamestnanosť klesla z takmer 20 % na 7,3 %. Mnohé podniky, najmä v automobilovej, stavebnej a strojárskej výrobe už dávnejšie pociťujú nedostatok ľudí. Kto by pred desiatimi rokmi povedal, že sa v Bratislave raz bude konať medzinárodná konferencia s názvom Od nedostatku pracovných príležitostí k nedostatku kvalifikovanej pracovnej sily. V septembri ju organizovalo Ministerstvo práce sociálnych vecí a rodiny SR.

Jednou z „daní“ za prosperitu a nárast životnej úrovne, s ktorou treba v budúcnosti počítať, bude nárast záujmu imigrantov o našu krajinu. Aký postoj k otázke imigrácie naša spoločnosť zaujme, bude závisieť nielen od demografického vývoja a stavu na trhu práce, ale do veľkej miery i od spoločnej imigračnej politiky EÚ. Diskurz, ktorý na pôde jej inštitúcií, ale i v jednotlivých členských krajinách v ostatných mesiacoch prebieha, nie je vôbec nezaujímavý. Opäť v ňom raz dôležitú úlohu zohráva odlišná historická skúsenosť starých a nových členských krajín.

V júli tohto roka sa ministri vnútra krajín Európskej únie na spoločnom stretnutí dohodli na podobe prísnejších smerníc európskej prisťahovaleckej politiky. Tie okrem iného umožňujú urýchliť proces odsunu imigrantov do materskej krajiny. Hlavným iniciátorom bolo Francúzsko, ktoré zjednotenie imigračnej politiky vníma ako jeden z hlavných cieľov svojho prebiehajúceho polročného predsedníctva EÚ. Plnú podporu mu vyjadrilo i Nemecko, a tak na svojom ťažení proti ilegálnemu prisťahovalectvu sa stretlo s vážnejším odporom len jedinej krajiny – Španielska. Parížu sa ho podarilo zlomiť až po vyškrtnutí výslovného zákazu hromadného udeľovania občianstva. V jednotlivých prípadoch ostáva na rozhodnutí vlád, či ľuďom z humanitárnych alebo ekonomických dôvodov umožnia ostať v krajine. Práve Španielsko v uplynulých rokoch legalizovalo pobyt státisícom prisťahovalcov z Afriky. Ak sa nič vážneho nestane, v októbri na vrcholnom stretnutí šéfov vlád EÚ by mal byť schválený Európsky pakt o prisťahovalectve a azyle.

Čo viedlo politické elity EÚ k rozhodnutiu sprísnenia ich postoja voči imigrantom? Oficiálne zdôvodnenie pripravovaného dokumentu hovorí, že „Európska únia nemá dostatok prostriedkov, aby mohla dôstojne prijať všetkých migrantov, ktorí dúfajú v lepší život“. Politicky korektný jazyk tohto dokumentu odráža skúsenosť Európy (teda najmä tej západnej) posledných dvoch desaťročí s nezvládnutou integráciou prisťahovalcov. Tí dnes predstavujú nielen sociálne, ale i bezpečnostné riziko pre mnohé krajiny, ktoré ich prijali.

Mnohé krajiny EÚ však dlhodobo trpia nedostatkom pracovníkov v kvalifikovaných profesiách, ako sú lekári, informatici, ale i rôzne druhy remeselníkov, strojárov, zdravotných sestier a pod. Návrh paktu preto dodáva, že „legálne prisťahovalectvo, predovšetkým kvalifikovanej pracovnej sily, je potrebné podporovať“.

V prebiehajúcej diskusii sa viackrát postaral o rozruch svojimi vyjadreniami na tému riešenia nepriaznivého demografického vývoja EÚ český eurokomisár pre zamestnanosť, sociálne záležitosti a rovnosť príležitostí Vladimír Špidla. Od začiatku svojho pôsobenia na komisárskej stoličke patrí medzi najhlasnejších obhajcov prílivu imigrantov na starý kontinent. Pôvodným povolaním historik ho vníma ako prirodzený proces, keďže väčšina súčasných európskych národov v minulosti vytlačila iné starobylé kmene a národy: „Celá Európa je založená na imigrácii – my všetci sme migranti.“ Podľa „triezvych“ odhadov bude Únia potrebovať v najbližších dvadsiatich rokoch nahradiť asi 50 miliónov pracovných síl, ktoré odídu do dôchodku. Bývalý český premiér preto spoločne s niekdajším komisárom pre spravodlivosť, slobodu a bezpečnosť Francom Fratinim (2004 – 2008, dnes ministrom zahraničných vecí Talianska) a jeho nástupcom Jacquom Barrotom prišli s návrhom modrých kariet pre prisťahovalcov z tretích krajín. Tí by mohli v členskej krajine EÚ pracovať dva roky a po ich uplynutí by si novú prácu museli nájsť v inej členskej krajine. Systém modrých kariet by im umožnil jednoduchšie získavať pracovné povolenie a garantoval, že nebudú pracovať za menej než priemernú mzdu. Chránilo by to prisťahovalcov pred zneužívaním a domácu pracovnú silu pred platovým dumpingom. Na druhej strane by tento krok prispel k zvýšeniu podielu profesionálnej imigrácie z celkového počtu prisťahovalcov na 50 % (napr. vo Francúzku je to dnes len okolo 7 %).

Podobný plán s kartami pre vysoko kvalifikovaných odborníkov už skôr rozbehlo Nemecko, líšili sa len farbou. Zelené karty mali v krajine, kde je každý piaty obyvateľ a skoro každé piate dieťa „dôsledkom“ migrácie, prilákať viac špičkových vedcov. Príliv programátorov a matematikov z Indie do Nemecka však nenastal. V minulom roku prišla do krajiny ani nie tisícka špičkových odborníkov. Aj v súťaži o kvalitnú pracovnú silu totiž panuje tvrdá konkurencia a Nemecko sa pomaly učí žiť s pocitom, že ich krajina nie je taká atraktívna, ako si doteraz mysleli. Mnohé im napovedala i migrácia lekárov, ktorá sa pred niekoľkými rokmi dala v Európe do pohybu. Kolotoč spustili práve nemeckí lekári, ktorí začali odchádzať za lepšími platmi do Veľkej Británie a Švajčiarska. Medzeru po nich nemocnice zaplnili doktormi z Čiech a Poľska. Nedostatok lekárov v Čechách zasa riešili prilákaním „bielych plášťov“ zo Slovenska. Komu sa posunie Čierny Peter, je otázne, keďže EÚ sa končí práve na našej východnej hranici a akékoľvek ďalšie riešenie nevyhnutne prekročí hranice Schengenu. Cirkulácia podobná tej európskej prebieha aj v iných častiach sveta. Kým kanadskí lekári odchádzajú za prácou do USA, kanadské nemocnice sa otvorili pre juhoafrických lekárov, ktorých nedostatok v nemocniciach Pretórie či Kapského Mesta riešia dovozom mozgov z Mozambiku.

Slovensko do tejto diskusie – podobne ako pri väčšine európskych tém – takmer nevstupuje a do svojich vládnych dokumentov a programov preberá hotové „riešenia“. Modernizačný program Slovensko 21, ktorý nedávno vláda schválila, chce zmiernenie dopadov starnutia populácie riešiť okrem iného aj imigráciou vysokokvalifikovanej pracovnej sily. Tá by sa k nám mala dovážať „z kultúrne blízkych nečlenských krajín EÚ“, ako je Ukrajina, Moldavsko či Bielorusko. Na otázku, ako budeme vedieť ľudí z východnej Európy motivovať, aby prichádzali práve na Slovensko, a nie do iných, zväčša atraktívnejších krajín, zatiaľ nikto odpoveď nedáva. Tiež je otázne, či bývalé republiky Sovietskeho zväzu sú naozaj takým nevyčerpateľným rezervoárom ľudí, ako si úradníci myslia.

Najviac nádejí sa vkladá do nášho východného suseda. Ukrajinci, podobne ako Slováci, patria medzi národy, ktoré v dôsledku ich geografickej polohy a politického vývoja postihli všetky veľké migračné vlny, ktoré sa Európou od konca 19. storočia prehnali. Západná časť krajiny patriaca do roka 1918 do Rakúsko-Uhorska sa podieľala na vysťahovaleckých vlnách do zámoria, kým obyvatelia oblastí tvoriacich súčasť cárskeho Ruska odchádzali hľadať lepší život na východ. Po boľševickom prevrate v Rusku sa strhla veľká vlna emigrácie, podobne ako na konci druhej svetovej vojny státisíce Ukrajincov utekali na západ pred vojskami Červenej armády. Z tejto masy ľudí sa po vzniku nezávislého ukrajinského štátu do vlasti vrátilo len malé percento, predovšetkým z krízových a vojnou postihnutých oblastí bývalého Sovietskeho zväzu. Naopak, z krajiny sa po otvorení hraníc za vidinou lepšej budúcnosti rozutekali ďalšie milióny emigrantov. Podľa neoficiálnych štatistík to bolo za ostatných 15 rokov okolo sedem až osem miliónov ľudí. Dva až tri milióny Ukrajincov žije a pracuje v Rusku, viac než milión v USA a takmer jeden milión v Kanade. Z európskych krajín sú na prvých miestach Nemecko a Portugalsko, kde sa počet Ukrajincov odhaduje na pol milióna, Grécko, Taliansko, Česko, Poľsko a dokonca i chudobné Bielorusko majú na svojom území asi 300-tisíc Ukrajincov. Na krajinu, ktorá v roku 2002 mala 48 miliónov obyvateľov, sú to ohromné počty, ktoré by boli ešte vyššie, keby Ukrajincom nestáli v ceste prísne vízové bariéry.

Dovoz lacných pracovných síl je najrýchlejším a na prvý pohľad najjednoduchším riešením. V budúcnosti ale môže byť vážnym spoločenským problémom, keď sa z dočasnej pracovnej sily stane občan krajiny so všetkými povinnosťami i právami. Skúsenosti zo západnej Európy, kde Turci a Taliani v Nemecku či Portugalci v Luxembursku tiež začínali ako dočasní gastarbeitri, poukazujú na tendenciu postupnej zmeny z dočasného na trvalé usadenie.

Aj v prípade „kultúrne blízkych“ Ukrajincov by príchod i relatívne neveľkého počtu viedol k zmene rozloženia síl medzi nie práve ideálne vychádzajúcimi menšinami Rusínov a Ukrajincov. Dnes žije na Slovensku podľa posledného sčítania obyvateľstva 24-tisíc Rusínov a 11-tisíc Ukrajincov. Skúsenosti zo susedných Čiech hovoria, že okrem sporov medzi staršou a novou vlnou prisťahovalcov o podporu menšinovej kultúry sa otvára i problém cirkevnej jurisdikcie. So stúpajúcim počtom ukrajinských veriacich v Pravoslávnej i Gréckokatolíckej cirkvi tam silnejú požiadavky o registráciu autokefálnych ukrajinských cirkví, ktoré už viackrát prerástli do otvorených konfliktov. Nábožensky a etnicky motivované napätie medzi veriacimi a cirkevnými štruktúrami Slovensko už raz zažilo.

Najrozumnejšie a najmenej rizikové riešenie nedostatku pracovnej sily a hroziacej demografickej krízy predstavuje vytvorenie podmienok pre návrat aspoň časti zo štvrť milióna Slovákov, ktorí pracujú len v európskych krajinách. Odhady však hovoria, že v terajšej situácii sa chce vrátiť domov asi iba pätina z nich.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.