Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Dubček si zákon o zásluhách nezaslúži

Číslo 3/2008 · Pavol Minárik · Čítanosť článku: 3286
 

Keď je niekto najznámejším symbolom, nemusí to znamenať, že musí byť hoden úcty. Aby sme si rozumeli, nie je úcta ako úcta. Netvrdím, že ľudia nie sú si navzájom rovní a že každý jeden človek – ako vrcholné dielo Stvoriteľa – nie je úcty prirodzene hoden. Hovorím o úcte k dielu, duchovnému odkazu či ak chcete politickému dedičstvu. Nie každý z nás má talent a schopnosti presviedčať nás o tom svojím životom. Na druhej strane je nemálo ľudí, ktorí dokážu žiť život tak, aby boli úctyhodní aj v užšom zmysle tohto slova: byť morálnou autoritou, nasledovaniahodným vzorom; pre svoju rodinu, užšie či širšie okolie. Niekoľko málo z nich ovplyvní dianie tak široko, aby z toho mala dlhodobý úžitok veľká časť spoločnosti. Takí sú hodní našej všeobecnej úcty a pamätníkov. A trebárs aj v podobe zásluhového zákona.

Dnes na túto poctu ašpiruje Alexander Dubček. A úspešne, pretože zákon o Dubčekových zásluhách získa väčšinu. Ako to môžem povedať už dnes, keď je zákon ešte v legislatívnom procese? Nuž tak to v našom parlamente chodí. Nie je podstatný návrh, odôvodnenie a diskusia. Podstatný je navrhovateľ. Komunistu Dubčeka navrhuje postkomunistický Smer a tým je daný aj výsledok. Ak si môžem dovoliť trochu irónie, treba uznať, že Dubček predstavoval z pohľadu predkladateľa asi najlepšiu voľbu. Ľavica totiž nemá veľmi na výber. Ľavicové osobnosti boli buď čechoslovakisti, alebo komunisti. A keďže prví sa dnes v nacionalizujúcej sa vládnej koalícii nenosia, zostali tí druhí. Vlani si naši postkomunisti pripomenuli Mináča a Clementisa. Ľudí to veľmi za srdce nechytilo – Mináč a Clementis boli asi príliš intelektuálski. A tak zostal Dubček: dobrý, ľudský, priateľský, usmievavý Saša.

Mladší odo mňa si na neho už ťažko spomínajú (jeho pôsobenie po roku 1989 – snáď okrem nepodpísania lustračného zákona – ani nedáva dôvod). Starší ho vnímajú ako symbol roka 1968, Pražskej jari, socializmu s ľudskou tvárou. Pre nich predstavuje stelesnenie nádejí, ktorým možno ani neverili, ale chytali sa ich ako topiaci slamky. Stelesnenie snov, ktoré boli iracionálne, ale ktorým chceli a museli veriť, ak chceli žiť aspoň načas dôstojne po strašných 50-tych rokoch. Hrozné prebudenie 21. augusta im navždy ponechalo možnosť veriť, že ich sen bol možný. Pre všetkých bol Dubček komunistický funkcionár – človek (aké nezvyklé spojenie) vďaka tomu, že ho videli na fotografii skákať do vody a na oficiálnom portréte s ľahučkým úsmevom. Aký to posun po strnulých zachmúrených tvárach Gottwalda, Zápotockého či Novotného… Asi aj preto sa stal idolom a symbolom.

Aký bol osobný vklad Sašu k demokratizácii socializmu, k riešeniu kvadratúry tohto kruhu? A nie po februári ‘68, ale pred ním? Veď zlaté šesťdesiate roky sa nezačali v šesťdesiatom ôsmom, ale skôr; dokonca oveľa skôr ako na IV. zjazde Zväzu československých spisovateľov. Od Dubčeka tých čias však nik neuvádza žiadne prejavy, žiadne citáty, žiadne vízie demokratizácie. Ani nemôže: bol to spôsobilý prvý tajomník ÚV KSS – dobrý aparátčik, spoľahlivý komunista. Takým aj ostal. Súdruhovia spriatelených strán v Bratislave ani najsúdruhovitejší súdruh Brežnev v Čiernej nad Tisou preto nežiadali jeho hlavu. Dôrazne žiadali iné hlavy (Pelikán, Kriegel, Císař), a práve od súdruha Dubčeka. A keď súdruh Dubček nekonal, hoci pravdepodobne sľúbil – prišli.

Tak sa stal z Alexandra Dubčeka symbol. Napriek podpisu Moskovských protokolov, podpisu obuškového zákona, zastupovaniu svojej okupovanej krajiny na veľvyslaneckom poste v Turecku (z pohľadu studenej vojny v nekomunistickej slobodnejšej krajine). Iného sme nemali. Pomohli tomu aj súdruhovia zo Západu, hlavne z Francúzka a Talianska, osobitne z Bologne, ktorí prehlušujúc svoje svedomie značne živili Dubčekov mýtus (aj keď z úrovne jeho prednášky po prevzatí čestného doktorátu asi neboli nadšení). Doma sme snili o hrdinskom spútanom vodcovi, ktorý by z nás sňal potupu podrobenia sa okupácii a rozbitého sna bez odporu. Vonku na Západe snili o stelesnení neuskutočniteľného. Len aby ospravedlnili, že niektorí zo slabosti, iní pre neochotu, mnohí však z presvedčenia ponechali komunistom časť Európy, postupne celý Vietnam a mnoho iných krajín Ázie a Afriky. Preto potrebovali Dubčeka – symbol reformovateľnosti nereformovateľného. Nečudo, že o Dubčekovi preto každý hovoril len dobre, a to už za jeho života.

Poďme však do súčasnosti. Píše sa osmičkový rok a s ním prišiel zákon o Dubčekovi do parlamentu. Zákonite. Slovenský parlament už schválil špecializovaný lex Štefánik aj lex Hlinka. Slovenskí liberáli aj konzervatívci sú v zásade spokojní. Len najmocnejší zo Smeru akosi nemajú nikoho. Jemne úsmevné, že so zákonom o Dubčekovi sa obracajú na Námestí A. Dubčeka 1, ako znie – pred pár rokmi premenovaná – adresa slovenského parlamentu. Zdá sa, že je to asi málo, a tak prišiel Dubček dokonca ešte dvakrát: raz v mimoriadne nevkusnej výstave financovanej ministerstvom kultúry a druhý raz v návrhu Zalovho zákona.

Zdôvodnenie zákona je rovnako nevkusné ako výstava. Podstatou je, že súdruh Dubček sa zaslúžil o demokraciu, slobodu a ľudské práva, a to dokonca mimoriadne. To je cynický výsmech všetkých obetí komunistov od roka 1945 do roka 1970, kedy tento človek bol v plnom nasadení pre režim vo funkciách počnúc nevýznamnou až po tú najvyššiu. Ďalej sa dôvodí, že ide o najznámejšieho Slováka a symbol roka 1968. Lenže byť symbolom neznamená byť morálnou autoritou a byť najznámejším nenesie so sebou zároveň úctyhodnosť. Ak by sme povyšovali na piedestál zákona len za známosť a mýty, to akoby sme napľuli do tváre ľudom hodným úcty, ktorí sa nielenže nemohli stať známymi pre svoje presvedčenie, keďže sa nezhodovalo s Dubčekovým, ale mnohí sa vôbec nemohli realizovať primerane svojmu talentu a v súlade so svojimi predstavami.

Návrh zákona je napriek tomu aj užitočný. Povedal totiž veľa nielen o Dubčekovi a pohľadoch na neho, no vypovedá najmä o aktéroch dneška. Samozrejme, v prvom rade o navrhovateľoch a o ich pohŕdaní faktami. O neschopnosti historikov vyjadriť sa v pravý čas. O „kresťanskej“ SNS. Jej poslanec Rydlo ostro skritizuje návrh i pôsobenie Dubčeka, a potom sa pri hlasovaní zdrží, kým všetci jeho kolegovia hlasujú za. O liberálno-kresťanskej SDKÚ – DS, za ktorú tiež vystúpi poslanec s tvrdou kritikou návrhu, ale keďže strana momentálne smeruje do stredu a Dubček je populárny, nehlasuje proti (až na jednu poslankyňu). (Nehlasuje ani za, veď je opozičná.) Maďarskí poslanci sa tiež zdržia, rovnako pri hlasovaní ako vo vyjadreniach. Chcú či musia (?) ukázať, ako sú im otázky, ktoré sa ich bezprostredne nedotýkajú, ľahostajné. Problém je, že sa ich dotýkajú. Bytostne. Tak ako každého jedného z nás.

A tak sa v stopäťdesiatčlennom parlamente nájde slabých štrnásť hlasov proti vzdaniu najvyššej úcty, akú parlament môže vysloviť, komunistovi.

Na záver už len dve poznámky. Tá prvá sa týka úcty k názorovému oponentovi. Netvrdím, že v slovenskom parlamente by nemal byť schválený zákon, ktorý by ocenil osobné zásluhy nejakého slovenského ľavičiara. To by mi neprekážalo. Prekáža mi, ak to má byť bývalý komunista. Dubček totiž nie je Horáková.

Druhá poznámka sa týka kolegu poslanca Zalu. Približne pred dvoma rokmi som v Impulze s uznaním písal o talianskom kňazovi Antoniovi Rosminim Serbatim, ktorý v polovici 19. storočia prekvapivo presne opísal, čo rôzne klony komunizmu prinesú v praxi. Článok recenzujúci jeho knihu som vtedy nazval „Niekto vedel predvídať, čo iní nedokážu ani priznať“. Dnes som mal nutkanie písať pod titulkom „Niekto vie ešte podsúvať, k čomu sa iní už hanbia priznať“. To píšem o slovenskom poslancovi Borisovi Zalovi.

Autor je poslancom NR SR za KDS a spolupredkladateľom zákona o zásluhách Andreja Hlinku.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.