Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Fenomén národného

Číslo 3/2008 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2403
 

(Inšpirované storočnicou Eugena Suchoňa)

V tomto roku uplynulo storočie od narodenia nestora slovenskej hudby Eugena Suchoňa. To je príležitosť, aby sa na koncertných pódiách a operných javiskách častejšie uvádzali jeho diela. V Opere SND pomaly v posledných reprízach „dosluhuje“ inscenácia jeho Krútňavy (dosluhuje preto, že na scéne sa udržala už deväť sezón) a pripravuje sa druhý Suchoňov operný titul Svätopluk. O oboch týchto dielach sa oplatí hovoriť. Sú skutočne zaujímavým materiálom nielen pre muzikológov, ale aj pri úvahách o fenoméne „národného“.

Pretože sa v tomto texte chcem venovať najmä Krútňave (ktorú bez významnejších spochybnení vari každý považuje za našu národnú operu), začnem na úvod niekoľkými zmienkami o Svätoplukovi (1960), a to napriek tomu, že premiéru mal celých jedenásť rokov po Krútňave (1949).

Svätopluk je predovšetkým veľkou historickou freskou inšpirovanou obdobím Veľkomoravskej ríše a okolnosťami súvisiacimi so vstupom kresťanstva na jej územie. Hoci sa Eugen Suchoň vo svojej opernej tvorbe preukázal ako skutočný hudobný dramatik, vo Svätoplukovi sa musel vyrovnať s viacerými prekážkami. Aj keď je téma príchodu kresťanstva na pohanské územie výsostne dramatická, pri tvorivom uchopení postáv (kráľ Svätopluk, Svätopluk mladší, Mojmír) vzniká problém: poňať ich ako historické typy, postavy „zakonzervované“ ako sumár (neúplných) historických poznatkov, ktoré sa nám zachovali, alebo ich pretaviť na životné charaktery, teda na ľudí, ktorí zápasia v boji o moc, o pravdu, ktorí bojujú s okolím aj sami so sebou? A ďalej: poňať obdobie Svätoplukovej vlády ako veľký príbeh márneho boja o jednotu (ako relatívnu hodnotu), alebo sa dá ísť aj hlbšie – a v kreovaní opery načrieť k podstate pohanského a kresťanského?

Nebol by to Suchoň, keby sa pri stvárňovaní postáv neusiloval o ich plastickosť, hľadajúc za ich historicky doloženým konaním psychologické motivácie. A tak pred nami rozohráva hudobnodramatický príbeh o vladárovi túžiacom po zachovaní jednoty ríše, zmietanom výčitkami, pochybnosťami, strachom, hnevom i obavami, a o jeho dvoch synoch, ktorí sa nedokážu (nechcú) zjednotiť vo svojom pohľade na budúcnosť ríše. Na záver opery zaznie predpoveď, že ríša bude tisíc rokov zakliata, kým dosiahne slobodu.

Problém je v tom, že téma ponúka aj celkom inú dimenziu, ktorej Suchoň iste rozumel, ktorá v ňom zrejme rezonovala, ale ktorá sa v rokoch najväčšieho totalitného besnenia na Slovensku dala prezentovať len v skrytej, potenciálnej polohe. Mám na mysli rozkrytie podstaty pohanstva a podstaty kresťanstva. Rozkrytie skutočnosti, že príchod kresťanstva na pohanské územie nebol akousi idylickou zmenou, ale apokalyptickým bojom medzi silami temna a posolstvom nádeje. Táto poloha ostala vo Svätoplukovi len naznačená, najmä v druhom – „pohanskom“ dejstve, ktoré skôr vonkajškovými a akoby trochu rozprávkovými prostriedkami nesmelo naznačuje, že nová „ponuka“ kresťanskej viery naozaj prichádzala do spoločnosti zakliatej do pavučín temných síl. Že kresťanstvo prichádzalo ako skutočný obrat: a to rovnako v zmysle duchovnom, ale aj kultúrnom. Opera Svätopluk teda po tejto stránke ostáva niekde na polceste: namiesto zápasu o pravdu, v ktorom by sme sa spolu s autorom chceli prikloniť k Mojmírovi preferujúcemu novú kresťanskú zvesť, prezentuje zápas o jednotu, čo je v tomto prípade asi málo. Opakujem však, že vzhľadom k tomu, že dielo vznikalo v päťdesiatych rokoch, tak už čo len naznačenie autorovej afinity k vyšším hodnotám treba oceniť. A to nehľadiac na nesporné kvality hudby.

No hoci aj Svätopluk tematicky načiera k prahistórii nášho národa a opatrne sa dotýka našej kresťanskej tradície, o fenoméne „národného“ sa dá hovoriť skôr v súvislosti so Suchoňovou prvou operou Krútňava. Prečo?

Pojem „národná opera“ predstavuje akýsi prah vo vývoji žánru na istom území. Za „národnú operu“ sa považuje dielo, v ktorom sa spoločne a na dostatočnej kvalitatívnej úrovni uplatnili obe zložky: artistne zvládnutý operný opus s identifikovateľnými znakmi „národného“ typického pre danú lokalitu.

Národné opery s nami susediacich kultúr vznikali prevažne v období obrodeneckých hnutí v devätnástom storočí. Z historického hľadiska to bol logický, organický proces; národy sa identifikovali na všetkých poliach: kultúrnom, duchovnom, ekonomickom. Bol to silný prúd, do ktorého stačilo vstúpiť. V takejto atmosfére postačovalo na vznik národnej opery vybudovať hudobnodramatický celok na prvkoch z prostredia „prostého ľudu“ (napríklad česká Smetanova Predaná nevesta), alebo ako heroický obraz z histórie národa (napríklad ruský Borodinov Knieža Igor). Nechcem nič podceňovať: celkom samozrejme patrila k titulu „národná opera“ aj špičková hudobnodramatická kvalita. Tá však mohla oboma nohami a bez väčších pochybností stáť na štýlových východiskách romantizmu inšpirovaných na jednej strane najlepšími európskymi vzormi a na druhej strane tradíciou domácej hudby.

Na Slovensku sme to mali omnoho ťažšie. S operou (a s mnohými ďalšími vecami) sme začínali príliš neskoro. Pripomeňme si len, že Operu Slovenského národného divadla, hoci vznikla „už“ v roku 1920, dlho viedli a dlho v nej účinkovali českí umelci, pretože vlastných sme jednoducho ešte nemali. A podobne to bolo s opernou tvorbou. Čakalo sa na „to“ dielo, ktoré by splnilo kritériá „národného“. Problém však bol v tom, že Európa sa už dávno zjednocovala, že obrodenecké obdobie už bolo de facto históriou, ale komplikáciou bol aj samotný vývoj hudby a divadla. Ak Čechom na vytvorenie národného opusu stačila (bez urážky!) – v zmysle hudobného štýlu, ale aj atmosféry diela – romantická prostonárodná opera s banálnou zápletkou, adept na vytvorenie národnej opery Slovákov stál pred ozajstným rébusom. Veď európska hudba sa v prvej polovici dvadsiateho storočia atomizovala na množstvo konceptov, z ktorých každý sa pokúšal svojím spôsobom vyrovnať s krízou tonálnej hudby. Atmosféra sa teda celkom zmenila: už nešlo o mocné národné prúdy, ale skôr o principiálne otázky tvorby, ktoré smerovali naprieč kultúrami. A navyše: obrovský rozmach zažívalo európske divadlo, ale aj film. Jedným slovom: kritériá pre nový hudobno-dramatický tvar sa stali omnoho náročnejšími a nejednoznačnejšími. Hovoriť v tejto atmosfére o národnej opere bol už vlastne jasný anachronizmus. Nie však u nás.

Ako sa mohol k takejto dileme postaviť autor európskeho formátu, akým nepochybne Eugen Suchoň bol?

Vo svojej Krútňave si Suchoň spolu s libretistami Ivanom Stodolom a Jelou Krčméry-Vrteľovou zvolil vskutku geniálne riešenie tohto problému. Ako navýsosť dramaticky cítiaci skladateľ sa nechal inšpirovať novelou Mila Urbana Za Vyšným mlynom – a dramatický pôdorys pripravovanej opery postavil na detektívnej zápletke. Žiadne prvoplánové citácie národnej (ľudovej?…) hudby. Žiadne s blazeovanými sympatiami servírované obrázky zo života Slovače! Vražda a svedomie. Príkry existenciálny príbeh. Slovanský Wozzeck. A navyše: majster zvolil zvláštny melodicko-harmonický jazyk, ktorý sa pohybuje na hranici tonality a modality spôsobom natoľko originálnym, že by sme – pri podrobnejšej analýze – v súvislostiach európskej hudby k tomuto dielu len ťažko hľadali jednoznačné paralely.

Nuž dobre. To všetko sa týka hudobnodramatických kvalít diela. Ale čo s tým „národným“?

Suchoň šiel k podstate. „Národné“ – to pre neho nie sú predovšetkým ľudové zvyky alebo „situačky“ z každodenného života ktoréhosi regiónu. „Národným“ je preňho obyčajné poctivé svedomie. Preto okrem vraha Ondreja, zmietaného nenávisťou, zúfalstvom a výčitkami, Suchoň do popredia príbehu situuje ľud: no nie ten socialisticko-realistický! Suchoňov ľud je spoločenstvom obce, personifikovaným svedomím, v ktorom priam ako v antickom chóre rezonuje tragédia hlavného hrdinu! Ten sa napokon prizná. Čakajú ho roky za mrežami: no nad touto scénou „visí vo vzduchu“ odpustenie. Nie ako sentimentálne gesto, lež ako nutnosť a povinnosť. Pretože len s odpustením sa dá prežiť – a nielen tu na zemi.

Celkom iste to nebola náhoda, že po Krútňave si vo Svätoplukovi Suchoň zvolil veľkú historickú fresku o koreňoch kresťanstva na našom území. Už pri tvorbe Krútňavy mu totiž bolo jasné, že „národným“ sa na Slovensku môže stať veľký príbeh zločinu s katarzným novozákonným odpustením. A jeho predpoklad zafungoval.

Jadrom našej „národnej výbavy“ teda predsa len nie sú iba valašky, krpce a maďarská krivda. Dobrá správa!

Text uvádzame s láskavým dovolením periodika Slovenského národného divadla Scéna.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.