Príbeh o rodine, ktorú oslovil Ježiš Kristus
Číslo 3/2008 ·
·
Čítanosť článku: 4672
Denník SME publikoval 13. septembra 2008 v rubrike Fórum článok „Príbeh o dobrom Židovi“. Jeho autor Jaroslav Franek, vysokoškolský učiteľ na Fakulte elektroniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity, reagoval v ňom na knihu Život pod hviezdou. Osudy Tomáša Dezidera Munka, v ktorej historik Ivan A. Petranský spracoval osudy rodiny Munkovcov a ktorá vyšla len nedávno v prešovskom Vydavateľstve Michala Vaška.
Autor otvára svoj príspevok nešikovne vmontovaným príbehom Edgara Mortaru, syna židovského obchodníka. Edgara ako šesťročného uniesol z otcovského domu bolonský policajný komisár, a to z úradnej moci, pretože sa zistilo, že je kresťan, a ako taký nesmie byť vychovávaný Židmi. Chcel tým autor navodiť patričnú atmosféru, alebo zabrnkať na city? Príbeh Edgara Mortaru nemá s príbehom Munkovie rodiny nič spoločné. Poznám rodinu Munkovcov a poznám i príbeh MUDr. Pavla Straussa, priateľa tejto rodiny, ktorého meno kniha uvádza, a preto reagujem.
Je pravda, že Munkovci vystúpili 4. januára 1938 z izraelskej cirkvi a ostali v stave bez vyznania. Ich rozhodnutie rozhodne nebolo motivované politickými udalosťami v Európe. O židovskej viere museli uvažovať už dlho predtým. Sviatosť krstu, ktorej prijatie predstavuje aj začlenenie krstenca do Katolíckej cirkvi, však môže Cirkev udeliť len tým, ktorí s úprimným, čistým úmyslom a z vnútorného presvedčenia chcú sa stať jej členmi. Aby sa o tom mohla presvedčiť, vyžaduje od všetkých, ktorí si žiadajú krst v dospelom veku, dlhšiu dobu intenzívnej prípravy, tzv. katechumenát, ktorý podľa nariadenia biskupov Slovenska musí trvať 3 – 6 mesiacov podľa inteligencie a nábožnosti katechumenov. Až po takejto príprave môže duchovný pokrstiť dotyčného, ale len so zvláštnym povolením biskupského ordinariátu.
Jestvujú písomné doklady o úprimnej, hlbokej a čistej viere, s ktorou Munkovci kráčali na ceste za Kristom. Predstavuje ich zachovaná korešpondencia, v ktorej niet ani náznaku neúprimnosti alebo predstieranej viery. Pán Franek napriek tomu píše: „Autor [myslí tým historika Petranského] sa veľmi snaží presvedčiť čitateľa o úprimnosti a hĺbke katolíckeho náboženského presvedčenia Munkovcov. (…) Niekoho to presvedčí, niekto to bude vidieť inak.“ Historik Ivan Petranský nemusí nikoho presviedčať takým či onakým slovom, ktoré je obratné a dá sa rôzne použiť. Stačí sa ponoriť do stoviek listov či korešpondenčných lístkov, písaných v nemčine, ktoré si vymenili MUDr. Strauss a rodina Munkovcov. Čitateľ v nich nájde nezvratný dôkaz o tom, ako rodina denne žila Evanjelium; sú svedectvom o úprimnej kresťanskej láske Munkovcov k okoliu. Ani v jednom z nich by pán Franek nenašiel ani náznak predstieranej kresťanskej viery či aspoň náznak polemiky. Naopak, listy obsahujú len riadky o radostnom Kristovom posolstve, myšlienky povzbudenia trpezlivo znášať i tie najťažšie kríže, slová lásky a nádeje. I v listoch detí Juraja a Tomáša by cítil hĺbku kresťanského života, ktorým celá rodina žila, a preto je nám vzácna. Bodaj by sme mali v našom národe viac takýchto rodín. Razom by sa vyriešili mnohé problémy našej chorej spoločnosti. Nie je to cesta, ktorou by Slovensko malo vykročiť?