Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Ku vzťahovej katechéze na katolíckej škole

Číslo 3/2008 · Marián Kvasnička · Čítanosť článku: 2844
 

Ako človek stojaci na čele cirkevnej katolíckej školy prichádzam do styku nielen so žiakmi a rodičmi, ale aj s farnosťou, jej spoločenstvami, s duchovnými osobami, kňazmi a rehoľníkmi. Spolu s katechétmi vytvárame osobitný duchovno-výchovný program zameraný na vnútornú formáciu našich zverencov. Vidíme v tom časť svojej identity, pretože len odovzdávať vedomosti nestačí pre plnohodnotný život v radosti, ku ktorej nás povoláva Boh. Na pedagogické zbory sa okrem odbornej kompetencie kladú aj náročné morálne kritériá v duchu učenia Cirkvi. Jednou z otázok je aj usporiadanie súkromného života, zrelosť a vernosť v manželskom partnerstve, cit pre vlastnú rodinu (a prenesene aj zmysel pre rodiny žiakov a pedagógov), ale aj zachovávanie čistoty pri laických osobách, ktoré z takých či onakých dôvodov zostali mimo manželstva, no majú tiež podiel na vpečaťovaní vzorov a príkladov pre život. Ako riadiaci pracovníci máme takpovediac povinnosť budovať jednak školské spoločenstvo, ale aj spoločenstvo smerom k farnostiam. Len formálnymi prostriedkami to nepôjde. A navyše vždy bude potrebná citlivosť aj na nástrahy, ktoré sa vo vzťahoch objavujú.

Chcel by som sa s našimi čitateľmi, mojimi kolegami, zamyslieť nad vážnym problémom, ktorý súvisí na jednej strane s manželským životom a na strane druhej s celibátom, teda so zdržanlivosťou pre „nebeské kráľovstvo“ (Mt 19,10-12). Jestvuje viacero štúdií o oboch týchto formách usporiadania vzťahov a lásky, podľa nás však chýba pohľad, ktorý ich vidí ako dve strany tej istej mince, ako spojené nádoby, ako vzájomné zrkadlá s rovnakou premennou. Akokoľvek by sa totiž tieto dva stavy mohli zdať rozdielne a nezávislé, zvečnelý Ján Pavol II. nás vo svojej nádhernej rozsiahlej katechéze Teológia tela, v ktorej pojednáva o ľudskej láske podľa Božieho plánu, upozorňuje, že ide o stavy komplementárne, teda navzájom sa doplňujúce a osvetľujúce. Jedno zrkadlí druhé. Naliehať na čistotu manželstva uzatvoreného pred Bohom zároveň znamená žiadať, aby Boží zástupcovia na zemi – tým skôr, že sa dotýkajú sakramentálnych vecí – žili autenticky svoj dobrovoľný celibát s nerozdeleným srdcom. Obe tieto inštitúcie – ak si dáte tú námahu a prezriete si súčasné bulvárne aj liberálne médiá alebo internetové stránky – sú mravne relativizované s poukazovaním na konkrétne zlyhávania manželstiev (aj tých, ktoré boli uzatvorené podľa cirkevného práva) aj na mnohé „škandalózne“ odhalenia kňazov, ktorí uprednostnili „sukničku pred sutanou“ (ak môžem citovať poľské katolícke médium). Dnes sa v oveľa väčšej miere hovorí o potrebe pastorácie napríklad rozvedených katolíkov, ktorí (vzhľadom na svoj krst) neprestali byť členmi Cirkvi, ale aj kňazov, ktorí odišli z kňazstva. Skrátka, hromadí sa nám tu veľa prvkov, ktoré nadobúdajú podobu krízy. Zvaľovať však vinu na civilizačné trendy jednoducho nestačí. Myslím si, že viac než kedykoľvek predtým treba upriamiť pozornosť na ľudskú hlavu a najmä srdce. Tam vznikajú pohromy, vojny, škandály, nevery, ale aj zázraky, obete, dary pre iných. Tam sa najlepšie rysuje konflikt možnej blaženosti a nášho rajského zlyhania, ktoré sme podedili. Je viac ako isté, že netelesnosť nestačí, navyše je nebiblická! Nevyliečime ovocie, kým neozdravíme korene. Nech s tým urobíme čokoľvek, bez Boha to nepôjde.

Aké sú riziká manželského stavu, aké úskalia hrozia slobodným osobám mimo cirkevnej služby, aké námahy si vyžaduje pastoračné pôsobenie kňazov, ak chcú a majú byť hodné či hodní svojho mena? Citový život a Bohom nám daná potreba blízkosti vytvárajú pestré formy takýchto vzťahov. Uveďme si príklady. Čerstvo skončený bohoslovec sa na svojej prvej farskej zastávke dostáva do stredu miestneho cirkevného diania. Má množstvo povinností, ale aj úžasnú možnosť stretávať sa s ľuďmi, kázať, hovoriť o problémoch spôsobom, aký veľa mužov a otcov z povahy mikrokozmu najužšej rodiny nepoužíva. Vo farských spoločenstvách (pri dlhodobom vývoji katolicizmu na Slovensku) prevažujú osoby iného pohlavia. Mladá šéfka speváckeho zboru, katechétka, vydatá žena, naučená tradične skôr poslúchať než počúvať, zrazu začujú niečo iné, nežné, prívetivé, neohrozujúce, nespútavajúce tradičným, teda skôr mužským spôsobom rozdeľovania rodinných funkcií. Niekedy stačí len počúvať, aby v tom bol človek až po uši (platí to obojstranne). Ak sa miera nahromadenej blízkosti prekročí, vzniká vzťah, teda zárodok prvého vážneho problému. Formačná disciplína, modlitba, sviatosť zmierenia, kontakt s duchovným vodcom nie vždy dokážu tento plameň zažehnať. Skôr je pravda, že sa rozhorí napriek sústavnej dobrej vôli a najlepším predsavzatiam. Potom nastupuje cesta uvoľňovania ťarchy všakovakými pomôckami: „celibát je viac disciplinárne ako dogmatické nariadenie“, „hlavné je nikoho nezraniť“, „nepohoršujme maličkých“ ( maličkí sú tu tí, ktorí musia byť klamaní, pred ktorými sa treba maskovať, pohybovať po územiach s malým výskytom ľudí, po cudzích mestách, horách, najlepšie večer a za tmy), „Boh je milosrdnejší ako ľudia“, „veď ona je len pastoračná pomocníčka“ (toto je zvlášť zahmlievajúci termín!) a vôbec: „kde sa vlastne začína hriech?“ (už len takéto položenie otázky je aj odpoveďou, že sa už začal), „veď my sme len priatelia a ozajstní pomocníci“! Ak kňaz (a podobne to platí aj pri katolíckych manželoch) neustojí túto drámu citov, začína proces, ktorý poľský jezuita Józef Augustyn v knihe Celibát opisuje takto: „Pokiaľ by sa kňaz chcel skrývať za teoretickú možnosť priateľstva a naďalej udržiavať vzťah, na ktorom mu veľmi záleží, bolo by to už zo svojej podstaty nepoctivé riešenie. Ak si vyberie jedno dievča z mnohých a venuje mu viac pozornosti, času a záujmu, potom – ak chce byť k sebe úprimný – si musí odpovedať na otázku, prečo tak činí. Oháňať sa „altruistickými“ alebo „pastoračnými“ dôvodmi často znamená nie príliš poctivý únik pred vlastným svedomím… Hľadanie akejsi tretej cesty (ani manželstvo, ani emocionálna samota celibátu) by spochybňovalo vlastné povolanie ku kňazstvu. Pokiaľ ide o slobodnú ženu, častým dôsledkom takéhoto, veľmi často dlhoročného vzťahu, je – ak už sú „za mínovým poľom“ – vyblokovanie alebo nenaplnenie jej Bohom vloženého programu ženstva, materstva, milenectva. Ak sa na tejto blokácii Boha podieľa Boží služobník, je to dôvod na znepokojenie – aj keď nemusí hneď nadobudnúť rozsah kánonických inštitucionálnych konzekvencií.

Pravda, taký istý (romantický, osudový, banálne vznešený) príbeh neraz stretneme aj v manželskom stave, ak prestaneme byť obozretní. Nemusí to byť vždy muž, kto po rokoch v istom partnerskom stereotype zacíti volanie po dobrodružstve, nadšení, opojení alebo naďabí na protipól, ktorý iluzívne lepšie napĺňa jeho predstavu chýbajúcej polovice. Vývoj takéhoto scenára sa navlas podobá už uvedenej schéme. Ak stretne ženu bez záväzkov, ktorá mu nastaví zrkadlo tak, aby sa v ňom videl krajší a lepší, a ak plný zabudnutých aj zranených emócií z mladosti začne jej hovoriť veci, ktoré ona chce počuť (a situačne je presvedčený, že vtedy je to aj pravda), Zlý opäť dostane príležitosť. V praxi sme sa stretli aj s temer filmovým scenárom, kedy sa ženatý muž bezhlavo zamiloval do slobodnej ženy, dlhší čas „zadanej“ kňazovi. Istá vec je, že čítanie zbožných kníh takéto búrky egoizmu a žiarlivosti nezastaví. Ani sviatosť zmierenia v čase takejto osobnej schizmy neprináša dlhodobé riešenie. Ak v tejto romantickej projekcii (lebo zamilovaný človek často miluje viac svoju predstavu o „zakázanom“ partnerovi než jeho samého) dôjde aj k pohlavnému vyjadreniu – a k nemu vo všetkých uvádzaných stavoch dochádza temer zákonite, pretože len málokto sa rodí s charizmami sv. Františka a sv. Kláry –, džina žiadostivosti bude len ťažko možné znovu vtlačiť do fľaše. Teraz sa naozaj odohráva dráma: Dá sa vlastné šťastie vybudovať na nešťastí iných? A kde je viac zranených: v rodine, alebo vo farnosti? Je farské spoločenstvo viac odolné či nebodaj tolerantné voči prirodzenej „mužskosti“ prelietavého kňaza? Neohrozuje sa takto dôveryhodnosť kňazskej služby, Kristovho učenia a samej Cirkvi? Ťažko povedať, kde sú dopady sebeckej nezrelosti väčšie. Aj rodiny si potom odnášajú poriadny náklad rozvratu najdôvernejšieho prostredia a víchor, ktorý zmetie všetkých, najviac však bezbranných, teda deti. Nie nadarmo sa k týmto otázkam varovne stavia aj súčasný Svätý Otec Benedikt XVI. (naposledy počas svojej cesty po USA).

Čo je najhoršie, človek skúšaný takouto hlbokou krízou nielenže si rozvráti svoju Bohom posvätenú sexualitu, ale hlbokou mravnou eróziou poškodí mnoho najbližších ľudí vôkol seba – nech už ide o rodinu, spoločenstvo cirkevnej školy alebo farskú obec. Na druhej strane je teologicky paradoxné, že mnohokrát práve takáto kríza pomáha reštrukturalizovať vzťahy človeka a posúvať ich smerom k duchovnému rastu. Jedno je isté: čo ako duchaplné moralizovanie v týchto vzťahových kontextoch pôsobí kontraproduktívne, rovnako ako aj zúfalá snaha pragmatického racionalizmu dobrať sa nejakých prijateľných vysvetlení. Napriek fatálnej povahe citového zemetrasenia v živote kňaza, manželov či slobodných osôb by sme mali, aspoň si myslím, premýšľať o tajomnej povahe ľudskej duše, ktorá sa v cykloch vracia ku svojim vzostupom a, žiaľ, aj k pádom. A až potom – po takejto sebareflexii – konfrontovať všetkých zranených aj ráňajúcich s prítomnou realitou: vtedy už nemôžu platiť výhovorky na gény, komplikované detstvo, nezmeniteľnú minulosť, rozličné vonkajšie okolnosti. Vtedy prichádza čas Milosti – jej pôsobením sa ľudská láska môže stávať odleskom bezpodmienečnej lásky Boha, ktorý si nás vysníval ako „muža a ženu“ (aj s erotickou energiou, ktorá je smrteľnou predtuchou nesmrteľnosti). Pravda, vtedy sa naše vzťahy nezaobídu bez zodpovednosti, disciplíny, dobrovoľného rozhodnutia sa pre čistotu a vernosť. Aj pre pomoc, ktorá už nebude maskovať skrytú povahu moci a manipulácie iným človekom pod rúškom služby.

Čo z toho teda napokon vyplýva pre nás? Ako stavebné prvky farského i školského spoločenstva by sme mali, vedení Božou milosťou a Duchom Svätým, svojimi manželstvami dávať aj pred kňazov príklad stálosti, spoľahlivosti a vernosti. Toto konštatovanie nič nemení na vážnosti mnohých problémov, treníc, ba aj konfliktov, ktoré vznikajú medzi manželmi. Ak nejde o chorobné formy alebo úchylky, z povahy našej viery by mala vyplývať povinnosť snažiť sa o stálu obnovu vzťahu, ktorý je zrkadlom Božej lásky k nám. Je však potrebné, aby sme ako kresťanskí manželia aj od svojho farského pastiera a celej Cirkvi vyžadovali dôveryhodnosť, stabilitu a vernosť vlastnému slobodnému rozhodnutiu. Dokonca sa za tieto dary aj modlíme a zaiste nechceme v tom byť pokrytcami. Aj manželom, aj kňazom je jasné, že lepšie pravidlá pre šťastie, pokoj v srdci, medzi ľuďmi a vo svete, než je Desatoro, nenájdeme. Okrem stálej ostražitosti voči ponukám Zlého máme neustále minimalizovať príležitosti k neudržateľným (keďže sú mravne dvojznačné) vzťahovým schémam. City sú naozaj zložitá vec. Ale ak vieme, čo musíme a máme, čo nesmieme mať a chcieť, musíme ísť za tým, aj keď nám nikto nikde nenapísal, ako sa pri tom máme cítiť. Ak v tom vytrváme, je nádej, že sa budeme cítiť stále lepšie. Predovšetkým však nemáme zabúdať na prísľub, že to najlepšie, s najväčšou mierou slasti a prijatia nás ešte len čaká: „Ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo, ani do ľudského srdca nevystúpilo, čo Boh pripravil tým, ktorí ho milujú.“ (1 Kor 2,9) Nedajme si sľúbenú večnosť vziať majetníctvom a fixáciou – ani vecí, ani osôb.

Toto je môj osobný doplnok ku vzťahovej katechéze, s akou sa stretne každý riadiaci pracovník cirkevnej školy (aj keď má táto téma povahu akéhosi informačného tabu) – o to viac, že v prostredí kresťanského spoločenstva Zlý loví najvytrvalejšie, lebo tam je aj jeho zisk podstatne väčší než v duchovne difúznejšom sekulárnom prostredí. Spoločenstvo cirkevnej školy v tomto zmysle môže byť dobrou školou zložitých meandrov milosrdenstva.

Autor je riaditeľom Spojenej školy sv. Jána Bosca v Novej Dubnici.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.