Angažovaná trápnosť
Číslo 2/2008 ·
·
Čítanosť článku: 3472
Mario Gelardi: Zlomatka.
Divadlo Astorka Korzo ‘90
Režia: Peter Gábor; preklad: Miroslava Vallová; dramaturg: Věra Mašková; hudba: Vesna Cáceres; scéna: Katarína Bieliková. Účinkujú: Zuzana Kronerová, Juraj Hrčka, Peter Oszlik a Petra Vajdová.
Recenzie sa vzácne zhodovali: V Astorke hrajú úspešného európskeho autora, je to výborná spoločensky angažovaná hra, výnimočný individuálny výkon Zuzany Kronerovej. Navyše mediálne lákavá, ale aj dramaticky zaujímavá téma homosexuality, viaceré talianske a medzinárodné ocenenia 40-ročného západoeurópskeho autora, na pohľad dobrá voľba.
Matka (Zuzana Kronerová) je tradičná prostá matka dvoch detí; jedno jej zomrelo po narodení, druhým je syn Diego (Juraj Hrčka), študujúci v Ríme, momentálne na prázdninách. Okrem toho je vdova, má za sebou dva (pravdepodobne spontánne) potraty, katolíčka a tak trochu úžerníčka. Teda niežeby sama úžeru organizovala, ona služby len sprostredkúva. A vo všeobecnosti mafiu pasívne schvaľuje. Viera jej v tom nebráni, peniaze jej nesmrdia. Inak žije jednoduchý chudobný život: pravidelne navštevuje kostol, oddane verí Bohu a – ako sa ukáže – rovnako oddane dôveruje kňazovi a Cirkvi. Proste, pre mestského liberála je to bigotná žena so všetkými klišé, aké si len viete predstaviť. Syna má rada, je jej jedinou pýchou, má však problém: je homosexuál. A to sa jej vôbec nepáči. Oznámil jej to, a ona to nevie prijať. Rozhodne sa teda vyliečiť ho, pričom kombinuje prášky na spanie, citróny a napokon aj služby zaplatenej prostitútky. Snaží sa, dokonca sa zdá, že to robí láskavo, ibaže o hodnote jej „lásky“ nemá divák ani chvíľu zapochybovať. Zobrazenie matky je frázovité, klišéovité a bigotné – ibaže naruby. Katolicizmus je pre autora nadávkou, synonymom pretvárky, nepochopiteľných dogiem, netolerancie k inakosti a tolerancie k zločinu. Čo to má spoločné s realitou? Koho tým chce autor osloviť? Je to smiešne, ale tak, že sa nesmejete, pretože je to trápne, k humoru to má ďaleko. Karikatúra sveta podľa človeka, ktorý kresťanstvu nerozumie, nepozná ho, ale zato dobre vie, že ho nenávidí. V skutočnosti mu porozumieť ani nechce, preto si nedá námahu a namiesto reality čelí zjednodušenej vlastnej predstave.
Klišéovitou je aj postava syna Diega. V kontraste s „láskou“ matky ukazuje svoju láskavosť. Má rád svoju matku takú, aká je, aj s jej vierou a predsudkami, čo je opäť kontrast s jej postojom. Jednoducho, klasické klišé: tolerantný homosexuál verzus netolerantná bigotná katolíčka, stret dvoch svetov – a autor vie, ktorý je správny.
Príbeh dopĺňajú ešte dve postavy: prostitútka, ktorá má v Diegovi zobudiť heterosexuálny pud, a Diegov homosexuálny partner z Ríma, ktorého správanie má jasne dokumentovať, že ich vzťah je plný lásky a citu ako medzi heterosexuálmi. Ak nie viac.
Pokiaľ ide o herecké výkony, výrazne vyniká Zuzana Kronerová; je prirodzená, aj keď osobitú charizmu postave nevložila. Dojem však kazí ukričaný výkon Juraja Hrčku. Zostávajúce dve vedľajšie roly nezaujmú ani nevyrušia.
Keďže žánrovo ide o tragikomédiu, očakáva sa, že aj sa zasmejete, aj uvidíte životnú drámu. Dôležité je i umiestnenie hry: odohráva sa v tradičnom prostredí v južnom Taliansku. O tom, že to má svoj význam, sa pre SME rozhovorila predstaviteľka hlavnej roly Zuzana Kronerová. Ako povedala, je tam dodnes „veľmi silný katolicizmus a isté postoje sa v priebehu stáročí stali dogmami. Je to tá časť Talianska, ktorá je stále pod vplyvom skostnatených názorov a nemenných právd.“ Odkaz na Slovensko je jasný a nezakrýva ho ani Kronerová – v odpovedi na jednu z ďalších otázok uvádza: „Naša krajina má stále čo doháňať a kultivovať. Vieme, že homosexuáli sú menšina, s ktorou musíme počítať. Má právo na rodinný život a na všetky občianske práva v súvislosti s legalizovaním partnerského vzťahu, čo už Česká republika uzákonila. U nás napriek slovným proklamáciám dobrej vôle stále prežíva odmietanie tohto javu.“ Takže spoločensky angažovaná hra, ktorá by zrejme mala rezonovať aj u nás. To, že to tak nie je, pochopíte asi po rovnakom čase, ako vám trvalo prečítať tieto dve odpovede.
Hra je totiž odzbrojujúco prvoplánová, dramaticky plochá, vtipy nie sú smiešne a celý námet je v podstate premrhaný. Herci sa nesprávajú ako umelci, ale ako politickí aktivisti, svojim rolám nedodávajú žiadnu významnejšiu umeleckú hĺbku, žiadne pochybnosti, je to len priamočiary čin, politika. Vlastne to nie je ani dráma, skôr fraška, politická agitka, kde môžete pochopiť jedinú vec: ako problém vidí ľavica. Dodávam, že nezmyselne. S prítomnosťou homosexuality, homosexuálnych narážok a vtipov sa v slovenskom divadle vôbec roztrhlo vrece. V čom je problém? Opäť len v politike. Aktivisti sa domáhajú pre homosexuálne páry privilégií, aké požíva tradičné manželstvo, a keďže momentálne neexistuje v politike strana, ktorá by to aktívne presadzovala, najaktívnejšie sú celebrity a pár aktivistov z tretieho sektora. Sami pritom hovoria o diskriminácii a netolerancii. Neuvádzajú však žiaden príklad. Nie je známe, že by niekto niekoho napadol, prepustil alebo verejne osočoval kvôli sexuálnej orientácii – na rozdiel od Francúzska či iných krajín, kde doslova dochádza k fyzickým útokom na homosexuálnu menšinu. O akej homofóbii, akej netolerancii je potom reč? Čo je netolerantné na tom, že spoločenstvo osôb (homosexuálny pár), ktoré neplní také spoločenské funkcie ako iné spoločenstvo (tradičné manželstvo), nemá rovnaké spoločenské privilégiá? Čo je netolerovateľné na tom, že to tak vidí 80 percent slovenskej verejnosti a podľa toho vyzerá aj zastúpenie v parlamente? Nič. Šokuje len úroveň našich umelcov, ktorí s ľahkosťou nájdu porovnania, ktoré by nedokázali preukázať. Ako napríklad už citovaná Kronerová: „Neschopnosť tolerovať inakosť vedie ku genocídam celých národov, nehovoriac o osobných tragédiách, keď ani tí najbližší nevedia spolu diskutovať alebo aspoň vypočuť si toho druhého.“ Deje sa niečo také na Slovensku? Hovoriť o genocíde je absolútne nenáležité a uráža to skutočné obete genocíd a proti takému porovnaniu sa treba dôsledne ohradiť. A osobné tragédie? Nuž, tie určite existujú, ale práve tými autori hry opovrhli: pred osobnou drámou totiž uprednostnili spoločenskú angažovanosť, čo ide na úkor skutočnej drámy, ako sa ju pokúsil zachytiť napríklad kanadský spisovateľ Michael O’Brien v knihe Sophia House (Ignatius Press 2004), kde hlavná postava príbehu sama vo svojom vnútri zápasí s napätím sexuálnych sklonov a tradičnej výchovy; autor priblížil čitateľovi úžasnú osobnú drámu skutočne kultivujúcim spôsobom plným tolerancie. Mario Gelardi však presne toto ignoroval a spôsob, akým zobrazil katolícku vieru, tradičnú matku, vplyv tradičného prostredia, naopak, svedčí o jeho neschopnosti (nielen poznať, ale ani) tolerovať.
Aby som to zhrnul: Zlomatka nie je žiadny zlomový divadelný počin, žiadna výnimočná dráma s výnimočným umeleckým obsahom. Výnimočné je azda len to, že autor i herci bojujú proti vymyslenému dogmatizmu dogmatizmom vlastným. A ešte to, že túto trápnu, plochú, „komiksovo“ zjednodušenú hru považuje kritika za hodnú pozornosti. Nie, toto divadlo za návštevu nestojí.