Alžbeta Báthory – psychopatický masový vrah v rúchu piatej ženy

Číslo 2/2008 · Albert Otruba · Čítanosť článku: 14112
 

Bathory (SR/ČR/VB/Maď., 2008, 138 min.)

Réžia: Juraj Jakubisko; scenár: Juraj Jakubisko, John Paul Chapple; kamera: František Antonín Brabec, Ján Ďuriš; hudba: Simon Boswell. Hrajú: Anna Friel, Karel Roden, Hans Matheson, Vincent Regan, Bolek Polívka, Franco Nero, Deana Horváthová, Antony Byrne, Michaela Drotárová.

Viete, ktorý človek žijúci na Slovensku je vo svete najznámejší? Štefánik? Jánošík? Nie. Najznámejšia je krvavá grófka z Čachtíc Alžbeta Báthory. Údajnými 650 vraždami, ktorých sa dopustila na svojich panstvách, sa dostala do Guinessovej knihy rekordov. Podľa nej je nazvaná aj populárna švédska blackmetalová skupina a najnovšie po jej sláve skočil aj majster Jakubisko. Pritom treba povedať, že čachtická grófka je mierne nepresné označenie, keďže mala 30 hradov a zámkov na Slovensku, v Maďarsku, Rakúsku a Rumunsku.

Čo povedať o tomto filme? Podľa vlastných slov chcel Jakubisko vrhnúť čerstvé svetlo do temných zákutí legendy o Alžbete Báthory a vyrobil z nej sebavedomú renesančnú ženu, ktorá bola nevinnou obeťou politických intríg. Záhadou ostáva, prečo sa pustil do boja s históriou. Jeho najsilnejšia zbraň, osobitá poetika, mu v tomto filme len pomáhala zastierať stopy jeho zločinov proti historickým faktom. Možno chcel plebejský príbeh grófky Báthory Joža Nižnanského prebiť patricijskou verziou. Siahol preto po tridsať rokov starej brožúrke maďarskej sudkyne Irmy Szádeczky-Kardoss, podľa ktorej Báthory nebola vinníkom, ale obeťou. Jej názory maďarskí historici zmietli zo stola a teóriu o sprisahaní Thurza hodnotili ako zaujímavú, no nedôveryhodnú.

Doteraz v príbehu Alžbety Báthory dominoval konflikt svojvoľná šľachta, vykonávajúca takmer neobmedzenú moc nad svojimi poddanými, verzus ľud. Bola to zhýralosť, krutosť, beštialita voči poddaným, ktorá aj v 17. storočí bola v civilizovanej Európe nepredstaviteľná, no Uhorsko a Sedmohradsko – ako periféria Európy – túto krutosť nielen umožňovali, ale ani ju netrestali, a ak trestali, tak len služobníctvo. Jakubisko z histórie Alžbety Báthory však vytvoril príbeh, kde ide v prvom rade o spor medzi silnou emancipovanou ženou a mužským okolím (Juraj Thurzo), v druhom rade o spor medzi tzv. národnou stranou uhorskej šľachty a prohabsbursky orientovanými magnátmi (teda o spor uhorská šľachta a jej vernosť uhorskej – stavovskej – slobode verzus absolutistické – modernizujúce, štát centralizujúce a disciplinizujúce – tendencie Habsburgovcov. Táto nová interpretácia teda vychádza v ústrety teóriám rodovej rovnosti. Zároveň preberá maďarský nacionalistický výklad dejín, najmä čo sa týka historickej úlohy Habsburgovcov. V dlhotrvajúcom spore medzi tzv. labanskými (prohabsburskými a katolíckymi) a kuruckými (protestantskými) historikmi, ktorý existuje v Maďarsku (dôležitý trh pre Jakubiskov film, čo je vidno i z toho, že má maďarskú jazykovú mutáciu), stojí jednoznačne na strane „kurucov“.

Cisárske vojská vo filme buď utekajú pred Turkmi, alebo naháňajú ženy z háremu. Proti Turkom bojujú len statočné protestantské kniežatá. Pritom skutočnosť vyzerala ináč. Turecký pochod do Európy zastavili a nakoniec Turka definitívne porazili Habsburgovci. Protestantské kniežatá od Bočkajovho povstania až po povstanie Imricha Tökölyho zväčša s Turkami kolaborovali.

V čase, keď sa odohráva dej filmu, bolo Uhorsko rozpadnuté na tri časti, z ktorých na Turkoch boli nezávislé len habsburgovské územia. Okrem tzv. Kráľovského Uhorska – čiže habsburskej provincie na území dnešného Slovenska, Burgenlandu, západného Chorvátska a priľahlých území Maďarska (s hlavným mestom Bratislavou) – to bol turecký vazalský štát Sedmohradsko a dnešné Maďarsko – Budínsky pašalik, priama súčasť Osmanskej ríše.

Paul Lendvai vo svojej knihe Tisíc let maďarského národa píše: „Koncom stredoveku bol v Uhrách každý dvadsiaty až dvadsiaty piaty obyvateľ šľachtic, naproti tomu vo Francúzsku len každý stý. A naopak, v Uhrách bol každý štyridsiaty piaty až päťdesiaty človek slobodný mešťan, avšak vo Francúzsku každý desiaty.“ Podľa správy poľského vyslanca maďarská šľachta sa po porážke pri Moháči tešila z tureckého víťazstva: „Maďari sa tešili, ako keby sa znova boli narodili. (…) Veľká radosť sa zmocnila širokých kruhov šľachty, keď padla cudzia vláda v krajine. (…) Palatín István Báthory so svojím priateľom grófom Batthyánym po včasnom úteku od Moháča trávil čas okrádaním kanonikov, ktorí utekali od Moháča. S prastarými klenotmi z biskupského paláca v Päťkostolí mu padla do rúk bohatá korisť. Iní uhorskí šľachtici a dôstojníci vyplienili klenotnicu arcibiskupstva v Ostrihome, prepadli kráľovninu loď a znásilnili jej dvorné dámy.“

Alžbeta (Erzsébet) Báthory bola šľachtičná, ktorá pochádzala z jedného z najvýznamnejších uhorských rodov. Narodila sa v tejto dobe, keď sa jedávalo rukami, v dobe tureckých vojen, povstaní, vypaľovaní dedín, náboženských bojov, mučenia a popráv. Krajom sa potulovalo množstvo sirôt, ktorých rodičia zmizli počas tureckých nájazdov. Poddaní v Uhorsku nemali žiadne práva. Alžbeta prišla na svet v roku 1560. Vydávala sa ako 15-ročná. Jej manžel František Nádašdy bol tiež významný šľachtic, radca kráľa, hlavný veliteľ uhorských vojsk – a aj mohutný chlap, surový človek, vojak, ktorého sa báli aj Turci. Volali ho Čierny beg. Po boji vraj tancoval s mŕtvolami zabitých Turkov a ich hlavy vyhadzoval vysoko do vzduchu. Pri zaobchádzaní s obyvateľmi Čachtíc nebol iný, preto sa Čachtičania na jeho spôsoby sťažovali u panovníka – samozrejme, zbytočne. Menej energický bol vo vlastnom dome a jeho nevšímavosť voči zločinom vlastnej manželky spôsobila, že jej neresti sa ešte stupňovali.

Týranie a vraždenie dievčat vykonávala Alžbeta dokázateľne nepretržite v rokoch 1585 – 1610 na svojich tridsiatich sídlach. Obyvatelia ju tak znenávideli, že ona a jej pomáhači chodili von iba s ozbrojeným sprievodom. V roku 1609 ju čachtický farár verejne obvinil zo zabíjania dievčat. Sťažnosti na Alžbetu Báthory sa množili, dokonca prichádzali aj z Viedne, kde mala kaštieľ. Mnísi z kláštora, ktorý sa nachádzal v blízkosti jej kaštieľa, sa sťažovali na strašný ženský rev, ktorý vychádzal z neho vždy, keď bola grófka vo Viedni. Napokon sa sťažnosti dostali až k panovníkovi, ktorý nariadil palatínovi grófovi Jurajovi Thurzovi, aby začal vyšetrovanie. Ale palatín bol dobrý priateľ Nádašdyovcov. Jeho manželka si s Alžbetou Báthory dopisovala a vzájomne si chodili na svadby svojich detí. František Nádašdy mu pred smrťou zveril celú svoju rodinu do opatery. Thurzo sa ocitol v nezávideniahodnej situácii. Zrejme najprv informoval Báthoryovej rodinu a chránil obrovský nádašdyovský majetok pred prípadnou konfiškáciou, pretože Alžbeta v roku 1610 napísala testament, v ktorom odporučila majetok deťom. O tri mesiace nato prišiel palatín Thurzo neohlásene do Čachtíc a prichytil Alžbetu rovno pri mučení. V tej dobe nebolo veľa možností dostať pred súd človeka tak významného, ako bola grófka Báthory. Thurzo pravdepodobne o žiadnom súde neuvažoval. A ak by aj – korupcia v súdnictve bola v tej dobe pravdepodobne väčšia ako dnes a rodina Báthory určite robila, čo mohla, aby zabránila obrovskej verejnej hanbe. Thurzo síce okamžite začal vyšetrovanie, ale rovnako rýchlo všetko ukončil. Pred súdom, ktorý tvorilo 24 vysokopostavených osobností, medzi nimi podžupani a richtári, vypovedalo množstvo svedkov, hlavne vysokopostavení ľudia, šľachtici a zemania, kasteláni jej hradov, lekári, kazatelia, richtári; poddaných sa nikto nepýtal. Existujú písomné doklady dohromady o 300 svedeckých výpovediach, mnohé z nich obsahujú šokujúce informácie o týraní dievčat. Pomáhači Alžbety Báthory boli odsúdení, ale súd s hlavnou vinníčkou sa nikdy nekonal. Uväznili ju na Čachtickom hrade, kde 21. augusta 1614 zomrela.

Alžbeta týrala dievčatá horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, pichala ihlicami, polievala studenou vodou na mraze. Nie vždy ich zabila. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča. Mučením oslavovala aj Vianoce (palatín Thurzo ju pristihol pri mučení tesne po Vianociach) a aj svadbu svojej dcéry, počas ktorej zomreli dve nemecké slúžky. Mŕtvoly pochovávali rôzne – na cintoríne, v poli, v obilných jamách. Raz ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore. Jej pomocníci pred súdom udávali rôzne počty obetí – 37 alebo 50 umučených dievčat na jednom hrade. Podľa zoznamu, ktorý sa údajne našiel medzi Alžbetinými vecami, bolo obetí asi 650. Báthoryovej pomocníčky Ilona Jó a Dorota Szentés boli odsúdené na odcviknutie prstov na rukách kliešťami a na smrť upálením zaživa. Ficko – ani nie tridsaťročný Ján Ujváry – bol sťatý pri Váhu v blízkosti Bytče; bol predtým asi 15 rokov milencom Alžbety, ktorá si ho zobrala do služby ako 16-ročného. Bola to špička ľadovca, lebo Alžbeta mala asi 300 takýchto pomocníkov, pasákov, spoluvinníkov. Podľa Jozefa Kočiša a Andreja Štiavnického vlastnou rukou zabila za 25 rokov na 30 hradoch okolo 3000 dievčat a žien.

Historik Jozef Kočiš, ktorý je jedným z najväčších európskych odborníkov na toto obdobie, vo svojej knihe Alžbeta Báthoryová a palatín Thurzo píše, že pre väčšinu Báthoryovcov boli charakteristické povahové črty ako krutosť, pýcha, zmyselnosť a sexuálna zvrátenosť. Sedmohradské knieža Žigmund Báthory dal postupne popraviť svojho strýka Baltazára Báthoryho, svojho radcu a najvzdelanejšieho muža v krajine Pavla Gyulaiho, svojho vychovávateľa Jána Gálfiho a kardinála Andreja Báthoryho. Na sneme v roku 1594 niektorí radcovia len spomenuli, ako ticho žilo Sedmohradsko za Štefana Báthoryho. Pre tento výrok Žigmund dal siedmich svojich hodnostárov sčasti sťať, sčasti uškrtiť, pričom ich pozostalým zhabal ešte aj majetky. Gabriela Báthoryho, krutého a mravne zhýralého vládcu Sedmohradska, ktorý vo filme vystupuje ako dobrý a galantný bratranec s anjelskou tváričkou, zabili v roku 1613 jeho vlastní vojaci. Stupeň všeobecnej nenávisti voči nemu dokumentuje okolnosť, že ho nechali tri dni na mieste, kde skonal, a potom ho hodili na voz ťahaný volmi. Anna Báthory, Gabrielova mladšia sestra, mala na svedomí vraždu vlastného dieťaťa, za čo ju v roku 1621 odsúdili na smrť. Všetky neresti rodu však vrcholili v osobe Alžbety Báthory. Ovládaná svojím sadizmom sa dopustila zločinov, ktoré dovtedy nemali v Uhorsku obdobu.

Jakubisko sa vyjadril, že „nájde úzku paralelu medzi svetom dávno zabudnutých časov a svetom dneška“. Zmenil príbeh úchylného vraždiaceho maniaka na príbeh o spore medzi jednou silnou emancipovanou ženou a mužským okolím. Takéto príbehy zneužívaných žien, žien pod tlakom mužského okolia, sa ľahko zaraďujú do správnych kolóniek rodovej rovnosti na formulároch žiadostí o finančné dotácie na rôznych eurofondoch. (Piata žena necháva pozdravovať…) Jakubisko svoju osobitú poetiku zapriahol do koča politickej korektnosti a poplatnosti dobe. Na výrobu filmu dostal napríklad z kinematografického fondu Rady Európy Eurimages 650-tisíc eur, teda sumu, akú z tohto fondu ešte nikdy nikto nedostal.

No a aby celé dielo lepšie chutilo, pridal trochu proticirkevného korenia. Luteránsky farár Ponický je bigotný, nenávistný inkvizítor, arcibiskup Forgács kuje intrigy, špiónuje a zhŕňa majetky. Mnísi Peter a Cyril sú – citujúc režiséra – komickí, zrejme preto na ich stvárnenie vybral dvojicu komikov Polívka – Mádl! Jakubisko sa tu značne inšpiroval podobnou dvojicou z románu Umberta Eca Meno ruže, no brat Viliam z Baskervillu by nikdy nepovedal vetu, ktorú Jakubiskov mních Peter povedal Alžbete pred jej smrťou: „Keby som ešte dokázal veriť, že Boh je všemohúci, modlil by som sa za vás.“ Dúfam, že majstra nenapadne točiť aj o Stalinovi – ktovie, komu by prišil na krk obete Josifa Vissarionoviča z gulagov. Napokon, tieto krvavé šrámy zo súboja s matkou históriou celkom stačia.

V každom prípade tento historický guláš, okorenený jedinečnou poetikou majstra s dezertom piatej ženy, je najdrahším slovenským filmovým projektom a má najlepší víkendový opening zo všetkých filmov uvedených do slovenských kín v roku 2008: videlo ho 35 925 divákov.

Albert Otruba
Autor je …