Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Keď bol komunizmus mladý

Číslo 2/2008 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 3665
 

LANGEROVÁ, Žo: Vtedy v Bratislave. Môj život s Oskarom L. Bratislava : Albert Marenčin Vydavateľstvo PT – SNM – Múzeum židovskej kultúry, 2007

Kto je Žo Langerová? Po prečítaní jej knihy konštatujem, že to bola pozoruhodná žena. Pamätníci 60. rokov na Slovensku si možno budú pamätať jej dcéru Zuzku Lonskú, ktorá sa vtedy mihla scénou ako speváčka populárnej hudby. A určite všetci poznáte niekdajšiu hviezdu francúzskeho filmu Simone Signoretovú, ktorá bola zhodou okolností druhostupňovou sesternicou Žo Langerovej; pravda, stretli sa v živote iba dvakrát.

Kto teda bola Žo Langerová? Volala sa Žofia Bein a narodila sa v roku 1912 v Budapešti v židovskej rodine. Vydala sa za slovenského intelektuála Oskara Langera, narodeného v roku 1907. Koncom 30. rokov po stupňovaní nástupu hitlerovského Nemecka obaja emigrovali do Spojených štátov. Langer pracoval ako účtovník, Žo ako predavačka a čašníčka. Po vojne Langer, člen Komunistickej strany Slovenska, dostáva list od Karola Bacílka, budúceho neslávne známeho pohlavára komunistického Československa, ktorým ho žiada, aby sa vrátil na Slovensko: strana ho potrebuje. Takto sa Langerovci ocitajú v Bratislave.

Po februárovom prevrate Langer stúpa po spoločenskom rebríčku až po funkciu námestníka povereníka výživy (povereníci boli akousi slovenskou obdobou ministrov). Langerovci ochutnajú, čo to je byť tam hore. Potom prídu vykonštruované procesy a v roku 1951 sa Langer ocitne medzi tými, ktorých treba označiť za nepriateľov ľudu a patrične s nimi naložiť. Je nevinne odsúdený na dvadsaťdva rokov väzenia. Žo Langerová so svojimi dvoma dcérami sa ako manželka odsúdeného nepriateľa ľudu razom ocitne na samom dne. Vysťahovaná z Bratislavy v rámci akcie B pretĺka sa po Slovensku v podradných zamestnaniach a v podradnom ubytovaní. Až koncom 50. rokov sa jej podarí vrátiť sa do Bratislavy a zabezpečiť rodine slušnejšiu existenciu. Langer sa vracia z väzenia k svojej manželke a dcéram v roku 1960, neskôr je rehabilitovaný. Umiera pre podlomené zdravie v roku 1966. Po zlyhaní Pražskej jari jeho manželka neváha a s dcérami i zaťom opúšťa republiku. Umiera vo švédskej Uppsale v roku 1990.

Príbeh Žo – a to ešte viac ten vnútorný, prebiehajúci v duši, než ten vonkajší – je príbehom búrlivej stredoeurópskej židovskej povahy 20. storočia. Jej príbuzní vo vojnových časoch tragicky hynú buď v nemeckých či sovietskych lágroch, alebo v pogromoch. Žo sa preto proti takému svetu vnútorne búri. No búrila sa proti nemu už dávno predtým počas dospievania.

Žo je pekná a atraktívna, napokon, vidno to z bohatej fotografickej dokumentácie v knihe. Má rada život, vie sa tešiť zo vzťahov s ľuďmi, má zmysel pre pekné veci. Vo vnútri je vášnivá. Svet mužov, svet erotických vzťahov medzi mužmi a ženami je jej dôverne známy. Preto v jej manželstve občas stúpa napätie pre mužovu suchopárnosť. Langer je asketický komunista a pýta sa: Ako sa možno tešiť čo i len z najmenšieho prepychu, keď niekde v Číne žijú kuliovia, ktorí nemajú čo jesť? Tieň čínskeho kuliho dopadá na Langerových manželstvo celé roky.

Žo o vzťahu k iným mužom veľa neprezrádza, až na neuveriteľnú scénu z pražského rýchlika. Keď po zatknutí manžela ide do Prahy orodovať k ministrovi Bacílkovi (ktorý pred piatimi rokmi Langera zavolal na Slovensko, aby ho teraz zavrel), prežije v nočnom kupé erotické iskrenie a letmé dotyky s neznámym mladým mužom v uniforme. Hanbí sa za to. S mladým mužom sa stretne na druhý deň na audiencii u Bacílka. Mladík je príslušníkom Zboru národnej bezpečnosti, tej organizácie, ktorá vsadila Langera do väzenia. Trochu absurdné, trochu morbídne.

Súvisí toto erotické cítenie s jej zápasom s Bohom či skôr proti Bohu? Žo asi nepochádza z rodiny, ktorá si ctí starozákonného Hospodina, Boha Abraháma, Izáka a Jakuba. V spomienkach sa vracia k otcovi, ktorý chodil do synagógy, no v skutočnosti sa nemodlil. Žo mu to – tak trochu víťazoslávne – pripomína vo svojej mysli. Žo má komplikovaný vzťah s Bohom. Spomína, že ho nenachádza. Hľadá ho? Zápasí s ním? Nevedno.

Na rozdiel od manžela vidí, že komunizmus je nezmysel. Ešte v čase, keď je rodina na výslní, v podniku zahraničného obchodu, kde je zamestnaná, vidí, že to plánovanie je nejaká hlúposť. Pri procese s manželom je jej jasné, že jeho priznanie je vynútená obludnosť. Vidí klamstvá propagandistov, ktorí sú tak zaslepení, že si tieto vlastné klamstvá ani neuvedomujú. Keď prichádza dubčekovské obdobie, je rada, ale ani o Dubčekovi nemá ilúzie: veď robil kariéru za Gottwalda a Novotného. Vidí nepoučiteľnosť západoeurópskych ľavičiarov pri druhom stretnutí so Simone Signoretovou. Francúzska superstar si od nej vypočuje príbeh jej muža a potom povie: „Ale v Amerike by bol pochodil rovnako.“ Už len kvôli tejto vete si treba knižku prečítať: dobrovoľná slepota je zaujímavá vec. Ešte neskôr po emigrácii do Švédska ju trápi, že existujú ľudia, ktorí pokojne povedia, že Solženicyn je fašista. Áno, Žo bola ešte pred vojnou nadšená rečnením Dolores Ibárruri – La Pasionarie. Neskôr však rýchlo uprednostnila vlastnú skúsenosť.

Nie tak Langer. Je to váhavý intelektuál. Keď dochádza k zatýkaniam prvých komunistov, aj Langerovci si začínajú klásť otázky, ktoré si predtým pri zatváraní kresťanov nekládli: To skutočne sa ten či onen súdruh previnil voči strane a ľudu? Jednej noci ležia pri sebe v posteli a Žo sa spýta Oskara, čo si o tom myslí. Jeho starostlivo formulovaná odpoveď začína takto: „Títo ľudia azda nie sú vinní v tom pravom zmysle slova…“ Takto to dokáže povedať iba intelektuál. V poslednom šuflíku svojho vnútra teda Oskar pozná odpoveď: Sú nevinní. Nedá sa to tak ale povedať. Neznamená to, že nemá svedomie. Oskar začína kontaktovať iných vplyvných funkcionárov a kladie im otázky. Žo hovorí, že tie otázky kladie síce veľmi opatrne, ale že na tie časy to bol príklad veľkej morálnej odvahy. No… ale v poriadku. Ešte horšie je to po rokoch. Napriek väzeniu Oskar ostáva vo svojom vnútri komunistom. Áno, stali sa chyby, ale… V tejto veci sa s Žo už nikdy nezhodnú.

Žo je sympatická preto, lebo po celý čas od mužovho zatknutia je statočná. Je voči nemu lojálna: bojuje zaňho, oroduje u funkcionárov. I keď nie je v manželstve úplne šťastná (stále ten tieň čínskeho kuliho), Oskara stále ľúbi. Srdce jej poskočí, keď zazrie v diaľke postavu muža, ktorá ho pripomína. A bojuje i za svoje dcéry.

A ako vidí kresťanov? Komická je jej spomienka z obdobia mimobratislavského vyhnanstva na stretnutia s tromi katolíckymi intelektuálmi, s ktorými ostala v „čudnom priateľstve“. Títo traja sa v skutočnosti trápia kvôli komunizmu menej než ona. Paradoxne preto, lebo si myslia, že všetko by mohlo byť i horšie: komunisti ich mohli koniec koncov i zastreliť. Žo píše, že tak to predsa robili katolíkom za občianskej vojny v Španielsku. Takže vedela to…

V emigrácii vo Švédsku prežije dvadsaťdva rokov. Na fotografiách ju vidíme v kruhu rodiny: je stále pekná a vidno, že má rada život. Napíše túto knihu, ktorá vyjde v angličtine, francúzštine a švédčine; napokon po rokoch i na Slovensku. Našla pokoj? Zmierila sa s Bohom?

Katolík môže pri čítaní tejto knihy prepadnúť pýche. Presvedčený katolík totiž vždy vedel, že komunizmus je nezmyselná vzbura proti Bohu; nepotreboval k tomuto poznaniu experiment. Preto mu nehrozí Oskarova nepoučiteľnosť ani sklamanie z komunizmu ako Žo. Lenže Žo nedostala dar viery, ako ho dostávajú ľudia vychovávaní v katolíckej viere. Platí to biblické: „Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať.“ Podľa toho budeme i súdení. My i Žo.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.