Odkrývanie osobnosti Vendelína Javorku

Číslo 2/2008 · Róbert Letz · Čítanosť článku: 3920
 

ONDRUŠ, Rajmund, SJ: Z Černovej do Žiliny cez Rím, Šanghaj a gulag. Životné osudy P. Vendelína Javorku SJ (1882 – 1966). Trnava : Dobrá kniha, 2008, 102 s.

V dnešnej dobe sa často hovorí o kríze osobností. Cítime, že máme akútny nedostatok skutočných, charakterných osobností v politike, kultúre, športe či vo vede. V súvislosti s tým však počuť názory, že sme tých osobností vlastne ani veľa nemali. To je veľký omyl, ktorý vedie k malomyseľnosti a pramení z neznalosti dejín nášho národa. Práve tu vidím význam knižky o jezuitskom misionárovi Vendelínovi Javorkovi od pátra Rajmunda Ondruša SJ. Osobnosti našich dejín, osobnosti zabudnuté, skryté, nedocenené, postupne vychádzajú na povrch, aby nám pripomenuli svoj význam a miesto, a to nielen v histórii, ale aj v aktuálnej súčasnosti. Ostáva teda na nás, či sa chceme oboznámiť s týmto aktualizujúcim posolstvom. Vendelín Javorka bol predmetom záujmu viacerých autorov, no všetky doterajšie pokusy sa obmedzili na zmapovanie jeho života a diela v článkoch a štúdiách. Knižka Rajmunda Ondruša je teda prvou samostatnou a súčasne najrozsiahlejšou knižnou publikáciou o tejto osobnosti. Autor mohol čerpať zo všetkých týchto čiastkových zdrojov, vrátane výsledkov vedeckých konferencií a archívneho štúdia v archíve slovenskej provincie jezuitov, aby nám predložil túto vyššiu syntézu Javorkovho života.

Dielo Rajmunda Ondruša odpovedá na viacero znepokojujúcich otázok, ktoré si kladieme v súvislosti s Vendelínom Javorkom. Ako sa vlastne rodí, dozrieva takáto osobnosť? Čím bol ako osobnosť výnimočný? Začnime od druhej otázky. Žijeme v sekularizovanej spoločnosti, keď sa náš tradičný kresťanský duchovný a kultúrny priestor veľmi zužuje, keď sami prísne rozlišujeme vhodnosť alebo nevhodnosť toho, kedy a pred kým máme vystupovať ako kresťania. Posolstvo života pátra Javorku nám hovorí, aby sme nestrácali zo zreteľa misionárske poslanie. Javorka sám bol misionárom, človekom, ktorý sa zriekol pohodlia, kariéry a bezpečnosti. Stal sa prvým rektorom rímskeho kolégia Russicum, ktoré pôvodne vychovávalo kňazov pre Sovietsky zväz, kde boli kresťania kruto prenasledovaní, a dnes patrí k dôležitým ústavom pestujúcim dialóg medzi západným a východným kresťanstvom. Javorka ako misionár cestoval na Ďaleký východ do Charbinu a Šanghaja, aby posilňoval tam žijúcich kresťanov a súčasne hlásal radostnú zvesť Kristovho evanjelia tým, ktorí ju nepoznajú. Samozrejme, nie každý sa môže stať takým misionárom ako Javorka, ale v podstate každý kresťan je poslaný do sveta hlásať evanjelium a žiť podľa neho tam, kde je. Páter Javorka – ako to autor na viacerých miestach správne zdôrazňuje – sa radí medzi dôležité osobnosti dialógu medzi východným a západným kresťanstvom. U katolíkov aj po Druhom vatikánskom koncile stále možno badať veľa predsudkov proti východným kresťanským cirkvám. Platí to aj opačne: veľa predsudkov majú aj pravoslávni voči katolíkom. Práve Javorka bol ten, ktorý svojou praktickou misijnou prácou pripravoval cestu hlbšiemu dialógu s východnými kresťanmi, pričom poukázal na dôležitosť vzájomného poznania, úcty a spolupráce s perspektívou jednoty. Táto jednota nemala byť jednotou násilnou a rýchle uskutočnenou, ale jednotou podľa Božieho plánu. Dnešný človek väčšinou nechce nič počuť o utrpení. Bojí sa ho, uteká pred ním, a keď ho zastihne, je bezradný. Javorka je opačný prípad. Utrpenie prijíma ako skutočnosť, a to nie ako profesionál, ale ako slabý človek. Nespravodlivo odsúdený ako vatikánsky špión strávil 10 rokov v sovietskych gulagoch, kde sa v extrémnych podmienkach, i za polárnym kruhom, ocitol na hranici života a smrti. Zaradil sa tak k armáde státisícov otrokov, ktorí budovali gigantickú sovietsku ríšu. Rajmund Ondruš na základe nových prameňov podrobne zachytáva túto pohnutú časť Javorkovho života, pričom uvádza aj zaujímavé doklady o vyšetrovaní pátra Javorku, jeho odsúdení i pobyte v lágroch. Pri návrate domov na Slovensko nikto Javorkovi nestaval slávobrány. Prišiel nenápadne, oblečený ako ruský mužík. Prichádzal s pocitom, že sa urobilo málo, že sa musí pre Rusko, pre jednotu kresťanského východu a západu urobiť viac než doteraz.

Odpoveď na otázku prvú otázku – Ako sa rodí a dozrieva osobnosť ako Javorka? – je po prečítaní knižky zrejmá: Ide o proces, ktorého základy sa kladú už v rodine. Do istej miery tu pôsobil aj lokálny fenomén Javorkovho rodiska – Černovej pri Ružomberku. Javorka akoby od svojej mladosti plával proti prúdu. Odmietal konvenčné riešenia a trval na vlastnej autentickej ceste životom. Napríklad nepodľahol silnému tlaku rodičov i svojho príbuzného černovského rodáka Andreja Hlinku, aby sa stal diecéznym kňazom. Rozhodol sa stať jezuitom a od toho neustúpil, lebo tu cítil svoje skutočné povolanie. Javorka bol otvorený, priamy človek. Rád cestoval, poznával, ale vedel sa aj sústrediť. Bol cieľavedomý, ale pritom vedomý si svojich možností, skromný a nenáročný. V ťažkej situácii vedel zachovať rozvahu, bol to muž pokoja, myšlienky a činu. Tieto vlastnosti charakterizovali jeho osobnosť a dobre sa hodili na misionárske povolanie.

Knižka Rajmunda Ondruša venovaná pátrovi Javorkovi je zaujímavým pohľadom na túto osobnosť. Nenárokuje si charakter vedeckej práce, je písaná skôr prístupnejším populárnym štýlom, no vyznačuje sa pritom úsilím o objektivizáciu Javorkovho života. Vidieť to aj z porovnávania rôznych prameňov a rôznych faktografických spresnení. Nazdávam sa, že vďaka tomuto dielu sa Javorka nepochybne stane známejším. Publikácia je prínosom pre poznanie jeho osobnosti a súčasne otvára cestu k jej ďalšiemu skúmaniu.