Kardinál Joseph Ratzinger: Soľ zeme
Číslo 2/2005 ·
·
Čítanosť článku: 5291
Kardinál Joseph Ratzinger
Soľ zeme (Kresťanstvo a Katolícka cirkev na prelome tisícročí)
Spolok svätého VojtechaTrnava 1997Po nástupe Benedikta XVI. na pápežský stolec sa v rebríčkoch bestsellerov objavili knihy, ktoré vydal Joseph Ratzinger ešte ako kardinál počas svojho pôsobenia vo funkcii prefekta Kongregácie pre náuku viery. Niektoré z nich sa tam vyskytli už druhýkrát. Kardinál Ratzinger totiž v posledných desaťročiach patril po Jánovi Pavlovi II. medzi najznámejších predstaviteľov cirkevnej hierarchie a čítali ho nielen katolíci, ale i ostrí kritici Cirkvi, ktorých zaujímali názory „Panzerkardinala“ (pancierového kardinála). Jedným z Ratzingerových bestsellerov je kniha Soľ zeme (Kresťanstvo a katolícka cirkev na prelome tisícročí), ktorú tvorí rozsiahly rozhovor s nemeckým novinárom Petrom Seewaldom.Pri takomto type rozhovorov zohráva osoba pýtajúceho sa významnú úlohu a nevhodne kladené otázky (vychádzajúce či už z neprofesionálnosti alebo z postranných úmyslov) môžu potopiť i rozhovor so zaujímavou osobnosťou. Peter Seewald hneď na začiatku vyloží karty na stôl a v predhovore uvedie, že kedysi dávno vystúpil z Cirkvi. Našťastie by sa zmýlil ten, kto by od neho očakával lacné provokácie, hoci jeho otázky jasne odrážajú sekulárne vnímanie Cirkvi. Rozhovor je vedený slušne, no zároveň bez prehnanej devótnosti, s akou sa občas možno stretnúť pri rozhovoroch s cirkevnými predstaviteľmi v kresťanských periodikách a ktorá potom bráni dotknúť sa problémových miest a vôbec zájsť do hĺbky.Na rozhovor však treba dvoch. Kardinál Ratzinger odpovedá aj na banálnejšie otázky pokojne, trpezlivo argumentuje, používa zrozumiteľný jazyk, a dokonca neváha označiť vlastné staršie vyjadrenie za strojené a pokúsi sa ho sformulovať ešte raz.
Soľ zeme je okrem iného akousi Ratzingerovou duchovnou biografiou. Kardinál sa aspoň stručne dotýka základných súradníc, ktoré od počiatku určovali jeho život: prirodzené prežívanie náboženstva v rodine, skromné materiálne podmienky, vplyv bavorského katolicizmu, ale napríklad aj životná skúsenosť v nacistickom režime. A napokon kňazské povolanie a otázky, ktoré súvisia so zásadným rozhodnutím: „Nemohol som študovať teológiu preto, aby som sa stal profesorom, aj keď som si to potichu želal. Povedať áno kňazskému povolaniu znamenalo pre mňa povedať áno celej úlohe, aj v jej najjednoduchších formách. Pretože som býval kedysi ostýchavý a dosť nepraktický, pretože som nemal ani športový, organizačný, ani administratívny talent, musel som sa pýtať, či nájdem prístup k ľuďom – či budem napríklad ako kaplán schopný viesť a inšpirovať katolícku mládež, či budem vedieť učiť náboženstvo malé deti, či budem vedieť zaobchádzať so starými a chorými ľuďmi a podobne.“ (s. 49)Od mladého kňaza sa dostávame k mladému profesorovi, k „progresívnemu“ teológovi, neskôr k teológovi, ktorý chce zostať verný Druhému vatikánskemu koncilu, no pozoruje „nový duch, v ktorom si fanatické ideológie posluhovali nástrojmi kresťanstva“, a uvedomuje si, že „ak sa má zachovať vôľa koncilu, musíme sa postaviť proti jeho zneužitiu“ (s. 67). Kardinál Ratzinger sa venuje niektorým prúdom, ktoré dnes významne ovplyvňujú svet a v podobe „výziev“ či disidentských frakcií zasahujú i do Cirkvi: feminizmus, ekológia, relativizmus... Najmä relativizmus sa stáva zásadnou témou: „Zdá sa mi, že otázka ‚Nakoľko možno hovoriť vôbec o pravde?‘ a ‚Ako sa musí kresťanstvo zaradiť medzi ostatné náboženstvá?‘ nadobudla celkom novú dramatickosť.“ (s. 117) Kardinál Ratzinger nemá problém povedať, že ciest k Bohu je toľko, koľko je ľudí, zároveň sa však nebojí pripomenúť „politicky nekorektné“ Kristove slová o tom, že On je cesta. To isté platí aj o téze o rovnakosti náboženstiev: „Je vonkoncom možné, že ten, kto prijíma od svojho náboženstva pomocné usmernenie, prostredníctvom ktorého sa stáva dokonalejším človekom, s jeho pomocou, ak môžeme použiť také slovo, sa páči Bohu a dosahuje spasenie. (...) Avšak z toho odvodzovať, že náboženstvá majú jednoducho rovnaké postavenie, že sú akýmsi veľkým koncertom, nejakou symfóniou, a teda napokon majú všetky rovnaký význam, to by bol omyl.“ (s. 22)Jedným z dôsledkov relativistického prúdu v náboženskom živote je na jednej strane vlažnosť, na druhej strane, ako reakcia, príklon k fundamentalizmu a sektárstvu. Ako však upozorňuje aj kardinál Ratzinger, pojmom fundamentalizmus sa dnes označuje kadečo. Problém nastáva vtedy, keď hľadanie istoty a jednoduchosti viery vedie k fanatizmu a úzkoprsosti. Inak však na takomto hľadaní nie je samo osebe nič zlé, keďže „...viera – ako nás o tom učí Nový zákon – je určená ľuďom jednoduchým a malým, ktorí s komplikovanými akademickými jemnosťami nemôžu žiť“ (s. 118).S odsúdením relativizmu priamo súvisí obrana krásy a sily tradície. Napríklad aj v liturgii: „... starý rítus by sa mal dožičiť oveľa veľkorysejšie všetkým tým, čo si to želajú. (...) Spoločenstvo, ktoré to, čo mu bolo doteraz najposvätnejšie a najvznešenejšie, náhle vyhlási za striktne zakázané alebo neprijateľné a volanie po tom vyhlasuje za nemiestne, samo seba spochybňuje. Lebo, čomu potom možno ešte veriť? Nezakáže zajtra zase to, čo dnes predpísalo? (...) Žiaľ, u nás je tolerancia k dobrodružným zábavkám takmer neobmedzená, pričom tolerancia k starej liturgii prakticky neexistuje“ (s. 150 – 151).Kardinál Ratzinger však nespĺňa progresivistické predstavy o „rezignovanom konzervatívcovi s občasnými apokalyptickými záchvatmi“ (s. 99). Zotrvačnosť nie je ani v Cirkvi vždy pozitívna: aj „Panzerkardinal“ by napríklad uvítal menšiu byrokraciu a väčšiu skromnosť. Naopak, v podstatných veciach je zotrvačnosť nutná. A v podstatných veciach musí mať pravda prednosť pred spoločenskou prijateľnosťou. To je možno jedna z hlavných inšpirácií, ktoré zostávajú po prečítaní tejto knihy: rozlišovať podstatné. Veď „nijaký vzťah nebude správny, ak nebude správny prvý vzťah, to jest vzťah k Bohu“ (s. 20).
Vladislav Gális