Boží vyslanci

Číslo 2/2008 · František Mikloško · Čítanosť článku: 3357
 

PETRANSKÝ, Ivan A.: Život pod hviezdou. Osudy Tomáša Dezidera Munka. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2008, 146 s.

Konvertiti sú pýchou každého národa. Aké je to prostredie, okolie, ľudia, literatúra, že niektorí ľudia v dospelom veku prijmú katolícku vieru tak, že so sv. Pavlom môžu povedať: „Viem, komu som uveril!“?

Konvertiti sú zrelí vyznavači viery, sú tí, ktorí vo svojom živote našli „poklad ukrytý na poli“ (Mt 13,44). Konverzie ľudí sú príbehmi sv. Pavla, kde Kristus osobne oslovuje človeka. Ak konvertiti predstavujú takúto radosť a pýchu pre spoločenstvo Cirkvi, konvertiti zo židovstva sú navyše znakmi času, zábleskami milostivej budúcnosti, predzvesťou druhého príchodu Krista. Konvertiti zo židovstva sú omilostené duše, ktoré preklenujú čas diaspóry Židov a zapĺňajú oblúk, ktorý sa vinie dejinami od Abraháma až k zavŕšeniu dejín spásy.

Príbeh židovstva, ako o ňom píše sv. Pavol, sa odmietnutím Krista neskončil: „Nechcem, bratia, aby ste nepoznali toto tajomstvo a boli múdri sami pre seba, že na časť Izraela zaľahla slepota dovtedy, kým nevojde plný počet pohanov, a tak bude spasený celý Izrael.“ (Rim 11,25-26) Konvertiti zo židovstva zjednocujú v sebe dva prísľuby – prísľub, ktorý dal Hospodin cez Abraháma Židom: „… v tvojom potomstve budú požehnané všetky národy zeme“ (Gn 22,18), a prísľub daný Kristom cez apoštola Petra Cirkvi: „… a brány pekelné ju nepremôžu…“ (Mt 16,18). Oni sú Boží vyslanci, ktorí nám prinášajú nádej, že Boh neopustil svoj ľud a dejiny smerujú v druhom príchode jeho Syna k naplneniu.

V dejinách Slovenska nemáme zaznamenaných veľa príbehov židovských konverzií dospelých. Kniha Život pod hviezdou rozpráva o konverzii celej židovskej rodiny Munkovcov – Františka, Gizely, Tomáša a Juraja – v prvej polovici 20. storočia. Rozpráva o ich živote na Slovensku, až po ich tragickú smrť v nemeckých koncentračných táboroch v roku 1945. Je to ojedinelý príbeh o rodine, kde každý člen prinášal do okolitého života zrelosť, noblesu a krásu.

Ťažko zistiť, kto z rodiny bol v konverzii dominantný. Gizela si už v roku 1933, 6 rokov pred vstupom do Katolíckej cirkvi, do svojho denníku napísala: „Ježiš, ktorého sme vylúčili zo svojich radov, nám odobral pokoj, sústredený v jeho osobe, a my sme zostali nepokojní…“ (s. 51). Počiatky konverzie Františka nie sú zaznamenané, ale o to väčšie svedectvo zrelej konverzie vidíme u neho po vstupe do Katolíckej cirkvi, v sústreďovacom tábore v Seredi i v posledných chvíľach života pred zastrelením nacistami. Syn Tomáš vstúpil k jezuitom a ako 21-ročného ho Nemci odviedli z noviciátu v Ružomberku a potom ho spolu s otcom zastrelili na pochode smrti neďaleko Berlína v apríli 1945. Mladší syn Jurko bol výnimočne hudobne nadané dieťa a svojím detským, ale hlbokým vnímaním viery dopĺňal konverziu celej rodiny.

Z priateľského ovzdušia Munkovcov vyrástli ešte dve konverzie: v roku 1943 konvertovala na katolícku vieru ich domvedúca, spišská Nemka evanjelička Matilda Domaracká. Táto po ich zatknutí a smrti až do konca svojho života nosila čierne šaty. Druhým konvertitom bol židovský lekár a spisovateľ Pavol Strauss, ktorému boli potom František a Gizela krstnými rodičmi.

Príbeh rodiny Munkovcov je v slovenskom prostredí neobyčajným životným príbehom. Napriek všetkým príkoriam, ktorých sa im za vojny na Slovensku dostalo, Munkovci priľnuli ku Slovensku a mali ho radi. Tam, kde žili, rozdávali okolo seba lásku a priateľstvo. Túto lásku vyžarovali a dávali aj v posledných, vrcholne dramatických chvíľach svojho života.

Príbeh rodiny Munkovcov, ako ho zachytáva dielo Ivana A. Petranského, končí tragicky. Kniha však v slovenskej spisbe otvára aj nový rozmer, rozmer konvertitov. I v tom je jej vydanie významným počinom.

Autor je poslancom NR SR.