Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Jar v Nemecku

Číslo 2/2008 · Michael Liebig · Čítanosť článku: 4569
 

Pred šesťdesiatimi rokmi, na jar 1948, nebolo Nemecko štátom, ale porazeným územím s hladujúcim obyvateľstvom. Bolo rozdelené na štyri vojenské okupačné zóny: americkú, britskú a francúzsku zónu na západe a sovietsku zónu na východe. Na jar 1948 potom, ako „Pražský puč“ znamenal koniec poslednej polonezávislej či demokratickej vlády v strednej a východnej Európe, však bol spustený Marshallov plán. V roku 1948 navyše vznikali prvé proto-inštitúcie toho, čo sa malo o rok neskôr stať Spolkovou republikou. Súčasne sa to isté uskutočňovalo v tom, čo sa malo stať NDR.

Pred štyridsiatimi rokmi, na jar 1968, zachvátilo Západné Nemecko „študentské povstanie“. „Hnutie 68“ dalo do pohybu výraznú kultúrne-politickú zmenu, ktorá ukončila povojnové obdobie ekonomickej rekonštrukcie a domáceho politického pokoja. Rozdelenie Nemecka múrom a ostnatým drôtom sa zdalo nezvratné. A kým sme v Československu mali „Pražskú jar“, pomery v NDR boli podobné tým, ktoré mali nastať v Československu po 21. auguste 1968.

Pred dvadsiatimi rokmi, na jar 1988, bolo možné pocítiť prvé otrasy politickej pôdy v Európe. Reagan a Gorbačov podpísali Zmluvu o jadrových zbraniach stredného doletu, Sovieti sa začali sťahovať z Afganistanu a v Bratislave sa uskutočnila veľká sviečková demonštrácia. Ale málokto si vedel predstaviť, že v nasledujúcom roku padne Berlínsky múr.

Vo všetkých troch prípadoch bola jar skutočne tým časom, kedy sa začali formulovať podstatné historické zmeny. A čo sa deje teraz?

Pohľad na situáciu v Nemecku na jar 2008 začnime náhodným experimentom: pozrime sa na veľkonočné vydanie periodika Frankfurter Allgemeine Zeitung, druhého najväčšieho národného denníka s konzervatívne-liberálnou politickou orientáciou. Vydavatelia FAZ zrejme počítali s tým, že ich čitatelia budú mať čas preštudovať si obsah denníka počas „predĺženého víkendu“. O to viac, ak nevyjde počasie, ktoré by lákalo ísť na jarnú prechádzku, a tento rok bolo v období Veľkej noci počasie v Nemecku veľmi zlé – bolo chladno a snežilo. (Toľko ku „globálnemu otepleniu“.) A tak sme pri prelietnutí veľkonočným vydaním FAZ mohli pozorovať toto:

• Veľká pozornosť sa venovala medzinárodnej politike: výtržnosti v Číne kvôli Tibetu, prezidentské voľby na Taiwane, situácia v Perzskom zálive a na Blízkom východe všeobecne, francúzsky prezident Sarkozy predstavujúci novú nukleárnu ponorku, kríza v Belgicku, možné znovuzjednotenie Cypru, primárky v Spojených štátoch a článok Johna McCaina vyzývajúci na spoločnú americko-európsku iniciatívu na založenie „aliancie demokracií“ proti islamskému extrémizmu a terorizmu, „autokratickému“ Rusku a „klimatickým zmenám“.

• Ešte väčšia pozornosť sa venovala spravodajstvu o finančnej kríze, označovanej za „najhoršiu od 2. svetovej vojny“ v úvodníku na titulnej strane toho dňa s názvom Záchrana Wall Streetu. Úvodník ekonomickej časti FAZ sa tiež zaoberal finančnou krízou a mal zlovestný titulok Do neznámych vôd. Boli tu tiež články o snahe o pomoci spoločnosti Bear Stearns, ktorá sa dostala do problémov, o nových stratách bánk Credit Suisse a nemeckej IKB, o recesii v Amerike a o prudkých pohyboch cien surovín, energií a zlata.

• Spravodajstvo o domácej nemeckej politike bolo pomerne stručné. Hlavný článok mal titulok Hry farby, čo odkazuje na farebný symbolizmus nemeckého systému politických strán: „čierni“ sú kresťanskí demokrati (CDU) a ich bavorská sesterská CSU, „červení“ sú sociálni demokrati (SPD), „žltá“ je liberálna FDP, „zelená“ je Strana zelených a „tmavočervení“ sú najľavejšia strana Die Linke. Iste si všimnete, že strán je päť, čo je významná zmena. Až do minulého roka malo Nemecko systém štyroch strán, ale odvtedy sa Linkspartei stala „etablovanou“ stranou. Článok sa zamýšľal nad tým, že tradičné koalície CDU/CSU plus FDP alebo SPD a Zelení už nefungujú. Vznikajú tak celkom nové väčšinové kombinácie: kresťanskí demokrati so zelenými (príležitostne aj s FDP), SPD plus Zelení plus Linkspartei, SPD plus Zelení plus FDP, či dokonca „červení“ plus „tmavočervení“.

Nesúlad medzi rozsiahlym spravodajstvom o politických konfliktoch a ekonomicko-finančných katastrofách na celom svete na strane jednej a zdanlivo pokojnou politickou scénou v Nemecku na strane druhej sám osebe nemusí predstavovať nič zlého, napokon, bolo by možné argumentovať: „Žiadne správy sú dobré správy.“ Nie je to ale celkom tak.

Spravodajstvo FAZ o finančno-ekonomickej kríze odzrkadľuje veľké starosti, ak nie úzkosť. A, ako uvidíme, napätie v Nemecku stúpa práve v oblasti ekonomicko-finančnej a sociálnej politiky. Sociálna kohézia nemeckej spoločnosti eroduje a konflikty kvôli ekonomicko-sociálnym otázkam eskalujú. Tento trend sa zrejme ešte zhorší vplyvom finančno-ekonomickej krízy s centrom v USA. A to nemôže zostať bez politických následkov. Práve nové „hry farby“ v nemeckej politike by mohli byť indikátorom.

Postoj Nemecka v zahraničnej politike

Počas prvých štyroch dekád Spolkovej republiky sme mali – prinajmenšom vo veľmi veľkej miere – národný konsenzus v ekonomickej a sociálnej politike podľa vzorca „sociálna trhová ekonomika“. Naopak, „veľké bitky“ nemeckej politiky sa zohrávali predovšetkým na poli zahraničnej politiky. V päťdesiatych rokoch o ukotvenie Západného Nemecka na Západe a jeho vojenské začlenenie do NATO, a teda o strate vyhliadok na skoré znovuzjednotenie, potom koncom šesťdesiatych a v sedemdesiatych rokoch o ostpolitike – politike voči Východu – a v osemdesiatych rokoch o rozmiestnení amerických nukleárnych zbraní stredného doletu a o to, aký postoj zaujať voči čoraz viac krízami zmietanému Sovietskemu zväzu a komunistickým režimom v krajinách strednej a východnej Európy.

Od znovuzjednotenia v roku 1990 nenastali v Nemecku žiadne reálne konflikty kvôli zahraničnej politike. Spravodajstvo o zahraničnej politike vo veľkonočnom vydaní FAZ tomu tiež nasvedčuje: v Nemecku pretrváva veľký záujem o svetovú politiku, tento záujem je však triezvy a realistický.

Iracká vojna nebola nikdy rozdeľujúcim prvkom v nemeckej politike. Konzervatívci, sociálni demokrati a liberáli, všetci sa v princípe zhodli na odmietnutí politiky Bieleho domu dvojice Bush – Cheney. Kancelárka Angela Merkelová si voči Bushovej vláde osvojila spoločenskejší postoj než jej predchodca Schröder, ale v podstate došlo k veľmi malým zmenám.

Nemecká vojenská prítomnosť v Afganistane sa nepáči dvom tretinám obyvateľov Nemecka nezávisle od straníckych sympatií, neexistuje ale otvorené opozičné hnutie proti nej. Politické kruhy prijali vyslanie Bundeswehru do Afganistanu ako nevyhnutnú povinnosť voči Aliancii po 11. septembri 2001 – a ako prostriedok nato, ako sa vyhnúť prítomnosti v Iraku. Existuje však jasný konsenzus, že neexistuje „vojenské riešenie“ pre Afganistan. A Nemecko by za žiadnych okolností nepodporilo vojenský útok na Irak. „Európska integrácia“ nikdy nebola rozdeľujúcim prvkom zahraničnej politiky. Hlboko zakorenená trauma z bratovražedných vojen 1. polovice 20. storočia je príliš silná, než aby vážne spochybnila „európsku integráciu“. Existuje široký konsenzus, že krajiny EÚ musia úzko spolupracovať, pretože význam každej jednotlivej krajiny EÚ, vrátane Nemecka, Francúzska a Veľkej Británie, je jednoducho nedostatočný na to, aby naozaj zavážili na svetovej scéne. V Nemecku existuje zatrpknutosť voči Európskej únii, je však v oblasti ekonomickej a sociálnej politiky: Nemecko ako „financovateľ“ EÚ alebo „vyrovnávanie sociálnych štandardov smerom nadol“ v súvislosti s rozširovaním EÚ na Východ. Dokonca ani Maastrichtská zmluva z roka 1992 a eliminácia nemeckej marky jednotnou menou euro v roku 2001 nevyvolali dostatočný politický tlak na to, aby sa stali veľkými politickými otázkami.

Steinmeierov „Veľký návrh pre Euráziu“

Tejto jari, konkrétne 4. marca, minister zahraničia Frank-Walter Steinmeier predniesol v Berlíne prejav s názvom Smerom k európskej politike voči Východu. Reči sa venovali médiá, ale pozornosť nebola príliš veľká, ak vezmeme do úvahy, čo Steinmeier povedal: Veľkou „európskou úlohou“ je vybudovať „spoločný priestor mieru a prosperity od pobrežia Atlantiku po Sibír“.

Steinmeier jednoznačne ukázal, že pre nemeckú politiku neexistuje žiadne vzájomné vylúčenie transatlantických a eurázijských vzťahov: Nemecko sa drží svojich záväzkov voči USA, ale Rusko „je a zostáva nenahraditeľným strategickým partnerom“. Spolu s Ruskom bude Nemecko pracovať na budovaní „rámca mieru a prosperity od Sicílie po Sibír“. A ak sa chcú Spojené štáty pripojiť, rámec sa rozšíri od „Vancouveru po Vladivostok“.

Politickí činitelia nevzniesli žiadne viditeľné námietky, ani v médiách nevypukla žiadna kontroverzia. Nebolo to iba kvôli skutočnosti, že sa takto vyjadril sociálnodemokratický minister zahraničia (a vicekancelár) v koalícii CDU/CSU – SPD, vedenej kresťanskodemokratickou kancelárkou. Veď o niekoľko dní po Steinmeierovom prejave kancelárka Angela Merkelová letela do Moskvy, aby sa stretla s novozvoleným prezidentom Medvedevom a s Vladimírom Putinom. Bola prvou zahraničnou šéfkou vlády, ktorá tak urobila.

Nemyslím si, že by v Nemecku bolo politické alebo podnikateľské zoskupenie, ktoré by nesúhlasilo s podstatou toho, čo Steinmeier povedal:

„Potrebujeme Rusko v našej spoločnej zodpovednosti za bezpečnosť a stabilitu, pre energetickú stabilitu, kontrolu zbraní či boju proti terorizmu. Potrebujeme Rusko, ak chceme udržateľnú stabilitu na Blízkom a Strednom východe alebo na západnom Balkáne. Ale nie iba my potrebujeme Rusko. To isté platí aj naopak: Rusko potrebuje nás. Táto krajina čelí obrovským modernizačným výzvam, ktorými sú rozpadajúca sa infraštruktúra, obrovská potreba investícií, prílišná závislosť na exporte surovín, hrozba deindustrializácie a hroziaca demografická katastrofa. Vo všetkých týchto oblastiach je pre Rusko naliehavo potrebné konať. A ruskí politici vedia, že Európa je prirodzeným partnerom pre jeho modernizáciu! Už dnes zahraničný obchod s EÚ predstavuje 50 %. 80 % jeho exportu energií ide do EÚ. A vyše 75 % zahraničných investícií do Ruska prichádza z EÚ.“

Steinmeier tiež upozornil na dôležitosť vzťahov s Ukrajinou, ale jasne naznačil, že návrhy na vstup Ukrajiny (či Gruzínska) do NATO alebo EÚ by v blízkej budúcnosti neboli realistické.

Steinmeier tiež zdôraznil úlohu stredoázijských štátov: „Čo sa týka strednej Ázie, nadväzujeme na stáročné kontakty Európy s týmto regiónom. To znamená omnoho viac ako nostalgiu za tradíciami Hodvábnej cesty. Ide o región s obrovskými energetickými zdrojmi. Región, ktorý sa nachádza medzi Ruskom, Európou, Áziou a Čínou a je významnou kultúrnou styčnou plochou. Región, v ktorom naďalej prevláda umiernený islam.“ Steinmeier tiež pripomenul, že Nemecko počas svojho predsedníctva EÚ v roku 2007 vyvinulo „Stratégiu EÚ pre strednú Áziu“, vrátane „energetického partnerstva, rozšírenia obchodu, spoločného boja proti drogám a terorizmu, podpory občianskej spoločnosti a vzdelávania a efektívneho využívania vodných zdrojov“.

„Čestný prostredník“

Bola to iba náhoda? V sále berlínskej radnice, kde Steinmeier predniesol svoju reč, visí na stene olejomaľba kancelára Bismarcka na Berlínskom kongrese roku 1878. Na onom diplomatickom stretnutí, ktoré nasledovalo po rusko-tureckej vojne na Balkáne, Bismarck vyhlásil, že Nemecko chce byť „čestným prostredníkom“ pre európske mocnosti s ohľadom na ich konfliktné záujmy na Balkáne.

Po Steinmeierovom prejave sa postavil Egon Bahr, zahranično-politický poradca kancelára Willyho Brandta a asi hlavný architekt ostpolitiky v sedemdesiatych rokoch, a bez váhania vyhlásil, že „Nemecko by malo byť ‚čestným prostredníkom‘ medzi Washingtonom a Moskvou“, a poukázal na potenciálne zmeny v zahraničnej politike USA po nadchádzajúcich prezidentských voľbách v novembri.

Znamenala by takáto rola „čestného prostredníka“, že Nemecko precenilo svoje sily? Nie nevyhnutne. Ako uvidíme, Nemecko skutočne má závažné ekonomické a sociálne problémy. Ale porovnajme ich s existenčnými problémami, do ktorých sa dostali USA. Amerika čelí najvážnejšej hospodársko-finančnej kríze od Veľkej ekonomickej krízy v tridsiatych rokoch. Za vlády prezidenta Busha sa Amerika ocitla v najhoršej strategickej a diplomatickej izolácii svojej histórie. Preháňal generál Odom, bývalý šéf NSA, najväčšej americkej výzvednej služby, keď minulý rok vyhlásil, že „vojna v Iraku je najhoršou strategickou katastrofou amerických dejín“? Bývalá šéfka americkej diplomacie Madeleine Albrightová, ktorá iste nie je žiadnou „mäkkou“ ľavicovou liberálkou, povedala presne to isté.

A čo Veľká Británia? Po skončení okázalého ošiaľu blairovských rokov a „iracionálnej bujarosti“ na finančných trhoch Británia vytriezvieva pod vedením Gordona Browna. Medzinárodné postavenie Británie výrazne utrpelo následkom Blairovej podriadenosti Washingtonu a londýnsku City plnou silou zasiahla finančná kríza.

Aj Francúzsko sa musí prispôsobovať. Jeho medzinárodné postavenie prinajlepšom stagnuje. Sarkozy sa horúčkovito snaží pozdvihnúť úlohu Francúzska v medzinárodných záležitostiach – spomeňme jeho osobnú intervenciu v Líbyi, Čade, Darfúre alebo v jeho projekte Stredomorskej únie. Sarkozyho úsilie zlepšiť vzťahy s odchádzajúcou Bushovou administratívou prišlo trochu pozde.

Takže v takejto konštelácii sa postavenie Nemecka v rámci „Západu“ potichu, ale výrazne zlepšilo. Symptomatickým pre toto nové sebavedomie je práve Steinmeierov prejav 4. marca. V závere svojej reči Steinmeier citoval Willyho Brandta, ktorý svojho času vyhlásil, že zahraničná politika Nemecka by mala byť založená na „otvorenosti a angažovaní sa v nových [strategických] dimenziách a zdravej kombinácii viery v budúcnosť a triezveho realizmu“.

„Nemecko, jednotka vo vývoze“ – ale čo domáca ekonomika?

Larry Elliot napísal 15. marca v londýnskom denníku The Guardian: „Už to nie je viac preháňanie, ak tvrdíme, že USA čelia najvážnejšej hrozbe svojmu finančnému systému od hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch 20. storočia. Medzitým to isté povedal Medzinárodný menový fond. A nad to všetko americká reálna ekonomika skĺzava do čoraz hlbšej recesie. Ešte predtým, ako táto najnovšia kríza eskalovala, muselo niekoľko európskych bánk vyhlásiť nové a veľké odpisy spôsobené americkou hypotekárnou krízou. Medzi nimi nebola iba najväčšia európska banka, švajčiarska UBS, ale čo je veľmi trápne, renomované verejné banky v Nemecku – WestLB, BayernLB, LBBW-SachsenLB a KfW-IKB.

Takže možno čerpať len malú útechu z toho, že epicentrum finančnej krízy je v USA. O to viac, že ekonomický rast v Európe sa spomaľuje. To, že je stále v pluse, je predovšetkým zásluha európskeho vývozu – napriek výmennému kurz dolár/euro na úrovni takmer 1,60 $.

Ale hovoriť o „európskom exportnom výkone“ je zavádzajúce: je to nemecký exportný výkon, ktorý robí rozdiel. V roku 2007 predstavoval celkový vývoz Nemecka 967 miliárd eur a jeho obchodný prebytok bol 196 miliárd eur. Nemecký vývoz stúpol o 8,5 % oproti roku 2006, zachovávajúc tak stúpajúci trend z predchádzajúcich rokov. Nemecký export do USA má hodnotu 73 miliárd eur, čiže 7,5 % celkového vývozu, čo je približne rovnaká úroveň ako pri Veľkej Británii a o 20 miliárd menej, ako je vývoz do Francúzska. 86 % celkového vývozu ide do Európy a Ázie (EÚ 65 %, ostatné európske krajiny vrátane Ruska 10 % a Ázia 11 %). V roku 2007 bolo Nemecko opäť svetovou jednotkou vo vývoze.

Toto všetko sa zdá byť prosto skvelé – ale nie je. Medzi exportným výkonom Nemecka a stavom domácej ekonomiky je veľký nepomer. A obchodný prebytok pohlcujú kombinované obchodné deficity a deficity bežných účtov partnerov v eurozóne. V dôsledku jednotnej meny už neexistujú žiadne menové prejavy ani opravné mechanizmy hlbokej a pretrvávajúcej ekonomickej nerovnováhy v rámci eurozóny: zvyšovanie alebo znižovanie hodnoty národných mien, odlišné miery inflácie a rôzne úrokové sadzby. Vo všetkých ekonomikách a štátoch eurozóny existuje rovnaké menové nastavenie.

Až do roku 2001 tradične vysoký obchodný prebytok znamenal, že zodpovedajúce zisky z konverzie peňazí (na nemecké marky) poskytovali nemeckej ekonomike, a to predovšetkým malým a stredným podnikom, množstvo lacného kapitálu. Tomu zodpovedalo, že stredné firmy boli tvorcami pracovných miest nemeckého hospodárstva. Kapitálové náklady na investície – súkromné aj verejné – boli najnižšie v Európe. So systémom euro sa obrovská konkurencieschopnosť nízkych kapitálových nákladov pre Nemecko stratila. Dnes Nemecko poskytuje obrovské, ale „neviditeľné“ kapitálové subvencie ostatným krajinám eurozóny, ktoré mali tradične oveľa vyššie kapitálové náklady – Taliansku, Španielsku, Grécku, Portugalsku a aj Francúzsku.

Napríklad Španielsko má vyšší obchodný a účtovný deficit ako USA (v pomere k HDP), ale zdá sa, že na tom nezáleží, pretože už nevznikajú devalvačné tlaky na peso. Španielsky obchodný deficit voči Nemecku predstavoval 27 miliárd eur (!) v roku 2007, ale dnes je „vyrovnaný“ vďaka nemeckým prebytkom v rámci systému euro. Masívna bublina trhu s realitami v Španielsku by bola nemožná bez veľkého objemu lacného kapitálu v dôsledku systému euro.

Taliansko malo slabú menu, vysokú infláciu a vysoké kapitálové náklady. Tie v Taliansku drasticky poklesli vďaka jednotnej úrokovej sadzbe v eurozóne, ktorú určuje ECB. Súčasne však výrazne klesol exportný výkon, pretože talianskym exportérom už nepomáha „lacná líra“. Obchodný deficit Talianska s Nemeckom predstavoval v roku 2007 20 miliárd eur. Takisto Francúzsko, ktoré má s Nemeckom negatívnu obchodnú bilanciu vo výške 30 miliárd eur. Toto všetko je dobre zdokumentované v najnovšej knihe nemeckého ekonóma Wilhelma Hankela nazvanej Klamstvá o euro… a iné ekonomické rozprávky (Die Euro Lüge… und andere volkswirtschaftliche Märchen. Wien : Signum Verlag, 248 s.).

Znižovanie mzdových a sociálnych nákladov

Po strate konkurencieschopnosti silnej nemeckej marky, nízkej inflácie (s výnimkou obdobia po znovuzjednotení Nemecka začiatkom 90. rokov) a nízkych kapitálových nákladov nemecké hospodárstvo prijalo stratégiu znižovania mzdových a sociálnych nákladov. Od roka 2001 reálne mzdy v Nemecku klesali, najmä v období 2004 – 2007, kedy ekonomika rástla. Podľa Nadácie Hansa Böcklera (ktorá je blízka odborom, ale rešpektovaná), priemerná čistá mzda za obdobie 2004 – 2007 klesla o 3,5 %. Nemecké mzdové náklady na jednotku výstupu (mzdy/HDP) výrazne klesli od roku 2001 a dnes sú jednými z najnižších v EÚ. Klesajúce mzdové náklady na jednotku výstupu sú ekonomicky zdravé a potrebné za predpokladu, že sú výsledkom vyššej produktivity práce poháňanej technologickým pokrokom – nie znižujúcimi sa mzdami a zhoršujúcimi sa sociálnymi štandardmi.

To, čo bolo dobré pre nemecký vývoz, však znamenalo stagnujúcu domácu ekonomiku s klesajúcimi príjmami a tomu zodpovedajúcimi stagnujúcimi spotrebiteľskými výdavkami a dramatickým poklesom verejných investícií.

Iróniou je, že tlak obchodných kruhov, aby sa znižovanie mzdových a sociálnych nákladov stalo hlavnou zbraňou medzinárodnej konkurencieschopnosti nemeckej ekonomiky, mal plnú podporu sociálnodemokraticko-zelenej koalície kancelára Gerharda Schrödera, ktorá vládla v rokoch 1998 – 2005. Schröder si získal veľký rešpekt svojou zahraničnou politikou a zaslúži si ho, ale jeho domáce ekonomické a sociálne opatrenia už boli niečím celkom iným: presvedčil nemecké odbory, ktoré boli tradične blízke SPD, aby prijali politiku „umiernených miezd“, a pretlačil v mzdovej a sociálnej politiky „Hartzove reformy“.

Hartzove reformy boli dvojsečnou zbraňou: 1) zníženie zamestnávateľského príspevku do povinného zdravotného poistenia a poistenia v nezamestnanosti vlastných zamestnancov; 2) obmedzenie trvania vyplácania príspevku v nezamestnanosti. Po období 12 mesiacov nezamestnaní dostávajú príspevky vo výške životného minima, všeobecné známe ako „Hartz IV“.

V Schröderovej politike sociálnych reforiem pokračuje aj veľká koalícia CDU/CSU – SPD pod vedením kancelárky Angely Merkelovej. Vo februári 2008 sa urobilo niekoľko kozmetických zmien. V tom čase bolo v Nemecku 3,6 milióna ľudí bez práce, ďalších 2,5 milióna, formálne nie v kategórii nezamestnaných, dostávalo príspevok „Hartz IV“.

Tu sa treba zamyslieť nad demografickou situáciou nemeckej spoločnosti: miera reprodukcie je negatívna a pomer starších ľudí neustále narastá. Oficiálny penzijný vek v Nemecku je 67 rokov, ale 25 % nezamestnaných má 50 a viac rokov a 40 % nemeckých podnikov nemá zamestnancov vo veku nad 50 rokov. S výnimkou niekoľko málo pracovných pozícií, ako napr. inžinier, je prakticky nemožné pre nezamestnanú osobu nad 50 rokov nájsť zamestnanie. Po roku (alebo po osemnástich mesiacoch vo veku nad 55 rokov) sa nezamestnaní stávajú poberateľmi príspevku „Hartz IV“, hoci si 20, 30 alebo viac rokov platili poistenie v nezamestnanosti. Ich životné podmienky sú „neisté“, a súčasne ich kvalifikácia a skúsenosti vyjdú navnivoč v spoločnosti, ktorej chýba demografické „dopĺňanie stavov“ mladými ľuďmi. V akejkoľvek spoločnosti a ekonomike nie je podpora tých, čo sú príliš mladí alebo príliš starí na to, aby produktívne pracovali, výsledkom finančných „úspor“ sumy jednotlivcov, ale odvíja sa od celkovej produktívnej kapacity ekonomiky v danom čase. „Čistý prebytok“ výkonu výroby a výrobných služieb určuje úroveň živobytia mladých aj starých – nie „sterilné“ finančné úspory.

„Nemusíte byť expertom na ekonomiku alebo spoločnosť, aby ste pochopili, že ak spoločnosť trpí dvojitým deficitom nedostatočného ekonomického rastu a nedostatočnej demografickej obnovy ľudského kapitálu, t. j. mladých kreatívnych ľudí, je iba jedna šanca, ako bojovať s oboma problémami: celkový ekonomický výkon sa musí zvýšiť zvýšením, nie znížením tvorby produktívneho, fyzického kapitálu. To je spôsob, ako vytvoriť základné predpoklady pre vyššie a udržateľné príjmy a ako kompenzovať demografický nedostatok vyššou produktivitou,“ píše profesor Hankel v spomínanej knihe.

Dokonca aj na mikroekonomickej úrovni by mal podnik, ktorý by sa snažil postaviť svoj výkon prednostne na znižovaní nákladov, a nie na investíciách a tvorbe nového kapitálu, malé šance prežiť na trhu. Na makroekonomickej úrovni vedie tlak politiky, ktorá systematicky znižuje mzdové a sociálne náklady, k zrýchľujúcej sa erózii príjmov, dopytu, predaja a investícií.

Posun „mikroekonomického“ vzorca smerom k znižovaniu mzdových a sociálnych nákladov bol, samozrejme, sprevádzaný globálnou ideologickou ofenzívou neoliberalizmu, ktorý nasledoval po kolapse komunizmu. Politické kruhy, média a teoretickí ekonómovia podľahli neoliberálnym axiómam, ktoré sa prezentovali ako niečo, čo nemá alternatívu. Nemecké slovo alternativlos sa stalo hlavným „argumentom“ politického posunu.

Nemecký keynesianizmus

Ideologický stredný prúd mal však aj svoje výnimky. Boli to predovšetkým dvaja ekonómovia: už zmienený Wilhelm Hankel a Claus Noe, ktorí spájali model „sociálnej trhovej ekonomiky“ so špecificky nemeckou variáciou keynesianizmu. Za posledných 30 rokov sa stalo populárnou praxou zavrhovať keynesianizmus ako zastaralé zlyhanie ekonomickej teórie a politiky. Stavil by som sa však, že tento verdikt sa čoskoro obráti, tak ako šéf Deutsche Bank Josef Ackerman teraz prišiel na to, že „samotný trh to nemôže urobiť“ bez aktívnej roly štátu.

Boli iste dôvody, prečo bol keynesianizmus v sedemdesiatych rokoch 20. storočia zdiskreditovaný. Vtedy sa prejavila chyba keynesianizmu, vrodená tejto ekonomickej teórii od samého začiatku: jeho slabé korene vo fyzickej, reálnej ekonomike, nedostatok dôrazu na vedecko-technický pokrok a jeho vplyv na investície a tvorbu kapitálu. Otázkou bolo – a zostáva – „míňanie štátneho deficitu“ na čo? Ktoré investičné programy do infraštruktúry a ktoré technológie a priemyselné odvetia by mali podporovať štátne ekonomické a fiškálne opatrenia? Dopyt po čom by sa mal „stimulovať“? Keynesianizmus na tieto otázky nevedel nájsť adekvátne odpovede.

Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov minulého storočia mal vedecko-technický optimizmus hegemóniu – a nie iba v Nemecku. Potom, počas sedemdesiatych rokov, sa celkom oprávnené environmentálne obavy pretransformovali do nediferencovanej, generalizovanej averzie voči vedecko-technickému pokroku, čoho typickým príkladom bolo fanatické antinukleárne hnutie v Nemecku. Smutné je, že keynesianizmus v Nemecku nemal strategickú víziu vedecko-technického pokroku a nedokázal zachytiť neoddeliteľné spojenie medzi sociálnym a technickým pokrokom.

Je to o to smutnejšie, že „nemecký keynesianizmus“ mal hlboké konceptuálne korene v ekonomických teóriách Friedricha Lista, ktoré poháňali vedecko-technický a priemyselný vzostup Nemecka aj jeho politiku sociálnych istôt, ktoré začali Bismarckovými sociálnymi reformami v osemdesiatych rokoch 18. storočia. Začiatkom 20. storočia bol „otcom zakladateľom“ „nemeckého keynesianizmu“ vynikajúci ekonóm Wilhelm Lautenbach (1891 – 1947). Jeho prejav na konferencii Spoločnosti Friedricha Lista 16. a 17. septembra 1931 nielen predpovedal kľúčové koncepty Keynesovej Všeobecnej teórie, vydanej roku 1936, ale ak by boli jeho ekonomické a finančné odporúčania prijaté, Nemecko by bolo možno odvrátilo hlbokú depresiu, ktorá bola základom Hitlerovho nástupu k moci. Lautenbachove kľúčové teórie sú obsiahnuté v knihe Úrok, úver a produkcia (Zins, Kredit und Produktion. Tübingen : Mohr Siebeck, 1952), ktorú vydala jedna z vedúcich osobností nemeckej povojnovej ekonomiky, Wolfgang Stützel (1926 – 1987).

Veľmi významným je aj vplyv Keynesa a Lautenbacha na koncepty ekonomickej politiky Kreisauerského kruhu, intelektuálneho elitného krúžku protinacistického odporu v Nemecku. Členmi krúžku, ktorý sa tajne stretával v rokoch 1941 – 1944 v sídle rodiny Moltkeovcov v sliezskom Kreisau, boli intelektuáli s konzervatívnymi, kresťanskými, liberálnymi a socialistickými názormi. Krúžok bol think-tankom, ktorý navrhoval víziu pre budúcnosť Nemecka po porážke nacistického režimu. Hoci mnohých z kreisauerovcov zavraždili nacisti, ich myšlienky mali významný vplyv na štátno-politické a konštitučné myslenie v povojnovom Nemecku.

Lautenbachov študent Stützel mal zasa veľký vplyv na „keynesiánskych“ ekonómov Hankela, Noeho a Heinera Flassbecka, ktorý je v súčasnosti hlavným ekonómom UNCTAD-u. Stützel mal aj hlboký vplyv na vynikajúceho liberála Kurta Richebächera, dlhoročného hlavného ekonóma Dresdner Bank a vydavateľa Richebächerských listov až do jeho smrti v auguste 2006.

Ako plynie čas, treba si pamätať, ako vyzerala „sociálna trhová ekonomika“ v Nemecku počas „nemeckého ekonomického zázraku“ päťdesiatych a šesťdesiatych rokov 20. storočia: silný štát, veľmi vysoké zdanenie (použité na podporu miliónov vojnových obetí a utečencov) a silná regulácia.

Ludwig Erhard bol liberál – aj keď „ordo-liberál“, a nie neoliberál. V šesťdesiatych rokoch konzervatívny minister financií Franz-Josef Strauss veľmi úzko spolupracoval so sociálnodemokratickým ministrom hospodárstva Karlom Schillerom – a základom ich politiky bol keynesianizmus. Nemecký Zákon o stabilite a raste z roka 1967 stanovil ekonomickú a fiškálnu politiku, ktorá mala súčasne za cieľ 1) cenovú stabilitu, 2) vysokú zamestnanosť, 3) vyrovnaný stav obchodu a bežných účtov a 4) ekonomický rast.

Claus Noe, žiaľ, zomrel 3. marca 2008 vo veku 69 rokov. Jeho smrť prišla v čase, kedy by Nemecko potrebovalo jeho odbornú radu. Ako štátny tajomník ministerstva financií Noe varoval pred neoliberálnym politickým posunom Schröderovej vlády, ale bol nútený rezignovať na jar 1999. S Dr. Noem som naposledy diskutoval pred rokom, v marci 2007, predtým, ako ochorel na rakovinu. Mal pocit, že vrchol „neoliberálneho dogmatizmu“ je už za nami – „dogmatizmu“, ktorý mal podľa neho desivé paralely k „sebazničujúcemu štátnemu socializmu“. Pre Noeho bola opakom neoliberálneho dogmatizmu ekonomická politika charakterizovaná ako „permanentný proces optimalizácie“ v zmysle rastu, stability a zamestnanosti. Dosiahnutie štyroch cieľov ekonomickej politiky Zákona o stabilite a raste nebolo pre Noeho fantazmagóriou, ale niečo, čo sa dalo zrealizovať – a čo bolo úspešne realizované.

Ekonomický a sociálny úsudok „by vošiel zadným vchodom“, keď už by nebolo možné ďalej zakrývať zlyhanie „kasínového kapitalizmu“, také bolo Noeho presvedčenie. Keď „kasíno“ skrachuje, tých, „ktorí v ňom nikdy nehrali – malé a stredné podniky, zamestnancov a drobných sporiteľov –“, požiadajú, aby zaplatili účet.

To by však nespôsobilo iba posun ekonomickej politiky, ale politický posun, a nie za každú cenu príjemný. Takže by asi bolo vhodné pamätať na to, ako boli vybudované produktívne a sociálne zodpovedné trhové ekonomiky a „otvorené spoločnosti“ a ako boli desiatky rokov efektívne chránené pred pádom komunizmu. Noe nepestoval nostalgiu za minulosťou. Samozrejme, svetová ekonomika sa dramaticky zmenila s nástupom nových mocných ekonomických hráčov, najmä v Ázii. Ale princípy politiky sociálnej trhovej ekonomiky, vrátane jej keynesiánskych čŕt, zostávajú platné. Musia sa stať referenčným rámcom pre zmeny politiky, ktoré si vyžaduje súčasná finančná a ekonomická kríza. Také bolo Noeho presvedčenie.

Zmenšujúca sa stredná vrstva

Sociálne dôsledky toho, pred čím Noe varoval, sa stávajú takými zjavnými, že si už aj neoliberálne médiá robia starosti. Denník Frankfurter Allgemeine Zeitung priniesol 5. a 9. marca dva články s názvami Stredná vrstva sa zmenšuje a Nemecko – vyvedené z rovnováhy. Články vo FAZ sa odvolávali na štúdiu Nemeckého inštitútu pre ekonomický výskum (DIW), ktorý zdokumentoval úpadok nemeckej strednej vrstvy.

„Stredná vrstva“ sa definuje ako tá, ktorej príslušníci majú príjem vo výške 70 – 150 % priemerného príjmu krajiny. V roku 2000 do tejto kategórie spadalo 62 % nemeckej populácie, o šesť rokov neskôr to bolo už iba 54 %. Najhoršie postihnutými sú rodiny s deťmi. 26 % strednej vrstvy vyjadruje „veľké znepokojenie“ kvôli vlastnej ekonomickej situácii a pociťuje obavy zo zostupu do „podtriedy“ alebo do „prekariátu“. Počet ľudí, ktorí majú menej ako 70 % priemernej mzdy, čo definuje nižšiu vrstvu, stúpol od roka 2000 o 7%. V súčasnosti 25 % nemeckej populácie patrí do spodnej vrstvy alebo „prekariátu“.

Tieto štrukturálne trendy príjmov v posledných rokoch sa zhoršujú infláciou cien potravín, energie a dopravy, plus trojpercentným nárastom DPH v januári 2007. Čím nižší príjem, tým vyšší podiel nákladov na potraviny, energie a jazdenie autom z celkového disponibilného príjmu. Počas posledných 25 rokov malo Nemecko najnižšie ceny potravín v (západnej) Európe. Malé obchody s potravinami takmer vymizli a podiel tradičných obchodných domov sa podstatne znížil. Namiesto toho spotrebnému trhu dominujú obchodné megareťazce ako Aldi, Lidl, Rewe a Edeka. Silná konkurencia znamená nízke ceny a rozumnú kvalitu – aspoň doposiaľ.

Makroekonomické dopady rastúcej ekonomickej neistoty nemeckého obyvateľstva zhoršujú domácu ekonomiku. Rozširujúca sa nižšia trieda a rastúca časť strednej vrstvy nemôže míňať viac na spotrebu. A vôľa tej časti strednej vrstvy, ktorá by mohla míňať viac na spotrebný tovar, je tiež na ústupe. Táto sekcia možno zatiaľ nepociťuje „veľké znepokojenie“ kvôli svojej ekonomickej situácii, ale je ustarostená. Znepokojuje sa najmä kvôli penziám. Výsledok sa v Nemecku označuje ako Angstsparen (sporenie zo strachu). Miera sporenia v Nemecku vzrástla na 11 % oproti 9 % v roku 2000.

Väčšie úspory však z makroekonomického hľadiska zostávajú „sterilné“. Prof. Hankel vo svojej knihe konštatuje, že akumulácia rastúceho množstva „ušetrených“ peňazí v Nemecku výrazne prevyšuje tvorbu fyzického kapitálu. Hankel vypočítal, že v rokoch 2001 – 2005 súkromné úspory dosahovali sumu 750 miliárd eur, ale iba 300 miliárd sa produktívne investovalo v reálnej ekonomike – výrobe a výrobných službách plus verejnej infraštruktúre. Zo zvyšných 450 miliárd eur v úsporách si prevažnú časť požičal štát na financovanie sociálnych transferových platieb šiestim miliónom ľudí bez práce či vlastného príjmu. Tak bol štátny dlh použitý na nevyhnutné, ale spotrebné účely, namiesto na verejné investície, ktoré by vytvárali dopyt a príjmy. Prof. Hankel odhaduje, že asi 150 miliárd zo 450 miliárd eur využili súkromní aktéri na finančné „investície“ a transakcie – väčšinou špekulatívne. Väčšina z týchto finančných „investícií“ išla do zahraničia, a nevytvárala tak doma žiaden účinok na zamestnanosť ani príjmy. „To, čo chýba Nemecku, nie sú peniaze, ale produktívne investície – súkromné a verejné, zamestnanosť a dopyt v domácej ekonomike,“ píše Hankel.

Politické dôsledky sa prejavujú

Ako sme už spomenuli, veľká koalícia pod vedením kancelárky Merkelovej v princípe pokračuje v Schröderovej „reformnej“ politike – mínus určité kozmetické úpravy. Ale už výsledok volieb do Spolkového snemu v septembri 2005 ukázal hlbokú nespokojnosť medzi nemeckým obyvateľstvom.

Schröderova zahraničná politika – odmietnutie Bushovej vojny v Iraku – bola veľmi populárna, ale zlosť a hnev nad jeho ekonomickou a sociálnou politikou boli silnejšie. SPD stratila 4,3 % a koaličný partner Zelení 0,5 % – a väčšina v Bundestagu bola preč.

Volebná kampaň CDU/CSU v roku 2005 bola vedená s neoliberálnou agendou: Príspevky do povinného zdravotného poistenia sa mali oddeliť od hladiny príjmov podľa schémy „rovnej dane“. Všeobecná daňová reforma smerom k rovnej dani bola tiež témou kampane. Súčasne sa mali znížiť príspevky zamestnávateľov a zamestnancov na poistenie v nezamestnanosti, pričom by sa súčasne zvýšila spotrebná DPH na kompenzáciu strát. Jednoducho povedané, zamestnanci by mali platiť zamestnávateľský podiel poistenia v nezamestnanosti. K tomu by sa pridalo ďalšie znižovanie rozpočtu, deregulácia a privatizácia verejných zdrojov. Výsledok bol katastrofálny: CDU získala 27,8 % voličských hlasov – čo bol najhorší výsledok vôbec vo voľbách do Spolkového snemu.

Od volieb do Bundestagu v roku 2005, ktoré priniesli vytvorenie veľkej koalície CDU/CSU – SPD, sa neoliberálny tón nemeckej politiky zmiernil. Niežeby sa politika skutočne zmenila, ale „sociálna spravodlivosť“ a hodnoty „sociálnej trhovej ekonomiky“ sa opäť stali „politicky korektnými“.

V deviatich voľbách v spolkových krajinách od vytvorenia veľkej koalície v Berlíne CDU stratila hlasy úplne vo všetkých. Výsledky SPD sú zmiešané, trend je tiež smerom nadol. V zmysle hlasov a politickej váhy opozičné strany – liberálna FDP a Zelení – prinajlepšom stagnujú.

Hlavným „víťazom“ v štátnych a komunálnych voľbách od volieb do Bundestagu v roku 2005 bola neúčasť voličov. Počet oprávnených voličov, ktorí nevolia, sústavne rastie. Toto je najjasnejší indikátor hlbokej frustrácie a zlosti – spôsobovanej najmä pocitom ekonomickej a sociálnej neistoty.

Zo spomínaných volieb však vyšiel ešte jeden víťaz: Die Linke, ľavicová strana, ktorá vznikla spojením PDS, nasledovníckej strany SED v bývalej NDR, a WASG, ktorú v roku 2004 založili najmä odborári a bývalí sociálni demokrati odmietajúci Hartzove reformy. V júni 2007 sa PDS a WASG spojili do jednej strany Die Linke, ktorej spolupredsedajú bývalý vodca PDS Lothar Bisky a bývalý šéf SPD a minister financií Oskar Lafontaine. Zloženie členstva predstavujú z viac ako 80 % bývalí členovia PDS a z menej ako 20 % bývalí členovia WASG. Prúdy v strane sa pohybujú od „nostalgie za NDR“ a tradičného marxizmu až po ľavicovo-socialistické a reformne-socialistické postoje. Die Linke žiada „demokratický socializmus“ v rámci ústavného poriadku Spolkovej republiky. Vyznačuje sa tiež silnou ekologickou orientáciou, najmä radikálnym postojom voči atómovej energii. Strana pestuje antimilitarizmus, s generalizovaným negatívnym postojom voči ozbrojeným silám a tiež voči tajným službám a polícii.

Ústrednými politickými témami Die Linke sú sociálna a ekonomická politika. Existuje kľúčová požiadavka na zastavenie Hartzových reforiem, na aktívnu úlohu štátu v programoch tvorby pracovných miest proti masovej nezamestnanosti, väčšie zdanenie bohatých a zmiernenie priepasti príjmov, zachovanie alebo znovuzavedenie tradičných systémov sociálnych istôt, najmä v oblasti zdravotníctva, regulácia finančného sektora a rovnaké príležitosti na vzdelávanie najmä pre deti z rodín s nižšími príjmami.

Die Linke je čoraz viac v pozícii artikulovať rozširujúcu sa frustráciu nad ekonomickou a sociálnou situáciou, čo je dôsledkom nedávnych volebných úspechov. V západnom Nemecku sa strana dostala do krajinských parlamentov v Brémach (8,4 %), Hesensku (5,1 %), Dolnom Sasku (7,1 %) a v Hamburgu (6,4 %). V Berlíne Die Linke získala 13,4 % a vytvorila koaličnú vládu s SPD. Vo východnom Nemecku strana získala 23,6 % v Sasku, 25,2 % v Sasku-Anhaltsku, 28 % v Brandenbursku, 26,2 % v Durínsku a 16,8 % v Meklenbursku-Predpomoransku. Vo voľbách do Spolkového snemu v roku 2005 získala neformálna volebná aliancia PDS a WASG 8,4 % a má 53 kresiel v Bundestagu.

Nemecký politický systém má v súčasnosti štruktúru piatich strán: CDU/CSU, SPD, FDP, Zelení a Die Linke. Piata strana, keď je dobre etablovaná vo federálnom parlamente a vo väčšine krajinských parlamentov a komunálnych zastúpeniach, zmení politickú scénu krajiny. Indikátorom blížiacej sa zmeny je vášnivá diskusia – samozrejme, najmä v rámci SPD – či by mala SPD spolupracovať s Linkspartei v spolkovom štáte Hesensko. V súčasnej situácii je debata otvorená, ale trend smeruje k spolupráci s Linkspartei.

A čo nemecká elita?

Vznikajúce posuny v Nemecku sú – nechceným – dôsledkom aktivít (alebo nečinnosti) tak hospodárskej, ako aj politickej elity krajiny.

Popri krajinských voľbách v Hesensku, Dolnom Sasku a Hamburgu a debate o vzťahoch SPD k Linkspartei bol najväčšou politickou témou začiatkom prvého štvrťroku 2008 škandál kvôli daňovému podvodu, do ktorého bol zapletený výkonný riaditeľ Deutsche Post Klaus Zumwinckel.

Dňa 14. februára Zumwincklov dom prehľadala polícia. Zumwinckla zatkli a neskôr prepustili na kauciu potom, ako sa priznal k daňovému podvodu. O deň neskôr Zumwinckel odstúpil z funkcie výkonného riaditeľa Deutsche Post. S cieľom vyhnúť sa plateniu daní multimilionár Zumwinckel ilegálne prelial mnohomiliónovú sumu do LTG Banky v Lichtenštajnsku. Podvod sa prevalil, pretože istý zamestnanec Banky LTG predal dlhý zoznam subjektov vyhýbajúcich sa plateniu daní nemeckej tajnej službe BND. Prokurátori pracujúci na prípade vyzradili, že okrem Zumwinckela bolo do lichtenštajnského daňového podvodu zapletené veľké množstvo „známych a menej známych“ leistungsträgerov nemeckého hospodárstva. Slovo leistungsträger je novým označením pre ľudí s vysokými príjmami najmä z hospodárstva a bankovníctva.

Následkom Zumwinckelovho škandálu sa rozprúdila živá verejná diskusia o nemeckej hospodárskej elite. Podľa očakávaní mediálny ošiaľ priniesol málo podstatného, okrem odhalenia skutočnosti, že v Nemecku sa „elita“ zrejme stala synonymom pre zarábanie obrovských súm peňazí. Ostatné kritéria pre definíciu „elity“ zrejme zmizli. A to by mohlo mať pomerne vážne dôsledky pre spoločnosť, keďže sa vraví, že „ryba smrdí od hlavy“.

Keď vrcholil Zumwinckelov škandál, vyšla jedna pomerne zaujímavá kniha Julie Friedrichs „S dovolením: Elita“. Po stopách mocných zajtrajška (Gestatten: Elite. Auf den Spuren der Mächtigen von morgen. Hamburg : Hoffmann und Campe, 2008). Julii Friedrichs ponúkli zamestnanie v americkej konzultačnej firme McKinsey, kde aj Klaus Zumwinckel a mnohí iní nemeckí hospodárski vodcovia začínali svoju kariéru. Ponuku odmietla potom, ako trocha spoznala firmu McKinsey a ľudí, ktorí tam pracovali: ultraambiciózni workaholickí „smoothlinge“ s darwinovským postojom k svetu a veľmi vysokými príjmami. Nový výraz smoothling označuje postmoderného oportunistického karieristu. Smoothling vôbec nemá tendenciu (ani čas) rozmýšľať nad sociálnymi alebo politickými a dokonca ani nad dlhodobými komerčnými dopadmi „znižovania nákladov“ a „reštrukturalizácie“ firiem, ktorým on či ona robí konzultanta. Pre smoothlinga svet pozostáva z „porazených“ a „víťazov“ a „trh“ je jediným a najvyšším sudcom.

Aby tu nedošlo k nedorozumeniu, každá spoločnosť potrebuje elitu. Je nevyhnutná. Ale „mckinseyovský druh“ elity je receptom na katastrofu, pretože takáto elita nie je schopná premyslieť dôsledky toho, čo robí. Posledne zmienená schopnosť sa zvykla označovať ako „inteligencia“. Sociálne, politické a dokonca dlhodobé obchodné dôsledky jej počínania sa ani len neobjavia na jej „mentálnom radare“.

„McKinseyovská matica“ má obrovský vplyv na nemeckú hospodársku elitu. A politická elita vo všetkých politických stranách čoraz viac vyhľadáva poradenstvo firiem, ako je McKinsey. Kancelárka Merkelová mala mimoriadne blízky vzťah s Jürgenom Klugem, ktorý bol šéfom firmy McKinsey v Nemecku v rokoch 1998 – 2007.

Variácia na „mcKinseyovskú maticu“ infiltrovala nemecký vysokoškolský systém. A nemyslím iba ekonomické fakulty. Nemecké univerzity boli podrobené „bolonským reformám“, s ich nepružným systémom „bakalár“ či “magister“. V mene „európskej kompatibility“ sa okresali dĺžka štúdia a obsah študijných programov. „Starý“ systém magisterského či diplomového štúdia nútil študentov do svojich štúdií zahrnúť aj „susedné“ fakulty. To mohlo znamenať určitý študijný čas navyše, ale rozširovalo to vedeckú perspektívu – a produktivitu. Súčasne sa zredukovala dĺžka štúdia na gymnáziu z 9 na 8 rokov. Medzi obyvateľstvom sa rozmáha výrazná opozícia voči týmto „reformám vzdelávania“. Najmä v konzervatívnych rodinách, pre ktoré je vzdelanie ich detí dôležité, je odpor výrazný. Veľké straty CDU v nedávnych voľbách v Hesensku sa v podstatnej miere odvíjajú od hnevu voči „reformám“ vzdelávania presadzovaných kresťanskými demokratmi.

Julia Friedrichs sa vo svojej knihe pokúša predstaviť si, aké kvality by mala mať elita hodná svojho mena. Spomenie pritom „ordo-liberálneho“ ekonóma Willhelma Röpkeho, ktorý napísal: „Skutočná elita by stála nad spoločenskými triedami a osobitnými záujmami, nad ošiaľom, podlosťou a bláznovstvom ľudských bytostí. Takáto elita by sa vyznačovala príkladnou, pomaly zrejúcou triezvou službou pre spoločné dobro.“

Náročná, ale pomerne vhodná definícia elity. Dovolil by som si dodať, že „dlhodobý pohľad“, ktorý rozlišuje medzi tým, čo sa zdá krátkodobými záujmami, a tým, čo sú dlhodobé záujmy, je ďalšou kľúčovou vlastnosťou skutočnej elity. Bývalí kancelári Helmut Schmidt (SPD) a Helmut Kohl (CDU) majú niečo spoločné: nemali radi vízie. Schmidt bol dobrý kancelár, ale nevedel spojiť ekonomiku, vedecko-technický pokrok a kultúru do „vízie“. Výsledok bol pre Nemecko zničujúci vo forme antinukleáreho fanatizmu, ktorý takmer znamenal zastavenie civilného atómového priemyslu, v ktorom bolo Nemecko svetovou jednotkou. A to isté platí pre Kohla, ktorý dovolil, aby sa pochoval projekt vlaku Transrapid, ktorý mal spojiť Berlín a Hamburg pomocou magnetickej levitácie. A práve teraz kancelárka Merkelová a vláda CSU v Bavorsku dovolili, aby sa zastavila stavba (mini)trate pre Transrapid z mníchovskej Hlavnej stanice na letisko. Číňania nebudú namietať, kúpili totiž licenciu pre Transrapid a budujú ho.

Prevažujúci pragmatizmus v nemeckej domácej politike je personifikovaný osobou kancelárky Angely Merkelovej. „Flexibilita“ a „adaptabilita“ – hraničiace s náhodilosťou – sa stali hlavným znakom jej domácej politiky. Vďaka zázemiu v prírodných vedách sa zdá, že je rozvážna a nepodlieha ideológiám, hoci, ako poznamenal český prezident Václav Klaus, jej postoj ku klimatickým zmenám predsa pôsobí dosť ideologicky. Merkelová bola protežantkou Helmuta Kohla, ale bez váhania sa obrátila proti nemu, keď prišla šanca stať sa predsedníčkou CDU.

Nielen kvôli tomu, že je predsedníčkou kresťanských demokratov, sa jej „pluralistický pragmatizmus“ vzťahuje aj na CDU ako stranu. CDU je „kresťanská“ a „konzervatívna“ a „ordo-liberálna“ a „neoliberálna“ a „sociálna“ a „enviromentálna“. CDU je všetkým tým a ničím z toho. „Hodnoty“ a pragmatické pozície sú veľmi rozmazané.

V súčasnosti CDU a Strana zelených rokuje o vytvorení koalície v mestskom štáte Hamburg. Vedúcej frakcie Zelených v Bundestagu Regine Künastovej sa opýtali, ako sa dajú preklenúť pragmatické pozície oboch strán. Jej odpoveď znela: „Ja skutočne neviem, čo reprezentuje CDU.“ Dodala, že v niekoľkých politických otázkach sú zelení bližší katolíckej a protestantskej cirkvi ako CDU.

Majú katolícka a protestantská cirkev veľký vplyv na „kresťanskú“ CDU? Pravdepodobne nie. To je tak následkom „pluralistického pragmatizmu“ CDU, ako aj „pragmatického kresťanstva“ nemeckých cirkví samotných. Hlavne vďaka cirkevnej dani, štátom vyberanej osobitnej dani, ktorá ide kresťanským cirkvám, sú nemecké cirkvi bohaté. To z nich ale má sklon robiť veľké aparáty, ktoré podnecujú zodpovedajúcu mentalitu. To, že veľká časť finančných zdrojov cirkví prúdi do imponujúcej sociálnej práce (materské školy, nemocnice, domovy dôchodcov atď.), je druhá vec. Nemecká katolícka cirkev za posledné desaťročia nevyprodukovala skutočne vynikajúcu osobnosť. Útechou môže byť, že výnimkou je pápež Benedikt XVI.

Dlhoročný prezident Nemeckej katolíckej biskupskej konferencie (v rokoch 1987 – 2008) kardinál Lehmann nedávno rezignoval. Pápež Ján Pavol II. ho očividne nemal v láske a upieral mu kardinálsky klobúk až do roka 2001. Zosnulý pápež ho pravdepodobne pokladal za pragmatika príliš sa prispôsobujúceho hegemonickému Zeitgeistu (duchu doby); ťažko posúdiť, či v tomto zmysle zavážili Lehmannove štúdie Martina Heideggera.

Novým prezidentom Nemeckej katolíckej biskupskej konferencie je arcibiskup Robert Zollitsch z Freiburgu. Arcibiskup sa narodil v roku 1938 v Srbsku a je všeobecne opisovaný ako rozvážny človek. Zollitsch je pravdepodobne prechodnou postavou do doby, kým jeho miesto neprevezme Reinhard Marx, novovymenovaný mníchovský arcibiskup. Marx je dlhoročným prezidentom komisie Justitia et Pax v Nemecku a autorom niekoľkých kníh o sociálnej doktríne Katolíckej cirkvi. Nie je dôvod predpokladať, že Marx bude otvorenejší vo veciach viery a v politických otázkach ako Lehmann. Vo svojej prvej veľkonočnej kázni ako arcibiskup Mníchova Marx odsúdil „civilizáciu smrti, rozkladu, chamtivosti a materializmu“ tvrdiac, že Cirkev musí brániť „pracujúcich, chorých a starých“ pred „zdivočeným kapitalizmom“.

Jedna inštitúcia v Nemecku v posledných rokoch vykazuje prekvapivú odolnosť voči prevažujúcemu Zeitgeistu: ústavný súd so sídlom v Karlsruhe. Ústavný súd sa stal dôležitým opravným prostriedkom vládnych a parlamentných rozhodnutí. Nezvratný vodiaci princíp pre všetky legislatívne a vládne aktivity je článok 1 nemeckej ústavy: „Ľudská dôstojnosť je neporušiteľná.“ A ústavný súd skutočne aplikuje tento najvyšší princíp vo svojich rozhodnutiach. Vydal niekoľko pozoruhodných verdiktov, okrem iných o „základnej štátnej“ či národnej suverenite voči Európskej únii, zablokoval „antiteroristické“ bezpečnostné opatrenia na spôsob USA – presadzované najmä ministrom vnútra Wolfgangom Schäublem –, tým, že potvrdil „neporušiteľnosť základného súkromného priestoru“, a zamedzil eutanáziu a prenatálny výskum.

Sudca ústavného súdu prof. Udo di Fabio publikoval vo vydaní Frankfurter Allgemeine Zeitung z 26. júla 2007 pozoruhodný príspevok pod názvom Čo znamená konzervatívny?. Di Fabio píše, že moderný konzervativizmus prijíma osvietenstvo, ľudské práva a trhovú ekonomiku, ale odmieta „studenú racionalitu“ a „ekonomické a politické inštrumentalizovanie“ ľudských bytostí a zostáva oddaný „politickej zodpovednosti za zachovanie férovej súťaže a strategické smerovanie ekonomického poriadku, ktorý nesmie tolerovať podkopávanie sociálnych, kultúrnych a demokratických základov spoločnosti“.

To, čo tu di Fabio píše, indikuje morálny a intelektuálny rezervoár, ktorý stále ešte existuje v Nemecku. Existuje v mnohých segmentoch spoločnosti, i keď väčšinou nie na vrchole. Možno ho počuť v mnohých vedeckých, kultúrnych a politických akadémiách a nadáciách. Príležitostne sa o ňom dá dočítať na fejtónových stránkach novín, menej často ako v ich politických a ekonomických sekciách. A – čo je šťastím pre Nemecko aj pre jeho bližších i vzdialenejších susedov – pozitívny rezervoár rozumu sa zreteľne prejavuje vo sfére zahraničnej politiky.

Autor je členom združenia Der Verein Solons Freunde e.V.

Preložila Linda Fintorová.

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.