Nová generácia a staré dedičstvo

Číslo 2/2008 · Jaroslav Daniška · Čítanosť článku: 4835
 

Slovenský katolicizmus a s ním aj slovenská Katolícka cirkev sa menia. Slovenskí veriaci, vrátane tých, čo navštevujú sväté omše pravidelne v nedele a vo sviatky, volia stranu vedenú bývalým komunistom Róbertom Ficom. Politická strana, ktorá tradične zastupovala slovenských katolíkov, je v hlbokej kríze a na úrad prezidenta podporuje ženu, ktorá sa hlási k potratom a inej agende odporujúcej učeniu Cirkvi. Napriek tomu, že v spoločnosti pretrváva zvyk chodiť do kostola a formálne sa hlásiť ku kresťanstvu, náboženstvo vo verejnej sfére fakticky chýba. Cirkvi žijú na okraji verejného záujmu a veriaci takýto stav schvaľujú. Napriek pravidelným masovým účastiam na viacerých tradičných obradoch a púťach sa slovenská spoločnosť od Svidníka po Bratislavu v reálnom živote postupne sekularizuje. Napriek existencii cirkevných médií či katolíckej univerzity absentuje vo verejnej sfére katolícka elita, od rešpektovaných vedcov po umelcov či novinárov. V krajine, kde sú formálne katolíkmi takmer všetci, je problém nájsť akýkoľvek rešpektovaný diskurz, polemiku či kritiku, ktorej popredným účastníkom by bol verejne angažovaný veriaci. Generáciu bývalých antikomunistov a príslušníkov podzemnej cirkvi len veľmi ojedinelo dopĺňajú príslušníci ďalších generácií. Biskupi vysvätení na konci 80-tych alebo začiatkom 90-tych rokov sa po nástupe Roberta Fica dostali do pasce: podporili jeho politiku a uzavreli s ním pakt, následky čoho ich postupne viac a viac rozdeľujú. Budú síce postupne odchádzať do dôchodku, no medzi ich potenciálnymi nasledovníkmi chýbajú v širšej spoločnosti a povedomí známi a rešpektovaní vodcovia. Pritom však na nových biskupov čakajú nielen nové spoločenské témy vyplývajúce z rastu sekularizácie Slovenska a Európy, ale aj úloha, ako naložiť s dedičstvom generácie ponovembrovej hierarchie. Tá sa totiž v uplynulých dvadsiatich rokoch musela vysporiadavať s komunizmom, nástupom pluralitnej demokracie a s tým súvisiacimi spoločenskými, politickými či majetkovo-vlastníckymi zmenami.

Dedičstvo generácie odchádzajúcich biskupov nie je pritom jednoduché. Zatiaľ čo vo všetkých mravoučných otázkach zachovali vernosť Rímu, ich domáce pôsobenie často vyvolávalo rozpaky. Jednou z najväčších skúšok nastupujúcej generácie nových slovenských biskupov preto bude, ako naložia s dedičstvom svojich predchodcov. O tom, či zriadenie nových diecéz a očakávané zmeny na troch biskupských stolcoch budú znamenať – ako sa zhodli viacerí pozorovatelia – „novú éru“ Katolíckej cirkvi na Slovensku, rozhodnú oni sami. Podobne majú slovenskí katolíci vo vlastných rukách osud vzdelania, médií, umenia či politiky. Ak o mieste náboženstva v slovenskom verejnom živote nerozhodnú sami veriaci, nerozhodne o tom nikto. Zriadenie nových diecéz, menovanie nových biskupov, nástup novej generácie narodenej po roku 1989 na slovenské vysoké školy, vrátane seminárov, ponúka možnosť zamyslieť sa aj nad otázkami, ktoré stoja pred slovenským katolicizmom dvadsať rokov po páde komunizmu.

Za tri najdôležitejšie oblasti, v ktorých nové generácie katolíckych biskupov, vzdelancov či nových seminaristov na Slovensku zvedú zápas s dedičstvom uplynulých dvoch desaťročí, považujem vzťah ku štátu, vzťah ku trhu a uvedomenie si dramatických spoločenských zmien, ktoré prebiehajú v slovenskej spoločnosti.

Problematický vzťah ku štátu

Prvou kľúčovou oblasťou je vzťah ku štátnosti, hodnota štátu v hierarchii hodnôt katolíckeho kléru. V slovenských pomeroch nejde o nový problém. Ťažkosťou však je, že za uplynulých dvadsať rokov nenašla slovenská katolícka hierarchia silu vysporiadať sa s negatívnym dedičstvom dvoch tragických totalít, osobitne s ťaživým dedičstvom Jozefa Tisa.

Históriu vzťahu slovenských katolíkov a katolíckeho kléru ku štátnosti možno vyjadriť výpočtom historických postáv, ktoré tento vzťah formovali a reprezentovali. V posledných dvoch storočiach išlo o viacero kňazov určujúcich slovenské dejiny: od Antona Bernoláka, Jána Hollého, biskupa Štefana Moyzesa, Andreja Hlinku, Jozefa Tisa, kňazov z hnutia Pacem in terris až po kardinála Jána Chryzostoma Korca. Toto časové rozpätie predstavuje zaujímavý vývoj od lojality k monarchii k lojalite k republike, od vernosti Uhorsku po vernosť slovenskej štátnosti. Súčasne, najmä v druhej polovici tohto obdobia, vzniká pre slovenskú katolícku elitu problém vzťahu k svetskému štátu a podriadeniu Cirkvi záujmom štátu, komplikovaný problémom existencie dvoch totalitných režimov na našom území.

Vráťme sa však na začiatok. Až do polovice 19. storočia boli slovenskí katolícki kňazi oporou monarchie, a aj keď formulovali svoje kultúrne či jazykové požiadavky, ako napr. Anton Bernolák, považovali sa za súčasť natio hungarica. Až v období národného obrodenia, po nástupe generácie štúrovcov – evanjelických kňazov, ktorí do slovenského kultúrneho prostredia z Nemecka priniesli nacionalizmus –, generácie, ktorá sa emancipovala od diela Jána Kollára a Pavla Jozefa Šafárika a ich konceptu československého národa, sa začína riešiť problém slovenskej identity aj medzi katolíkmi. Nacionalizmus sa tak po luteránoch pomerne rýchlo rozšíril aj v katolíckych kruhoch. Významným medzníkom bolo pôsobenie banskobystrického biskupa Moyzesa a rozšírenie rodiacej sa národnej symboliky o takpovediac „katolícke symboly“. Išlo predovšetkým o cyrilo-metodskú tradíciu, ktorá sa stala súčasťou národnej identity pri založení Matice slovenskej. Katolíci sa tým po zhode na novo kodifikovanej reči pridali k slovenským evanjelikom, ktorí boli lídrami slovenského nacionalizmu, a teda najviac ovplyvňovali definovanie modernej slovenskej identity. Ako na to upozornil rad autorov, nacionalizmus v strednej Európe, osobitne nacionalizmus malých slovanských národov habsburskej koruny, bol iný než nacionalizmy západoeurópskych národov. Nebol to proces organizovaný inštitúciami štátu, proces, ktorého cieľom bola homogenizácia štátneho celku. Naopak spiritus movens tohto procesu bola identifikácia a mobilizácia spoločnosti zdola nahor, a teda jeho základnými prvkami bola kultúra a jazyk. Rodiacu sa identitu teda neformovalo primárne teritórium, ale osobná príslušnosť ku zdieľanej kultúre. Náboženstvo v tom hralo mimoriadne dôležitý význam. Prerod slovenského ľudu na spoločným jazykom a spoločnou (hoc i mýtizovanou) kultúrou definovaný národ sa udial zhruba do konca 19. storočia. Dôležitou súčasťou bola v tomto prerode aj (neúspešná) politika násilnej maďarizácie budapeštianskej vlády.

Druhú etapu predstavovala transformácia slovenského národa na národ politický. K tomu došlo počas prvých troch desaťročí 20. storočia. Pred koncom uhorského štátu a po černovskej tragédii v roku 1907 sa dôležitou postavou slovenského verejného života stal katolícky kňaz Andrej Hlinka. Hlinkov prínos mal dve zásadné časti; obidve zásadným spôsobom ovplyvnili formovanie politického národa a jeho miesto v novom štátnom celku. Tým prvým bolo nadkonfesionálne zjednotenie katolíkov s evanjelikmi vo voľbách v roku 1906 dohodou na spoločnom postupe. Bolo to faktickým rozlíšením politiky od náboženstva, keď napriek silnému konfesionálnemu rozdeleniu bolo možné nájsť spoločnú politickú dohodu. Kňazi sa tak v politike správali ako zástupcovia národa, nie svojich cirkví a denominácií. Hlinka a po ňom ďalší tak svoje politické pôsobenie nechápal v úzko konfesionálnom zmysle, naopak, snažil sa o zastupovanie spoločných záujmov presahujúce hranice konfesie. Následne, po vzniku Československa v roku 1918 tento svoj prístup rozšíril aj v ďalšom zmysle, a síce integrovaním bývalých prouhorských, resp. promaďarských politikov do svojej strany. Súčasne s tým podporoval (napriek zaváhaniu) československý štátny útvar. S Hlinkom je teda spojený ďalší historický zlom slovenských dejín a otvorenie novej historickej etapy. Tento postoj podporujúci existenciu Československej republiky, ale súčasne slovenskej autonómie bol de facto paradigmou pre celé obdobie I. ČSR a spájal, resp. rozdeľoval katolíkov a evanjelikov nie podľa konfesionálnej príslušnosti, ale podľa názorovej, resp. ideologickej orientácie.

Treťou etapou bolo obdobie slovenských totalít, osobitne vznik vojnového slovenského štátu. Po vzniku vojnového štátu, ktorého suverenita bola obmedzená zmluvou s nacistickým Nemeckom, sa ďalšou prelomovou postavou, ktorá formovala a dodnes formuje vzťah slovenského kléru k slovenskej štátnosti, stal Jozef Tiso. Tento katolícky kňaz na rozdiel od Sidora ustúpil tlaku Hitlera a súhlasil so vznikom slovenského štátu, ktorý bol podriadený nacistickému Nemecku. Problémom tohto Tisovho rozhodnutia a najmä následného vývoja bolo, že katolícky kňaz zobral na seba ako politického reprezentanta štátu zodpovednosť za záujmy štátu a tieto záujmy postavil pred záujmy vlastnej Cirkvi. Dôkazom toho sú práve konflikty vojnového štátu s učením a záujmami Cirkvi, v ktorých sa kňaz Tiso správal nezávisle od vlastnej Cirkvi.

Takéto Tisovo správanie významne ovplyvnilo jednak postavenie Cirkvi v slovenskej spoločnosti, jednak jej nasledovný vývoj. Zápas o Tisovo dedičstvo, interpretáciu jeho rozhodnutí, sa stal pre slovenských katolíkov najväčším problémom moderných slovenských dejín a zápas o toto dedičstvo dodnes – na rozdiel od Bernoláka, Moyzesa či Hlinku – rozdeľuje slovenských katolíkov. Tento zápas nielenže v uplynulých desaťročiach deformoval vývoj slovenského katolicizmu, osobitne v jeho vzťahu k štátnosti, ale mal zásadný vplyv aj na stav slovenského konzervativizmu a vývoj pravice vo všeobecnosti. Tiso pritom po roku 1940 jednoznačne pred záujmy Cirkvi postavil záujmy štátu. Nejde ani tak o samotný vznik čiastočne suverénneho štátu v roku 1939, ale najmä o legislatívu a výkon moci po roku 1940 voči vlastnému obyvateľstvu, pri ktorom dochádzalo k vedomému porušovaniu prirodzeného práva. Z pohľadu Cirkvi nie je podstatné, ako by bolo slovenské územie rozdelené alebo spravované, dôležité je dodržiavanie práva, aby štát nesiahal na to, čo patrí Bohu. Rozhodnutím, ktorým Tiso predradil záujmy štátu pred záujmy Cirkvi, sa spreneveril svojmu kňazskému poslaniu. Nestalo sa tak v dejinách Cirkvi po prvýkrát. Podobne sa správal kardinál Richelieu vo Francúzsku, pre ktorého pred záujmami Cirkvi stál francúzsky nacionalizmus. Je zaujímavé, že zatiaľ čo poľská národná tradícia čerpá svoju hrdosť práve z obdobia rozdeleného Poľska, a teda neexistencie štátu, slovenská národná identita zápasí s presným opakom. Čo sa týka katolíkov, historicky ide v spore medzi vierou v štát a vierou v Boha o jednoznačnú vec, čo napokon dokazuje aj rozhodnutie pápeža Jána Pavla II.: ten vybral za patróna politikov sv. Tomáša Morusa, teda muža, ktorý stelesňuje presne opačný prístup ako prezident Tiso a v konflikte medzi záujmami Cirkvi a štátu si vybral poslušnosť Cirkvi. Napriek tomu, že obidvaja boli za svoje rozhodnutie nakoniec popravení, v ich rozhodnutiach bol principiálny rozdiel. Kým Morus sa stal mučeníkom za svoju vieru, na Slovensku boli počas druhej svetovej vojny – rozhodnutím slovenskej vlády – obeťami za svoju vieru židia zbavení majetku a práv a vysídlení zo slovenského územia.

Historicky posledným modelovým vzťahom katolíckeho kléru k štátu boli vzťahy hierarchie a kňazov ku komunistickému režimu. Na jednej strane hrdinstvo mučeníkov a na strane druhej podriadenie režimu kňazov z tzv. mierových hnutí (Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a jeho nástupnícka organizácia Združenie katolíckych duchovných Pacem in terris). Zatiaľ čo kňazi a rehoľníci umučení a prenasledovaní totalitným režimom sú dnes svätcami a patria do panteónu slovenských dejín, kňazi z tzv. mierových hnutí kolaborovali s totalitným režimom a podriadili svoje povolanie záujmom štátu stotožneného s komunistickou stranou, čím sa spreneverili svojmu poslaniu. Namiesto opisu kresťanov, ako je zachytený v antickom Liste Diognetovi, kde sa o kresťanoch píše, že „každá cudzia krajina je pre nich vlastná a každá vlasť je pre nich cudzou“, si príslušníci tzv. mierových hnutí vybrali cestu „vlasteneckého kňazstva“ a podriadili svoje pôsobenie štátnej moci. Napokon, tak v prípade kňaza na čele štátu, ako aj prorežimného duchovenstva bola potrebná reakcia a rozhodnutie Svätej Stolice, ktorým bolo upravené verejné angažovanie kňazov.

Je zrejmé, že vzťahy slovenských kňazov k štátu a politickej moci za posledné dve storočia nie sú vôbec jednoduché. O to viac sa po páde komunizmu zdalo, že konečne prišiel čas na narovnanie dejín a nové, dejinami poučené vzťahy Cirkvi a štátu. Žiaľ, vznik Slovenskej republiky v roku 1993 a nacionalizmus časti duchovenstva oživil traumu Tisovho dedičstva a nanovo položil pre mnohých kňazov a veriacich otázku, či stojí na prvom mieste Cirkev, alebo existencia štátu. Aj keď to napokon nebola taká zásadná otázka ako počas druhej svetovej vojny, predsa len išlo o mäkkú verziu sporu medzi katolicizmom a nacionalizmom, medzi kráľovstvom, ktoré nie je z tohto sveta, a kráľovstvom budovaným tu na zemi. Oživením tohto sporu je aj vzťah k politike vlády Roberta Fica, ako to aktuálne pripomenula reakcia kardinála Korca na článok Vladimíra Palka v časopise Týždeň.

Je pritom zaujímavé, aký pokrivený je v tomto spore vzťah ku zvrchovanosti či samostatnosti slovenského štátu. Vladimír Palko patrí k politikom, ktorí bránia suverenitu Slovenskej republiky. Jasným dôkazom toho sú politické spory o podobu európskej integrácie, v ktorých Mečiar a Fico stoja na opačnej strane: na strane obmedzenia suverenity SR na úkor centralizovania moci v Bruseli a budovania štátnosti európskej. V tomto spore o slovenskú štátnosť ide o viac: nejde o hodnotu slovenskej štátnosti, ale o moc, o to, komu a čomu štátnosť slúži. Spor o Mečiara (resp. Fica) sa tak stal sporom o Tisovo dedičstvo, stal sa jeho aktualizáciou a oživením.

Druhé sklamanie pre vyrovnané vzťahy Cirkvi a štátu po roku 1989 priniesla zmluva medzi hierarchiou katolíckej cirkvi a vládou Róberta Fica po voľbách v roku 2006. Ako sme už v Impulze písali, je to dohoda, ktorá poškodzuje záujmy Cirkvi a veriacich a ohrozuje nezávislosť a poslanie Cirkvi v slovenskej spoločnosti. Poslanec NR SR Pavol Minárik v tomto zmysle napadol premiéra Fica a upozornil katolícku hierarchiu, že slová o manželskom vzťahu, v ktorom je otcom štát a matkou cirkev, ohrozujú nezávislé postavenie Cirkvi a zaváňajú novým duchom Pacem in terris. Paradoxne najtvrdším kritikom postupu slovenskej hierarchie sa však stal niekto iný, a síce Benedikt XVI. Bol to totiž práve pápež, ktorý pri prvom oficiálnom kontakte s vládou SR prevrátil priority slovenských biskupov. Zatiaľ čo slovenskí biskupi sa nároku na schválenie zmluvy vo svedomí a dobudovania zmluvnej základne medzi SR a Svätou Stolicou po voľbách v roku 2006 dobrovoľne vzdali a zdôrazňovali podporu Ficovej sociálnej politiky, Benedikt XVI. v septembri 2007 počas prijímania poverovacích listín nového slovenského veľvyslanca pri Svätej Stolici slovenskú vládu vyzval, aby ratifikovala zmluvu, ktorá obsahuje klauzulu o výhrade vo svedomí. Pápež a po ňom aj jeho nuncius na Slovensku teda reagovali presne opačne ako Konferencia biskupov Slovenska. Zatiaľ čo podľa sekretára KBS biskupa Mariána Chovanca musí „spoločnosť na otázku zmluvy o výhrade vo svedomí ešte dozrieť“, Benedikt XVI. upozornil na záväzok Slovenskej republiky a vyzval na jeho splnenie a ratifikáciu zmluvy.

Vráťme sa však naspäť k téme vzťahu hierarchie k štátnosti. Historické východiská nie sú na Slovensku dobré. Strašidlo komunizmu a nacizmu síce nahradila liberálna demokracia, ale duchovia minulosti prežívajú. Na jednej strane je to Tisovo dedičstvo a postavenie záujmu štátu pred záujem Cirkvi, na strane druhej duch tzv. mierových hnuté, podriaďujúci pôsobenie Cirkvi záujmom štátu, resp. vlády. Ani jeden z týchto extrémov nie je pre Cirkev ani Slovensko dobrý. A tak – v stave, keď nemáme žiadnu dlhodobejšiu demokratickú tradíciu – potrebujeme novú kvalitu vzájomných vzťahov. Kľúčové pre vzťahy Cirkvi a štátu je rozlíšenie medzi povolaním kňaza a politika. Obidvaja síce často slúžia tej istej spoločnosti a tým istým komunitám, na rozdiel od ľuďmi voleného politika však kňaz slúži ľuďom slúžiac samotnému Bohu.

Nová úroveň vzťahu slovenskej hierarchie k štátu v nadchádzajúcej dobe je dôležitá aj preto, že táto doba nevyhnutne prinesie požiadavky na riešenie nových otázok, od európskej integrácie až po problémy schvaľovania vedeckých technológií poškodzujúcich ľudské práva. Spor o suverenitu politickej moci, jej hranice a obmedzenie v žiadnom prípade nie je na programe doby. Skôr naopak.

Výzva na nové usporiadanie vzťahu k štátu je aktuálna aj kvôli samotným hraniciam nových diecéz. Na jednej strane je to zriadenie Bratislavskej arcidiecézy so sídlom v Bratislave a na strane druhej zriadenie Žilinskej diecézy. Osobitne Žilina totiž čelí problému slovenského nacionalizmu. Po návšteve Jána Pavla II. v roku 1995 sa za základ prístupu považovalo pravidelné verbálne rozlišovanie medzi nacionalizmom a patriotizmom. Zdá sa však, že slovenský nacionalizmus, reprezentovaný skupinou bývalých komunistov a vulgárnych radikálov, je opäť na vzostupe. Nacionalizmus rozdeľuje a radikalizuje obyvateľstvo a podkopáva skutočné vlastenectvo. Nový žilinský biskup sa teda nebude môcť vyhnúť problému nacionalizmu vo vlastnej diecéze a od jeho pôsobenia sa bude očakávať aktívny prístup rovnako ako od bratislavského arcibiskupa aktívny prístup k slovenskej vláde.

Vzťah ku slobodnému trhu

Ak platí, že dedičstvo odchádzajúcej hierarchie vo vzťahu k štátu nie je jednoduché, nemenej sa to týka aj ďalšej oblasti – vzťahu Katolíckej cirkvi k trhovému hospodárstvu. Napokon, industrializácia a nástup kapitalizmu priniesli rozsiahle spoločenské zmeny, zmenilo sa postavenie rodiny, úloha ženy, časom sa stali aktuálnymi otázky ohodnotenia práce, ochrany a súčasne obmedzovania vlastníckeho práva, poškodenia životného prostredia a pod. V tejto časti sa namiesto historického exkurzu obmedzíme na porovnanie prístupu pápeža Jána Pavla II. a reality na Slovensku.

Encyklika Jána Pavla II. Centesimus Annus sa vo viacerých oblastiach stala pre Cirkev prelomovým dokumentom. Pápež v tejto encyklike, napísanej v roku 1991 pri 100. výročí encykliky Rerum Novarum, ktorá odmietla kolektivizmus a marxizmus a zdôraznila ochranu vlastníckeho práva a význam politického angažovania sa katolíkov, opísal vzťah ku spoločenskému poriadku vo svete po roku 1989. Na tomto mieste nás osobitne zaujíma vzťah ku slobodnému trhu. A o tom Ján Pavol napísal, že jeho základnými piliermi je po prvé „prirodzený charakter práva na vlastníctvo“, po druhé širšia definícia slobody, keď „hospodárska sloboda je len jednou zložkou ľudskej slobody“, a napokon definovanie nového „práva na podnikanie“. Proti tomuto „trojuholníku práv“ postavil pápež kritiku marxizmu, konzumizmu a sociálneho štátu. Marxizmus odmietol ako klamné a neobjektívne učenie vyvrátené dejinami. Odmietol jeho kolektivizmus a etatizmus, pretože „odcudzenie neodstraňuje, ale ho ešte stupňuje väčším nedostatkom najpotrebnejších vecí a zlyhaním ekonomiky“. Ďalej odmietol konzumnú spoločnosť, ktorú považuje za snahu „poraziť marxizmus na pôde čistého materializmu“, čo ohrozuje samotnú slobodu. Ako napísal, ak „sa bude nazerať na človeka ako na výrobcu, respektíve na spotrebiteľa dobier, (…) potom táto sloboda stráca svoj nutný vzťah k ľudskej osobe a napokon ju odcudzuje a utláča“. Neodmieta pritom bohatstvo ani jeho hromadenie a ekonomický rast, naopak, „požiadavka na kvalitatívne uspokojujúcejší a bohatší život“ je podľa pápeža „sama osebe oprávnená“. A napokon Ján Pavol II. odmieta aj sociálny štát, v anglickej terminológii označovaný ako štát blahobytu. Pápež píše, že ide o „nový typ štátu“, ktorého cieľom malo byť „zažehnať ľudsky nedôstojné formy biedy a nedostatku“, ale namiesto toho sa dostavilo poškodenie „hospodárskej aj občianskej slobody“. Dôsledkom je teda vybudovania takého štátu, ktorý „priamo zasahuje do spoločnosti a oberá ju o zodpovednosť, plytvá ľudskou a sociálnou energiou a spôsobuje prebujnenie štátneho aparátu, ktorý ovláda viac byrokratická logika ako úsilie slúžiť občanom, čo prináša so sebou ohromné narastanie výdavkov“. A takéto poruchy fungovania štátu protirečia ústredným princípom Magistéria – subsidiarite a solidarite. Je zaujímavé, že odsúdenie sociálneho štátu zaradil Ján Pavol II. do časti encykliky o štáte a kultúre, nie o majetku a vlastníctve.

Akú odpoveď na trh dal teda Ján Pavol II.? Prekvapujúco priaznivú, hoci s dôležitým rozlíšením. Ján Pavol II. odmieta „systém, v ktorom sa hospodárska sloboda neviaže na taký pevný právny poriadok, ktorý slúži úplnej ľudskej slobode a ktorý hospodársku slobodu pokladá za zvláštnu dimenziu slobody s jej etickým a náboženským jadrom“. Odmietol teda anarchokapitalizmus či voľný trh bez zákona. Odmietol kapitalizmus ako doktrínu, ktorá by mala byť niečím viac než ekonomickým systémom. Slobodný trh má byť podľa Jána Pavla II. podriadený istým pravidlám, a ak „označuje ekonomický systém, ktorý uznáva základnú a pozitívnu rolu podnikania, trhu, súkromného vlastníctva a z toho vyplývajúcej zodpovednosti za výrobné prostriedky, slobody tvorivej činnosti človeka v ekonomickej oblasti“, potom je aj odpoveď Jána Pavla II. na otázku, či ide o „víťazný spoločenský systém“, pozitívna. Sám však preferuje hovoriť o „podnikovom hospodárstve“ či „trhovom hospodárstve“ alebo jednoducho o „slobodnom hospodárstve“. Otázka, ktorú pápež týmto rozlíšením otvoril, je vlastne otázkou o povahe kultúry, hierarchie hodnôt vyznávaných v slobodnej spoločnosti. Inými slovami trhové hospodárstvo, ktorému vládne kultúra konzumizmu, je negatívum, ale také isté trhové hospodárstvo, ktorému vládne kultúra solidarity a subsidiarity, je pozitívum.

Aké je v tomto smere dedičstvo Cirkvi na Slovensku? Žiaľ, problematické. Prvým problémom je, že v uplynulých sto rokoch došlo k dvom najväčším majetkovým presunom v slovenských dejinách. Prvým (a z definície zločinným) bol proces komunistického znárodnenia. Došlo pritom k pošliapaniu prirodzeného práva a poškodeniu práv miliónov ľudí. Druhým, ktorý bol historickým následkom znárodnenia, bola privatizácia socialistického majetku po roku 1990. Táto následná zmena majetku vytvorila na Slovensku, s výnimkou reštitúcií, oligarchiu, ktorá sa len minimálne podobala na triedu vlastníkov pred rokom 1948. V čase takýchto historických zmien, žiaľ, nebolo slovenských katolíkov takmer vôbec počuť.

Ponechajme teraz bokom otázku znárodnenia, resp. privatizácie a všimnime si vyjadrovanie cirkevných predstaviteľov ku vlastníctvu, podnikaniu či sociálnej politike. Zatiaľ čo vyjadrenia k chudobe a sociálnej nespravodlivosti, „ktorej príčinou je bezohľadný egoizmus niektorých zamestnávateľov a vlastníkov podnikov, vrátane zahraničných podnikateľov“ (porov. ŠIŠKOVIČ, Matej: Vykorisťovanie a chudoba. In: Impulz, č. 4/2007, s. 21 – 24; http://www.impulzrevue.sk/article.php?248), alebo vyjadrenia podporujúce Ficovu socialistickú politiku v sociálnej oblasti (DANIŠKA, Jaroslav: Fico proti Cirkvi, rok prvý. In: Impulz, č. 3/2007, s. 6 – 9; http://www.impulzrevue.sk/article.php?219) sú pomerne rozšírené, vyjadrenia, ktoré by zdôraznili hodnotu slobodného alebo trhového hospodárstva, hodnotu vlastníckeho práva či práva na podnikanie, chýbajú. V archíve KBS na internetovej stránke nie je možné nájsť jediný pastiersky list, ktorý by zdôraznil zásadný význam ochrany súkromného vlastníctva alebo slobodného trhu pre blahobyt a slobodu na Slovensku. Tento nedostatok je o to väčší, že to bol práve trh a vlastnícke práva, ktoré čelili opakovaným útokom vládnucich postkomunistických politických strán od roka 1990 až dodnes. A napokon, tento nedostatok je aktuálny aj dnes, a práve kvôli pôsobeniu súčasnej vlády, ktorá nazýva sociálnou takú politiku, ktorá nespĺňa tieto predpoklady podľa Magistéria (porov. JANOTA, Stanislav – DANIŠKA, Jaroslav: Sociálny štát proti rodine. In: Impulz, č. 4/2006, s. 48 – 67; http://www.impulzrevue.sk/article.php?157).

Tak ako pri vzťahu k štátnosti, aj tu platí, že žiadna nová generácia katolíckych kňazov sa vzťahu k slobodnému trhu nebude môcť vyhnúť. Zdá sa, že bude platiť skôr opak a témam trhu a súkromného vlastníctva bude potrebné čeliť o to viac, o čo viac budú hodnoty slobodnej ekonomiky atakované súčasnou alebo akoukoľvek budúcou vládou.

Vzťah ku spoločenským problémom

Tretím okruhom problémov, ktorému sa nastupujúce generácie slovenského kléru, ale ani angažovaných laikov nebudú môcť vyhnúť a ktoré boli počas posledných dvoch desaťročí zanedbané, je vzťah k sociálnym problémom. Pod spoločenskými alebo sociálnymi problémami mám v tomto kontexte na mysli najmä úpadok a krízu rodiny, osobitne problém manželstva, rast rozvodovosti, rast voľného spolužitia, pokles pôrodnosti, nárast počtu detí narodených mimo manželstva či pretrvávanie vysokej miery umelých potratov. Všetky tieto ukazovatele sa buď zhoršujú, alebo – ako v prípade potratov – zotrvávajú na dlhodobo kritickej úrovni. Napokon o tom, že ide o problém, ktorý je pre Cirkev na Slovensku mimoriadne dôležitý, svedčila aj zverejnená správa po návšteve slovenských biskupov Ad limina v Ríme, podľa ktorej pápež na zhoršovanie stavu týchto problémov slovenskú hierarchiu výslovne upozorňoval.

Predtým, než sa dostaneme k postoju Cirkvi, však treba priblížiť reálny obraz situácie. Možno povedať, že ide o komplexný problém. Napríklad sobášnosť na Slovensku klesala historicky najrýchlejšie práve v čase, keď dospievali tzv. Husákove deti, teda historicky najpočetnejšie ročníky, ktoré majú dnes okolo 30 rokov. V roku 2006 bolo súhrnne (vrátane druhých a ďalších, cirkevných aj civilných) uzavretých takmer 26-tisíc sobášov. Oproti uplynulým trom rokom je to pokles. Rastie tiež vek, kedy páry uzatvárajú manželstvo. Následkom toho rastie vek, kedy sa rodia prvé deti, a ženy tak – už z biologických dôvodov – nemôžu mať vyšší počet detí. Pokiaľ ide o cirkevné sobáše, je zaujímavé, že z celkového počtu sobášov tvoria len asi polovicu: v roku 2006 bolo v rímskokatolíckych kostoloch uzavretých 13-tisíc 226 sobášov (z toho 11-tisíc 384 sviatostných, teda medzi obidvoma katolíkmi), rok predtým to bolo asi o 350 viac. Prvým problémom je teda nízka sobášnosť, čo v praxi znamená odkladanie vstupu do manželstva, resp. spolužitie v spoločnej domácnosti bez uzatvorenia manželstva. Druhým problémom je šokujúco vysoká rozvodovosť. Minulý rok sa rozviedlo 44 zo 100 uzavretých manželstiev, čo je najviac v slovenských dejinách. Tento trend sa pritom kontinuálne iba zhoršuje. Zatiaľ čo celkové štatistiky sú známe, odpoveď na otázku, koľko sviatostných, resp. cirkevných sobášov končí rozvodom, nepoznáme. Hoci možno predpokladať, že miera bude o niečo nižšia, rozvody sa týkajú aj sviatostných manželstiev a ich počet v súlade so spoločenským trendom pravdepodobne rastie rovnakým tempom. Ďalším dych vyrážajúcim údajom je, že podiel detí narodených mimo manželstva presiahol už v roku 2005 25 percent a rovnako sa naďalej zvyšuje. Inými slovami viac ako štvrtina detí sa rodí mimo manželstva a vyrastá bez poznania úplnej rodiny, čo spravidla znamená bez otca. Absencia otcovstva, ako dokazujú výskumy, významne poznačí výchovu a budúce správanie detí voči druhému pohlaviu, spoločenskému angažovaniu, schopnosti zamestnať sa či páchaniu násilia. Zlý je aj stav potratovosti. Zatiaľ čo celkové číslo je v porovnaní s 80-tymi rokmi relatívne nízke, pomer potratov na počte počatých detí zostáva stále vysoký a počet umelých potratov dosahuje zhruba 14-tisíc počatých detí, čo je napriek relatívnemu poklesu stále nesmierne vysoké číslo.

Komplexne možno tento spoločenský problém pomenovať ako krízu rodiny. Netreba sa azda na tomto mieste rozpisovať, že rozpad rodiny má závažné spoločenské následky. Nárast počtu rozvodov predstavuje priamy nárast štátnych výdavkov. Rast rozvodov a rast počtu detí mimo manželstva totiž znamená rast chudoby, a tú sanuje štát vyšším štátnym prerozdeľovaním, vyššími dotáciami a vyššou intervenciou do súkromného prostredia. Je príznačné, že súčasne s tým, ako sa zvyšuje rozvodovosť, rastie aj detská chudoba. EÚ vo svojej nedávnej analýze uvádza, že až 19 percent európskych detí – teda takmer každé piate dieťa – žije pod úrovňou chudoby. Odpoveď na otázku, koľko z nich žije v rozvedených rodinách, nepoznáme: takéto otázky sa na Slovensku ani v dnešnej únii nepovažujú za korektné. Zo Spojených štátov amerických však vieme, že spojitosť rozvodu a chudoby je preukázaná. A nielen to. Podľa celoamerického výskumu National Survey of Families and Households je u detí z rozvedených rodín dvakrát väčšia pravdepodobnosť, že nedokončia školu, dievčatá majú dvakrát väčšiu pravdepodobnosť neželaného tehotenstva v tínedžerskom veku a chlapci majú dvakrát väčšiu pravdepodobnosť skončiť vo väzení. Dysfunkcia v rodine má za následok dysfunkčného jednotlivca. Ako je to na Slovensku, nevieme. Nevieme totiž nielen to, kto sa rozvádza, ale ani to, aký dôsledok majú rozvody pre budúcnosť detí, či už ide o výsledky v škole a správanie na verejnosti, alebo ich neskorší prístup k manželstvu, resp. rozvodu.

Čo však robí Cirkev? Ako reaguje na zhoršujúce sa trendy?

Treba priznať, že je to komplikovaná otázka. Ak však niekto v slovenskej spoločnosti robí pre postavenie rodiny najviac, je to určite práve Cirkev. Zhodnotiť úplne rad jej verejných aktivít nie je ani možné. Hodiny náboženstva, spovede, vysluhovanie sviatostí, kázanie v kostoloch – to všetko sú príležitosti, kde kňazi alebo misijné sestry reagujú na situáciu konkrétnych jednotlivcov a rodín.

Keďže sa však situácia v slovenskej spoločnosti štatisticky zhoršuje, nie je možné pôsobenie Cirkvi považovať za ideálne a bezproblémové. A je to opäť práve poznanie problémov, ktoré jediné môže viesť ku zlepšeniu súčasného stavu. Na rozdiel od civilného práva má Cirkev voči mladomanželom inú pozíciu ako štát. Môže teda klásť vyššie nároky, ktoré musia žiadatelia o sviatosť splniť. Je známe, že formálne sa tieto nároky po roku 1990 rozšírili o sexuálnu výchovu a reprodukčné správanie. Reakciou však je, že rozvodovosť súčasne v tom istom období evidentne narastá. Aké závery z toho Cirkev vyvodila pre programy predmanželskej prípravy? Okrem toho problém je, že o rozvodoch sa vlastne ani nehovorí, problematika sa vytláča na okraj. Ani jeden zo spoločných pastierskych listov od roka 1995 sa nevenoval problému rozvodu. Rozvodovosť sa síce výnimočne zmieni ako problematický jav, ale samostatný priestor nedostala. Pritom ide o dramatická udalosť, ktorá spôsobuje životné utrpenie detí a rodiny. Azda málokto vie o tom viac ako spovedajúci kňazi.

Podobne chýba aktivita aj na poli demografie. Slovensko vymiera. Generácia súčasných rodičov má iba polovicu detí, ktoré mali ich rodičia. Znamená to, že keby sa demografické správanie nezmenilo, tak fakticky zaniknú bratranci a sestrenice, zaniknú širšie rodiny, a ak by sme odhliadli od starnutia populácie, slovenská populácia zníži svoj počet na polovicu. Problém demografickej samovraždy má aj svoju ekonomickú stránku. Ale v prvom rade: Ak sa nerodia deti, je to problém, ktorý má duchovnú podstatu. Ľudia, ktorí nie sú ochotní priviesť na svet potomka, resp. prijať vyšší počet detí, nemajú dôveru v budúcnosť a majú z nej strach. Ďalší sociálny problém, voľné spolužitie bez manželstva, sa síce objavilo v novších zneniach návodu na spytovanie svedomia pred spoveďou, ale problémom, ktoré sú spojené s týmto správaním, sa nečelí alebo ich ani nepoznáme. Pritom opäť americké výskumy dokazujú, že nejde o malichernosť. Páry, ktoré žijú spolu pred manželstvom, sa rozvádzajú častejšie ako tie, ktoré spolu pred manželstvom nežili. Rovnako je vo voľne žijúcich domácnostiach preukázané častejšie domáce násilie, nezamestnanosť a iné patologické javy. Na Slovensku sa zatiaľ voľné partnerské spolužitie neskúmalo. Je však zrejmé, že nejde len o médiami propagovaný životný štýl, ale najmä o rastúci sociálny problém, ktorý navyše nepoznáme, a teda nevieme ani o všetkých jeho utrpeniach.

Demografické a rodinné správanie sa kontinuálne zhoršuje už z obdobia komunizmu. Napriek tomu, že je štatistika každým rokom horšia, aktívnejší prístup sa stále odkladá. To situáciu zhoršuje. Tomuto problému sa na Slovensku postupne nevyhne nikto, ani kňazi. Rodinné právo alebo „právo“ na potrat je regulované legislatívou štátu, a ako vieme, zákony ovplyvňujú správanie ľudí. V politickej triede nášho „tradičného“ a „kresťanského“ Slovenska pritom dlhodobo existuje široký konsenzus schvaľujúci tak rozvody, ako aj voľné nezadané spolužitie či prístup k potratom. Legislatíva týkajúca sa potratov je dokonca jednou z najliberálnejších v celej Európe. Politické strany, ktoré vystupujú v týchto otázkach najviac proti prirodzenému zákonu, sú postkomunistické strany SMER – SD, ĽS – HZDS a SNS, čiže dnes vládnuce strany. Stojí za pripomenutie, že to bola práve koalícia SMERu – SD, ĽS – HZDS a strany ANO, ktorá chcela v uplynulom volebnom období dvakrát ďalej liberalizovať dostupnosť rozvodov, a koalícia SMER – SD, ĽS – HZDS a SNS, ktorá nedávno zamietla návrh zákona, ktorý hovoril o informovanom súhlase ženy pred potratom. Na návrh poslanca Mečiara bol dokonca tento návrh zákona na jednej schôdzi vyradený predtým, než sa vôbec začalo jeho prvé čítanie.

Pokiaľ ide o potraty, viacerí slovenskí biskupi, osobitne banskobystrický biskup Baláž, sa v uplynulom roku, kedy sme si pripomenuli 50. výročie komunistického zákona legalizujúceho potrat, správali aktívne. Zástupcovia cirkevnej hierarchie však stále chýbajú na podujatiach, ktoré nie sú zamerané len dovnútra Cirkvi, ale aj na verejnosť. Na rozdiel od Spojených štátov amerických sa napríklad dodnes žiadny slovenský biskup nezúčastnil na verejnom pochode za ochranu života, žiadny zo slovenských biskupov neupozornil politikov, že ak nepodporia návrhy zakazujúce alebo umenšujúce zlo potratu, tak im bude verejne odmietnuté prijímať eucharistiu. Takéto hlasy a verejná angažovanosť stále chýbajú. A opäť, tak ako pri vzťahu k slovenskej štátnosti či slobodnému trhu, aj tu sa ich potreba naliehavo zvyšuje so zhoršovaním spoločenskej situácie. Prirodzene, takéto reakcie budú vzbudzovať pozornosť a kontroverzie, vyvolávať kritiku médií a liberálnych elít obviňujúcich Cirkev zo zasahovania do politiky. Tak to funguje všade vo svete. Prekvapením by skôr bolo, keby s tým niekto nerátal. Napriek tomu moc Katolíckej cirkvi spočíva práve v tom, že sa nepodriaďuje štvorročným volebným cyklom ani náladám verejnosti. Kresťanstvo kultúre spoločnosti neustupuje, ale formuje ju. Práve to tvorí podstatu kresťanstva. Nič na tom nezmenil pád Ríma ani pád komunizmu.

Záver

Vzťah k nacionalizmu, k slobodnej ekonomike a rozpadu rodiny sú troma vážnymi problémami, ktorým čelí slovenská Cirkev na začiatku nového storočia. Iste by sa dalo hovoriť aj o ďalších výzvach, napr. o vzdelanosti kléru, úrovni katolíckeho školstva, úrovni cirkevných médií, stave rozvojovej pomoci či kríze v počte povolaní. To všetko sú ďalšie závažné otázky, ktoré majú svoj dopad na slovenskú spoločnosť. Narovnanie vzťahu k štátnosti, slobodnému trhu a sociálnym problémom však v mnohom tieto ďalšie otázky ovplyvňuje. Vytvára totiž nielen spoločenský rámec, v ktorom žijeme, ale do veľkej miery určuje verejný život na Slovensku. Ani jednému z nich sa nadchádzajúce generácie kňazov a biskupov nielenže nebudú môcť vyhnúť, ale spoločenská situácia je natoľko vážna, že od nich bude vyžadovať aktívny prístup, angažovanosť a schopnosť vodcovstva. Je to o to dôležitejšie, že všetky tieto tri problémy zásadným spôsobom transformujú slovenskú spoločnosť. Krajina, kde nebude stabilná rodina normou, kde bude väčšina rodín končiť rozvodom, kde nebude väčšina detí žiť so svojím otcom, krajina, kde bude pokračovať legálne zabíjanie nenarodených detí a kde vláda namiesto riešenia týchto sociálnych problémov bude podporovať a rozpútavať nacionalistické vášne, takáto krajina nebude dobrým miestom na život. Bude to krutá a surová spoločnosť, ktorá sa bude vzďaľovať civilizácii, humánnej spoločnosti a nemenej vlastnej kresťanskej minulosti.