Utrpenie irackých kresťanov

Číslo 2/2008 · Joseph T. Kassab · Čítanosť článku: 6667
 

Ako iracký kresťan vás budem v krátkosti informovať o tom, kto sú kresťania v Iraku, aký je ich pôvod a čo museli znášať od vojny v roku 2003. Irackí kresťania sú tiež známi ako Chaldejci, Asýrčania či Sýrčania a pokladajú sa za najstaršiu a najväčšiu etnickú a náboženskú menšinu v Iraku.

Hoci zastupujem organizácie Chaldejská federácia Ameriky (Chaldean Federation of America –CFA, www.chaldeanfederation.org) a Chaldejská/asýrska/sýrska rada Ameriky (Chaldean Assyrian Syriac Council of America – CASCA, www.casca.us), nie je v mojej moci informovať vás v krátkosti o histórii irackých kresťanov, ich vzostupe a páde, ich významnom prínose pre civilizáciu a ich neopísateľných tragédiách. Avšak fakty, ktoré uvediem nižšie, sú dobre zdokumentované a potvrdené.

Ako možno viete, vo svete vzrastajú obavy z toho, že situácia v Iraku vyústi do sektárskeho násilia medzi šiítmi a sunnitmi. Ale v tejto vojne, ktorá hrozí nám všetkým, je to práve komunita kresťanov, ktorej hrozí zánik.

Iracké kresťanské komunity patria medzi najstaršie na svete, svoju vieru pestujú v Mezopotámii od čias Krista. Apoštolská cirkev napríklad dokumentuje svoje založenie až do roka 34 po Kr. Aramejčina, ktorou hovorí aj dnes veľká časť irackých kresťanov (ja som jedným z nich), je jazykom apoštolov – a jazykom Krista.

V časoch, kedy ich moslimskí vládcovia tolerovali, prispeli kresťania výraznou mierou k rozvoju spoločností, v ktorých žili. Ich učenci pomohli odštartovať „Zlatý vek“ arabského sveta tým, že preložili významné diela do arabčiny z gréčtiny a sýrčiny. V poslednom čase však tolerancia takmer neexistuje. V arménskej genocíde v rokoch 1914 – 1918 bolo 750-tisíc kresťanov, teda približne dve tretiny vtedajšieho celkového počtu, vyvraždených osmanskými Turkmi. Nasledovalo množstvo podobných masakier namierených proti irackým kresťanom.

V období Irackého hašemitského kráľovstva čelili kresťania prenasledovaniu za spoluprácu s Britmi počas 1. svetovej vojny. Mnohí utiekli na Západ, medzi nimi aj patriarcha cirkvi. Počas Saddámovych vojen s Kurdmi boli zničené stovky kresťanských dedín, ich obyvatelia zostali bez domova a zničené boli desiatky prastarých kostolov. Výučba sýrčiny či aramejčiny bola zakázaná a kresťanov nútili dávať svojim deťom arabské mená, aby tak potlačili ich kresťanskú identitu. Ak niekto chcel získať vládny post, musel deklarovať arabskú etnickú príslušnosť a lojálnosť k strane Baas.

Irackí kresťania v číslach

Iracké sčítanie ľudu v roku 1987 registrovalo 1,4 milióna kresťanov. Dnes iba asi 600-tisíc zotrváva v krajine, 400-tisíc z nich je vnútorne presídlenými osobami (internally displaced person – IDP), ktoré ušli do severného Iraku a do oblasti Ninive, kde sa pridali k zvyšným 200-tisíc príbuzným a priateľom, ktorí doposiaľ žijú v dedinách svojich predkov. Až 500-tisíc ľudí, možno dokonca viac, opustilo krajinu po začiatku vzbúr v reakcii na inváziu Spojených štátov a ich spojencov v roku 2003. Tento exodus vyvrcholil v auguste 2004 potom, čo islamisti, ktorí kresťanov vinia z kolaborácie so spojencami na základe spoločnej viery, začali teroristickú bombovú kampaň proti kresťanským kostolom.

V USA tvoria irackí kresťania malú skupinu. Iba asi 400- až 500-tisíc má trvalý pobyt. Hlavnými centrami sú Detroit (asi 170- až 180-tisíc), Chicago (asi 60- až 70-tisíc), San Diego (asi 50- až 60-tisíc), Phoenix (25- až 35-tisíc) a v poslednej dobe aj ďalšie mestá a oblasti ako Vegas a Severná Kalifornia. Mimo USA čísla výrazne stúpajú asi na 1,5 milióna na všetkých kontinentoch.

Čo museli znášať

Nedávna správa Organizácie spojených národov a Komisie Spojených štátov pre medzinárodnú náboženskú slobodu (U.S. Commission on International Religious Freedom – USCIRF) konštatuje, že náboženské menšiny v Iraku „sa stali pravidelnými obeťami diskriminácie, prenasledovania, vážnej perzekúcie a únosov, pričom jednotlivé prípady siahajú od zastrašovania až po vraždu,“ a že „členovia kresťanskej menšiny sa zdajú byť mimoriadne častým cieľom útokov“. Existuje množstvo správ o tom, že kresťania ušli z krajiny v reakcii na vyhrážky voči ich manželkám za nedodržiavanie prísnych islamských noriem obliekania. V mnohých prípadoch boli kresťanky zavraždené preto, lebo mali oblečené džínsy, nemali závoj alebo pracovali ako kaderníčky.

Takýto typ násilia je mimoriadne závažný v oblastiach s veľkou kresťanskou populáciou. Vysokí cirkevní hodnostári konštatujú, že kňazi v Iraku sa už na verejnosti neodvažujú nosiť náboženské rúcha z obáv pred islamistickými útokmi. Pred dvoma rokmi boli na šesť kostolov v Bagdade a Kirkúku spáchané koordinované útoky bombami v autách, pri inej príležitosti bolo v mestách Bagdad a Mosul súčasne bombardovaných šesť kostolov. Za posledných päť rokov podľa správ prepadli štyridsať kostolov z toho jediného dôvodu, že boli kresťanskými miestami bohoslužieb a 15 duchovných buď uniesli a mučili, sťali alebo zastrelili či zabili mimoriadne brutálnym spôsobom. Akoby boli vystavovaní synchronizovanému terorizmu a dobre zosnovanému tlaku, ktorý má vyvolať masový exodus, a ten ich robí veľmi zraniteľnými. V marci tohto roka som navštívil svoju rodinu v Iraku a dúfal som, že sa budem môcť stretnúť s arcibiskupom Rahhom z Mosulu, bol som však veľmi smutný a sklamaný; namiesto toho som sa musel zúčastniť jeho pohrebu v tom istom meste, v ktorom sa narodil a kde slúžil, potom, čo ho odporne uniesli a neskôr zabili extrémisti. V bagdadskej oblasti Al Doora chaldejský seminár, ako aj vysoká škola Babel College, kde viac ako sto študentov študuje teológiu, museli byť zatvorené a presťahované do severného Iraku. Prevádzky sú drancované a neskôr vypálené, mŕtve telá mučených unesených obetí sa objavujú takmer denne popri brehoch riek, na uliciach, v kontajneroch a pred vchodovými dvermi blízkych. V piatky, ktoré sú moslimským dňom modlitieb, mnohí extrémistickí duchovní vyzývajú z minaretov mešít svojich ľudí, aby počkali a nekupovali kresťanské nehnuteľnosti, pretože čoskoro ich vyženú a budú ich môcť získať zdarma.

Únosy pre výkupné, nútené vysťahovanie a posielanie alebo podsúvanie vyhrážok smrťou pod dvere sa stali bežným prostriedkom extrémistov a členov milícií na terorizovanie kresťanov a ich vytlačenie z Iraku. Kresťanov pracujúcich v Iraku pre americkú armádu robí ich zamestnanie mimoriadne zraniteľnými, stávajú sa cieľom vyhrážok smrťou a únosov.

Pred troma rokmi patriarcha Chaldejskej cirkvi vycestoval do Vatikánu, aby informoval Svätú Stolicu o ultimáte obsahujúcom štyri body, ktoré patriarchovi doručili irackí extrémisti. Ultimátum v podstate vyzývalo kresťanov, aby opustili Irak, aby zatvorili kostoly a lýceá na mnohých predmestiach Bagdadu. Krátko čas potom, ako Svätá Stolica vydala vyhlásenie o islame, uniesli otca Poulesa Iskandera zo Sýrskej ortodoxnej cirkvi v Mosule a o deň neskôr našli na ulici jeho hlavu oddelenú od zohaveného tela.

Keď sa na Blízkom východe pripravuje jedlo, je tradíciou servírovať mäso na kôpke ryže. Jednej kresťanskej žene v Iraku uniesli malé dieťa, a keďže nebola schopná zaplatiť výkupné, vrátili jej dieťa s odseknutou hlavou, upečené a servírované na hromade ryže. Dieťa sa previnilo tým, že bolo kresťanom. Tento príbeh zverejnila nadácia Barnabas Fund, ale zostal nepovšimnutý rovnako ako mnohé ďalšie strašidelné opisy prenasledovania kresťanov v Iraku.

Otec Ragheed Gani z Chaldejskej cirkvi, ktorého v Iraku zabili pred rokom, zomrel preto, lebo až do úplného konca ostal presvedčený, že kresťania by sa nemali báť islamistov. Mohol utiecť, mohol sa zachrániť, ale šiel a čelil svojmu osudu bez strachu. Na prvé výročie tohto „mučeníctva“ prehovoril jediný svedok: Bayan Adam Bella, žena jedného z troch subdiakonov chladnokrvne zavraždených spolu s ich pastierom 3. júna 2007 v Mosule. Jeden z vrahov skríkol na otca Ragheeda: „Povedal som ti, aby si zatvoril kostol, prečo si to nespravil? Prečo si ešte tu?“ A on mu prosto odpovedal, „Ako môžem zatvoriť Boží dom?“ Okamžite ho sotili na zem a strelili mu niekoľkokrát priamo do očí. Toto je tá istá diecéza, ktorá v marci stratila svojho biskupa, Faraja Rahha, ktorý sa stal obeťou podobného terorizmu.

Ako viete, vojna, ktorá sa začala v Iraku pred piatimi rokmi, mala za následok jednu z najväčších humanitárnych kríz tejto doby. A predsa je táto kríza pred verejnosťou skrývaná a medzinárodnou komunitou ignorovaná. Odhaduje sa, že asi 4,7 milióna Iračanov rozličného vierovyznania, etnickej príslušnosti a pôvodu vyhnali z domovov buď v rámci krajiny ako vnútorne presídlené osoby, alebo do susedných štátov ako Sýria, Jordánsko, Libanon a Turecko ako utečencov usilujúcich o ochranu a presídlenie. Tisícky ďalších uviazli bez cieľa v Európe, kde usilovali o presídlenie. Ako sa postupne sprísňujú opatrenia na hraniciach v rámci aj mimo Iraku, pomoc a zdroje sa zmenšujú a sektárske násilie pretrváva, možnosti pre vyhnaných ľudí sú pochmúrne. Nie je to tak dávno, čo Úrad vysokého komisára OSN pre utečencov (UNHCR) a Medzinárodná organizácia pre migráciu (IOM) v oblasti konštatovali, že 25 % tejto populácie predstavujú iracké náboženské menšiny – a predovšetkým kresťania a utečenci spomedzi nich nemali záujem o návrat do krajiny svojich predkov – Iraku.

Spojené štáty, Austrália, Švédsko, Kanada, Nemecko, Francúzsko a iné krajiny prijali nízky počet presídlencov, avšak možnosti presídlenia do tretích krajín sú veľmi obmedzené v porovnaní s viac ako dvoma tisíckami Iračanov, ktorí podľa odhadov denne utekali začiatkom roka 2007. Komisár UNHCR António Guterres vyhlásil, že exodus 2,5 milióna Iračanov je najväčším presunom populácie od čias vyhnania Palestínčanov po založení štátu Izrael v roku 1948. Podľa irackého ministerstva pre migráciu a odsun obyvateľstva takmer polovica irackých ne-moslimských menšín utiekla za hranice alebo sa stala vnútorne presídlenými osobami v bezpečnejších oblastiach v Iraku, akou je sever. Ide najmä o kresťanov, Mandejcov, Jazídov a Šabakov, pre ktorých je príliš drahé alebo príliš nebezpečné vrátiť sa do miesta bydliska, aby si požiadali o transfer potravinových lístkov. Potravinové lístky sa distribuujú iba v miestach trvalého bydliska a sú základom pre systém registrácie voličov v povojnových voľbách. Bez prídelových lístkov vnútorne presídlené osoby nemôžu získať jedlo alebo pohonné hmoty.

Práve som sa vrátil z Iraku, kam som cestoval so skupinou odborníkov CASCA do oblasti Ninivskej planiny, územia predkov státisícov vnútorne presídlených kresťanských Chaldejcov/Asýrčanov/Sýrčanov za účelom zistenia skutočností.

Tuná je sumár výziev, ktorým čelia ľudia v oblasti Ninivskej planiny (zoradené podľa priority):

1. chýbajúca bezpečnosť a samospráva,
2. krehká ekonomika, vysoká nezamestnanosť a chýbajúce ekonomické štruktúry,
3. vysoká hladina imigrácie, najmä medzi mladými ľuďmi,
4. absencia demokratického procesu,
5. náboženská a etnická diskriminácia a zastrašovanie,
6. nízka úroveň infraštruktúry,
7. ilegálna konfiškácia a anektovanie pôdy,
8. zámerné snahy o demografické zmeny v regióne.

Kresťania so štatútom vnútorne presídlených osôb v regióne trpia predovšetkým nedostatkom prístrešia či bývania, nedostatkom základných potravín a iných potrieb, vysokou mierou nezamestnanosti, ďalej chýbajúcou humanitárnou pomocou a finančnou podporou, chýbajúcimi príležitosťami vzdelávania pre deti a napokon zlou hygienou s následkom rizika ochorení. Aby sme zhrnuli správu, životné podmienky vnútorne presídlených osôb sú drsné a namáhavé a budúcnosť je neradostná (k dispozícii je úplná správa aj s fotografiami).

Prečo dochádza k prenasledovaniu: zánik starovekého národa

Otázku, prečo sa moslimskí extrémisti zamerali na kresťanov, možno preberať zoširoka, ale najpravdepodobnejším dôvodom je asi skutočnosť, že moslimské skupiny nerozlišujú medzi kresťanmi zo Západu a kresťanmi z Blízkeho východu. Kresťanská komunita v Iraku, tak ako inde na Blízkom východe, sa nezapája do sektárskeho násilia, ale aj tak je ľahkým terčom, pretože nemá milíciu ani kmeňových bojovníkov, ktorí by ju chránili. Kresťania od Káhiry po Bagdad historicky žijú vo svojich vlastných komunitách, praktizujú svoje náboženstvo v iný deň ako moslimovia, venujú sa iným činnostiam a dokonca majú aj iný výzor, čím sú ľahko rozpoznateľní.

Ak budú súčasné trendy prenasledovania kresťanov v novom Iraku pokračovať, môžu byť v nasledujúcich desaťročiach ohrozené ďalšie stovky tisícok nevinných ľudí. Bolo by dobré si pripomenúť arménsku genocídu z roka 1915, kedy bol približne milión Arménov a iných kresťanov zavraždený Turkmi v reakcii na predstavu, že Arméni sú nejakým spôsobom spriaznení so Spojencami.

Irackí kresťania sa tiež nechtiac ocitli v palebnom poli Ameriky a zvyšku sveta kvôli politike tejto vojny. Média stredného prúdu zjavne váhajú s odsúdením ktorýchkoľvek frakcií islamu alebo priznaním krízovej situácie kresťanov v Iraku.

Na uliciach mesta vždy nám vyhadzujú na oči rovnaké obvinenie: „neverci na kríži“. Dokonca aj pri moslimoch, s ktorými máme dobré vzťahy, vždy pociťujeme toto odsudzovanie. Prenasledovanie kresťanov sa prejavuje nielen silnými a symbolickými činmi, ale tiež ustavičnou diskrimináciou, ktorej čelia vo svojom každodennom živote v regióne. Sú tiež identifikovaní ako americkí či západní spojenci a neverci z toho prostého dôvodu, že zdieľajú vieru s ľuďmi na Západe. Od pádu Husajnovho režimu čelia kresťania prudko zvýšenému nepriateľstvu z rozličných dôvodov, vrátane údajných kontaktov so západnými koaličnými silami a bývalými kontaktmi s Husajnovou vládou.

Kresťania v Iraku a kvôli tomu vlastne celý Blízky východ sa pokladajú za jedny z najtichších obetí nebezpečne destabilizujúcich udalostí 21. storočia so skľučujúcim záznamom strát kresťanov. Táto malá náboženská komunita je hlboko ponorená do série závažných globálnych zmien, ktoré nedokáže ovplyvniť alebo pretvoriť. Nanešťastie sa mnohí moslimskí učenci na Blízkom východe odvrátili od vlastného náboženského učenia kvôli svojej úlohe v podpore vojny a fanatizmu. Výsledkom je, že mnohí kresťania sú ohrození a otrasení pocitom neistoty.

Obavy, ktoré pápež Benedikt XVI. tlmočil prezidentovi Bushovi pri aprílovej návšteve v Bielom dome, boli pojmovo jasné a jednoznačné: „Sme svedkami vzniku Iraku, ktorý prosto netoleruje kresťanov a náboženské menšiny.“

Autor je výkonným riaditeľom Chaldejskej federácie Ameriky.

Preložila Linda Fintorová.