Kolumbus a počiatok sveta

Číslo 2/2008 · Robert Royal · Čítanosť článku: 4479
 

Keď hral Orson Welles vo filme Tretí muž postavu bezzásadového Harryho Lima, vyriekol tento slávny postreh: „V Taliansku mali za tridsať rokov vlády Borgiovcov vojnu, teror, vraždy a krviprelievanie, a vyprodukovali Michelangela, Leonarda da Vinci a renesanciu. Vo Švajčiarsku mali bratskú lásku. Mali 500 rokov demokracie a mieru, a čo vyprodukovali? Kukučkové hodiny?“ Limova historka bola viac než iba trocha vágna a samoúčelná (sám Welles bol zrejme fascinovaný touto nebezpečnou pravdou, odkedy ju vložil do originálneho scenára filmu, ktorý napísal Graham Greene). Taliansko 15. storočia a všeobecnejšie aj celá Európa svoju vitalitu čerpali z mnohých ďalších zdrojov než iba z Borgiovcov a machiavelizmu. Zostáva však paradoxom dejín, že spoločenský rozvrat často poskytuje bohatú pôdu pre ľudské výdobytky.

Svet, ako ho poznáme, vznikol v 15. storočí. Samozrejme, nie svet v zmysle ľudského života alebo civilizácie, ktoré už existovali po tisícročia, ale svet ako konkrétna realita, v ktorej sa všetky časti planéty dostali do kontaktu medzi sebou a začali sa vnímať ako súčasť jednej ľudskej rasy – pričom tento proces stále pokračuje. O tom, že zem je guľatá, sme vedeli od antiky. V stredoveku to čitatelia Danteho pokladali za samozrejmosť. A napriek tomu to bolo iba zásluhou malej výpravy niekoľkých mužov poháňaných spleťou osobných ambícií, túžby po zisku a náboženských presvedčení, že sa starý matematický výpočet zmenil na novú ľudskú realitu. Alebo – ako istý dejepisec o 60 rokov neskôr charakterizoval objav tohto nového sveta, ktorý je náš – bola to „najväčšia udalosť od stvorenia sveta (vynímajúc vtelenie a smrť Toho, kto ho stvoril.(1) Naším vlastným zmäteným spôsobom vzdávame hold tomuto objavu dodnes. V roku 1999 NASA mala vypustiť do vesmíru na obežnú dráhu poldruha milióna kilometrov satelit – v mieste, ktorému sa hovorí L-1, čo je bod, kde sú gravitácia Zeme a Slnka presne v rovnováhe. Vybavený teleskopickým objektívom a videokamerou mal poskytovať 24 hodín denne pohľad na povrch Zeme. Asi nie je prekvapením, že jedným z nadšencov tohto projektu bol Al Gore, ktorý je pravdepodobne najviac ekologicky angažovanou verejnou osobnosťou dneška. No napriek škodám, ktoré sme podľa Gora a mnohých ďalších napáchali na planéte od svojich prvých veľkých krokov vedúcich k jej preskúmaniu, aj napriek lamentovaniu multikulturalistov o tom, že Európa dominuje svetu, nový satelit sa mal volať Triana, podľa Rodriga de Trianu, ktorý prvý zbadal svetlá na pevnine z paluby Pinty počas Kolumbovej prvej výpravy.

Možno je toto meno iba poklonou rastúcemu hispánskemu vplyvu v USA, možno je náznakom toho, že by sme si radi mysleli, že sme opäť na prahu veľkého veku objavov. Nech je motivácia akákoľvek, dnes sa Kolumbove objavy a európsky pokrok v intelektuálnej a náboženskej oblasti, ktoré za objavmi stáli, pokladajú prinajlepšom za samozrejmosť a prinajhoršom za začiatok hrozivej hegemónie Západu nad ľudstvom a prírodou. Posledných päť storočí, samozrejme, ponúka zvyčajné ľudské výjavy veľkých úspechov premiešaných s hroznými ukrutnosťami. Ale my nemôžeme jednoducho spájať objaviteľské cesty – a ešte menej kultúru 15. storočia, z ktorej vyšli – s tým, čo bolo dobré alebo zlé v tom príbehu. Dejiny sú zložitejšie. V 15. storočí sa objavy správne vnímali temer ako zázrak, najmä vzhľadom k tomu, ako storočie začalo.

Začiatok 15. storočia bol poznačený závažným náboženským, politickým a hospodárskym rozvratom. V prvom desaťročí 15. storočia sa v jednom momente objavili traja uchádzači o pápežský stolec a traja o korunu Svätej ríše rímskej. A takéto rozsiahle inštitučné krízy boli len malou časťou príbehu. Európa sa ešte stále spamätávala zo spustošenia, ktoré za sebou zanechala „čierna smrť“ o polstoročie skôr a v malých vlnách aj neskôr. Celkovo v polovici 14. storočia vymizlo asi 40 % populácie, v niektorých regiónoch dokonca viac. Zem ležala ladom, lebo ju nemal kto obrábať, dediny sa vyľudnili, šírila sa chudoba. Ako by si vrúcne želali mnohí dnešní enviromentalisti, s poklesom ľudskej populácie prišla pomsta prírody. Vlky sa rozmnožili a objavovali sa dokonca v hlavných mestách. Ľudskí predátori – v podobe lupičov – ohrozovali pocestných v rozsiahlych oblastiach. Ústup civilizácie podnietil Henricha V., legendárneho víťaza bitky pri Agincourte, vypísať odmenu za elimináciu oboch druhov škodcov. Hoci sa krása prírodných scenérií objavuje na početných súdobých maľbách a v literárnych dielach, nebolo to storočie, ktoré by sa oddávalo sentimentálnym predstavám o dobrote nepoškvrnenej prírody – či ľudskej podstaty. Naopak, prirodzená núdza vyburcovala 15. storočie k výkonom, ktoré takmer nemajú obdoby.

Akoby však vnútorná situácia nestačila, Európu tlačili aj sily zvonka. V roku 1453 osmanskí Turci konečne dobili Byzantskú ríšu. Turecké vojská už niekoľko rokov predtým postúpili na Balkáne až po Belehrad. Otranto, ležiace na špici Talianska, im načas padlo do rúk už v roku 1480. Očakávali by sme, že kresťanské veľmoci načas odložili svoje konflikty, aby sa mohli brániť proti cudzej kultúre a náboženstvu. Ale veľké štáty na atlantickom pobreží – Anglicko, Francúzsko a Španielsko – sa iba začínali formovať. Zvyšok západnej Európy bol napriek teoretickým nárokom cisára rozbitý na spleť malých proti sebe bojujúcich štátov. Nedošlo teda k žiadnemu koordinovanému úsiliu, hoci Pius II. a ďalší pápeži volali po križiackej výprave. Pius dokonca napísal sultánovi Mohamedovi II., dobyvateľovi Konštantínopolu, a ponúkol mu konvertovať na kresťanstvo. Či bol tento list myslený vážne, alebo išlo iba o zámienku pre ďalšie kroky, nemal úspech. Ani „európske“, ani „kresťanské“ záujmy neboli dostatočne zjednotené, aby posilnili tieto snahy. Pápež zomrel vo východotalianskom prístave Ancona, keď čakal na to, aby sa zaňho postavili jeho ľudia.

V priebehu 15. storočia bola križiacka výprava na opätovné zabratie Svätej zeme občas iba fantáziou, občas serióznym návrhom. Ferdinand Španielsky si mnohokrát vypočul takéto plány, ale vyhol sa tomu urobiť viac (Machiavelli ho vo Vladárovi chváli ako jedného z tých vládcov, ktorí prezieravo urobia všetko preto, aby vyzerali dobrí bez toho, aby takými naozaj boli). Karol VIII. Francúzsky v roku 1494 napadol Taliansko, ale mal tiež v pláne pokúsiť sa dobyť späť Konštantínopol a obnoviť Východorímsku ríšu. O čosi skôr Henrich V. cestou do Agincourtu vyhlásil, že má úmysel nielen zasadnúť na francúzsky trón, ale aj „znovu vybudovať múry Jeruzalema“. Západná Európa mala pretrvávajúci, hoci nejasný pocit zodpovednosti za bránenie kresťanstva proti islamskej vojenskej hrozbe a hlbšiu potrebu získať naspäť tie časti kresťanského sveta, ktoré padli do rúk moslimom, i keď tieto dobré úmysly zmarili udalosti vo vnútri Európy.

Keby bol islam pokračoval vo svojom postupe, väčšina Európy by zrejme pripomínala kultúry, ktoré si dnes spájame s Blízkym východom. Obe Ameriky by mohli byť zväčša moslimskými krajinami skôr než zväčša kresťanskými. V roku 1492 bol islam viac rozvinutý ako Európa, ale ako to v kultúre paradoxne býva, práve táto jeho prevaha prispela k tomu, že ho iné kultúry predbehli. Zdá sa, že sa moslimovia príliš nezaujímali o technické objavy Západu v oblasti navigácie a dokonca ani tak výhodne položené krajiny, akou je Maroko, sa nikdy nepustili na šíre more, aby hľadali nové zeme.(2) Európska technická inovácia a vojenské pokroky mohli byť výsledkom slabšej pozície v porovnaní s inými kultúrami na strane jednej a konfliktov a rivality medzi európskymi národmi na strane druhej. Ale z hľadiska svetových dejín možno šlo o prozreteľnosť.

Celý tento medzinárodný rozvrat nám pripomína niečo, čo mnohé súčasné historické štúdie často prehliadajú. „Eurocentrické“ sily, na ktoré dnes tak často počúvame kritiku, boli v 15. storočí v skutočnosti niečím značne odlišným. Tí, ktorých by sme dnes označili za „Európanov“, sa vnímali ako súčasť kresťanského sveta, a navyše kresťanského sveta, ktorý sa, ako uvidíme, nutne potreboval vrátiť k niektorým pravdám, na ktorých bol postavený. Podobne sa nepokladali za nositeľov „najvyššej“ kultúry. Vedeli, že starovekí Rimania a Gréci žili na vyššej úrovni, z čoho pramení aj snaha po obnove a napodobňovaní klasických modelov v kultúrnej renesancii. Bájne bohatstvo vzdialeného Orientu a celkom očividne nadradená civilizácia blízkeho islamu nedovoľovali kresťanskému svetu pokladať sa za kultúrne vyspelú civilizáciu, alebo, čo je ešte podstatnejšie, obrátiť tento jav proti sebe, ako to urobili samoľúbe ríše tej doby, akou bola Čína. Súdobé európske mapy – tie, ktoré používali prví moreplavci v čase objavov – nesú svedectvo o ich svetonázore: Jeruzalem, nie Európa, bol stredom sveta.

Ale tento pocit ohrozenia a menejcennosti, v kombinácii s nestabilnou sociálnou diverzitou Európy tých čias, dával Európanom bohatý a dynamický pocit nepokoja. Nie je preto prekvapujúce, že nástup obnovenej Európy začal na miestach, ktoré boli najmenej ovplyvnené populačnou implóziou, a teda aj prosperujúcejšie: tých, ktorým dnes hovoríme Nizozemsko, a predovšetkým v severnom Taliansku. K znovuzrodeniu, ako pred niekoľkými desaťročiami ukázal Erwin Panofsky, dochádzalo v Európe od 12. storočia. Ale to, ktoré prebiehalo v severnom Taliansku v 15. storočí – to, ktorému dnes hovoríme renesancia –, malo mnohoraké a rozsiahle následky.

Pius II. bol v mnohých ohľadoch symbolom polovice 15. storočia. Kultivovanému humanistovi, ktorý sa narodil s impozantným menom Aeneas Sylvius Piccolomini, spočiatku učaroval svätý Bernard v rodnej Siene, ktorý hlásal prísne observantský reformovaný františkánsky život (o ňom viac o chvíľu). V krátkom čase ho však začal priťahovať vzrušujúci život renesančných talianskych humanistov, čiže inými slovami libertinizmus a literárne pokusy, a to až do jeho vysvätenia. Striedal sympatie voči jednotlivým uchádzačom o pápežský stolec, sledujúc po dlhé roky svoje vlastné ambície, napísal populárnu knihu dejín (Historia rerum ubique gestarum), kde zozbieral široký záber faktov a dohadov o cudzích zemiach, a dokonca sa stal cisárskym poetom a sekretárom cisára svätej ríše rímskej Frederika III. Ale v porovnaní s hašterivým pápežmi a protipápežmi, ktorí mu predchádzali, a pestrými eskapádami Borgiovcov mal Pius svoje svetlé stránky. Bol učený a pracovitý, mal rád prírodu a často prijímal audiencie na čerstvom vzduchu, usiloval o reformy a možno by bol dokázal uskutočniť v Európe zmeny, keby bol mal jeho úrad taký rešpekt, aký mal predtým a aký mal mať aj neskôr. Náboženská renesancia však podobne ako renesancia kultúrna, vedecká a umelecká, ktoré sú nám známejšie, musela prísť z iných zdrojov.

Renesančné výdobytky našli bohaté využitie v Európe, v ktorej to kvasilo. Geometria, ktorú vyvinul Florenťan Paolo Toscanelli, umožnila Fillippovi Brunelleschimu, napriek námietkam komisie florentských expertov, trúfnuť si postaviť kopulu bez oporných stĺpov, ktorá dnes korunuje veľkolepý florentský Duomo. Len o niekoľko desaťročí neskôr si iný intelektuálne založený zvedavý námorník z Janova písal s Toscanellim, keď sa chystal presvedčiť inú skupinu expertov v Španielsku, že je možné plaviť sa na Západ (mimochodom, žiaden seriózny učenec v tom čase neveril, že zem je plochá). Jeho výpočty boli nesprávne: vzdialenosť bola väčšia, ako tvrdil. Experti – a možno samotný Kolumbus – to vedeli. Bola to však aj doba, kedy mali ľudia z rozličných príčin vieru pokúšať sa o veci za hranicami toho, čo sa predtým pokladalo za uskutočniteľné. Oplatí sa bližšie pozrieť na niektoré dôvody, prečo to tak bolo.

V poslednej dobe sa toho veľa popísalo napríklad o tom, že kresťanský rozmer Kolumbovej osobnosti bola iba zásterka pre chamtivosť a osobné ambície. Dnes mnohí chápu túto osobnú orientáciu ako metaforu pre pokryteckú expanziu Európy pod rúškom náboženstva. Pokrytci žili už 15. storočí, tak ako dnes. Ale ozajstná história – v rozpore s anachronistickými mravoučnými príbehmi – je vždy komplexnejšia ako jednoduché motívy, ktoré si premietame do postáv značne od nás odlišných. Tak ako talianski humanisti, ktorých často nesprávne opisujú ako moderných neveriacich intelektuálov, Kolumbus kombinoval svoju vieru s novými poznatkami a záujmami. To však jeho vieru nerobí o nič menej reálnou. Hľadal renesančný ideál: slávu, v tomto prípade slávu bezprecedentnej plavby. Tvrdo vyjednával s Ferdinandom a Isabellou, aby zaistil finančné výhody plynúce zo svojich objavov pre seba a svojich potomkov. (Moslimské výboje a monopol nad obchodnými cestami Východu mali za následok, že európske prieskumy boli nevyhnutné a veľmi ziskové.) Keď však vymenujeme všetky svetské dôvody, zostáva tu duchovná dimenzia projektu, a to v celkom neočakávaných ohľadoch.

V predslove ku svojej Libro de las profecías (Knihe proroctiev), antológii prorockých textov, ktoré Kolumbus zozbieral a vydal ku koncu svojho života, opisuje Ferdinandovi a Isabelle, že dávno predtým, ako ich vôbec oslovil, nadobudol presvedčenie, že cesta na Západ nielenže je možná, ale je jeho osobným poslaním:

„V tom čase som vyhľadával a študoval všetky možné texty, geografiu, históriu, kroniky, filozofov a iné témy. Rukou, ktorú bolo možné ucítiť, Boh otvoril moju myseľ skutočnosti, že je možné plaviť sa odtiaľto do Západnej Indie, a otvoril moju myseľ túžbe uskutočniť tento projekt. Toto bol oheň, ktorý ma spaľoval, keď som prišiel navštíviť Vaše výsosti.“(3) Samozrejme, keď čítame tieto riadky, vidíme, že máme dočinenia s nezvyčajným námorníkom, s niekým, kto sa podobne ako humanisti tej doby zaoberal preosievaním a porovnávaním starých a nových poznatkov za novým účelom. Je teda istou iróniou, ak tvrdí, že Boh mienil vykonať milagro ebidentisimo („najočividnejší zázrak“) použitím nevzdelaného muža: „pre vykonanie cesty do Indie mi nepomáhala inteligencia, ani matematika či mapy. Bolo to proste naplnenie toho, čo prorokoval Izaiáš.“(4) Kolumbus zjavne využil svoju značnú inteligenciu, matematiku a zemepisné poznatky, keď plánoval trasu plavby. Vedel tiež z bohatých skúseností na mori, že vetry nad Atlantickým oceánom v oblasti rovníka ho poženú na Západ a tie o niečo vyššie by ho zaniesli na Východ, späť k Európe. Vnímal aj iné signály prírody. Ku koncu prvej plavby sa vydal na juh za kŕdľom vtákov, o ktorých správne usúdil, že majú namierené k pevnine. Bez tejto náhody alebo prozreteľnosti by sa bol pravdepodobne vylodil kdesi medzi dnešnou Virgíniou a Floridou namiesto Karibiku, čo by bolo malo nepochybne úplne odlišný dopad na neskoršie svetové dejiny.

Napriek všetkým vedomostiam, či už abstraktným, alebo praktickým, ktoré Kolumbus použil pri svojom zámere, náboženské intuície, ktoré opisuje, nám môžu pripadať na hranici bludných predstáv alebo aspoň na rovnakej úrovni, ako boli podobne neočakávané mystické špekulácie matematicky založeného Pascala alebo Newtonove komentáre k proroctvám v Knihe proroka Daniela. Mohli by sme nadobudnúť pocit, že títo inak na zemi stojaci a vedecky založení muži sa dávali uniesť veľmi nezdravými úvahami. Ale každý, kto vie, ako proroctvá fungovali v histórii, vie aj to, že často prehovárajú k situáciám, ktoré si ich autori nikdy nepredstavovali. V Kolumbovom prípade asi radšej nebudeme príliš prísne súdiť „ruku, ktorú bolo cítiť,“ a iné dôkazy toho, že zrejme počul niečo ako božské slová. Možno to bolo blúznenie, intuícia alebo niečo iné, čo sa hýbe v hlbinách dejín človeka.

Kolumbove výroky zďaleka nie sú iba neskoršou a idealizovanou reintrepretáciou vlastnej minulosti. Ich pravdivosť potvrdzuje veľmi zvláštny zdroj. Historici nedávno objavili poznámky písané Kolumbovou vlastnou rukou datované z roka 1481, viac ako desať rokov pred jeho prvou plavbou, na zadnej strane knihy Historia rerum ubique gestarum Aeneasa Sylvia Piccolominiho (neskoršieho Pia II.). Tu si Kolumbus zostavil kratší zoznam proroctiev z rozličných zdrojov, ktoré, a to sa dnes úplne jasné, viedli celý jeho životný projekt.

Kolumbova náboženská stránka navyše zrejme vychádza z širšej náboženskej renesancie, ktorá prebiehala v Európe 15. storočia. Dôležitosť hnutia devotio moderna, spočiatku v Nizozemsku a onedlho aj v iných častiach Európy, je dobre zdokumentovaná. Od počiatkov Gerarda Groota a Bratov spoločného života sa rozšírilo tak medzi klerikmi, ako aj laikmi a volalo po osobnejšom náboženstve postavenom na modeli evanjeliových cností ranej Cirkvi. Najznámejším autorom je Tomáš Kempenský a jeho Nasledovanie Krista (okolo roka 1427), ktoré po stáročia ovplyvňovalo bezpočetných jednotlivcov a hnutia, či už katolícke, alebo protestantské. Ešte v polovici 16. storočia si ju napríklad Ignác z Loyoly, zakladateľ jezuitského rádu, prečítal ako prvú knihu, keď sa rozhodol začať život plne zasvätený viere. Devotio moderna ovplyvnilo postavy tak odlišné, ako sú Mikuláš Kusánsky a Erazmus. V mnohom sa vyrovnalo impulzom stojacim za svetskou renesanciou svojím živým prisvojením si náboženskej minulosti ako základu pre budúcnosť.

Menej známy je však prúd observantov alebo observantský prúd v rámci 15. storočia, najprv medzi františkánmi, neskôr aj inými rádmi a laikmi. Vlastne jednou z veľkých náboženských debát v kláštoroch v tom čase bola potreba rozhodnúť sa medzi prísne observantskými a nereformovanými rehoľnými pravidlami. (Martin Luther začal svoj náboženský život v observantskej augustínskej komunite.) Františkáni do svojich radov počítali osobnosti ako svätý Bernard Siensky, svätý Jakub z Marky a svätý Ján Kapistránsky. Ich úsilie tiež smerovalo k náboženskej renesancii prostredníctvom návratu k prísnejším a skromnejším zvyklostiam raného kresťanstva. S ohľadom na naše terajšie zámery je tiež potrebné spomenúť, že – vmiešané do tohto prísnejšieho spôsobu života – boli aj príležitostne prekrútené verzie miléniových špekulácií Joachima z Fiore, františkánskeho opáta z 12. storočia, pre ktorého nový vek Ducha Svätého a posledný vek sveta neboli príliš vzdialené.

Nemáme žiadne nevyvrátiteľné dôkazy toho, že by bol Kolumbus býval františkánskym observantom tretieho rádu, ale spôsob, akým sa obliekal počas svojich posledných rokov v Španielsku, sa zdá byť podobný, ako mali oni. Keď cestoval po Španielsku, prespával častejšie vo františkánskych kláštoroch než v domoch šľachty. Nejasnosti okolo Kolumbových raných rokov a o histórii observantov v Španielsku znemožňujú väčšiu presnosť, ale je zrejmé, že spolu s inými pohnútkami veľmi skoro absorboval aj niečo z miléniových prúdov svojej doby. Konkrétne sa zdá, že veril, že jedným z dôvodov pre otvorenie západnej cesty do Orientu bolo, aby bolo konečne možné hlásať evanjelium všetkým národom, čo bol základný predpoklad pre koniec sveta a triumfálny druhý príchod Krista, ktorý, ako predpovedali niektorí joachimiti, mal nastať niekedy v polovici 16. storočia.

V tom čase malo prísť nové usporiadanie sveta, ale ak sa tak stalo, bol to moderný svet, zahŕňajúci veľmi významný prídavok amerických kontinentov. V americkej historiografii sa zvyčajne usudzuje, že miléniová vízia Nového sveta sa dostala k týmto brehom s puritánmi, ktorí pokladali seba a národ, ktorý budovali, za istý druhy nových vyvolených ľudí. Či v dobrom, alebo v zlom, takéto idey viedli k vzniku istého pocitu výnimočnosti a takmer osudovej kvality Ameriky. Pre tých, ktorí veria v Boha uplatňujúceho prozreteľnosť nad dejinami, objavy museli byť súčasťou Božieho plánu, hoci je pravdepodobne obozretné neunáhliť sa príliš s úsudkom, že vieme, aký mal Boh zámer. Táto predstava bola v minulosti nepochybne viackrát využitá na veľmi pochybné účely.

Ale čokoľvek si myslíme o týchto otázkach, naše súčasné poznatky z dejín nás musia doviesť k inému pohľadu na to, ako sa miléniové myšlienky dostali k brehom Ameriky. Ako to vyjadril Leonard Sweet: „Budúce štúdie miléniového motívu v americkej histórii musia začať nie v starom alebo Novom Anglicku, ale v Španielsku, nie Johnom Winthropom na palube Arabelly, ale Krištofom Kolumbom na palube Santa Marie.“(5) V roku 1620, keď Pútnici dorazili ku Plymouthskej skale, miléniové názory už prúdili v Novom svete vyše 125 rokov.

Dôležité je, že Kolumbus zrejme veril aj v niečo, čo sa nenachádza v žiadnom z Joachimových spisov: to, že Joachim predpovedal, že španielsky kráľ oslobodí Svätú zem. Hoci mal Kolumbus osobné dôvody udržať záujem Ferdinanda a Isabelly o výpravu do Západnej Indie, často ich tiež nabádal začať križiacku výpravu. Skutočnosť, že Španielsko dobylo späť Granadské kráľovstvo až začiatkom roka 1492, spôsobila, že Španieli pociťovali silnejšiu potrebu odolávať moslimským výpadom než mali ostatní Európania. V menej príjemnej podobe prispela k nespravodlivostiam inkvizície páchaným na španielskych moslimoch a židoch, ktorých vykázali zo Španielska presne v deň, kedy Kolumbus vyplával. Kolumbove výzvy neboli vyslyšané, ale máme dôkazy o jeho úprimnosti. V poslednej dekáde svojho života vo svojich testamentoch menil mnohé body, ale jedno zostávalo rovnaké: poveril vykonávateľov svojej poslednej vôle, aby zriadili v janovskej Banke svätého Juraja fond, z ktorého sa malo pomôcť zaplatiť oslobodenie Jeruzalema.(6) Môžeme mu pripisovať akékoľvek iné pohnútky, no niet pochýb o tom, že v duchovných záležitostiach urobil so svojimi peniazmi to, čo deklaroval.

Mnoho z týchto skutočných udalostí bolo po dlhú dobu zahmlievaných osobami, ktoré pokladali za účelné použiť Kolumba ako symbolickú postavu. Mnohým starším Američanom bol prezentovaný ako akýsi heroický Protoameričan, bojujúci proti tmárstvu spiatočníckych španielskych katolíkov, ktorí si mysleli, že vypláva k okraju plochej zeme (ako sme videli, ani Kolumbus, ani jeho intelektuálni kritici neverili v takú absurdnosť). V takomto ponímaní sa stal predchodcom amerického protestantizmu, modernej vedy a kapitalistického podnikania. Zavrhnutie tejto historickej ilúzie nie je veľkou stratou. Kolumbus tiež slúžil ako etnický hrdina pre katolíkov, najmä írskych a talianskych, počas veľkých imigračných vĺn koncom 19. a začiatkom 20. storočia. To nenapáchalo veľké škody, pretože Kolumbus bol skutočným hrdinom. Nadšenie stúplo natoľko, že pri príležitosti 400. výročia jeho plavby v roku 1892 boli snahy svätorečiť ho (neskôr sa k týmto snahám pridali aj Léon Bloy a Paul Claudel). Ale Lev XIII., plne si vedomý Kolumbovej nezvyčajnej rodinnej situácie (kvôli dedičstvu sa nikdy neoženil so ženou, s ktorou žil po smrti svojej manželky), sa uspokojil s vyzdvihnutím jeho ľudských cností: „Jeho čin sám osebe je tým najvyšším a najveľkolepejším, aký dosiahol človek, a toho, kto ho vykonal, veľkosťou jeho mysle a srdca možno prirovnať k málo mužom v histórii ľudstva.“(7)

V rámci istého lepšie informovaného, ale rovnako symbolického spôsobu uvažovania opakujú niektorí historici otrepané klišé, že Kolumbove náboženské názory predstavujú prechod od posledných záchvevov stredoveku k modernej dobe. Iný výklad tohto materiálu prináša pozorovateľ najbystrejší – Machiavelli. Na začiatku svojich Rozpráv, ktoré vznikli 25 rokov po objavení Nového sveta, poznamenáva: „Kvôli závisti, ktorá je taká blízka ľudskej povahe, nebolo nikdy o nič menej nebezpečné objavovať nové cesty a metódy, ako sa vydať na cestu hľadania nových morí a neznámych zemí.“

Kolumbus čelil obom nebezpečenstvám. Okrem výziev, ktorým sa musel postaviť na súši i na mori, on a Európa 15. storočia boli ostro karhané za spustenie modernej globálnej dominancie Európy a všetkého zla na svete, ktoré nasledovalo: kolonializmu, otrokárstva, kultúrneho imperializmu, znečisťovania životného prostredia a náboženského fanatizmu. V týchto obvineniach je zrnko pravdy, ale je zjavné, že prirovnávať jednotlivca alebo komplexnú entitu, akou je kultúra, k tomu, čo sa v súčasnosti pokladá za negatívne aspekty vzniku prepojeného ľudského sveta, je veľkou historickou nespravodlivosťou tak voči jednotlivcom, ako aj myšlienkam. Európa mala napríklad ambivalentný postoj voči novým národom, s ktorými prichádzala do styku. Na strane jednej sa takmer okamžite objavil mýtus „šľachetného divocha“, ktorý mal pestrú kariéru v rukách spisovateľov ako Tomáš Morus, Montaigne a Rousseau. Na strane druhej reálna skúsenosť s novými kultúrami odhaľovala národy, ktoré prejavovali veľkú divokosť a niekedy malú šľachetnosť.

Sám Kolumbus sa v priebehu svojho života prikláňal raz na jednu, raz na druhú stranu tejto kultúrnej vojny. V jednej zo svojich prvých komunikácií so španielskymi monarchami po objave opísal Tainov v Karibiku plamennými slovami:

„Vidím a viem, že tieto národy nemajú žiadne náboženstvo, ale ani modly, skôr sú veľmi mierni a nepoznajú zlo. Nezabíjajú ani neberú iných za zajatcov a nemajú zbrane. Sú takí plachí, že stovka ich utečie pred jedným z nás, aj keď si ich len doberáme. Sú veľmi dôverčiví: veria, že je Boh na nebesiach, a pevne veria, že my sme prišli z nebies. Veľmi rýchlo sa učia všetky modlitby, ktoré im kážeme odriekať, a prekrižujú sa. Preto sa musia Vaše výsosti rozhodnúť prijať ich za kresťanov.“

Ako ukazujú protirečenia tejto pasáže, Kolumbus bol zjavne pod vplyvom jedného prúdu európskej mytológie, ktorá verila, že takéto „necivilizované“ národy sú akoby bližšie podmienkam rajskej záhrady než tí, čo sú zapletení do konfliktov „civilizácie“.

V skutočnosti boli Tainovia samotní zapletení do kmeňového plienenia, otrokárstva a kanibalizmu, ktoré v Karibiku existovali dávno predtým, než tam prišiel prvý Európan (slovo kanibal je skomoleninou domáceho výrazu pre krutých Karibov, ktorí nakoniec dali meno celému regiónu). Kolumbus mal po istý čas prekvapivo dobré vzťahy so svojimi Tainami, ktorí na oplátku používali Španielov vo svoj prospech proti nepriateľom. Ale vzdialenosť medzi kultúrami bola veľká a s príchodom menej než ideálnych prieskumníkov počas nasledujúcich plavieb nabrala situácia zlý smer. Ku koncu tretej plavby sa Kolumbus v liste sťažoval na kritiku jeho správy nad domorodcami aj Španielmi:

„Doma ma posudzujú ako guvernéra vyslaného na Sicíliu alebo do mesta či dvoch so zabehnutou vládou, kde je možné v plnej miere dodržiavať právo bez strachu, že o všetko príde. Mňa by mali súdiť ako kapitána, ktorý sa vydal zo Španielska do Západnej Indie, aby tam ovládol miestne obyvateľstvo, početné a bojachtivé, so zvykmi a obyčajmi veľmi odlišnými od tých našich.“(8)

Kolumbus zistil, že Indiáni sú rovnakými ľudskými bytosťami z mäsa a kostí, s rovnakou zmesou dobrého a zlého, ktoré vytvárajú ľudskú podstatu kdekoľvek na svete.

Dnes je bežné charakterizovať správanie Európanov počas tohto raného štádia tak, že im vyčítame nedostatok takej citlivosti voči Druhým, akou by sa vyznačoval súčasný antropológ alebo etnológ. Pri tomto ich odsudzovaní sa prehliada fakt, že práve z takýchto búrlivých konfliktov Západ postupne začal chápať princípy a vytvárať disciplíny, pomocou ktorých sa dnes snažíme zaobchádzať s odlišnými kultúrami a chápať ich tak objektívne, ako sa len dá, za ich vlastných podmienok. Sám Kolumbus presne pozoroval rozdiely medzi jednotlivými tainskými podskupinami aj ich odlišnosť od iných kmeňov. A dokonca aj keď bol dohnaný k drsným opatreniam – tak voči Indiánom, ako aj Španielom –, nebolo to len z čistej túžby po moci. Bartolomej de Las Casas, známy zástanca Indiánov, opisuje „jemnosť a dobrosrdečnosť“ admirálovej povahy a súčasne s odsúdením toho, čo sa skutočne odohralo, poznamenáva: „Skutočne by som si nedovolil viniť admirálove úmysly, pretože ho poznám dobre a viem, že jeho úmysly boli dobré.“(9) Las Casas férovejšie obviňuje Kolumba z neznalosti toho, ako zvládnuť bezprecedentnú situáciu.

Tu vyvstáva otázka širších zámerov a vplyvu európskej kultúry 15. storočia na svet. Krutosti, ktorých sa dopustili Španielsko, Anglicko, Holandsko a iné európske mocnosti, keď sa postupne rozrastali do sveta v nasledujúcich storočiach, hovoria samé za seba. Nikto ich dnes neobraňuje. Menej známe sú však prúdy v kultúre, ktoré viedli k veľmi univerzálnym princípom, na základe ktorých dnes toto správanie kritizujeme. Napríklad to nebol iba Las Casas, ale závažný rad iných náboženských mysliteľov, ktorí začali serióznu prácu v snahe špecifikovať európske morálne záväzky voči novým národom.

Las Casas, ktorý bol biskupom Chiapas v Mexiku, kde vzťahy medzi prevažne domorodou populáciou a ústrednou vládou zostávajú napäté až dodnes, urobil všetko možné aj nemožné nato, aby pochopil miestne praktiky. Raz dokonca napísal o ľudských obetiach, že odzrkadľujú autentickú zbožnosť, a „hoci boli kruté, boli precízne, delikátne a výnimočné“, čo je postoj, ktorý podľa jeho kritikov odzrkadľoval určitý stupeň bezcitnosti voči obetiam. Iní misionári sa učili miestne jazyky a zaznamenávali miestne názory. Informácie prichádzajúce z Nového sveta viedli Francisca de la Vitoria, dominikánskeho teológa na univerzite v Salamanke v Španielsku, k vytvoreniu princípov prirodzeného práva, ktoré sa v štandardných historických publikáciách právom označujú za základ moderného medzinárodného práva. Čítať Vitoriu o Západnej Indii znamená stretnúť sa s atmosférou bližšou Všeobecnej deklarácii ľudských práv OSN než zlovestnému eurocentrizmu.

Las Casas a Vitoria ovplyvnili pápeža Pavla III., aby vo svojej encyklike Sublimis Deus z roka 1536 urobil pozoruhodné vyhlásenie:

„Indiáni a iné národy, ktoré možno kresťania v budúcnosti objavia, nesmú byť za žiadnych okolností zbavení slobody alebo majetku, aj keby boli mimo viery v Ježiša Krista. (…) Ak by malo dôjsť k opaku, bude to neplatné a neúčinné. (…) Z moci svojej apoštolskej autority vyhlasujeme… že zmienení Indiáni a iné národy by mali byť obrátené na vieru v Ježiša Krista hlásaním Božieho slova a príkladom dobrého a svätého života.“ Samotná kráľovská koruna mala pochybnosti o dobývaní Ameriky. Okrem schválenia rozličných zákonov v snahe eliminovať krutosti podnikla kroky, aké nemajú obdobu v žiadnom rozširujúcom sa impériu predtým ani potom: zastavila proces do doby, kým teológovia nepreskúmajú celú záležitosť. V polovici 16. storočia Karol V. nariadil teologickej komisii, aby diskutovala o probléme v kláštore Valladolid. Las Casas obhajoval Indiánov. Juan Ginés de Sepúlveda, vtedajšia najväčšia autorita na Aristotela, argumentoval tým, že Indiáni sú svojou povahou otroci a preto sú oprávnene predmetom španielskeho dobývania. Hoci komisia nikdy nedospela k jasnému záveru a španielski usadlíci sa čoskoro vrátili ku svojim starým metódam, názory Las Casasa boli očividne nadradené a čoskoro prevládli. Dobrý a múdry kresťanský gentleman doktor Johnson o niekoľko storočí neskôr vyhlásil: „Mám veľmi rád Salamanskú univerzitu. Pretože keď si Španieli neboli istí legálnosťou svojho dobývania Ameriky, Salamanská univerzita bola názoru, že je nelegálne.“(10) Odhliadnuc od dobývania otázka hoci aj mierumilovnej evanjelizácie zostáva s nami až dodnes. Dnes väčšina ľudí, dokonca aj kresťanov, pokladá evanjelizáciu za akosi nepatričnú. Príkaz hlásať Božie slovo všetkým národom, taký blízky Kolumbovmu srdcu, je zahanbujúci vzhľadom k spôsobom, akým bol zneužitý. Ale niektorí raní misionári sa snažili o istý druh inkulturácie, ktorý rešpektoval to, čo bolo pozitívne v domácich praktikách, a usiloval o vystavanie symbolického mosta medzi nimi a kresťanskou vierou. Františkáni v Novom Španielsku a jezuiti v Kanade sa napríklad pokúšali o tento prístup. Nemálo z nich sa stalo mučeníkmi.

Mnohí súčasní veriaci si nemyslia, že bola veľká potreba evanjelizácie. Toto je obvykle dôsledkom sentimentálneho a spravidla značne neinformovaného predpokladu, že domorodé náboženstvá sú platné svojím vlastným spôsobom. Keď však vezmeme do úvahy antropologické dôkazy, nie je namieste robiť povrchné predpoklady, že všetky duchovné praktiky sú na jednej úrovni. Raní prieskumníci, ktorí sa s nimi stretli, si to nemysleli, a nemali by sme ani my. Napríklad mexický spisovateľ Carlos Fuentes, ktorý nebol žiadnym veľkým zástancom kresťanstva alebo španielskeho dobyvateľstva, priamo pri obdivovaní aztéckej kultúry opisuje aztéckych bohov ako „celý pantéon strachu“. Fuentes s poľutovaním odsudzuje spôsob, akým misionári spolupracovali na nespravodlivom privlastňovaní domorodej pôdy, na teologickej rovine však konštatuje epochálny posun domorodých kultúr vďaka kresťanskému vplyvu:

„Človek si môže iba predstavovať údiv stoviek a tisícok Indiánov, ktorí požiadali o krst, keďže prišli k uvedomeniu, že boh, ktorého mali odteraz uctievať, sa sám obetoval pre ľudí, namiesto toho, aby žiadal od ľudí, aby sa obetovali bohom, ako to vyžadovalo aztécke náboženstvo.“

Táto kopernikovská revolúcia náboženského myslenia zmenila náboženské praktiky na celom svete, odkedy bola prvýkrát hlásaná v Palestíne pred dvetisíc rokmi, a napriek tomu je takmer neviditeľná pre moderných kritikov evanjelizácie. Keby sa ktokoľvek z nás preniesol do aztéckeho hlavného mesta Tenochtitlán alebo na niektoré z mnohých iných miest na zemi pred vplyvom kresťanstva a Európy, by reagoval tak, ako reagovali conquistadori – s hnevom a odporom. Azda by sme nevnímali inak ani niektoré spôsoby, ktorými Európania, imitujúci islamské praktiky, evanjelizovali mečom a dopúšťali sa hrubých nespravodlivostí po celom svete. Ale z prísne religiózneho hľadiska vidieť evanjelizáciu ako čistý imperializmus je číry nezmysel. Zvyčajný – a treba povedať nekritický – spôsob, akým nás nabádajú rešpektovať hodnoty iných kultúr, má v sebe pevné zrnko pravdy skryté pod nánosom toho, čo je inak náboženskou indiferentnosťou.

Napriek všetkému nášmu pocitu nadradenosti voči tomuto už pol tisícročia starému príbehu stále čelíme niektorým z otázok, ktoré sa objavili v 15. storočí. Doposiaľ sme nenašli adekvátny spôsob, ako rovnakou mierou rešpektovať univerzálne princípy aj konkrétne komunity. Máme to, čo Václav Havel nazval „tenkým náterom globálnej civilizácie“, ktorý prevažne pozostáva zo CNN, kokakoly, texasiek, rockovej hudby a snáď počiatočného záblesku niečoho, čo sa blíži globálnej zhode o tom, ako by sme sa mali správať voči sebe navzájom a voči planéte. Táto minimálna jednota však skrýva hlbšie konflikty, ktoré zahŕňajú nielen odpor voči povrchnosti, ale aj prežitie konkrétnych komunít. Tvrdíme napríklad, že rovnako rešpektujeme všetky kultúry, až pokým nenarazíme na náboženské kasty a sexizmus, na nymfomániu a zámerné prenasledovanie. Vtedy si myslíme, že univerzálne princípy by mali byť nadradené. Ale čie univerzálne princípy? Malajský premiér nás pred časom napriek medzinárodným domnienkam informoval, že „západné hodnoty sú západné hodnoty; ázijské hodnoty sú univerzálne hodnoty“. Možno bude trvať ďalších päťsto rokov, kým sa rozhodne, či je to pravda, alebo či bude pretrvávať odpor medzi Východom a Západom, ktorý toto vyhlásenie predpokladá.

Toto všetko sa zdá byť veľmi vzdialené 15. storočiu. Ale nie je iba historickou fantáziou vidieť v tomto začiatku niektoré z globálnych otázok, ktoré sú nevyhnutne na programe nového milénia. Kresťanstvo a islam, dve hlavné prozelytizujúce svetové vierovyznania, stále hľadajú svoj modus vivendi. Globálna kultúra, ktorá začala Kolumbom, bude navždy nezvratne európska svojím pôvodom a pravdepodobne aj základnou podobou. Slušné krajiny ako USA pracujú na tom, aby naše nešťastné dedičstvo otrokárstva, nespravodlivosti a kultúrnych predsudkov sa mohlo rozplynúť vo vysokých ideáloch, ktoré udržiavame, ako spoločne žiť naše životy. Rozhodli sme sa už dávno, že nezostaneme sedieť potichu doma a zostrojovať ináč celkom úžasné chytré vecičky nazývané kukučkové hodiny. Toto rozhodnutie prinieslo a prináša množstvo výziev, ale ten zápas sám osebe by nám mal pripomenúť slávny a nakoniec i prozreteľný osud ľudskej rasy, ktorý sa začal v 15. storočí.

Autor je prezidentom amerického inštitútu Faith and Reason Institute for the Study of Religion and Culture.

Preložila Linda Fintorová.

(1) DE GÓMARA, Francisco López: Primera Parte de la Historia General de las Indias, vol. 22. Madrid : Biblioteca de Autores Españoles, 1852, s. 156.

(2) Porov. LEWIS, Bernard: Cultures in Conflict. Christians, Muslims, and Jews in the Age of Discovery. New York : Oxford University Press, 1995, s. 22.

(3) COLUMBUS, Christopher: Introductory Letter. In: EST, Delno C. – KLING, August (ed. a prekl.): Libro de las profecías. Gainesville : University of Florida Press, 1991, s. 105.

(4) Tamže, s. 111.

(5) SWEET, Leonard I.: Christopher Columbus and the Millennial Vision of the New World. In: The Catholic Historical Review, roč. LXXII, č. 3, júl 1986, s. 370.

(6) K tomu porov. tamže, s. 381; porov. tiež BATAILLON, Marcel: The Idea of the Discovery of America among the Spaniards of the Sixteenth Century. In: HIGHFIELD, Roger (ed.): Spain in the Fifteenth Century. 1369 – 1516. New York : Harper & Row, 1972, s. 453.

(7) Leo XIII: Quarto abeunte saeculo. In: CARLEN, Claudia (ed.): The Papal Encyclicals 1878 – 1903, zv. 2. Raleigh, N. C. : McGrath, 1981, s. 285 – 288.

(8) JANE, Cecil (ed. a prekl.): The Four Voyages of Columbus, zv. 2. New York : Dover, 1988, s. 66.

(9) COLLARD, Andrée (ed. a prekl.) – DE LAS CASAS, Bartolomé: History of the Indies. New York : Harper & Row, 1971, s. 53.

(10) POWELL, Lawrence F. (rev.) – BIRBECK HILL, George (ed.) – BOSWELL, James: Life of Johnson, zv. 1. Oxford : Oxford University Press, 1934, s. 455.