Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Rusko a potraty

Číslo 2/2008 · Viktor Chruľ · Čítanosť článku: 5176
 

Viktor Chruľ

„Máme ruky po lakte v krvi,“ týmito slovami pravoslávny kňaz konštatuje tragickú pravdu súčasného života v Rusku. Zračí sa v nich horkosť človeka, pre ktorého nie je potrat ničím iným ako úmyselnou vraždou. Je v nich však aj žiaľ nad tým, že väčšina Rusov túto vec vníma inak. Napriek tomu ale tieto strašné slová zaznievajú v nádeji, že skôr či neskôr národ precitne. „Duchovná obnova Ruska nie je možná bez pokánia za milióny potratov, ktoré sú každoročne páchané,“ tvrdí kňaz.

Rusko i naďalej zaujíma prvé miesto v množstve potratov medzi európskymi krajinami. Prečo? Odpoveď na túto otázku nie je jednoduchá. Existuje viacero rôznych uhlov pohľadu a cieľov výskumu. Skôr ako začneme skúmať príčiny vzniknutej situácie, skúsme s pomocou sociológov zamerať pozornosť na súčasný stav.

Hrozné čísla

Ruské sociologické centrum „Levada centr“ robilo niekoľko prieskumov verejnej mienky na tému potrat (hlavný z nich sa konal v marci 2008). Podľa získaných informácií pomer žien, ktoré absolvovali potrat, k ženám, ktoré podobný zákrok nepodstúpili, sa za posledných desať rokov nijak významne nezmenil. Očividný je aj priamy vzťah medzi počtom žien, ktoré majú skúsenosť s potratom, a ich mierou vzdelania. Spomedzi žien s vysokoškolským vzdelaním 43 % nemalo skúsenosť s potratom, zatiaľ čo medzi ich kolegyňami so vzdelaním nižším než stredoškolským ich bolo iba 27 %. Medzi ženami z ruských veľkomiest väčšina s potratom skúsenosť mala – iba tretina priznala, že potrat za sebou nemajú. Vo všeobecnosti teda potratovosť zostáva takmer na rovnakej úrovni. Ba čo viac, počet ľudí, ktorí v súčasnosti považujú za potrebné potraty zakázať, klesol od roku 1998 z 21 % na 16 %. Počet tých, ktorí potrat schvaľujú, pritom zostáva nezmenený – 70 %.

Medzi argumentmi pre zakázanie potratov najvýraznejšiu úlohu zohráva strach o zdravie (fyzické či psychologické): potrat môže v budúcnosti spôsobiť neplodnosť (49 %), môže viesť k vážnej poruche zdravotnej rovnováhy (45 %), spôsobuje psychologickú traumu (33 %). Ďalej nasleduje tzv. „morálne“ hľadisko predovšetkým zo strany veriacich, podľa ktorých „potrat je hriechom proti Bohu“ (35 %).

Treba podotknúť, že v priebehu 10 rokov ruské ženy začali častejšie brať do úvahy práve posledný dôvod – v roku 1998 ho uvádzala jedna štvrtina (25 %), v roku 2008 toto číslo vzrastá na 35 %. Dôležitá je aj skutočnosť, že argument „potrat je hriechom proti Bohu“ je rozšírený hlavne medzi staršou generáciou – počas prieskumu sa k nemu hlásilo 27 % respondentov vo veku 18 – 27 rokov, 30 % vo veku 25 – 39 rokov, 40 % vo veku 30 – 54 rokov a 51 % vo veku nad 55 rokov. Pre najstaršiu skupinu bolo náboženské hľadisko dôležitejšie ako zdravotné. Celoruský prieskum (1600 respondentov) ukázal, že v roku 2007 počet ľudí schvaľujúcich zakázanie potratu vzrástol oproti roku 1998 z 8 % na 15 %. Viac ľudí (20 % v roku 2007 oproti 13 % v roku 1998) dospelo k názoru, že potrat treba zakázať okrem prípadov vážneho ohrozenia zdravia. Zaujímavá je skutočnosť, že postupom rokov percento ľudí s nevyhraneným názorom na túto problematiku klesá (z 20 % v roku 1998 na 8 % v roku 2007).

Prislúcha žene právo na potrat?

Odpoveďfebruár 1998 [%]marec 2008 [%]

prislúcha6970
neprislúcha2116
nevedeli odpovedať1014

Počet respondentov8001300

Ktoré z nasledujúcich argumentov odporcov potratu sa vám zdajú najdôležitejšie?

Argumentfebruár 1998 [%]marec 2008 [%]

potrat je hriechom proti Bohu2535
potrat spôsobuje žene ťažkú psychologickú traumu3033
potrat môže viesť k vážnemu poškodeniu zdravia4545
potrat môže spôsobiť, že žena v budúcnosti nemôže mať deti4149
potrat je uzákonená vražda dieťaťa2324
iné23
nevedeli odpovedať79

Počet respondentov8001300

Príbeh môjho priateľa

A teraz, po snahe o objektívnosť prostredníctvom sociológie, vám rozpoviem príbeh môjho blízkeho priateľa. Je to príbeh s veľkou výpovednou hodnotou o živote v súčasnom Rusku. Dá sa povedať, že takto to naozaj chodí.

Môj priateľ Vladimír je katolík. Má skončenú vysokú školu a pracuje ako žurnalista v jednom veľmi vplyvnom denníku v Moskve. Pred 15 rokmi si Vladimír vzal za ženu mladú dievčinu z pravoslávnej rodiny, pokrstenú, ktorá však rovnako ako jej rodina svoju vieru nepraktizovala. Dievčina prijala katolícku vieru a vzali sa v kostole. Keď sa im po roku narodil syn, kolegovia Vladimírovi s nadšením blahoželali. Keď sa im po dvoch rokoch narodila dcérka, čudovali sa. Keď sa im po troch rokoch narodila ďalší syn, do očí mu začali nadávať do nenormálnych. Jeho nadriadení svoju nevôľu nad mnohodetnosťou Vladimírovej rodiny vyjadrovali celkom otvorene, bez okolkov. Totiž kým sprvu mával služobné cesty do najrozličnejších krízových destinácií (Kaukaz, Čečensko) a vždy mohol pracovať nadčasy – bez dlhých úvah a bez jediného „nie“, teraz sa už iba ponáhľal domov, snažil sa čo najmenej cestovať, aby bol pri svojej žene. Pracovná kariéra môjho priateľa sa spomalila.

Vladimírovi kolegovia uvažovali veľmi racionálne, keď môjho priateľa nazvali „nenormálnym“, a mali na to niekoľko vážnych dôvodov. Vedeli, ako úboho štát v Rusku prispieva na deti. Vedeli, že na pomoc od starých rodičov sa mladá rodina môjho priateľa spoľahnúť nemôže – Vladimír s manželkou mohli počítať iba s dvoma pármi vlastných rúk. Kolegovia boli toho názoru, ako nakoniec väčšina Moskovčanov, že rodiť treba jedno, maximálne dve deti, ak chcú byť rodičia schopní zabezpečiť svojim deťom adekvátnu výchovu a vzdelanie. Vladimírovo správanie mnohí kolegovia v denníku považovali za nezodpovedné.

Ani oni však nevedeli, že okrem pracovného frontu mladá rodina musela zvádzať ešte jeden boj. Bude to znieť trápne, ale boli to manželkini rodičia. Keď po prvýkrát otehotnela, svokrovci sa prišli s Vladimírom vážne porozprávať a bol to rozhovor na niekoľko hodín. „Prečo ste s tým dieťaťom nepočkali?“ vraveli mu. „Ste ešte mladí, mohli ste si ešte 5-6 rokov užívať života, veď ste sotva život okúsili. Prečo ste sa najprv neporadili s nami?“ Ku koncu rozhovoru rodičia nevesty doporučili mladému páru potrat. Vladimír však tento boj prestál a na počesť víťazstva dal prvému synčekovi meno Viktor.

Rok nato sa boj zopakoval – tentoraz ostrejšie. Mladí však aj ten nejako prečkali a narodilo sa im dievčatko. Rodičia nevesty sa urazili a demonštratívne prestali s mladou rodinou udržiavať kontakt.

Do tretice však svokrovci tvrdo vyrukovali s témou potrat. „Máme známych doktorov, ktorí to spravia rýchlo a kvalifikovane,“ vraveli… Vladimír opäť vyhral a narodilo sa im tretie dieťatko – usmievavý synček. Môj priateľ však ešte netušil, že to mala byť jeho posledná výhra…

O tom, že jeho žena dva roky nato otehotnela po štvrtý raz, sa Vladimír dozvedel až omnoho neskôr. Manželkinej matke sa podarilo naštrbiť odpor nešťastnej dcéry. Jej matka s otcom ju na potrat doviedli potajomky, bez manžela. Matka sa navyše potajme dohovorila s lekárom na dcérinej sterilizácii. Vladimír si teda domov z nemocnice priviedol ženu neplodnú.

Tak a toto je celý príbeh. Pracovný postup Vladimíra sa opäť dostal do normálu, jeho tri deti sú už takmer dospelé. Ale keď ich príde navštíviť svokra, vždy sa snaží nájsť dajakú výhovorku, ako sa vytratiť z domu. Poväčšine zaskočí ku mne, keďže bývam neďaleko. Vlastne práve jednej z takýchto návštev vďačím za príbeh, ktorý som teraz povedal vám.

Axiomatika potratu

Obhajcovia potratu celkom úspešne využívajú niekoľko zabehaných stereotypov, ktoré spoločne tvoria „axiomatiku potratu“. Nanešťastie, táto téma nie je medzi ľuďmi príliš populárna, snažia sa jej všemožne vyhýbať, podaktorým dokonca naháňa strach, prípadne sa hanbia. Dá sa povedať, že v Rusku je potrat zahalený akýmsi rúškom mlčania.

Vo verejnej mienke pritom prevláda názor, že dieťa v lone matky ešte nie je ozajstným človekom, ani samostatnou živou bytosťou (to je aj dôvodom, prečo ho zväčša nazývajú slovom „plod“); že matka má plné právo rozhodovať sa, ako so svojím telom (časťou ktorého je aj „plod“) naloží; že potrat sa môže a musí vykonať v prípade, ak si ho žena želá; že mnohodetné rodiny znamenajú hrozbu pre spoločnosť, pretože vedú k chudobe a nie sú schopné zabezpečiť deťom adekvátnu výchovu a vzdelanie a pod.

Súhrn takýchto názorov tvorí „axiomatiku potratu“. Akákoľvek snaha vniesť nový názor či spochybnenie typu: „A je to naozaj tak?“ vyvoláva vlnu nevôle a býva považovaná za staranie sa do cudzích záležitostí. Kým bude spoločnosť zotrvávať v tomto presvedčení, protivníci potratov majú veľmi malú šancu vniesť do legislatívneho systému mechanizmus proti masovým vraždám detí.

Musím sa priznať, že moja skúsenosť z pozorovania činnosti rôznych organizácií typu „pro-life“ v Rusku mi nedáva veľa nádejí na optimizmus. Pravda, väčšina z nich pôsobí osamotene a izolovane, chýba im potrebná koordinácia a spolupráca. Nesprávny je aj cieľ ich snaženia – zameriavajú sa na boj s dôsledkami (samotnými potratmi) a zúfalo málo pozornosti venujú prevencii, t. j. príčinám vedúcim k potratom, a predovšetkým – dôslednej, dlhodobej a trpezlivej predmanželskej príprave mladých ľudí na sobáš. Ako jedno z možných riešení sa núka grantový systém plánovania práce „pro-life“, čiže realizácia tých projektov, ktoré získajú finančnú podporu od zahraničných mecenášov. Keďže však mecenáši pochádzajú z rôznych krajín, nezriedka tu dochádza k nezdravej konkurencii medzi organizáciami žiadajúcimi o grant a stáva sa, že organizácie sa potom predbiehajú, kto usporiada viacej seminárov.

Zaujímavé je, že centrá pre rodinu v ruských katolíckych štruktúrach zorganizovali za posledných niekoľko rokov stovky teoretických konferencií a seminárov o škodlivosti potratu, avšak, pokiaľ je mi známe, nevznikol ani jeden skromný hospic pre slobodné mamičky, ktoré by v ňom mohli po odmietnutí potratu porodiť a čo i len rok prežiť s dieťaťom v priateľskej atmosfére, ďaleko od rodičovského hnevu a tlaku verejnej mienky, medzi ľuďmi, ktorí sa starajú… Rusku by takisto prospelo poučiť sa zo skúsenosti iných krajín, kde mníšky pri nemocniciach zakladajú hospice pre novorodeniatka a uhovárajú mladé ženy: „Ak nechceš dieťatko, nezabíjaj ho. Prines nám ho, keď porodíš, a my tvoje tajomstvo uchováme…“

Bohužiaľ, v Rusku nič také nemáme. A ak aj hej, zostáva to mimo záberu masmédií.

Čo sa týka prostriedkov masovej komunikácie, o tých by sa dalo hovoriť celkom samostatne, avšak toľko priestoru zas nemáme. V tejto súvislosti mi nedá nespomenúť nedávne obvinenie na adresu ruskej televízie, ktorá podľa správy Klubu pravoslávnych novinárov „šíri tie najnižšie vášne a pudy, propaguje kult sexu a násilia, závislosť na alkohole a drogách“. Federálna rada, najvyšší orgán Federálneho zhromaždenia, na základe týchto skutočností prišla s návrhom zákona o zriadení Verejnej dozornej rady nad činnosťou televízie.

Morálne paradoxy súčasnej Európy

„Duchovná obnova Ruska nie je možná bez pokánia za milióny potratov, ktoré sú každoročne páchané…“ Kto z vás by sa pod takéto slová podpísal? Skúsme aspoň teoreticky vytvoriť koalíciu síl, ktoré by mohli a mali čeliť potratom v Rusku. Na základe vierouky by v nej mali mať zastúpenie všetci kresťania (pravoslávni, katolíci, protestanti), moslimovia i židia. Podčiarknuté sčítané to robí okolo 90 % obyvateľov krajiny.

Prečo si teda dve z troch ruských žien minimálne raz za svoj život dávajú robiť potrat? Kam v tej chvíli dali svoju vieru?

Paradox spočíva v tom, že medzi kresťanskou (resp. moslimskou a židovskou) vieroukou a ustálenou verejnou mienkou je obrovská priepasť. Môžeme si ju nevšímať, zakrývať oči, strkať hlavu do piesku ako pštros, ale priepasť tu stále bude. Pokojne môžeme nedôverovať výsledkom sociologických štúdií, ale štatistika – a zvlášť lekárska – je neúprosná. Prv než krajinu nazveme kresťanskou, stálo by za pokus nazrieť do štatistík a zistiť, koľko tam ročne majú potratov…

Všimnime si, aké odporúčania prijíma Rada Európy, a pochopíme, prečo sa v preambule európskej ústavy zmienka o kresťanských koreňoch Európy neujala.

Zástupcovia najväčších svetových cirkevných organizácií ostro kritizovali dokument vyzývajúci k úplnej legalizácii potratov, ktorý v apríli prijalo Parlamentné zhromaždenie Rady Európy. Ženám v ňom priznáva „právo v plnej miere nakladať so svojím telom“ a konštatuje nevyhnutnosť vytvoriť v členských krajinách také zákonné mechanizmy, ako aj sanitárne, lekárske a psychologické podmienky, aby ženy mohli efektívne uplatňovať svoje právo na „bezpečný potrat“. Dokument ďalej ošetruje zavedenie povinnej sexuálnej výchovy na školách a iných vzdelávacích inštitúciách, „aby sa predišlo neželanému tehotenstvu“. Je tu i návrh na navýšenie finančných prostriedkov na propagáciu antikoncepcie.

„Rezolúcia prijatá Parlamentným zhromaždením Rady Európy odhaľuje jednostranné názory jej autorov. Vyzýva k uznaniu práva ženy nakladať s vlastným telom, ľudskej bytosti v lone matky však fundamentálne právo na život upiera,“ povedal sekretár moskovského patriarchu pre vzťahy cirkvi a spoločnosti Grigorij Riabič. „Miesto toho, aby nabádali iné krajiny k páchaniu zločinov, mali by viesť vlády i celú spoločnosť k vytváraniu podmienok pre privádzanie počatých detí na svet, ich následnú výchovu a materiálne zabezpečenie.“

Zástupca Koordinačného centra moslimskej komunity Severného Kaukazu mufti Ismail Berdijev nazval legalizáciu potratov „zločinom proti ľudskosti“. „Ak je človeku súdené prísť na svet, nikto a nič mu v tom nesmie brániť. Je to zákon Boží, a ten by nemala spochybňovať žiadna svetská moc,“ poznamenal Berdijev.

Katolícky expert pre otázky morálky a viery, kňaz Sergej Nikolenko, nazval nový dokument PZRE „jednostranným a kategoricky neprijateľným z pohľadu katolíckej vierouky“.

Člen Verejnej komory Ruskej federácie (RF), prezident Ruskej únie evanjelikálnych kresťanov (piatidesiatniki) Sergej Riachovskij nazval prijatie takéhoto dokumentu PZRE „podpisom rozsudku smrti“ pre Európu. Pojem „bezpečný potrat“ podľa neho znie „priam bohorúhačsky“, niečo ako „bezpečné zadusenie“ alebo „bezpečné rozštvrtenie“. S poznámkou, že v RF sú potraty rozšírené prakticky bez obmedzení, povedal: „Vieme, že počet obyvateľov u nás z roka na rok klesá takmer o jeden milión. Myslím si preto, že dozrel čas zmeniť príslušné zákony.“

„Všetky doby minulé považovali mnohodetnú rodinu za Bohom požehnanú. Je čas vrátiť Rusku jeho niekdajší vzťah k rodine,“ vyhlásil Riachovskij.

Pokiaľ viem, aj na Slovensku spomínaný dokument vyvolal ostrú vlnu kritiky, a to nielen medzi kresťanmi.

Veľké diskusie okolo potratov sú iba odzrkadlením omnoho závažnejšieho problému – krízy systému hodnôt u obyvateľov európskych krajín. „Veriaci ľudia nemôžu v jeden a ten istý moment veriť v hodnotu života a v právo na smrť, v dôstojnosť rodiny a možnosť homosexuálnych partnerstiev, v obranu práv dieťaťa a v cieľavedomé ničenie ľudských embryí na lekárske účely,“ ako upozornil na III. európskom ekumenickom stretnutí v Sibiu (Rumunsko) 5. septembra 2007 metropolita smolenský a kaliningradský Kiril. „Takýto prístup však nielenže existuje vo svetonázoroch niektorých ľudí, myslím tým mimo politiky, no v niektorých európskych krajinách a medzinárodných organizáciách sa postupne stáva prakticky povinným pre všetkých občanov prostredníctvom ratifikácie príslušných právnych noriem.“

K slovám metropolitu sa žiada podotknúť, že boj za jednotnú verejnú morálku a kresťanské hodnoty súčasnej Európy by bol planý bez predchádzajúceho zjednotenia jednotlivých úsilí, prinajmenšom medzi kresťanmi základných vierovyznaní, nehovoriac už o rozdieloch v ich vierouke.

Vyzerá to, že poslednou možnosťou, ako my kresťania môžeme Európe vrátiť dušu, je vytvorenie systému kresťanskej solidarity založenej na jednotnej a nespochybniteľnej evanjeliovej morálke a z nej prameniaceho spoločného svedectva o kresťanských hodnotách pred celým okolitým svetom.

Ak sa potrat, čiže úmyselná vražda živého človeka, zlegalizuje, bude to zlé. Ešte horšie by však bolo, ak by ho ľudia vo svojich skamenených srdciach začali pokladať za morálne ospravedlniteľný. Viditeľné známky nástupu „civilizácie smrti“ v Rusku – alkoholizmus, drogové závislosti, sociálna nespravodlivosť, spotrebný životný štýl atď. – blednú a doslova zanikajú v porovnaní s neviditeľným bojovým poľom, na ktorom Rusko prichádza nielen o milióny nevinne zabíjaných detí, ale aj o milióny zatvrdnutých sŕdc ochotných k potratu.

Asi nie je v našich silách túto situáciu zmeniť. Bohu však nie je nič nemožné. Potraty v Rusku sú jedným z tých prípadov, keď podľa slov apoštola Pavla nádej sa rodí proti nádeji.

Autor je šéfredaktorom ruského katolíckeho časopisu Cвет Евангелия.

Preložil Vladislav Gális

Copyright © 2005-2024 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.