Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Cirkev, Mierové hnutie katolíckeho duchovenstva a Dielo koncilovej obnovy v roku 1968

Číslo 2/2008 · Jozef Haľko · Čítanosť článku: 6677
 

Vo februári 1967 predložila Krajská správa Zboru národnej bezpečnosti v Bratislave Slovenskej národnej rade správu o situácii v Slovenskom výbore Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva (MHKD). Podľa tejto analýzy bolo slovenské vedenie MHKD, reprezentované Jozefom Lukačovičom, Alexandrom Horákom, Jánom Dechetom a Štefanom Záreczkým, v žalostnom stave, v hlbokom mravnom rozklade. Podľa správy sú menovaní vo svojich funkciách dlho, napriek tomu „politicky nerastú“, ich názory sa už javia ako zastaralé a pre súčasnosť nevhodné, čo u niektorých umocňuje aj pokročilá senilita. Jozef Lukačovič vo svojich príhovoroch napríklad niekoľko rokov stále opakuje to isté, uvádza najmä svoje styky s vysokými politickými činiteľmi. Obdobne sú Horákove a Dechetove chváloreči na štátnu správu v konečnom dôsledku zosmiešňujúce a vyvolávajú medzi duchovnými nežiaduci dojem hlbokého zasahovania štátu do vecí Cirkvi. Podľa zmienenej správy títo veteráni mierového hnutia majú síce zásluhy na obmedzovaní nepriateľskej činnosti „vysokej cirkevnej hierarchie“, no ich následne získané významné politické funkcie a vysoké príjmy vyústili do samoľúbosti, nadradených diktátorských manierov a neusporiadaného súkromného života, pokiaľ išlo o ženy, alkohol či hazardné hry. So stratou uvedených funkcií sa títo mieroví funkcionári nedokázali zmieriť, nechýba ani ich vzájomná rivalita a žiarlivosť na štátne ocenenia a vyznamenania. Tieto postoje striedajú záchvaty kajúcnosti v podobe spovedí a meditácií, poklonkovania biskupom, snahy aktivizovať náboženský život, presadzovania záujmov Cirkvi či dokonca vo forme ostrých kritík komunistického režimu. Napríklad na Lukačovičových narodeninách v januári 1967 došlo k „nepriateľským prejavom“ – oslávenec tam spolu s Horákom a Dechetom kritizoval cirkevných tajomníkov, utláčanie Cirkvi a celkove aj cirkevnú politiku štátu: áno, nech mu len prítomní oznámia ťažkosti, on tieto príkoria nanesie na vysokých straníckych a vládnych miestach. Aj Horák sa sťažoval na mnoho vecí: na to, že je zle honorovaný, že na nátlak cirkevného odboru SNR musel prepracovať svoj januárový prejav na vlasteneckej konferencii; podľa neho sa potlačuje náboženská sloboda vrátane slobody tlače, štát je povinný vrátiť všetko, čo vzal. Aj Ján Dechet, človek so silným sklonom k alkoholu, zdrvený opisoval katastrofálnu situáciu vo „svojej“ diecéze: ako mu likvidujú fary, ako mu zakazujú birmovať, ako mu zmocnenec hovorí ešte aj do udeľovania dišpenzov.(1)

Z tejto konštelácie nálad v lone MHKD by azda mohlo logicky vyplývať, že týmto prisluhovačom režimu, postupne nabiehajúcim na atmosféru Pražskej jari, sa opäť podarí zaujať kľúčové pozície reprezentujúce kňazstvo. Udalosti však nabrali vlastnú dynamiku. Spúšťadlom boli zmeny na rozhodujúcich politických postoch začiatkom roka 1968: prvým tajomníkom ÚV KSČ sa stal Alexander Dubček, už po niekoľkých týždňoch niektorí komunisti zvažovali aj modifikáciu cirkevnej politiky, najmä dialóg s veriacimi a prehodnotenie represií v predchádzajúcom období.(2) Kňazi i laici okamžite vycítili svoju historickú šancu a do Trnavy sa tamojšiemu biskupovi Lazíkovi začali valiť listy s výzvami, aby prehovoril, konal, bojoval. „Koho a čoho sa bojíte?“ pýtali sa kňazi Trnavskej diecézy zhromaždení v Žiline. „… Prečo si nenájdete cestu k pánovi Alexandrovi Dubčekovi? (…) Pán Dubček čaká na Vašu iniciatívu! (...) A Vy mlčíte? Kedysi ste šírili okolo seba reči o diplomacii a chorobe, ako ospravedlníte Vy a najdôstojnejší páni biskupi teraz svoje mlčanie? (…) Prosíme Vás, začnite konať! (…) Za túto Vašu liknavosť a kunktátorstvo budete zodpovedať všetci pred Pánom Bohom, Cirkvou i veriacimi ČSSR, lebo len Vy ste biskupmi v činnej službe! Prečo si nepozvete na poradu kňazov, čo boli vo výkone trestu? Prečo nerobíte kroky za zatvoreného arcibiskupa, biskupov a kňazov? Je to naozaj smutné, že strach tak ovláda Vaše srdcia teraz v čase pôstu, keď nám predkladáte hrdinstvo Kristovo!“(3)

Ešte konkrétnejšie svoje požiadavky v 27 bodoch naformulovali bohoslovci bratislavského seminára. Žiadali zrovnoprávnenie svojej školy s ostatnými fakultami univerzity a jej zreformovanie podľa koncilových dokumentov, prijímanie študentov výlučne biskupmi, rozšírenie profesorského zboru o vzorných pedagógov. „Žiadame,“ stojí v posledných bodoch petície, „aby Cirkvi u nás bola daná dôvera aj tým, že nebude neustály zásah civilných orgánov do vnútorných vecí Cirkvi… biskup nech má hlavné slovo v cirkevných otázkach svojej diecézy.“(4)

Hrádza strachu a taktizovania sa konečne prevalila v marci 1968. Biskup Lazík, podobne ako pred dvadsiatimi rokmi voči pseudokatolíckej akcii, znovu prehovoril na plné ústa, bez eufemizmov, nebojácne príkrymi formuláciami. „Viem,“ priznával v prvom necenzurovanom pastierskom liste, „ako čakáte na moje slová teraz, vo chvíli hlbokého prielomu života našej spoločnosti. (…) Zo všetkých vašich spontánnych prejavov vyznieva veľká nádej, že pravda a spravodlivosť ovládne náš verejný život, ale ozýva sa v nich aj bolesť a úzkosť minulých rokov. Je to pochopiteľné, veď všetci sme spoločne niesli ich ťarchu: posmech, ponižovanie ohováranie, zastrašovanie, vyradenie z verejného života, šikanovanie, internovanie a väznenie. (…) Chýbala nám tlač, priame vzájomné spojenie a spojenie s Námestníkom Kristovým, chýbalo nám napojenie na život a na život Cirkvi vo svete. (…) Dúfame, že táto doba sa končí.“ Uplynulé obdobie Lazík i tak nazýva „darom od Boha“, príležitosťou „k očisteniu osobnému i spoločnému“, lebo „dlhé duchovné hladovanie nás tým lepšie pripravilo na prijatie všetkého toho bohatstva, ktoré v súvislosti s Koncilom a v Cirkvi medzitým vyrástlo“. Lazík nechce privilégiá, chce spoločne so všetkými pracovať na tom, aby sa Koncil dostal do každej sféry života. „Doteraz sme boli izolovaní, nastáva čas zblíženia, jedni u druhých predpokladajme dobrú vôľu…“(5) „Naša Cirkev,“ znelo v ďalšom pastierskom liste, „v tomto obrodnom hnutí dáva k dispozícii celú svoju mravnú váhu, silu a účinnú morálnu pomoc pre všetko, čo je šľachetné a slúži spoločnému dobru. Chceme podľa svojich síl a schopností zjednodušovať a nekomplikovať situáciu, podávame ruku pre spoluprácu vo všetkom, čo podporuje blaho národa a vlasti. V tejto práci chceme byť vytrvalí, skromní, obetaví, trpezliví a pohotoví pomáhať všade, kde to žiada prospech duší a spoločné dobro.“(6)

Svieži tón pastierskych listov mal pozitívnu odozvu. „Cítili sme, že hovoríte ináč, ako to bolo v minulosti,“ napísali niekoľkí veriaci bratislavskej farnosti Nové mesto, „… nový duch v Cirkvi si žiada nových ľudí, žiada si vymeniť stráž bez ujmy na cti alebo hmotnom zabezpečení kohokoľvek… máme na mysli predovšetkým týchto ľudí: pána kanonika Mogyorósiho, Szigetiho, Záreczkého, Poláka, Lukačoviča, Korca, Straku, Horáka…“(7)

Viacerí z menovaných mali svoje politické dni naozaj spočítané. Ich prorežimnú servilnosť im „zrátali“ na päťhodinovom pražskom zasadaní rozšíreného Predsedníctva MHKD, ktoré pod tlakom mnohých kritických rezolúcií zvolal jeho celoštátny predseda Josef Plojhar na 21. marca.(8) Napriek tomu sa Plojhar na samotnom zasadaní pokúšal umelo naťahovať čas a až na urgenciu prítomných vstúpil do rokovacej miestnosti. Zrejme vedel, prečo sa mu tam nechce: v mene biskupa Tomáška ho ihneď vyzvali odstúpiť, čo sa on pokúšal vyhýbavo odročiť. Nepopustil ani pri čítaní rezolúcií s obdobným apelom, ani pri vyslovení nedôvery počtom 65-tich hlasov, ani po postupnej abdikácii podpredsedov MHKD – litoměřického kapitulného vikára Eduarda Olivu, prepošta Antonína Stehlíka a královohradeckého vikára Václava Javůrka. No Plojhar ostával jednoducho nezviklateľný.(9)

Zlom nastal po zásahu dekana z Nového Mesta nad Váhom RNDr. Júliusa Gábriša. Ako sa tu vôbec tento slovenský kňaz, čo nikdy nebol vyšším funkcionárom hnutia, ocitol? „Na žiadosť úradujúceho generálneho tajomníka MHKD Vladimíra Rudolfa,“ vysvetľuje sám Gábriš, „… do tohto rozšíreného predsedníctva boli pribraní i kňazi z terénu: takto sme sa do Prahy dostali aj dvanásti Slováci.“

A títo Slováci nezostali pasívnym komparzom zasadania, ale stali sa protagonistami ďalších udalostí. Hoci sa spočiatku zdalo, že ani slovenskými funkcionármi, ktorých vystupovanie české Katolické noviny charakterizovali ako „veľmi živé“(10), nič nepohne. Alexander Horák nemienil rezignovať, lebo vraj jeho ordinár oceňuje jeho činnosť, ba menoval ho za kanonika. Ani kanonik Štefan Záreczký sa členstva v ústrednom výbore nezriekne, lebo on „chce ešte hovoriť k slovenskému duchovenstvu“.

Na toto Záreczkého prismelé expozé nemohol nereagovať Július Gábriš: kanonikovi energicky pripomenul, že slovenskí kňazi už veru svoj názor na neho jasne vyjadrili! „Apeloval som na slovenských členov Ústredného výboru MHKD,“ uvádza sám Gábriš, „… a prosil som ich, aby pochopili hlas tejto vážnej doby a rezignovali.“ Gábriša svojimi príspevkami podporil aj farár z Dolian Anton Kostolanský, ktorý pripomenul likvidáciu rehoľných spoločenstiev v päťdesiatych rokoch, a tiež spišský kňaz Jozef Kútnik, zjemňujúci výzvu k rezignácii dodatkom, že „nemusí sa týkať funkcií v mierovom hnutí na Slovensku“. „Obrat nastal až potom,“ pokračuje Gábrišov opis okolností, „keď opäť vystúpil dr. Záreczký a prehlásil, že po dohovore s dr. Horákom a na výzvu dr. Gábriša obaja sa vzdávajú členstva v Predsedníctve MHKD.“ Následne Záreczký vyzval Plojhara, aby aj on učinil obdobne. „Jozífku, odíď!“ naliehal, „veď je to celé zbabrané, toto mierové hnutie za nič nestojí, dajme tomu pokoj, už tu zavadziame!“ Prekvapený Plojhar konštatoval, že „keď to hovorí takýto človek, ktorý je jeho pravou rukou, tak, samozrejme, odchádza!“.(12) Plojhar potom „pohnutým hlasom“ presviedčal prítomných o svojich „čistých úmysloch“ a novému vedeniu „zaprial mnoho úspechov“.(13)

Paradoxné na vzniknutej situácii bolo, že Štefan Záreczký, ktorého abdikácia nalomila aj Plojhara, v nasledujúcich dňoch začal lavírovať a spätkovať: nielenže na abdikačnom prípise biskupovi Lazíkovi – na rozdiel od Horáka, Lukačoviča a Škodu – jeho podpis v jemu vyhradenej kolónke chýba,(14) ale o niekoľko týždňov neváhal biskupovi ponúknuť svoje skúsenosti a pomoc pri zabehávaní Diela koncilovej obnovy (DKO): vraj koná z „úprimnej ochoty“, neočakáva „osobné výhody“, chce prispieť práve teraz, „keď sa formuje zajtrajšok“. Záreczký sebavedome prehlásil, že „pre takú prácu má schopnosti“. „Keďže som robil podobne za omnoho ťažších okolností,“ tvrdil kanonik, „tým viac by som to mal robiť dnes.“(15) Týmito riadkami chcel zrejme zvrátiť Lazíkove plány, o ktorých sa dozvedel z dvoch listov samého biskupa: ten koncom mája 1968 Záreczkému oznámil, že dňom 14. mája 1968 MHKD nielenže prestalo právne jestvovať a nielenže ako predseda DKO preberá všetku jeho agendu, ale zamýšľa aj Záreczkého faru „obsadiť inou osobou“.(16) Záreczký napokon vymenený nebol a na bratislavskej fare Najsvätejšej Trojice zotrval ďalších dvadsať rokov – na rozdiel od mnohých jeho súpútnikov, ktorých Lazík skutočne vymenil či oni sami odstúpili pod nátlakom verejnosti.

Veľmi skoro – už v marci 1968 – sa napríklad vymenila redakcia Katolíckych novín. Jej nových členov biskup povzbudil „písať pravdu, hlásať blahozvesť evanjelia, nepodnecovať vášne nenávisti a pomsty, lebo naša Cirkev je predovšetkým Cirkvou milujúcou“.(17) Promptný kádrový zásah vysoko oceňovali aktivisti DKO na čele s matematikom Vladimírom Juklom: „Za tento čin, ktorý je prejavom pochopenia pre potreby Cirkvi v súčasnom dianí u nás, Vám zo srdca ďakujeme a želáme Vám veľa sily Božej k ďalším podobným rozhodnutiam, potrebným pre očistenie Cirkvi u nás od nevhodných ľudí na vplyvných miestach.“(18)

S výmenou „nevhodných“ ľudí na teologickej fakulte Lazík počkal do konca školského roka. „Vaše postavenie ako profesora bolo otrasené,“ napísal napríklad Jozefovi Korcovi, „… ráčte sám uznať, že za daných okolností nemôžete zastávať úrad profesora na Rímskokatolíckej cyrilometodskej fakulte.“(19) Následne Korec spolu s Jozefom Strakom, Jozefom Uhrinom, Alojzom Martincom a Alexandrom Horákom podali žiadosti o uvoľnenie z funkcií.(20) Nahradiť ich mali Ján Bubán, Jozef Búda, Andrej Dermek, Emil Šafár, Jozef Ligoš, Jozef Vrablec a Jozef Šátek. Do kňazského seminára určil Lazík za rektora Viliama Hoťku, za špirituálov Vojtecha Mikulku a Eduarda Kojnoka, za prefekta Jána Sokola.(21) Na nátlak laikov z funkcie odstúpil – po úpornom odolávaní – aj banskobystrický kapitulný vikár Ján Dechet.(22)

Kontrolu nad cirkevným životom postupne preberalo DKO, v ktorom sa grupovali sily Cirkvi pozitívne naklonené a pápežovi úprimne verné. Prvá celoslovenská „Pracovná konferencia Diela koncilovej obnovy“ sa uskutočnila v bratislavskom Dome osvety na Vajnorskej ulici dňa 17. apríla 1968. Biskupa Lazíka, odcestovaného v Ríme, tu zastupoval dekan z Nového mesta nad Váhom Július Gábriš, člen Celoštátneho akčného výboru pre Slovensko. Vystúpil hneď dvakrát, najprv prečítal biskupov príhovor. V nadšenej atmosfére zaznel silný potlesk hneď pri prvom spomenutí Lazíkovho mena, čo sa zopakovalo aj na záver jeho posolstva, ktorým ďakoval kňazom za ich prácu v sťažených podmienkach a apeloval na udržanie bratskej lásky a jednoty sŕdc i duší.(23) V druhom vystúpení Gábriš analyzoval otázku samostatnej cirkevnej provincie na Slovensku: od arcibiskupa Metoda cez vznik Ostrihomského arcibiskupstva, turecké drancovanie a činnosť arcibiskupa Jána Černocha sa dostal až ku konštitúcii Ad ecclesiastici regiminis incrementum z roka 1937, ktorou Svätá Stolica vyjadrila ochotu zriadiť na Slovensku provinciu. Keďže sa to pre vtedajšie komplikované politické okolnosti nemohlo uskutočniť, Gábriš teraz, „v novej príhodnej situácii“, navrhol predložiť túto „túžbu a prosbu“ Svätej Stolici. Účastníci konferencie si jeho návrh „osvojili jednomyseľnou aklamáciou“.

Konferencia pokračovala obsažnou diskusiou, prostredníctvom ktorej na povrch vyplávali všetky dlhodobo neriešené problémy Cirkvi. Viacerí účastníci rekapitulovali skúsenosti z minulého obdobia: Ján Chryzostom Korec hovoril o skúsenostiach z väzenia, Jozef Vošček žiadal rehabilitáciu odsúdených biskupov, Ján Murín opísal situáciu Gréckokatolíckej cirkvi. Diskusia sa týkala aj mnohých inštitúcií: Janko Silan a Jozef Kútnik referovali o Spolku svätého Vojtecha, Ján Barnáš o Katolíckej charite, Ján Maga a František Fabián o seminári a bohosloveckej fakulte. Kňaz Lucián Bíró pripomenul maďarských veriacich, Anton Kebis Slovákov žijúcich Maďarsku, František Valábek situáciu rehoľníkov, František Minarových Koncil, František Šatura Laickú radu Trnavskej apoštolskej administratúry, Ján Lukšic upozornil na otázky mládeže, Dr. Ballová na otázky zdravotníctva, Martin Hrbča na bohoslovecké štúdiá, Ladislav Lenz na laický apoštolát, Emil Šafár na slobodnú účasť na bohoslužbách, František Judiak apeloval na personálne preobsadenie bratislavských fár. Napokon kňaz Rudolf Baláž predostrel posolstvá vláde, povereníkovi kultúry i pápežovi.(24)

Etablovanie DKO vyvrcholilo na moravskom Velehrade. „Bude to priam symbolické,“ písal biskupovi Lazíkovi člen slovenského výboru DKO Jozef Kútnik-Šmálov, „že po návšteve Ríma a s požehnaním Svätého Otca prídete na Velehrad medzi kňazov a laikov, aby ste ako nástupca apoštolov zabezpečili ducha jednoty, apoštolskosti, svätosti a všeobecnosti v ľude Božom i v nás…“(25) Lazík sa velehradského stretnutia s ďalšími 15 biskupmi naozaj zúčastnil, schválil návrh organizačného poriadku DKO,(26) postavil sa do čela jeho slovenského výboru a stal sa aj podpredsedom výboru celoštátneho.(27) Tiež predniesol posolstvo slovenských biskupov – o podstate DKO, o najdôležitejších koncilových dokumentoch, o potrebe „modliť sa za tých bratov, ktorí v minulosti zo slabosti alebo z iných príčin nesprávali sa dosť kňazsky“.(28)

Lazík všetky tieto udalosti vnímal ako „dejinné chvíle“, pri ktorých „nestojíme stranou“. Kňazov ako svojich „nevyhnutných pomocníkov a poradcov“ povzbudzoval „rokovať a pracovať“. Mierové hnutie síce označil za stroskotané, ba vyzval aj na očistu vo vlastných radoch, ale varoval pred spormi a osobným účtovaním, pred verejným pretriasaním pokleskov niektorých oltárnych bratov, čo by sa „priečilo zákonu lásky“. „Všetci ste Kristovi kňazi,“ naliehal biskup, „ale sme aj ľudia, a niekedy sa nás chce zmocniť nejaký vášnivý výbuch, azda aj veľmi odôvodnený, ale väčšie víťazstvo je to potlačiť a hovoriť rečou lásky.“(29) „Reč lásky“ nemohla nedopĺňať aj jasná „reč pravdy“, vyjadrená biskupmi Lazíkom, Nécseyom a Pobožným v ich spoločnom aprílovom posolstve. V jedenástich široko koncipovaných požiadavkách okrem zrušenia vládnych zmocnencov a novelizácie štátnej cirkevnej legislatívy naliehali na obnovenie reholí a Gréckokatolíckej cirkvi, na revíziu činnosti Spolku svätého Vojtecha a Ústrednej katolíckej charity; na prijímanie seminaristov podľa potrieb Cirkvi; na rozšírenie obsahu i nákladu Katolíckych novín; na rehabilitáciu perzekvovaných kňazov a biskupov i na dosadenie nových biskupov.(30)

Mnohé z týchto problémov Lazík predniesol aj v Ríme, kde sa – po príchode začiatkom mája 1968 – tešil mimoriadnemu záujmu médií. Už na letisku zástupu novinárov, televíznych i filmových reportérov krátko vypovedal o „duchovnej jari u nás“. Potom s kňazmi i vatikánskymi inštitúciami debatoval o očakávanom ovocí tejto jari, ktorým mala byť najmä Slovenská cirkevná provincia, za ktorú prosil, „aby sa riešila už v prvom kruhu problémov“. Aj sám pápež – láskavý, usmievavý, „málinko schudnutý“ po nepríjemnej chorobe – sa tešil, že „sa u nás pohli veci náboženského života“. Pavol VI. tiež naznačil ochotu „ísť v ústrety pri nadväzovaní kontaktov, ktoré by viedli k usporiadaniu týchto veľkých problémov“.(31)

„Veľké problémy“ sa, žiaľ, čoskoro ukázali aj v samotnom DKO. Podľa ŠtB bol Lazík predsedom DKO dokonca „iba symbolicky“, „lebo situácia sa mu úplne vymkla z rúk a je viac-menej vo vleku všetkých prúdov… listami ho mnohí kňazi i veriaci žiadajú zbaviť funkcií kňazov aktívnych v MHKD(11) a aby sa aj on sám zriekol funkcie“.(32) „Ozývajú sa hlasy, akoby som nič nerobil,“ písal Lazík trpko do konceptu nerozoslaného obežníka, „ba dostávam aj celkom urážlivé listy, akoby som si zanedbával svoje arcipastierske povinnosti a že nechcem robiť poriadky. (…) Niektorí vylamovali už otvorené dvere a urážlivo, ba zanedbávajúc najzákladnejšiu spoločenskú slušnosť obviňovali ma zo zanedbávania takých vecí, o ktorých sa s kompetentnými činiteľmi už dávno rokovalo.“(33) Podľa Lazíkovho spolupracovníka Jána Repiského vychádzali tieto tlaky z radikálneho krídla nového hnutia, ktoré sa „zošmyklo na nesprávnu koľaj“. Napríklad na schôdzi zvolanej do sakristie trnavského františkánskeho kostola (pôvodne za účelom liturgického školenia) Lazíka niektorí kňazi ostro skritizovali: za ponechávanie mierových kňazov na ich postoch; za neochotu prijímať kňazov z väzenia. Nech sa teda vzdá funkcie! Na kúriu sa Lazík vrátil veľmi rozrušený, „išlo podľa neho nie o obnovu, ale o pomstu“.(34) „Niektorí nemali hanby, ani citu, ani rozumu,“ opisuje očitý svedok, dekan Ladislav Dorušák, „lebo čo tam zaznelo špiny na biskupovu adresu, sa dá ťažko vypovedať…“(35)

Okrem kňazov naliehali aj laici: medzi najofenzívnejších patrili tí, ktorých komunistický režim najviac prenasledoval. Konkrétne MUDr. Silvester Krčméry, Vladimír Jukl, MUDr. Štefan Kopecký a MUDr. Karol Virsík, ktorí sa podľa tajných služieb neustále usilovali „previesť reformu v rámci katolíckej cirkvi, odstrániť všetkých duchovných, ktorí akýmkoľvek spôsobom spolupracovali s komunistickým zriadením, nevynímajúc ani biskupa Dr. Lazíka, proti ktorému je vedená sústavná kampaň“.(36) Spomínaní Krčméry a Jukl biskupa navštevovali aj osobne, aby naliehali na urýchlenú výmenu pracovníkov biskupského úradu, zamestnancov Charity aj profesorov na CMBF „pre ich prosocialistické zmýšľanie“. Podľa tajných monitoringov však aj biskup Lazík ich požiadavky napriek priamemu tlaku realizoval „len sčasti“ a zastával názor, že „činnosť Krčméryho a Jukla môže znamenať vážne ohrozenie vzťahov medzi štátom a cirkvou“.(37) „Bolí najmä,“ napísal Lazík neskôr aj o kňazoch, „keď sa stretávam s neporozumením nedočkavcov z vlastných radov. Viem, že to myslia dobre, ale prostriedky, ktoré si volia, narážajú na prekážky a vyvolávajú nedobrú ozvenu. Kým ma tu Boh strpí, chcem robiť všetko, čo sa len dá, aby vec Božia, vec Cirkvi napredovala. Ak budem mať tú podporu, ktorú by som očakával, iste veľa sa dá dosiahnuť.“(38)

Podobné výhrady zdieľal aj biskup Ján Chryzostom Korec a predseda celoštátneho DKO František Tomášek. Korec vyzval členov DKO, aby sa vystríhali radikálnych krokov namierených proti kňazom, ktorí sa v predchádzajúcich rokoch kompromitovali spoluprácou s režimom, lebo „sme predsa veriaci ľudia a… nebolo by vhodné, aby sme určité cirkevné problémy vnášali do ulíc“.(39) V tomto duchu sa na Lazíka „s naliehavou prosbou“ obrátil aj František Tomášek. Varoval pred „nemúdrym postupom niektorých funkcionárov DKO“, ktorí „prestupujú svoje kompetencie a svojím neuváženým konaním brzdia priebeh schvaľovacieho pokračovania“, lebo „každá neuvážená akcia len škodí našej usilovnej snahe, aby sa cirkevné pomery u nás konsolidovali“.(40) Lazík tento neuvážený postup vnímal nielen ako „nemúdry, škodlivý, ba kvázi hriešny“, nielen ako prekážku „zdarného vývoja vzťahu našej Cirkvi a nášho štátu“, ale aj ako zásadnú krízu disciplíny vo vlastných radoch, „ktorej sme neboli svedkami ani za posledných 20 rokov“. Preto dokonca zvažoval, že ako „jediná legálna kompetentná cirkevná autorita“ zakáže akékoľvek schôdzovanie o cirkevno-politických otázkach, akékoľvek rezolúcie, podpisové akcie a svojvoľné osobné útoky na kohokoľvek. Svojich kňazov nabádal zintenzívniť radšej duchovný život v duchu Druhého vatikánskeho koncilu, ktorého dokumenty odporúčal predebatovávať na kňazských rekolekciách.(41)

Medzitým prebiehali rokovania s najvyššími predstaviteľmi štátu, ktoré sa spomenutými „neuváženými akciami“ mohli naozaj značne skomplikovať. Prvýkrát sa Lazík a nitriansky biskup Nécsey stretli s reprezentantmi režimu v polovici apríla 1968, keď najpálčivejšie problémy preberali s podpredsedom vlády Gustávom Husákom, s ministrom kultúry a informácií Miroslavom Galuškom, povereníkom kultúry a informácií Štefanom Brenčičom a riaditeľkou Sekretariátu pre veci cirkevné Ministerstva kultúry ČSSR Erikou Kadlecovou. Nová vláda vyjadrila ochotu riešiť problémy, ktoré konkretizoval Eduard Nécsey: nech padnú obmedzenia štátnymi súhlasmi, nech sa biskupom vrátia ich plné kompetencie a 150 kňazom vo výrobe možnosť pastorácie, vrátane obmedzovaných biskupov, medzi ktorými Lazík výslovne spomenul biskupa Jána Korca. Lazík vo svojom vstupe rozvinul tému cenzúry, ktorá „je asi prísnejšia pre cirkevnú ako pre ostatnú tlač“, tiež obnovenie rádov, čítajúcich celkom 1200 rehoľníkov a 8000 sestier. Lazík tiež nadhodil problém južných hraníc slovenských diecéz, ktorý nie je definitívne vyriešený. V otázke Gréckokatolíckej cirkvi odznel prísľub riešiť veci pozitívne.(42)

Prvého júla 1968 Lazík už rekapituloval dosiahnuté výsledky: katolicizmus sa prejavuje „stále živšie na každom úseku života“, z Katolíckych novín „vanie nový duch“, práca Spolku svätého Vojtecha „je plnšia“, vláda vrátila Gréckokatolíckej cirkvi „jej pôvodné práva“, aj kňazské povolania sa „krásne rozvíjajú“.(43) No stále sa čakalo na schválenie stanov DKO. Ministerstvo vnútra však prípisom z 18. októbra 1968 organizačné stanovy DKO neschválilo, pričom dôvodilo, že „základní organisační struktura zamýšlené organisace je založená na zásadě hierarchické výstavby organizace římskokatolické církve“, čo malo byť v rozpore s demokratickým centralizmom a jemu zodpovedajúcim volebným systémom.(44) Dikcia prípisu prezrádza, že bol formulovaný už po osudnom 21. auguste 1968, keď Pražskú jar vystriedala sovietska zima a demokratizačný proces sa začal zjavne pribrzďovať. Aj po Trnave koloval protestný leták s menom Lazíka, ktorý vstup sovietskych vojsk jednoznačne odsúdil.(45) „Prežívame neobyčajne vážne dni,“ napísal do mimoriadneho vydania Katolíckych novín, „všetci sme podrobení veľkej skúške vernosti zásadám nášho náboženstva a našej občianskej spoľahlivosti. (…) Žialime nad stratami ľudských životov a spolucítime so všetkými, ktorí boli bolestne postihnutí…“(46) Výzvu podobného obsahu predniesol aj v slobodnom rozhlase.(47)

Začalo sa javiť ako otázne, čo všetko sa z tak nadšene plánovaných zmien skutočne uskutoční. Dva dni pred vpádom sovietskych okupantov si Lazík zaznačil svoje plány do osobných poznámok: spolu s ostatnými sa bude angažovať v otázke výmazu trestov, v otázke jednotného vydávania pastierskych listov, vyučovania náboženstva, zaangažovania laických katechétov, pútí politických väzňov na Velehrad či kádrových zmien na bohosloveckej fakulte.(48) Tiež uvažoval o vysielaní bohoslovcov na štúdiá v zahraničí aj o možnosti otvoriť ďalšie diecézne semináre.(49)

Kým Lazík plánoval, aj odstavení aktivisti prorežimného hnutia sa zviechali z „krízového vývoja“ a plánovali obnoviť svoje hnutie. Ideovým pôvodcom neskoršieho Združenia katolíckych duchovných Pacem in terris bol podľa zistení ŠtB už spomínaný bratislavský kanonik Štefan Záreczký, ktorý svoju koncepciu rozpracúval najneskôr niekedy na jeseň 1969.(50) Hnutie zamýšľalo napríklad zriadiť cestovnú kanceláriu pre precestúvajúcich kňazov aj vlastný časopis pre domáce i zahraničné správy o živote mierového duchovenstva. Návrh stanov chcel Záreczký vypracovať do konca septembra 1969. V decembri toho istého roka o obnovení hnutia rokovali aj predsedníctva ÚV KSČ a ÚV KSS. Minister kultúry Miroslav Válek predložil konkrétny návrh na obnovenie hnutia, ktorého úlohou malo byť „paralyzovať nepriaznivý vplyv Vatikánu, zahraničnej emigrácie a domácej hierarchie“ a tiež poskytnúť platformu pre činnosť „duchovenstva nakloneného socializmu“.(51)

Tak sa po niečo vyše roku obnovilo štátotvorné kňazské zoskupenie, ktoré sa stane dôležitým súčiniteľom husákovskej normalizácie.


(1) Archív Ústavu pamäti národa (AÚPN), f. R 012, i. j. 440. Správa o poznatkoch k Slovenskému výboru katolíckeho duchovenstva z 24. februára 1967.

(2) PEŠEK, Jan – BARNOVSKÝ, Michal: Pod kuratelou moci. Cirkvi na Slovensku v rokoch 1953 – 1970. Bratislava : VEDA, 1999, s. 165 – 167.

(3) Archív Rímskokatolíckeho arcibiskupského úradu Trnava (ARKABÚT), f. Ambróz Lazík. List rímskokatolíckych kňazov Apoštolskej administratúry v Trnave Lazíkovi z 18. marca 1968.

(4) Diecézny archív Nitra (DAN), f. Slovenský úrad pre veci cirkevné (SLOVÚC). List poslucháčov teológie (112 podpisov) biskupom, Rektorátu seminára a Dekanátu bohosloveckej fakulty z 21. marca 1968.

(5) ARKABÚT. Pastiersky list z 25. marca 1968.

(6) ARKABÚT. Pastiersky list zo 4. apríla 1968.

(7) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Jozefa Kosmála, Márie Slimákovej, Pavla Domoráka a pisateľa nečitateľného podpisu Lazíkovi, nedatované.

(8) ARKABÚT, f. Július Gábriš. Referát Júliusa Gábriša o zániku MHKD a vzniku DKO z 2. apríla 1968. (9) Tamže.

(10) Dějinné rozhodnutí našeho duchovenstva. In: Katolické noviny, roč. 20, č. 13 z 31. marca 1968, s. 3.

(11) ARKABÚT, f. Július Gábriš. Referát Júliusa Gábriša o zániku MHKD a vzniku DKO z 2. apríla 1968. Utvoril sa akčný výbor katolíckeho duchovenstva. In: Katolícke noviny, roč. 83, č. 13 z 31. marca 1968, s. 1, 3.

(12) Osobná výpoveď Mons. Rudolfa Baláža v Bratislave 19. februára 2008.

(13) ARKABÚT, f. Július Gábriš. Referát Júliusa Gábriša o zániku MHKD a vzniku DKO z 2. apríla 1968. Utvoril sa akčný výbor katolíckeho duchovenstva. In: Katolícke noviny, roč. 83, č. 13 z 31. marca 1968, s. 1, 3.

(14) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Horáka, Lukačoviča a Škodu Lazíkovi z 22. marca 1968.

(15) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Záreczkého Lazíkovi z 27. júla 1968.

(16) ARKABÚT, Int. 22/113, i. č. 01745. Prípis Lazíka Záreczkému z 20. mája 1968; Prípis Lazíka Záreczkému z 1. júna 1968.

(17) Ndp. biskup Dr. Ambróz Lazík o úlohách Katolíckych novín. In: Katolícke noviny, roč. 83, č. 14 zo 7. apríla 1968, s. 1.

(18) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List V. Jukla a spol. Lazíkovi z 30. marca 1968. Veľmi dlho táto spokojnosť netrvala, v júli toho istého roka Prípravný výbor DKO žiadal Lazíka vymeniť šéfredaktora Kolomana Štefka, ktorý sa mal skompromitovať v období útlaku a deformácií voči Cirkvi, naviac teraz na stránkach Katolíckych novín uverejnil pozitívny článok o Dechetovi. ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Prípravného výboru DKO Lazíkovi zo 17. júla 1968.

(19) DAN, f. SLOVÚC, kr. 26, fs. 9. List Lazíka Jozefovi Korcovi z 30. júla 1968.

(20) DAN, f. SLOVÚC, kr. 26, fs. 9. List Jozefa Korca Lazíkovi z 30. septembra 1968; List Jozefa Straku Lazíkovi z 18. septembra 1968; List Jozefa Uhrina Lazíkovi z 18. septembra 1968.

(21) DAN, f. SLOVÚC, kr. 26, fs. 9. Prípis Lazíka Sekretariátu pre veci cirkevné Povereníctva SNR pre kultúru a informácie z 2. augusta 1968.

(22) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I. Prešov : Vydavateľstvo Michala Vaška, 2001, s. 270.

(23) Súkromný archív Milana Hajdina, kazeta č. 11. Audiozáznam z pracovnej porady volených delegátov diecéz v Bratislave zo 17. apríla 1968.

(24) Slovenský národný archív (SNA), f. MK – odbor pre veci cirkevné, kr. 58. Zápisnica z prvej celoslovenskej pracovnej konferencie Diela koncilovej obnovy zo 17. apríla 1968.

(25) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Jozefa Kútnika-Šmálova Lazíkovi z 9. mája 1968.

(26) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. Prípis Sekretariátu prípravného výboru DKO biskupským úradom a členom DKO z 10. júna 1968.

(27) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I., s. 272 – 273.

(28) Svätosť prejavovať v skutkoch lásky. In: Katolícke noviny, roč. 83, č. 21 z 26. mája 1968, s. 1.

(29) ARKABÚT. Príhovor Ambróza Lazíka určený dekanským poradám z 28.marca 1968.

(30) Posolstvo slovenských biskupov. In: Katolícke noviny, roč. 83, č. 16 z 21. apríla 1968, s. 1.

(31) Svätý Otec sa teší náboženskej obnove u nás. In: Katolícke noviny, roč. 83, č. 20 z 19. mája 1968, s. 1.

(32) AÚPN, f. KS ŠtB Bratislava, kr. 5. Správa o štátobezpečnostnej situácii v Západoslovenskom kraji, nedatované.

(33) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. Obežník „drahým synom v Kristu“, nedatované.

(34) Osobná výpoveď Mons. Jána Repiského v Hlohovci 7. augusta 2004; Osobná výpoveď Mons. Dominika Tótha v Trnave 9. augusta 2004. Po Lazíkovej smrti sa o tlakoch na Lazíkovu abdikáciu zmienil aj jeho nástupca Július Gábriš na porade dekanov Trnavskej diecézy dňa 10. júna 1969. Gábriš vtedy obhajoval cirkevnú politiku zomrelého biskupa Lazíka s poukazom na to, že boli proti nemu nátlakové skupiny kňazov, ktorí ho žiadali, aby sa vzdal funkcie biskupa, a taktiež mu prekazili menovanie za arcibiskupa. AÚPN, f. KS ŠtB Bratislava, kr. 5. Správa o poznatkoch získaných k štátobezpečnostnej situácii v Západoslovenskom kraji z 24. júna 1969.

(35) KOVÁČ, Štefan: Kadiaľ idem ja, to je hlavná – zo života ThDr. Ladislava Dorušáka. Továrniky : Prima-Print, 2007, s. 66.

(36) AÚPN, f. KS ŠtB Bratislava, kr. 5. Správa o nepriateľskej činnosti na úseku cirkví a siekt, nedatované.

(37) AÚPN, f. KS ŠtB Bratislava, kr. 4, fs. 172. Prehľad o štátobezpečnostnej situácii v Západoslovenskom kraji, nedatované; Archív ministerstva vnútra Levoča (AMV), f. R012, i. j. 589. Správa o štátobezpečnostnej a verejnobezpečnostnej situácii v Západoslovenskom kraji zo 14. júna 1968.

(38) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Lazíka Dr. Braxátorovi z 27. júla 1968.

(39) LETZ, Róbert: Prenasledovanie kresťanov na Slovensku v rokoch 1948 – 1989. In: MIKLOŠKO, František – SMOLÍKOVÁ, Gabriela – SMOLÍK, Peter (eds.): Zločiny komunizmu na Slovensku 1948 – 1989 I., s. 270.

(40) ARKABÚT. Obežník č. 2698/1968 z 15. júla 1968.

(41) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. Obežník „drahým synom v Kristu“, nedatované.

(42) Archív ministerstva zahraničných vecí Praha (AMZV), f. Vatikán TO – T, kr. 1, fs. 8. Záznam z rozhovoru s predstaviteľmi biskupského zboru zo 16. apríla 1968.

(43) LAZÍK, Ambróz: Slovenský katolicizmus po návšteve v Ríme v máji 1968. In: Pútnik svätovojtešský, roč. 97 z roka 1969, s. 56 – 57.

(44) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. Prípis ministerstva vnútra v Prahe Václavovi Vaškovi z 18. októbra 1968.

(45) Osobná výpoveď Hadriána Radvániho v Trnave 3. decembra 2005.

(46) LAZÍK, Ambróz: Drahí oltárni bratia, milí veriaci. In: Katolícke noviny, mimoriadne číslo z 29. augusta 1968, s. 1.

(47) LAZÍK, Ambróz: V ťažkých chvíľach je vernosť najlepším liekom. In: Katolícke noviny, mimoriadne číslo z 29. augusta 1968, s. 2.

(48) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. Osobné poznámky Ambróza Lazíka z 19. augusta 1968.

(49) ARKABÚT, f. Ambróz Lazík. List Lazíka Antonovi Richterovi zo 7. januára 1969; DAN, f. SLOVÚC, kr. 26, fs. 9. Prípis Lazíka Miroslavovi Válkovi zo 14. apríla 1969; Návrh na zriadenie pobočky Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty v Spišskom Podhradí zo 14. júla 1969.

(50) AÚPN, f. A29, kr. 8. Denné správy o mimoriadnych udalostiach a niektorých trestných činoch hlásených dňa 9. septembra 1969.

(51) SNA, f. ÚV KSS-Preds. Stanovisko ideologického oddelenia ÚV KSS k návrhu obnovenia činnosti lojálnych katolíckych duchovných zo 16. decembra 1970.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.