Omša v Nice

Číslo 2/2008 · Milan Krajniak · Čítanosť článku: 2987
 

Najväčšie francúzske letovisko a centrum francúzskej riviéry Nice dlhodobo vedie medzi Francúzmi v rebríčku miest, kde by chceli žiť. Niet sa im čo čudovať. Sedemkilometrová mestská pláž Promenade du Anglais je úchvatným miestom vo dne aj v noci. Vďaka miernemu podnebiu sú letá teplé, ale teplota málokedy vystúpi nad 35 °C. Večer sa príjemne ochladí pod 25 °C, čo umožňuje domácim aj turistom do polnoci vysedávať v kaviarňach a reštauráciách na promenádach a peších zónach.

Keby sa návštevníkom náhodou samotné mesto Nice zunovalo, do 40 km v okolí na neho čaká luxusné Monaco, mestečko St. Paul du Vence, v ktorom tvoril Picasso či Matisse, festivalové Cannes, citrónovníkový Menton, centrum výroby parfémov v Európe Grasse a mnohé ďalšie malebné mestečká a dedinky.

Na prelome júna a júla sme mali s rodinou už druhýkrát to šťastie, že sme mohli dovolenkovať priamo v Nice. V nedeľu 6. júla sme sa vybrali na svätú omšu o pol jedenástej do Kostola svätej Terézie z Lisieux na ulici Madeleine. Kostolík pôsobil ako oáza pokoja v pulzujúcom veľkomeste. Tým sa však podobnosť s návštevou svätej omše kdekoľvek na Slovensku končí.

Podľa môjho odhadu bolo v kostole približne 200 miest na sedenie. Miestnymi bolo zaplnených približne 40 až 50 miest. Keďže sme sa na omši zúčastnili spolu s bratom a jeho rodinou, tvorili sme v Kostole svätej Terézie viac ako 10 percent účastníkov.

Priemerný vek účastníkov omše bol medzi 50 až 55 rokmi. Takmer všetci boli bielej pleti. Okrem kňaza čiernej pleti - v priemernom veku účastníkov omše. A okrem štyroch černošiek a jedného černocha, podľa môjho odhadu pochádzajúcich z niektorej francúzskej kolónie v strednej Afrike. Okrem farby pleti bolo na týchto návštevníkoch najzaujímavejšie to, že boli okrem nás jednoznačne najmladší – vo veku okolo tridsať rokov. Ďalšou zaujímavosťou bolo, že boli jednoznačne najsviatočnejšie oblečení. Na omši boli okrem našich detí dve deti pod 18 rokov. Jedno prišlo so svojou černošskou mamičkou. Druhé bolo biele, ale prišlo s ďalšou černoškou – ťažko povedať, či opatrovateľkou, prípadne adoptívnou matkou.

Zaujímaví boli ešte traja ďalší návštevníci: staršia pani, ktorú sprevádzal jej syn spolu so svojím psíkom. Na obranu psíka treba uviesť, že bol celú omšu ticho. Všimli sme si ho až pri odchode na schodoch.

Účastníci omše nesedeli pohromade – v strede či vpredu. Boli roztrúsení po celom kostole bez ohľadu na vek či farbu pleti. Ak som to postrehol správne, menej ako 20 ľudí boli manželské páry. Na druhej strane bolo zaujímavé, že približne 80 % ľudí sa zúčastnilo na svätom prijímaní.

Kázeň kňaza bola plamenná, vďaka rečovej bariére som, bohužiaľ, rozumel iba niekoľkým hlasným úderom na kazateľnicu. Sympatické však na ňom bolo, že pri podávaní rúk sa snažil podať ruku čo najväčšiemu počtu veriacich. Pri podávaní rúk nastal ešte jeden pekný moment – ľudia, ktorí sa poznali, prešli k sebe aj niekoľko radov lavíc a objali sa.

Motívom k napísaniu tohto článočku boli slová Romana Jocha, ktoré často používa a ktoré mi prišli na um v súvislosti so svätou omšou v Kostole sv. Terézie v Nice: Nie je kresťanská civilizácia v západnej Európe už mŕtva? Myslím si, že svätá omša z Nice dáva odpoveď. Okrem toho mi napadla hypotéza, že ak nie je mŕtva, či v bývalej prvej dcére Cirkvi nemajú väčšiu vitalitu byť jej pokračovateľmi prisťahovalci z Afriky než pôvodné obyvateľstvo. Ale možno to vidím príliš „čierne“.

Autor je podnikateľom.