Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tri vzopätia, zlyhania a výzvy kresťanskej politiky

Číslo 2/2008 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 1968
 

Kresťanská politika zaznamenala za posledných zhruba dvadsať rokov tri hlavné vzopätia a vrcholy. Prvým bolo povalenie komunizmu a nastolenie slobody a základov demokracie na Slovensku. Posledné roky pred Novembrom 1989 boli rokmi intenzívnej aktivity slovenských kresťanov, ktorí prechádzali postupne od náboženskej aktivity k priamej politickej činnosti. Boli to časy vydávania samizdatovej literatúry, čas legendárnej Sviečkovej manifestácie, čas procesu s Bratislavskou päťkou, čas Novembra 1989. Kresťania, samozrejme, neboli jedinými tvorcami Novembra 1989, ale boli tou zložkou, ktorá v období pre ním dodávala antikomunistickému hnutiu za slobodu črty masovosti.

Kresťanská politika sa po Novembri 1989 inštitucionalizovala vytvorením KDH pod vedením Jána Čarnogurského, i keď niektorí významní predstavitelia slovenského kresťanského disentu, napr. František Mikloško a Ján Langoš, sa angažovali vo Verejnosti proti násiliu. Rok po Novembri sa už začala ukazovať krehkosť liberálnej, „občianskej“ zložky Nežnej revolúcie, rozpadla sa VPN a zodpovednosť za udržanie novembrovej politiky padla naplno na plecia KDH. Ján Čarnogurský sa stal premiérom slovenskej vlády.

Druhé vzopätie prišlo ako reakcia na nástup postkomunistickej Mečiarovej vlády. Boli to kresťania v politike, ktorí rozpoznali nebezpečenstvo mečiarizmu skôr ako liberáli z VPN, ktorí najprv chápali Mečiara ako vhodné kladivo proti KDH. Koncom roka 1992 bolo KDH v slovenskom parlamente osamotené v zápase s Mečiarom (s výnimkou maďarských strán). Začiatkom roka 1994 už KDH povalilo Mečiara dovtedy nemysliteľným spojenectvom s SDĽ a nedávnymi Mečiarovými spojencami Kňažkom a Moravčíkom. Po Mečiarovom návrate do premiérskeho kresla bolo KDH najsilnejším opozičným zoskupením. Pred voľbami 1998 vytvorilo s inými opozičnými stranami Slovenskú demokratickú koalíciu, po víťazstve ktorej Mečiar odišiel definitívne z funkcie premiéra. Slovensko sa vrátilo na trajektóriu normálnej európskej krajiny a mohlo vstúpiť do EÚ.

Tretie vzopätie prišlo pred niekoľkými rokmi ako reakcia na vzostup európskeho agresívneho liberalizmu, ktorý núti ľudí konať vo svojom zamestnaní proti svojmu kresťanskému svedomiu. Pokusom zabezpečiť slobodu konať v súlade so svedomím boli zmluvy o výhrade vo svedomí. Mohli byť pilotným projektom pre celú Európu. Ich prijatie zmaril Mikuláš Dzurinda. KDH však radšej opustilo jeho vládu, než by sa malo na ten zmar pozerať. Odchod KDH z vlády bol tretím a na ďalšie roky posledným vzopätím kresťanskej politiky na Slovensku. Odchod KDH z vlády kvôli výsostne morálno-etickej téme nemá v súčasnej Európe obdobu.

Vzopätia prinášajú so sebou i vyčerpanosť a vyčerpanosť plodí zlyhania. Vo vnútri kresťanského KDH v rokoch deväťdesiatych prišla snaha Mikuláša Dzurindu a Ivana Šimka liberalizovať KDH.

Cieľom bolo zvýšiť volebné preferencie KDH, ktoré sa vtedy, mimochodom, pohybovali okolo štrnásť percent. Stal sa opak. KDH sa vďaka týmto rozkladným tendenciám zmenilo z lídra opozície na stranu, ktorá musela zachraňovať svoju existenciu. Ján Čarnogurský v tomto zápase síce existenciu KDH zachránil, ale oslabený postupne odišiel z politiky. Tento vývoj so sebou priniesol vznik SDKÚ, ďalšej strany, ktorá nesie vo svojom názve kresťanské „K“. Nikto sa však netvári, že ide o niečo viac ako ornament. V podstate jediným nositeľom kresťanskej politiky ostalo i naďalej KDH, ale už KDH oslabené.

Ako nazvať toto zlyhanie? Neschopnosť vydržať v kultúrnej vojne. Po istej rekonvalescencii KDH sa toto zlyhanie zopakovalo v roku 2006. Kto pozná vnútorné pomery v KDH, vie, že KDH svoje vystúpenie z vlády oľutovalo, i keď to formálne neurobilo. To, na čo by malo byť hrdé, považuje za chybu. V roku 2007, rok po vystúpení z vlády, protestovalo KDH správne proti nariadeniu ministra Valentoviča o povinnosti všetkých nemocníc vykonávať potrat. Ani slovom sa však nezmienilo o tom, že práve kvôli slobode gynekológov odmietnuť vykonať potrat pred rokom vystúpilo z vlády. Dva roky po vystúpení KDH z vlády parlament prerokoval petíciu stotisíc občanov, ktorí sa dožadovali schválenia zmlúv o výhrade vo svedomí. V rozprave nevystúpil nikto z KDH, zato však vystúpili všetci štyria bývalí poslanci za KDH, ktorí dnes zakladajú stranu Konzervatívni demokrati Slovenska (KDS). Hrdosť na vystúpenie z vlády prežíva v KDS, nie v KDH. Téme zmluvy sa KDH vyhýba i preto, lebo politicky sa stále viac viaže na SDKÚ a zmluva bola predmetom sporu práve s SDKÚ.

Tým prichádzame k druhému zlyhaniu kresťanskej politiky. KDH bolo vyjadrením odhodlania istého jadra kresťanských voličov robiť samostatnú politiku, a to politiku kresťanskú. Táto vôľa robiť samostatnú politiku sa stráca, čo je zlyhaním. Na ničom to tak nie je dobre vidno ako na neochote KDH postaviť prezidentského kandidáta, ktorý by zosobňoval kresťanské, konzervatívne a tradičné hodnoty Slovenska.

Bývalí politici KDH, ktorí odišli zakladať KDS, presadzovali ešte ako členovia KDH na jeseň 2007, aby KDH podporilo takého kandidáta, ktorý stojí jednoznačne na strane ochrany ľudského života a ochrany rodiny. Vedenie KDH však hovorilo iba o jednej podmienke: aby to bol kandidát bez komunistickej minulosti. Tým jednoznačne predznamenalo podporu pre liberálnu političku Ivetu Radičovú, ktorú v roku 2008 vyjadrilo i priamo. Vzťah Radičovej k výhrade vo svedomí vyjadruje jej veta, že nechápe, prečo niekto ide robiť gynekológa, keď nechce robiť potraty. Bude to nesmierny paradox, ak za KDS bude kandidovať za prezidenta František Mikloško. Dve strany s kresťanstvom v názve, KDH a SDKÚ, budú presadzovať liberálku. Iná strana bez kresťanstva v názve, KDS, bude navrhovať kresťanského politika.

Tretím zlyhaním kresťanskej politiky bola neschopnosť spojiť imidž kresťanstva s odbornosťou v ekonomickej oblasti. Roky bolo KDH považované za kompetentné v oblasti etických hodnôt, v oblasti bezpečnostnej, zahraničnopolitickej, nie však v oblasti ekonomickej.

Napokon, od zlyhaní sa odvíjajú i nové či staronové výzvy pre kresťanskú politiku. Výzvou je upadajúca rodina, od úpadku ktorej sa odvíja neuveriteľná demografická kríza. Od tej sa zase odvinú budúce ekonomické problémy krajiny. Úloha nájsť fungujúci sociálno-ekonomický model, ktorý bude „family friendly“ – to je úloha pre kresťanskú politiku.

Po írskom NIE pre Lisabonskú zmluvu ostáva výzvou hľadať vyvážený vzťah medzi Slovenskom a EÚ a najmä vysvetliť ľuďom, že skutočnou národnou politikou je nájsť a obhájiť „to svoje“ na medzinárodnom poli. Doteraz sa úplne absurdne považujú za „pronárodné“ strany, ktoré bezbreho schvaľujú všetko, čo príde z Bruselu, a dokonca hlasujú za to, aby už Brusel mohol rozhodovať sám.

Treťou výzvou je potreba obnoviť kresťanskú politiku ako politiku autonómnu – samostatnú. Prvým krokom k tomu bolo navrhnutie prezidentského kandidáta, ktorý reprezentuje kresťanské a konzervatívne sily Slovenska. Keďže na túto úlohu rezignovalo KDH, chopilo sa jej KDS.

Copyright © 2005-2016 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.