Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Drahý braček

Číslo 2/2008 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2312
 

Drahý braček,

tak si sa teda rozhodol odísť. Ťažko uveriteľný príbeh o Tvojej hrozivej diagnóze, nad ktorou víťazila vôľa žiť, sa skončil. Už nikdy sa Ti nebude ťažko dýchať, nebude Ťa bolieť hlava, nebudeš musieť s vynaložením všetkých síl vstávať na boľavé nohy, už nikdy Ti nebude zima. Lebo pre nás bol hlavne toto Tvoj život – a až v druhom rade sme s veľkou radosťou a hrdosťou vnímali Tvoje úspechy vydavateľa, spoluzakladateľa úspešného občianskeho združenia Hlbiny či časopisu Impulz, ktorý má dnes svoju čitateľskú obec zvlášť medzi slovenskými kresťanskými intelektuálmi.

Tie krásne nekrológy mnohých Tvojich a našich priateľov, ktoré sme v týchto dňoch čítali, sa zväčša viazali na posledné, neobyčajne plodné, desaťročie Tvojho života. Ja sa dnes chcem v spomienkach vrátiť trošku ďalej.

Narodil si sa ako takzvané modré dieťa. Lekári Ti dávali pár dní života. Potom pár mesiacov. A keď si sa zázrakom dožil troch rokov, v brnianskej nemocnici Ťa operovali – nie však s nádejou na vyliečenie, ale so zámerom presne stanoviť Tvoju diagnózu. Ortieľ „transpozícia veľkých ciev“ nedával žiadne nádeje. Ale Ty si žil ďalej. Keď sa už zdalo, že je definitívny koniec, pretože náznaky puberty z Teba vysali posledné zvyšky energie, medicína sa Ti poponáhľala na pomoc: lekári v Londýne vynašli spôsob, ako Tvoju nemoc korigovať. Nie celkom vyliečiť. Len korigovať.

Keď si s oteckom odchádzal do Londýna, s úplnou vyrovnanosťou si nám zakýval a nastúpil do auta, ktoré Vás viezlo na letisko. Myslím, že už vtedy si bol duchovne zrelý – pretože inak by si to nemohol tak zvládať. Bol to čas, keď si bol v noviciáte bratov tešiteľov.

Výsledok operácie bol pre nás ohromujúci. Po mesiaci si sa vrátil so zdravou ružovou farbou. Hoci si mal vtedy, vo veku šestnástich rokov, len dvadsať dva kilogramov, do roka to už bolo päťdesiat; a Ty, ktorý si predtým nedokázal vyjsť na druhé poschodie, si sa naučil bicyklovať, ba hrávali sme aj hokej!

Objavoval si svet – a to bolo krátke obdobie, ktoré sme v rodine, trochu vážne a trochu s úsmevom, nazývali chuligánskym. Nič až také zlé si neurobil, ale mal si zopár zvláštnych kamarátov; a trochu si sa aj túlal, hľadajúc zážitky, aké si predtým nikdy nemohol poznať. Medzi nimi dominovalo cestovanie na Tvojich milovaných starých autách... Sen o reholi sa rozplynul.

No Pán si Ťa po čase zase „pritiahol“ – stal si sa kostolníkom v bratislavskom kostole sv. Trojice. Keď sa mala v ktoromsi máji polovice osemdesiatych rokov končiť séria mariánskych pobožností, požiadal si správcu farnosti, aby Ti dovolil v týchto verejných pobožnostiach pokračovať po celý rok. Zveril si sa mi, že si Pánovi s riadnou dávkou nástojčivosti povedal, že ak Ti počas toho roku nenájde manželku, ostaneš slobodný! Tvoja Gabika, moja milá švagriná, sa do roka objavila priamo v tom kostole – ako vysokoškoláčka vypomáhajúca pri upratovaní chrámu!

Nasledoval Tvoj rodinný a podnikateľský život. Tvoja tlačiareň však skrachovala a bolo treba začať odznovu. A Vy ste začali. Hoci sa v tridsiatom druhom roku Tvojho života opäť objavili vážnejšie zdravotné problémy, rozbehli ste množstvo ďalších aktivít, spoznali a spriatelili ste sa s množstvom vzácnych ľudí, spomedzi ktorých som mal česť mnohých osobne spoznať Vašou zásluhou i ja.

Ďalšia história Tvojho života je v týchto dňoch vlastne už verejne známa. Bol to krásny čas práce požehnanej výsledkami, ale aj Tvojho rastúceho utrpenia, spôsobeného postupným úbytkom síl.

Tvoja smrť vyvolala celú vlnu reakcií, ktoré poukazujú na to, aká veľká bola sila Tvojho apoštolátu. A Tvoj pohreb bol určite skôr slávnosťou prechodu do večnosti, než „poslednou rozlúčkou“.

Zamýšľam sa nad tým, Peťo, čo sa to vlastne stalo: nemyslím teraz, prvého augusta, ale počas tých štyridsiatich rokov, ktoré sú plné mojich spomienok na Teba.

Za formovaním Tvojho postoja k životu stáli naši rodičia, ktorí sa nikdy nespýtali, „prečo sa toto stalo práve nám“. Taká otázka im ako kresťanom jednoducho pripadala absurdná. A ďalej: pokiaľ to bolo možné, v ničom Ťa neuprednostňovali pred nami, zdravými súrodencami. Nikdy si nebol chudáčik. Ani si nechcel byť. Nemal si to v náture, nik to v Tebe nevypestoval – a hlavne – nemohol si si to dovoliť!

Prejavy ustupujúcich zdravotných kríz (koľkože krát Ti to vlastne naozaj išlo o život? – tridsať, štyridsať – pred operáciou pri každej z často sa opakujúcich viróz!) sa u Teba vždy spájali s novými plánmi. Vždy, keď si začal plánovať nové a nové aktivity a oči Ti pritom zasvietili celkom typickým spôsobom, vedeli sme, že už si „za vodou“.

Takmer nikdy si sa nesťažoval. Ba vlastnú chorobu s jej každodennými bolesťami si zľahčoval. Len Ty sám vieš koľko toho utrpenia skutočne bolo!

To utrpenie si prijal ako svoj životný program. Týmto postojom si čas premieňal na skutok: zatiaľ čo nám sa duchová hodnota dní neraz strácala medzi prstami, pretože život nebolel a zdal sa byť ešte veľmi dlhý, Ty si sa s pozoruhodnou statočnosťou naučil žiť s neustále prítomným vedomím pominuteľnosti.

Pozemský život si bez zaváhania prijímal ako najväčší dar. To nebola len verbálna fráza, to bol Tvoj celoživotný, kontinuálny skutok prijatia. Ak si sa celoživotne utiekal k slovu, tak si sa inšpiroval tým Slovom, čo sa stalo Telom: veď nie náhodou si pri výbere knižných titulov a v ich vydávaní hľadal pravdu o Bohu, o Cirkvi, o národe, o našej histórii. Ba predsa len si slovo z času na čas použil aj iným spôsobom: nehnevaj sa, starec, ale býval si trochu prostoreký a z času na čas si sa o niekom dosť šťavnato vyjadril. To ma naozaj štvalo. Ale viem, že to bolo skôr kvôli „kráse slohu“ (ako to kdesi nazýva Gogoľ), než kvôli zášti. Tú si v sebe fakt nikdy nepestoval. Hoci si mal dar rozlišovať dobré od zlého, nikdy si nebol človekom hnevu. V tom si bol ohromne slobodný.

Smrť si prijal tak ako život. Ak som na začiatku napísal, že si sa rozhodol odísť, nebolo to celkom presné. Ty si odísť nechcel! Veľmi si chcel žiť, veľmi si túžil po živote, ktorý bolí! Chcel si umierať, ale inak: pomalšie, postupne, s plynúcimi dňami a rokmi. Tak, ako to má byť v prirodzenom poriadku dozrievania k starobe. Ale Pán sa rozhodol inak. A Ty si to pochopil a prijal ako Jeho vôľu.

Braček, rozmýšľam, kto vlastne si. Si človekom, ktorý prijímal Božiu vôľu. Bolesti, prehry, výzvy, výhry. Ak je naozaj Otcovou vôľou, aby nezahubil hriešnika (v čo všetci veríme), určite ju tiež rád príjmeš!

Od Tvojej smrti mám pocit, ktorý som doteraz nepoznal. Len veľmi málo som si Ťa stotožňoval s Tvojím telom. Ty si naozaj žil tak trochu „mimo neho“ (pretože inak by si nemohol prežiť ani deň!) a tak si aj odišiel na druhý breh. Preto ma menej bolíš a dávaš mi viac nádeje.

Petrík, viem, že Ty mi už na pohreb neprídeš. Ale čakaj ma, keď príde môj čas, a pomôž mi prijať to!

Ozaj: kúpil som si dobré miesto. Vedľa Teba. Vidno odtiaľ Pajštún, náš tata leží z druhej strany, krstný ocko s krstnou mamou vari na päť metrov. Máte tam hore povolenú kávu? Keď prídem, pokecáme!

Tvoj

Palec

Pavol Smolík

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.