Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Muž, ktorý nám dal impulz

Číslo 2/2008 · Vladimír Palko · Čítanosť článku: 2052
 

Peter Smolík už nie je medzi nami. Poznal som ho viac ako desaťročie, bližšie najmä posledných päť rokov. Bol jedným z tých, vďaka ktorým si človek môže povedať: Bohatstvo môjho života spočíva v tom, že som sa stretol s mnohými zaujímavými ľuďmi.

Peter bol mužom kultúry, knihy a pamäti. Vďaka nemu vyšlo vo Vydavateľstve Michala Vaška toľko kníh, ktoré udržiavali slovenskú pamäť pri živote. Vrcholným momentom bolo určite vydanie súborného diela Zločiny komunizmu na Slovensku, za ktoré sa stal (spolu s manželkou Gabikou a Františkom Mikloškom) laureátom Ceny Dominika Tatarku. Človek si dlho myslí, že tieto veci vznikajú tak akosi samovoľne, zákonite a nevyhnutne. Až keď niekto umrie, tak nám dôjde, že kultúra, pamäť by mohli aj nebyť, alebo že by mohli úplne živoriť. A ak tá pamäť, kniha, a teda kultúra existuje, tak je to preto, lebo sú ľudia ako Peter, ktorí vedia, čo treba urobiť, a urobia to.

Keďže táto moja spomienka vychádza v Impulze, budem rád, aby ostalo pre históriu zaznamenané, že to bol Peter, ktorý začiatkom roka 2005 inicioval založenie nášho časopisu. Dal k Impulzu nielen impulz, ale celé roky vytváral vo svojom dome spolu s manželkou Gabikou to duchovné prostredie, vďaka ktorému Impulz stále vychádza.

Ale nie o tom chcem písať, lebo o Petrových zásluhách publicistických, vydavateľských a kultúrnych by lepšie vedeli písať iní.

Peter mi zostane v pamäti ako katolícky človek. Slovenské katolíctvo je asi najvznešenejšie vtedy, keď si dokáže udržať humorný nadhľad nad sebou samým. To Peter dokázal. Katolícke prostredie bolo jeho večným domovom a Peter rád láskavo glosoval jeho slabšie stránky.

U Petra boli najkatolíckejšie kontrast a súhra princípu nádeje a jeho dlhoročného zlého zdravotného stavu. Všetci, ktorí poznali jeho zdravie, vedeli, že Peter umrie. Aj Peter to akosi tušil spolu s ostatnými. Nepoznám iné prostredie okrem katolíckeho, v ktorom by toto bolestné spoločné povedomie mohlo byť sprevádzané takým humorným nadľahčovaním, ako to bolo v Petrovom okolí. Na zasadnutí redakčnej rady Impulzu po prechodnom zhoršení svojho zdravotného stavu sa Peter ospravedlňoval za nesplnenie akejsi úlohy slovami: „Prepáčte, priatelia, že som to nestihol, ale tak trochu som umieral...“ Smiali sme sa a jeden z členov redakčnej rady mu zľahka odpovedal: „Prepáč, Peter, ale tvoje súkromné problémy redakčnú radu nezaujímajú.“ A opäť sme sa smiali. Ako to povedať? Že čierny humor môže byť láskavý? Alebo že čierny humor nie je čierny, ak je v láskavom prostredí ľudskej náklonnosti a večnej nádeje?

Evanjelista Lukáš píše: Komu bolo veľa dané, od toho sa bude veľa žiadať. Zaujímavé. Petrovi bolo dané po zdravotnej stránke tak málo. A koľko nám napriek tomu všetkým dal. Zdravý človek sa cíti až tak trochu zahanbený.

Neviem, čím to je. Vieme, že nás opustil. Nevieme si zatiaľ na to zvyknúť. A ako keby tu bol stále s nami. Nech to tak aj ostane.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.