Zbabelý otáznik
Číslo 1/2008 ·
·
Čítanosť článku: 3089
Ako sme žili? Slovensko v 20. storočí. Slovenské národné múzeum, Vajanského nábrežie 2, Bratislava, vernisáž 15. februára 2008, www.20storocie.sk.
Výpravná výstava o dejinách Slovenska v 20. storočí je azda najdôležitejšou historickou výstavou na Slovensku v tomto roku. Moderné a príťažlivé spracovanie i osmičkový rok bohatý na výročia sú ďalšími dôvodmi, prečo by táto výstava nemala uniknúť masovému záujmu. Obsah výstavy – práca historikov – si však zaslúži kritiku.
Po prvé kvôli názvu. Riaditeľ Slovenského národného múzea Maráky na vernisáži po skončení otváracieho ceremoniálu výstavu otvoril slovami: „Poďme sa pozrieť na ten otáznik.“ Otáznik sa stal vonkajším symbolom celej výstavy. Aké je však jeho opodstatnenie? Prečo sa zaň historici skrývajú? Naozaj nedokážu nijako nazvať uplynulé 20. storočie? Nedokážu zhodnotiť najkrvavejších sto rokov v slovenských dejinách? Nevedia či boja sa to pomenovať? Na otáznik v spojení s 20. storočím skrátka nie je dôvod. Je to nepochopiteľné o to viac, že práve od historikov sa podobná práca očakáva. Keď sa k dejinám vyjadrujú politici, považuje sa to za neoprávnené alebo účelové. Politici však našli viac odvahy a zmyslu pre moderné slovenské dejiny než historici. Ján Langoš nazval päťdesiat rokov 20. storočia obdobím neslobody a slovenský parlament to v roku 2002 väčšinou hlasov odhlasoval; podobne ako odsúdenie nemorálnosti a protiprávnosti komunistického režimu v roku 1996. Iní poslanci zviedli zápas o zásluhy Milana Rastislava Štefánika či Andreja Hlinku o slovenskú štátnosť. A historici? Monografie chýbajú a výstavy sa skrývajú za otáznik.
Po druhé kvôli postkomunizmu. Spomínaný riaditeľ SNM na otváracom ceremoniáli opakovane (chvíľami až servilne) ďakoval predstaviteľom súčasnej moci – neprítomnému prezidentovi, neprítomnému predsedovi vlády, neprítomnému predsedovi parlamentu či neprítomnému ministrovi kultúry. Žiaľ, hoci všetkých pozvali, iné povinnosti – ako zdôraznil riaditeľ Maráky – im nedovolili zúčastniť sa. Ospravedlňovalo ich dokonca aj počasie, hoci v ten deň ani nepršalo, ani nesnežilo. Okrem neúčasti spája týchto ústavných činiteľov ešte jedna vec – všetci sú bývalými komunistami, dokonca aj vekom najmladší minister Maďarič, ktorý do komunistickej strany „stihol“ vstúpiť krátko pred Novembrom 1989. Zdá sa, že autori výstavy si toho boli dobre vedomí: vyhli sa tak totiž niektorým problémom obdobia komunizmu, ako aj postkomunizmu.
Pokiaľ ide napr. o hlavný postkomunistický zápas v rokoch 1994 – 1998, kedy bola krajina medzinárodne izolovaná a vnútropoliticky kriminalizovaná, autori výstavy sa zmohli na jedinú vetu: „Budovanie samostatného štátu sa neobišlo bez problémov.“ To je všetko. Žiadny únos, žiadny Remiáš, žiadny Mečiar, žiadny Lexa, ani zmienka o HZDS – nič podobné. Celé to – pre neznalého návštevníka – prebehlo jednoduchšie, priamočiarejšie. V roku 1989 revolúcia a sloboda, v roku 1993 samostatný štát, potom bližšie nešpecifikované „problémy“ a napokon členstvo vo všetkých významných medzinárodných a bezpečnostných štruktúrach. O demaršoch, medzinárodnej izolácii, a teda o zápase o členstvo v EÚ a NATO ani slovo.
Po tretie kvôli komunizmu. Autori výstavy nedráždili ani staršie spomienky komunistov, tie spred roka 1989. Nastoľovanie komunizmu v rokoch 1946 – 1948 je podané veľmi zjednodušene, o mučení veriacich či politických oponentov a o procesoch s nimi sa nedozvieme v zásade nič. Clementis je len obeťou, o jeho vine a zodpovednosti na prenasledovaní veriacich nezaznie ani slovo. Rovnako ako o zlyhaní časti prvorepublikových elít či normalizačnej kariére Alexandra Dubčeka v roku 1969. Dozvedáme sa o jeho sláve počas Pražskej jari, nič už o Moskovských protokoloch či neskoršej kolaborácii s normalizačným režimom, keď sa stal veľvyslancom v Turecku. Dubček je skrátka symbol a na tie sa nesiaha. Existujú však aj iné symboly – a o tých sa zase nehovorí. Ani raz sa nespomenie meno Korec, ani raz Krčméry, Jukl, Čarnogurský či Mikloško. Poslední dvaja menovaní predsa mali aspoň to šťastie, že vo filmovom dokumente, v ktorom sa uvádza, že „nemalú úlohu zohrala aj podzemná Cirkev“, sa okrem záberu na Sviečkovú demonštráciu objavia ich fotografie. To je o podzemnej Cirkvi všetko. Autori ju chápali ako vedľajší, menší a slabší prúd popri občianskom disente. O tom, že to bolo presne naopak, písal v Impulze Ján Čarnogurský v článku Odpor proti komunizmu (č. 2/2005). Zaujímavé, že kresťanský disent dokázal viac ako slovenská historiografia oceniť americký prezident…
Po štvrté pre slovenský vojnový štát. Slovenskí politici sa počas druhej svetovej vojny dopustili jedného z najvážnejších zločinov v našich dejinách: útoku na prirodzené práva vlastných občanov. Rasistické zákony a odsun sú zločinmi, za ktoré tento režim nesie zodpovednosť. Rovnako ako za zlyhanie zastaviť odsun bezprostredne po správe Rudolfa Vrbu. Čo na to výstava? Správne hovorí o zodpovednosti vojnového režimu za rasistické zákony, nesprávne však ľudákom prisudzuje plnú zodpovednosť za holokaust. Navyše znenie komentáru ponúka možnosť, akoby nacistické koncentračné tábory boli na našom území. Napriek zodpovednosti vojnového štátu za rad zločinov, opatrnosť a presnosť je v tomto prípade viac ako namieste. Nedeje sa tak, zjednodušenie aj tu kraľuje.
Po piate prvá československá republika. Medzivojnový štát tiež nie je priblížený dostatočne plasticky: o kľúčových postavách sú dostupné len zmienky, dostatočnej pozornosti sa nedostane ani Hlinkovi, ani Hodžovi, ani Masarykovi. Vládne historická skratka. A, samozrejme, otáznik. Škoda len, že v inom zmysle, než návštevník na začiatku očakával.
Výstava o dejinách Slovenska v 20. storočí je po technickej stránke moderne a efektne spracovaná; napokon, pripravovalo ju viac ako sto historikov, muzeológov, etnológov a umeleckých historikov a mali na to niekoľkomiliónový rozpočet. Vyhýba sa však viacerým problémom samotných slovenských dejín, problémom menšín, stavu prirodzených práv a občianskych slobôd. Zo spracovania sa dozvedáme o „anonymnom národe“ na počiatku storočia a o európskom národe na jeho konci. Je to mimoriadnych sto rokov. Nikdy predtým sa svet, aj ten náš slovenský, za sto rokov tak nezmenil. Výstava ich však nezobrazuje plasticky, iba skratkovito a selektívne približuje. Niekde môže byť dôvodom malý rozsah, inde však kričí účelovosť, ak nie servilnosť.