Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Shakespeare po záhorácky

Číslo 1/2008 · Pavol Smolík · Čítanosť článku: 2840
 

William Shakespeare: Rómeo a Júlia
Preklad do záhoráčtiny: Štefan Moravčík; réžia: Ivan Fodor; scéna: Milan Flajžík; kostýmy: Eliška Stanková; scénická hudba: Pavol Nemec.

Na úvod treba povedať, že počas mojej praxe divadelníka som sa ešte s niečím podobným nestretol. V ten večer som sa stal v senickom kultúrnom dome účastníkom podujatia, ktorého kultúrny význam, umelecká kvalita a spoločenský dosah vytvárajú celé spektrum postrehov, pocitov, súzvukov, ale i zvláštnych protichodností. Bol som, jednoducho, účastníkom niečoho, čo je ťažko porovnateľné s ktorýmkoľvek z mojich divadelných zážitkov z minulosti.

Celkom výnimočný je najmä kultúrno-spoločenský význam tohto podujatia. Autori a realizátori projektu vypredali počas predpremiéry a premiéry – teda v rozmedzí štyroch dní – tisíc (!) sedadiel v kultúrnom dome v Senici (!).

Čože také významné sa vlastne stalo, že sa na toto miesto zbehlo takéto kvantum ľudí?

Ivan Fodor (vyštudovaný režisér bábkoherec a zároveň manažér predstavenia) dal dohromady súbor z celého kraja, pričom si počínal ako intendant agentúrneho divadla (teda divadla, ktoré nemá vlastných hercov, ale na každý projekt si angažuje externých umelcov). Tento progresívny spôsob manažovania pritom zvládol s nulovým (rozumej nulovým) rozpočtom. Jednoducho dosiahol, že po celého trištvrte roka sa okrem Seničanov za ním zbiehali herci z Rohožníka, Cerovej, Kopčian, Holíča… – z celého Záhoria. Do tímu pozval profesionálnu scénografku Elišku Stankovú, absolventku VŠMU, a za architekta scény si povolal akademického sochára Milana Flajžíka. Spolu pripravili predstavenie s viac než tridsiatimi účinkujúcimi!

Okrem tejto zvláštnosti (myslím tým skutočnosť, že niekto dnes dokázal získať také množstvo ľudí, aby spoločne a zadarmo uskutočnili spoločnú myšlienku) dominovala projektu aj iná významná okolnosť: Shakespearov text Rómea a Júlie preložil Štefan Moravčík, naslovovzatý znalec záhoráckeho dialektu, do záhoráčtiny. Na Slovensku po slovensky – a na Záhorí po záhorácky!

Toto jazykové špecifikum rezonovalo v senickom prostredí s neobyčajnou intenzitou. Ak je Moravčíkov záhorácky preklad Ženského zákona na doskách Činohry SND prijímaný skôr ako inteligentná recesia, v naturalizovanom záhoráckom prostredí dal Moravčík impulz k zvláštnej – a koniec koncov aj celkom logickej – veci: jeho preklad tvorcovia vnímali ako špás len tak trochu, opatrne. Vnímali ho skôr v inej polohe: so silnou emóciou lokálpatriotizmu. A tak, skôr než sa predstavenie rozbehlo, pred oponu vystúpil režisér a po záhorácky privítal publikum, čím sa prihlásil ku krvnej skupine naturalizovaného ochotníckeho divadla. Potom prečítal Manifest senických divadelníkov, v ktorom s miernym pátosom detronizoval z divadelnej scény spisovnú slovenčinu (ako despotu, ktorý si svojvoľne uzurpuje javiská celého Slovenska) a slávnostne ustanovil dominanciu záhoráčtiny ako spisovného jazyka Záhorákov (čo má v sebe neklamné znaky logiky). A opäť: aj jeho vystúpenie bolo len tak trochu recesiou – ale vcelku sme ho museli vnímať ako vec závažnú a svojím spôsobom bytostnú.

Samotné predstavenie nieslo známky ochotníckej produkcie: teda veľké rozdiely v hereckých výkonoch, kostýmy a scéna, na ktorých vidno, že stáli málo (nič), a napokon len veľmi jednoduché, schematické svietenie.

Režisérovi sa nedá vytknúť nič, pretože za takých podmienok dosiahol malý zázrak. Alebo predsa čosi: zastúpenie zboru („chóru“) mohol lepšie využiť v intermezzách medzi scénami (namiesto nie vždy vydarených skečov dvoch chlapcov galganov) a hercom mohol spolu so scénografom pomôcť plnším scénickým priestorom – stačilo by pár malých objektov, aby bolo „okolo čoho a na čom hrať“. Vytvoril však koncízne, logické predstavenie, ktoré napokon „udržalo samo seba“.

Z hereckých výkonov treba spomenúť najmä Ivonu Bolebruchovú, ktorej kreácia by zniesla aj prísnejšie než len ochotnícke kritériá. Veľkorysým krokom bolo hosťovanie Magdy Vášáryovej v epizódnej postave mastičkárky.

Takže večer plný kúzla i rozporov. Pátos so špásom, lepšie výkony s horšími, „obyčajné ľudové divadlo“ s neobyčajnou spoločenskou rezonanciou, hodnou zápisu do slovenských ochotníckych análov. Pôvabné jazykové zvraty, pôvabná atmosféra vidieckeho divadla, zápal pre vec – to staré divadelnícke „bláznovstvo“ hrať si len tak, pre seba a pre svojich. Zavanulo to na mňa starými dobrými časmi Ferka Urbánka. Bravo!

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.