Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Za čo vďačíme mníchom

Číslo 2/2005 · Thomas E. Woods, Jr. · Čítanosť článku: 13437
 

Keď kardinál Joseph Ratzinger koncom apríla prijal meno Benedikt XVI., komentátori okamžite špekulovali, čo to znamená. Pápežské mená majú vždy veľký význam. Napríklad, meno Ján Pavol naznačovalo hlboké sympatie s pontifikátmi Jána XXIII. a Pavla VI., s pápežmi Druhého vatikánskeho koncilu. Hoci Benedikt XVI. poukázal na to, že hlavným dôvodom výberu tohto mena je túžba pokračovať v odkaze pápeža Benedikta XV. (1914 – 1922), jeho voľba prirodzene vyvoláva spomienku na svätého Benedikta z Nursie (cca 480 – 547), zďaleka najvýznamnejšiu postavu v dejinách kláštorného života na Západe. Ozvali sa vyjadrenia, že tak ako svätý Benedikt a jeho mnísi zachránili Európu počas všeobecného úpadku, tak aj pápež Benedikt XVI. dúfa, že sa mu podarí vyslobodiť Európu z plytčín, na ktorých uviazla, zachvátená relativizmom a dokonca bez ochoty k reprodukcii.

Hoci mnohí ľudia vedia, že mníchom svätého Benedikta vďačíme za zachovanie veľkej časti literatúry antického sveta, tu sa ich vedomosti o tejto téme končia. No čím viac vieme o kláštornej tradícii a jej podstatnom, hoci zväčša neznámom prínose k rozvoju Západu, tým ľahšie pochopíme, prečo svätý Benedikt súperil s Karolom Veľkým o titul Otec Európy.

Poľnohospodárstvo

Hoci väčšina vzdelancov vidí prínos a vplyv stredovekých kláštorov najmä v oblasti vedeckej a kultúrnej činnosti, sotva sa dá prehliadnuť skutočnosť, že mnísi významnou mierou kultivovali to, čo by sa dalo nazvať praktické remeslá. V kláštornom živote zohrávala manuálna práca ústrednú úlohu. Hoci regula svätého Benedikta bola známa svojou miernosťou a averziou voči prehnanému pokániu, často zisťujeme, že mnísi sa slobodne venovali práci, ktorá bola ťažká a nepríťažlivá, ak boli takéto úlohy pre nich cestou k milosti a príležitosťou na umŕtvovanie tela. Rozhodne to platí, keď ide o klčovanie a kultivovanie pôdy. Močariská nemali žiadnu hodnotu a boli len zdrojom morových epidémií. Ale mníchom sa práve v takýchto oblastiach darilo a úspešne prekonávali ťažkosti, ktoré sa s nimi spájali. Zanedlho sa im podarilo močariská prehradiť a odvodniť. Z toho, čo kedysi bývalo zdrojom chorôb a špiny, sa čoskoro stala úrodná poľnohospodárska pôda.

Tento prínos nezostal celkom bez povšimnutia. „Za veľkú poľnohospodársku obnovu obrovskej časti Európy vďačíme mníchom,“ píše jeden odborník. „Všade, kam prišli,“ dodáva druhý, „premenili divočinu na kultivovanú krajinu; venovali sa chovu dobytka a poľnohospodárstvu, pracovali vlastnými rukami, odvodňovali močariská a klčovali lesy. Z Nemecka sa vďaka nim stala úrodná krajina“. Ďalší uvádza, že „každý benediktínsky kláštor bol poľnohospodárskou vysokou školou pre celú oblasť, kde sa nachádzal“.

Aj Montalembert, významný historik mníšskeho života, ktorý pôsobil v 19. storočí, vzdal hold ich poľnohospodárskej práci. „Nedá sa zabudnúť na to,“ napísal, „ako využívali rozľahlé oblasti (patrila im pätina všetkej pôdy v Anglicku), nekultivované a neobývané, pokryté lesmi alebo obklopené močariskami“. Hoci mnísi klčovali lesy, ktoré stáli v ceste ľudským sídlam, zároveň sadili stromy a uchovávali a chránili lesy vždy, keď to bolo možné.

Všade, kam mnísi prišli, zavádzali plodiny, poľné práce alebo pestovateľské metódy, ktoré ľudia dovtedy nepoznali. Niekde zaviedli chov dobytka a koní, inde varenie piva, chov včiel alebo pestovanie ovocia. Obchod s kukuricou vo Švédsku vďačí za svoju existenciu mníchom, v Parme to bola výroba syra, v Írsku lov lososa - na mnohých miestach to boli vynikajúce vinice. Skladovali vodu z prameňov, aby sa dala používať v čase sucha. V Lombardii sa roľníci od mníchov naučili zavlažovať pôdu. Mnísi sa tiež ako prví usilovali šľachtiť dobytok a neponechávali tento proces na náhodu.

Mnísi boli priekopníkmi vo výrobe vína, ktoré používali pri slávení svätej omše aj na bežnú spotrebu, ktorú povoľovala regula svätého Benedikta. Navyše, objav šampanského možno vystopovať u Dom Pérignona z Opátstva svätého Petra v Hautvilliers. Dom Pérignona v roku 1688 vymenovali za správcu vínnych pivníc opátstva a on cez pokusy s miešaním vín dospel k objavu šampanského. Výroba šampanského sa dodnes riadi jeho základnými princípmi.

Technika

Cisterciáni, reformne zameraný benedektínsky rád, ktorý vznikol v Citeaux v roku 1098, sú zvlášť známi technickou vyspelosťou. Vďaka komunikačnej sieti, ktorá existovala medzi ich kláštormi, sa potom technické informácie mohli rýchlo šíriť. V cisterciánskom kláštore v Clairvaux vo Francúzsku sa zachovala správa z 12. storočia, ktorá hovorí o používaní vodného pohonu a odhaľuje, že strojné zariadenia sa vo vtedajšej Európe používali v pre nás prekvapujúcom rozsahu. Antický svet veľmi nevyužíval mechanizáciu v priemyselnej výrobe, stredoveký svet však už áno, čo symbolizuje a odráža práve skutočnosť, že cisterciáni používali vodný pohon. Cisterciánske mníšske spoločenstvá väčšinou prevádzkovali vlastné výrobne. Mnísi využívali vodný pohon na drvenie pšenice, osievanie múky, valchovanie plátna a spracovanie kože. Ako uvádza profesor Jean Gimpel, táto správa z 12. storočia mohla byť napísaná hoci aj 742-krát, keďže taký bol počet cisterciánskych kláštorov v Európe 12. storočia a prakticky v každom z nich bola rovnaká úroveň technického pokroku.

Cisterciáni boli známi aj úspechmi v metalurgii. Hoci cisterciánske kláštory vyrábali železo pre vlastnú potrebu, nadbytky ponúkali na predaj. Od polovice 13. storočia až do 17. storočia boli cisterciáni hlavnými výrobcami železa v oblasti Champagne vo Francúzsku. Dokonca často využívali trosku z pecí ako hnojivo s veľkou koncentráciou fosfátov.

Nečudo, že mníchov nazvali „šikovnými a neplatenými technickými poradcami tretieho sveta svojej doby - to jest Európy po invázii barbarov“. Francúzsky učenec píše: „Či už išlo o ťažbu soli, olova, železa, kamenca či sadrovca alebo o metalurgiu, ťažbu mramoru, nožiarstvo a sklárne či kutie kovových platní, ktoré kryli zadnú stranu kozubov, nebolo jedinej činnosti, pri ktorej by mnísi neboli prejavovali tvorivosť a plodného ducha výskumu. Svoju pracovnú silu viedli a vyučovali, až dosiahla vysoký stupeň dokonalosti. Kláštorné know-how sa postupne rozšírilo po celej Európe.“

Rozsah kláštorných zručností a technických poznatkov ešte stále iba skúmame. Koncom deväťdesiatych rokov 20. storočia sa archeometalurgovi Gerrymu McDonnellovi z University of Bradford podaril významný objav. Neďaleko opátstva Rievaux v Severnom Yorkshire v Anglicku, ktoré v tridsiatych rokoch 16. storočia na rozkaz Henricha VIII. počas rozsiahlych konfiškácií cirkevného majetku zatvorili, našiel McDonnell dôkazy o takom stupni technických znalostí, ktorý predchádzal priamo veľkým strojom priemyselnej revolúcie v 18. storočí. McDonnell na základe dokumentov, s ktorými predtým pracoval, očakával, že pri výskume trosiek Rievaux a Laskillu (sídla patriaceho k opátstvu a vzdialeného od neho necelých päť kilometrov) zistí, že mnísi vybudovali vysokú pec, v ktorej extrahovali železo z rudy. A skutočne k tomuto zisteniu dospel.

Vysoká pec tohto typu, aká sa zvyčajne používala v 16. storočí, bola v porovnaní so svojou antickou predchodkyňou len o málo vyspelejšia a podľa dnešných meradiel značne neefektívna. Troska, odpad po spracovaní rudy v týchto pomerne primitívnych peciach, totiž obsahovala významný podiel železa, lebo pece nedosahovali dostatočne vysokú teplotu, aby sa z rudy oddelilo všetko železo. Ale troska, ktorú McDonnell objavil v Laskille, mala nízky obsah železa – podobne nízky, aký sa vyskytuje v troske z modernej vysokej pece.

McDonnell je presvedčený, že mnísi mohli onedlho začať budovať vysoké pece , aby mohli vyrábať železnú liatinu vo veľkom. Pritom takáto vysoká pec bola v istom zmysle kľúčová pri vstupe do priemyselnej éry. McDonnell tvrdí, že jej prototypom bola práve vysoká pec v Laskille. „Veľmi významným faktom je, že cisterciáni mali každý rok pravidelné stretnutia opátov a tí dokázali šíriť technický pokrok po Európe,“ povedal. „Koniec kláštorov znamenal aj koniec tejto siete prenosu technického pokroku.“ Mnísi „mali potenciál, aby prešli k vysokým peciam, ktoré by boli produkovali výhradne liatinu. Mohlo sa im to podariť vo veľkom, ale keď Henrich VIII. zlomil to, čo bolo prakticky ich monopolom, v podstate tento potenciál zničil.“ Charita

Ďalším klenotom kláštornej tradície bola pozornosť, ktorú mnísi venovali charitatívnym činnostiam. Táto téma si sama osebe zaslúži dlhšie pojednanie. Na tomto mieste môžeme prosto poznamenať, že Benediktova regula žiadala od kláštorov, aby almužnu a pohostinnosť poskytovali v čo najväčšej miere. „Všetci hostia, ktorí k vám prídu, nech sú prijatí, akoby prišiel sám Kristus,“ hovorila. Kláštory fungovali ako bezplatné hostince, kde našli bezpečné a pokojné miesto na oddych cudzinci na cestách, pútnici aj chudobní. Dávny dejepisec normanského opátstva Bec napísal: „Nech sa spýtajú Španielov či Burgunďanov alebo hociktorých cudzincov, ako ich v Becu privítali. Odpovedia, že dvere tohto kláštora sú vždy každému otvorené a že jeho chlieb je zadarmo pre všetkých.“

Niekedy mnísi priamo hľadali úbožiakov, ktorí po zotmení buď zablúdili, alebo sa ocitli na opustených miestach a potrebovali núdzový prístrešok. Napríklad v Aubracu, kde koncom 16. storočia založili v horách Rouergue kláštornú nemocnicu, zvonili mnísi každý večer na osobitný zvon, ktorý mal ukázať cestu každému zablúdenému pútnikovi alebo človekovi, ktorého zastihla hrozivá tma v lese. Ľudia ho nazvali Zvon blúdiacich.

Podobne bolo bežné, že mnísi, ktorí žili v blízkosti mora, budovali zariadenia, ktorými varovali námorníkov pred nebezpečenstvom, alebo že kláštory poskytovali prístrešky stroskotancom. Aj Kodaň vďačí za svoj vznik kláštoru, ktorý založil biskup Absalon. Tento kláštor sa staral o potreby stroskotancov. V škótskom Arbroathe dali opáti upevniť na obávanú zradnú skalu pri pobreží Forfarshiru zvoniacu bóju. Táto skala je v istých štádiách prílivu a odlivu takmer neviditeľná a mnohí námorníci sa veľmi obávali, že ich loď na ňu narazí. Vlny však vždy rozozvučali plávajúci zvon, a ten varoval námorníkov pred nebezpečenstvom. Dodnes sa tejto skale hovorí Zvonová skala. Takéto prípady sú však len malou ukážkou milosrdenstva, ktoré kláštory preukazovali ľuďom žijúcim v ich okolí. Mnísi tiež prispievali k budovaniu a opravám mostov, ciest a podobných zložiek stredovekej infraštruktúry.

Zachovávanie antickej tradície

Mnohí ľudia vedia, že kláštory sa zaoberali odpisovaním rukopisov, a to nielen náboženských, ale aj svetských. Táto práca a jej vykonávatelia požívali osobitnú úctu. Predstavený jedného kartuziánskeho kláštora napísal: „Usilovne sa venujte tejto práci, mala by byť prácou osobitne určenou práve pre kartuziánov v klauzúre... Táto práca je v istom zmysle, ak sa to tak dá povedať, nesmrteľná, lebo sa nestráca, ale zostáva navždy. Táto práca je takpovediac ani nie prácou, je to práca, ktorá nado všetky ostatné najväčšmi prislúcha vzdelaným zbožným mužom.“

Mnísi si cenili antické dedičstvo omnoho väčšmi, ako si dnes mnohí študenti uvedomujú. Veľký Alkuin (cca 735 – 804), polyglot, ktorý spolupracoval s Karolom Veľkým pri obnove štúdia a učenosti v západnej a strednej Európe, opisoval obsah svojej knižnice v Yorku tak, že spomínal diela Aristotelove, Cicerove, Lucanove, Plíniove, Statiove, diela Troga Pompeia a Vergília. Vo svojej korešpondencii cituje ešte ďalších antických autorov ako Ovídia, Horácia a Terencia. Alkuin pritom nebol vo svojom poznaní antických autorov a v úcte k nim osamotený. Lupus (cca 805 – 862), opát z Ferrieres, citoval Cicera, Horácia, Marciala, Suetónia a Vergília. Opát z Fleury (cca 950 – 1004) preukazoval znalosť najmä Horácia, Sallustia, Terencia a Vergília. Desiderius, označovaný za najväčšieho z opátov Monte Cassina po samotnom Benediktovi, ten istý Desiderius, ktorý sa v roku 1086 stal pápežom Viktorom III. (Požehnaným), dozeral osobitne na prepis Horácia a Senecu, ale aj na prepis Cicerovho diela O podstate bohov a Ovídiovho Kalendára. Jeho priateľ arcibiskup Alfano, ktorý bol tiež pôvodne mníchom v Monte Cassine, bol podobne zbehlý v dielach antických autorov a často citoval Apuleia, Aristotela, Cicera, Platóna, Varra a Vergília a vo svojich veršoch napodobňoval Ovídia a Horácia. Svätý Anselm počas svojho pôsobenia vo funkcii opáta v Becu odporúčal svojim študentom Vergília a iných antických autorov, hoci zároveň hovoril, aby sa vyhli morálne závadným pasážam.

Veľký Gerbert z Aurillacu, ktorý sa neskôr stal pápežom Silvestrom II., sa neobmedzoval na vyučovanie logiky: viedol svojich študentov aj k oceňovaniu Horácia, Juvenalia, Lucana, Perzia, Terencia, Statia a Vergília. Dozvedáme sa, že o antických autoroch sa prednášalo na miestach, ako bol St. Alban a Paderborne. Zachovalo sa nám školské cvičenie, ktoré zostavil svätý Hildebert z výňatkov z Cicera, Horácia, Juvenalia, Perzia, Senecu, Terencia a iných. V 19. storočí Kardinál John Henry Newman, veľký konvertita z anglikanizmu a sám vynikajúci historik, spomínal, že svätý Hildebert ovládal Horácia prakticky naspamäť.

Práve kláštornej knižnici a skriptóriu, miestnosti vyhradenej na odpisovanie textov, vďačí veľká časť antickej latinskej literatúry za to, že sa dostala k nám. A z času na čas tieto knižnice a školy spolupracovali s významnými katedrálami, ktoré pri tomto prenose tiež zohrali dôležitú úlohu. V 11. storočí, keď sa rozličné nové spôsoby kláštorného života chystali pomaly zatieniť ten tradičný benediktínsky, zažil materský kláštor v Monte Cassine z ničoho nič oživenie, označované ako „najdramatickejšia udalosť v histórii latinskej učenosti v 11. storočí“. Okrem umeleckých a intelektuálnych snáh sa na Monte Cassine objavilo aj čosi ako návrat k antike, nový záujem o antické texty: „Naraz boli opätovne objavené texty, ktoré by sa inak možno boli naveky stratili. Tomuto kláštoru a tomuto jeho obdobiu vďačíme za zachovanie neskorších Tacitových AnálovHistórií, za Apuleiovho Zlatého somára, za Senecove Dialógy, za Varrovo dielo De lingua latina, za Frontinov De aquis a za zhruba tridsať riadkov Juvenaliovej šiestej satiry, ktoré sa nenachádzajú v nijakom inom rukopise.“

Vzdelanie

Hoci rozsah tejto činnosti sa v priebehu storočí menil, nedá sa pochybovať, že v kláštoroch sa poskytovalo vzdelanie a nie iba budúcim mníchom. Svätý Ján Chryzostom spomína, že už za jeho čias mali Antiochijčania vo zvyku posielať svojich synov do škôl k mníchom. Sám svätý Benedikt osobne učil synov rímskej šľachty. Svätý Bonifác vytvoril v každom kláštore, ktorý založil v Nemecku, aj školu a v Anglicku zase svätý Augustín (z Cantenbury, nie z Hippa) so svojimi mníchmi zakladali školy všade, kam prišli. Svätý Patrik tiež podporoval írsku učenosť a írske kláštory sa neskôr rozvinuli na významné centrá učenosti, ktoré poskytovali vzdelanie mníchom i laikom.

Vzdelávanie ľudí, ktorí sa nezaviazali kláštornými sľubmi, sa zvyčajne odohrávalo v inom prostredí, a tak za Karola Veľkého napokon vznikli katedrálne školy. Ale aj keby boli kláštory prispievali k vzdelanosti len tým, že by svojich mníchov učili čítať a písať, aj to by bol býval slušný výkon. Keď v 12. storočí pred Kristom utrpeli mykénski Gréci katastrofu (na jej presnej povahe sa vedci zatiaľ nezhodli), výsledkom boli tri storočia analfabetizmu, o ktorých sa hovorí ako o gréckej dobe temna. Písmo sa v chaose a rozvrate vytratilo. To, že sa mnísi venovali čítaniu, písaniu a vzdelávaniu, zabezpečilo, že počas európskej doby temna, keď barbarské nájazdy a kolaps civilizovaného usporiadania hrozili zavŕšiť kultúrny kolaps, nepostihol aj Európanov rovnaký strašný osud, ako kedysi mykénskych Grékov.

Ale mnísi dospeli omnoho ďalej ako len k uchovaniu gramotnosti. Aj vedec, ktorý im nebol naklonený, mohol o nich napísať: „Nielenže založili školy a spravovali ich, ale položili aj základy univerzít. To oni boli vo svojej dobe mysliteľmi a filozofmi a formovali politické a náboženské uvažovanie. Im, ako kolektívu i jednotlivcom, vďačíme za kontinuitu myslenia a civilizácie medzi svetom antiky, neskorším stredovekom a novovekom.“

Možno bol Benedikt predsa len Otcom Európy.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.