Radosť i bolesť zo spomienok

Číslo 1/2008 · Gabriela Rakúsová · Čítanosť článku: 2859
 

ZELINKA, Milan: Teta Anula. Bratislava : Slovenský spisovateľ, 2007.

Milan Zelinka (1942), autor vyše desiatky prozaických kníh, básnik a esejista, žije v Humennom, hoci pochádza z Igramu. Dôverná znalosť oboch častí Slovenska sa príjemne odráža i v jeho prozaickej tvorbe, až sa človek musí v duchu pýtať: Čo je Zelinkovým domovom? („Prešlo niekoľko rokov a ja som na túto príhodu celkom zabudol. Spomenul som si na ňu až o dvadsať rokov, už som bol ženatý a žil som na východnom Slovensku.“)

V najnovšej knihe Teta Anula je to západoslovenská dedina od konca 19. storočia až po nástup komunizmu. História našla v Zelinkovej próze jemný odraz na pozadí rodinných udalostí a životov jednotlivcov, nie v úplnej chronológii, ale prostredníctvom spomienok postáv v rôznych častiach ich života. Zelinka sa usiluje vypovedať vari všetko, na čo sa on (rozprávač) a jeho postavy pamätajú.

V próze sú dve základné roviny: výpoveď o človeku, ľuďoch, národoch, a to len tak akoby mimochodom, skrz úprimnosť postáv typu tety Anuly, a rodinná história prostredníctvom postavy základného rozprávača; v ňom čitateľ môže spoznať samotného autora, ktorý bol svedkom udalostí stvárnených v knihe; spočiatku dieťa, pozorovateľ rodinných i spoločenských udalostí, ktoré mnohým veciam nerozumelo („‚Čo si? Komunista, alebo demokrat?‘ ohúrili ma novou otázkou, keď som ich nešťastnou náhodou predsa len stretol. ‚Demokrat,‘ odvetil som bez váhania, hoci som vôbec nevedel, čo to slovo znamená. Možno to bolo len preto, lebo slovo demokrat znelo akosi lepšie ako slovo komunista.“) Ja-rozprávač sa strieda s on-formou a neosobným vyjadrovaním. V knihe je veľa postáv, dokonca by sa dalo povedať, že sa čitateľ v ich rodinných vzťahoch miestami ťažko orientuje. Sú tu postavy aktívne a postavy, o ktorých sa iba hovorí. Z pozoruhodných epizódnych je to postava teológa Matúša; ústrednou, činnou v deji i v rozprávaní je teta Anula. Ona je zástancom lásky k blížnemu („A to ste vy takí krestané? Čo vám spravili títo ludé? Čo vám spravil tuto pán Kohn? Nenalíval vám zadarmo, ket sa vám scelo slopat, a nemali ste penáze? Asnát mi len nesceš povedat, že ci tuto pán Kohn strčil pod rebrá pištol, a tak ta donúcil ícit do šenku?!“), ona udržiava vzťahy medzi generáciami jednej rodiny, ona poukazuje na zlé skutky („‚Božemój, božemój,‘ nemohla zastaviť slzy. ‚Jakí zme to my ludé? Načo chodzíme do kostela, ket sa nevíme zastat ani len tých pár ludzí, ket sa jím robí krivda? Šak nám to nygdo neotpuscí. Šak si to ráz strašne odneseme…‘“), dokazuje, že pravda vždy vyjde na povrch, uvedomuje si, že človek je bipolárny, je v ňom dobro i zlo, ale tomu zlu sa treba brániť („Pre ňu akoby bola bývala na svete už len robota a kríž so Spasiteľom v zadnej izbe, kde som ju neraz videl, ako kľačí na holej zemi, pohrúžená do modlitby.“) Zelinkova kniha je vlastne biografiou jednoduchej, ale zaujímavej dedinskej ženy so všetkým, čo ju v živote obklopovalo. Nielen v tete Anule, ale i vo väčšine Zelinkových postáv je vyjadrená láska k blížnemu, k svetu, radosť i bolesť zo spomienok. Prostredníctvom mnohých postáv autor nepriamo vyslovuje základné morálne princípy, týkajúce sa cti, pravdy, lásky a pod.

Vážnosť i tragickosť zobrazených udalostí je v knihe odťažená typickým Zelinkovým spôsobom stvárnenia skutočnosti: Je to humor, niekedy jemný, ktorý býva často na hranici irónie a smútku, inokedy hrubší, tragické sa strieda s komickým; pri humore autor využíva aj hyperbolizáciu („Najčastejšie sa ktosi dusil pri jedle – keď to nikto nečakal. Dusil sa otec, dusila sa mama, dusila sa teta Anula, dedko i babka, no ani ich synovia neboli výnimkou. Dusili sa v zime, keď zúrili fujavice, no dusili sa aj uprostred leta…“) Druhým typickým prvkom v Zelinkových dielach je príroda, ktorej je znalcom i milovníkom. Podrobné, výborné opisy krajiny nechýbajú ani v tejto knihe, prírodné motívy zdokonaľujú podoby všedného a ťažkého života, zjemňujú ich. Vlastne všetky opisy majú vysokú umeleckú hodnotu, sú to obrázky spomienok v pamäti postáv. Pre Zelinku je charakteristické odbočovanie z prebiehajúceho príbehu do minulosti, resp. paralelných udalostí, a tak sa v pozitívnom zmysle hromadia dejové epizódy, ktoré tvoria celok spomienok, úvah a asociácií. Autorovo rozprávanie je rozkošatené; zakomponoval doň i ľudové tradície, zvyky, reálie z hudby, dokonca piesne a recepty. Sujet nejde typicky k vrcholu a záveru, niektoré kapitoly románu (v knihe je ich 25) majú tendenciu byť samostatnými prózami, no ani tie nie sú vypointované. To však vôbec neprekáža, práve naopak, dokazuje Zelinkovo výborné rozprávačstvo. Čo v knihe zvlášť zaujme, to je používanie západoslovenského nárečia v reči postáv; taký je osobitne jazyk tety Anuly. Dialektom vystihol mentalitu človeka zo západného Slovenska, teda svojho rodného kraja. Zelinka na rozdiel od mnohých iných súčasných prozaikov sa vyhýba vulgarizmom a slangu, a napriek tomu je reč jeho postáv živá. Touto Zelinkovou knihou pribudla do slovenskej literatúry posledných rokov realistická, ľudská próza; nárečie ju urobilo zemitou, zaujímavou.

Čitateľa, ktorý si všimne aj rámcové časti knihy, neprekvapí, ale ohromí text: „Na vydanie tejto knihy prispelo MK SR čiastkou 40 000 Sk, autor Milan Zelinka čiastkou 30 000 Sk.“ Škoda, že mnohí umelci, ktorí svojím dielom vysielajú príjemcom pozitívne posolstvo, si musia za tento dar aj zaplatiť či priplatiť.

Autorka je literárna kritička.