Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Monografia o Emilovi Stodolovi

Číslo 1/2008 · Jozef Majchrák · Čítanosť článku: 1990
 

KRAJČOVIČOVÁ, Natália: Emil Stodola. Džentlmen slovenskej politiky. Bratislava : Kalligram, 2007.

Nedávna politická diskusia o slovenských historických osobnostiach priniesla záplavu novinových článkov a vzrušených polemík. Opäť sme raz riešili zmysel našich dejín a poukazovali na osudovú rozpoltenosť v interpretácii historických udalostí. S vášňou celoživotných archivárov sme vyhľadávali a následne erudovane komentovali často z kontextu vytrhnuté výroky našich velikánov. Dnes už emócie trochu vyprchali. Ak však z celej diskusie zostalo nejaké memento, tak v podobe poznania, ako zúfalo nám chýbajú kvalitné monografie ľudí, ktorí „varili“ naše dejiny. Naša rozprava o histórii potom niekedy vyzerá tak, že svoje argumenty opierame o narýchlo oprášené vedomosti z encyklopedických učebníc dejepisu či interpretácie zo štvrtej alebo piatej ruky, ktorých pôvod často siaha až k spomienkam starých materí. Výsledok? S politikmi z dôb dávno minulých potom aj s pomocou mýtov bojujeme ako s aktuálnymi politickými rivalmi, akoby práve oni ohrozovali preferencie našich súčasných politických obľúbencov.

Knihu Natálie Krajčovičovej o Emilovi Stodolovi možno aj preto považovať za malý krok na dlhej ceste splácania dlhu, ktorý voči nám majú historici. Emil Stodola síce nebol takou výraznou osobnosťou ako Štúr či Hlinka, určite však bol zaujímavým politikom. Najmä preto, že bol úplne iný než väčšina jeho dobových politických rovesníkov.

Svoje angažovanie v Slovenskej národnej strane začínal Stodola tak trochu ako rebel, možno presnejšie oponent politickej pasivity. V strane v tom čase pomaly končilo obdobie rezignácie na aktuálnu politiku a začínali sa množiť hlasy, že treba zmeniť stratégiu. Inými slovami končila sa doba, počas ktorej ctihodní sváčkovia z tzv. starej školy slovenskej, objektívne zdeptaní drsnou uhorskou národnostnou politikou a legislatívnymi obmedzeniami, len politizovali v martinských kaviarňach a túžobne upierali zrak na Rusko.

Stodola bol prívržencom aktívneho prístupu a konca bojkotu uhorských volieb. V roku 1905 si volebný zápas – v ťažkých podmienkach pre slovenských kandidátov – aj sám vyskúšal. Právnické vzdelanie získané vo Viedni, Berlíne a Budapešti i zázemie zámožnej rodiny liptovských garbiarov mu pomohlo zviesť dôstojný a vyrovnaný súboj. Vo svojom volebnom obvode len o niekoľko hlasov prehral s neskorším uhorským ministrom spravodlivosti Bartolomejom Lányim. V politike sa pohyboval aj naďalej. Počas prvej svetovej vojny sa ako advokát v Budapešti snažil politicky organizovať miestnych Slovákov a pripravoval povojnovú „slovenskú stratégiu“. Na martinské „deklaračné“ zhromaždenie v roku 1918 dorazil Stodola s vlastným návrhom textu. Hoci delegáti prijali stručnejšiu verziu Samuela Zocha, Stodolov návrh bol z právnického hľadiska formulovaný určite precíznejšie.

Stodola bol zástancom autonómie v rámci Československa, ale jej dosiahnutie nevnímal ako jednorazový akt, ktorý bude výsledkom politického tlaku. Videl ju ako proces, ku ktorému Slovensko postupne dospeje cestou rozširovania slovenskej samosprávy a rekonštrukcie existujúcich orgánov. Autonómiu v rozsahu, v akom bola prijatá v roku 1938, odmietol – považoval ju už za federáciu.

Práve otázka autonómie bola kľúčovou témou, ktorú musel Stodola riešiť hneď potom, ako sa v roku 1921 stal spolupredsedom Slovenskej národnej strany. (Druhým predsedom bol katolícky kňaz Anton Pessek.) V strane dochádzalo v tejto otázke k ostrým názorovým stretom, najčastejšie medzi radikálnejším krídlom reprezentovaným Pessekom, ďalším katolíckym kňazom Antonom Kompánkom a centralistickejšie orientovanými členmi. Tieto spory neskôr viedli k tomu, že zo strany vystúpila vplyvná skupina spišských katolíkov. Stodola sa snažil zachovať nadhľad, vyvažovať a zmierňovať. Táto stratégia však v období zostrujúceho sa zápasu o túto tému a pri dobovej politickej kultúre nemohla dlho fungovať. V roku 1922 sa Stodola predsedníckeho postu vzdal a odišiel z vrcholovej politiky.

Autorka dala svojej knihe podtitul Džentlmen slovenskej politiky. Táto charakteristika je zároveň aj odpoveďou na otázku, prečo Stodola pobudol v špičkovej prvorepublikovej politike tak krátko. Bol až natoľko džentlmenom, že nemohol byť úspešným politikom. Na riešenie dobových politických výziev sa pozeral viac optikou právneho teoretika či politického vedca než pohľadom pragmatického politika. Chýbala mu charizma Andreja Hlinku, ostrieľanosť a organizačný talent Milana Hodžu či šarm a politická odvaha Martina Rázusa. Pre jeho vecnosť, slušnosť a často až vedecký prístup k riešeniu politických problémov mu však dôstojné miesto v pomyselnom panteóne našich politických velikánov určite patrí.

Knihe Natálie Krajčovičovej by iste prospel živší jazyk a dynamickejší štýl. Stodolov príbeh sa miestami stráca v zbytočne dlhých citátoch z prameňov. Viac analýzy a širší dobový kontext by tejto inak kvalitnej historickej práci určite dodali aj väčšiu čitateľskú atraktívnosť. Napriek týmto nedostatkom je Krajčovičovej knižka užitočným počinom. Udala dobrý smer, ktorým by sa naša historiografia mohla v najbližších rokoch uberať.

Autor je redaktorom Týždňa.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.