Impulz Revue Impulz Revue na Facebooku Aktuálne · Archív · Objednávka · Kontakt

Tiso vlastnými slovami

Číslo 1/2008 · Martin Lacko · Čítanosť článku: 3337
 

TISO, Jozef: Prejavy a články (1938 – 1944). Zväzok II. (Zostavili FABRICIUS, Miroslav – HRADSKÁ, Katarína). Bratislava : AEPress – Historický ústav SAV, 2007, 696 s.

Je len málo historických tém, ktoré by aj po odstupe takmer troch generácií vyvolávali také ostré spory, zasahovali spoločenský život, ba slúžili priamo na škandalizáciu inak zmýšľajúcich osôb. Jednou z nich je nepochybne téma Dr. Jozefa Tisa, prvého prezidenta prvého slovenského štátu v dejinách. Krátko po páde diktátu marxistickej ideológie v roku 1989 sa zdalo, že táto sporná osobnosť slovenských dejín bude objektívne zhodnotená a aspoň historici dospejú k určitej zhode. Nič také sa nestalo. Čo je ešte horšie, v podaní dnešných (pseudo)liberálnych či vyslovene bulvárnych médií sa aj táto čisto historická téma stala prostriedkom politického boja. Každá verejne činná osoba, ktorá vysloví čo i len náznak pochopenia pre túto zložitú osobnosť, sa následne stáva terčom nechutných výpadov a očierňovania, zasahujúcich ďaleko za hranice našej krajiny. Konkrétne prípady z posledných mesiacov azda ani netreba menovať, sú v živej pamäti. Ba nechýba ani občasné „mávanie“ paragrafmi trestného zákona, obvykle zo strany ultraľavicových „aktivistov“, ako to bolo i počas antikampane voči prijatiu zákona o Andrejovi Hlinkovi. Nečudo, že v takomto prostredí zastrašovania sa verejní činitelia pri otázkach, ktoré súvisia s prvou Slovenskou republikou a jej prezidentom Dr. Tisom, radšej vyhovoria na „úlohu historikov“. Každý iný ako odsudzujúci názor – podobne ako v časoch totality – si radšej nechajú na okruh dôverných priateľov či rodiny.

Na objektívne zhodnotenie sporných miest si tak, zdá sa, musíme počkať na spoločensky príhodnejšiu atmosféru. A, samozrejme, aj na zverejnenie ďalších kľúčových dobových prameňov. Je preto potešiteľné, že niektorí historici sa pustili do splácania tohto dlhu. Prvé miesto v rade takýchto potrebných publikácií zaujíma rozsiahla edícia dokumentov – prejavov a článkov Jozefa Tisa. Na nadmieru náročnú, mravčiu prácu – zozbierať všetky zachované (dostupné) prejavy Dr. Jozefa Tisa – sa podujala dvojica historikov z Historického ústavu SAV Katarína Hradská a Miroslav Fabrícius.

Edícia zaujíma čelné miesto aj svojím úctyhodným rozsahom (takmer 700 husto tlačených strán), ale predovšetkým svojou historickou dôležitosťou, prínosom. Edície prameňov bývajú už svojou povahou najtrvalejšou a najhodnotnejšou časťou historiografie. Prinášajú autentické dobové pramene, ktoré sotva možno nejakým zásadnejším spôsobom meniť či spochybňovať.

Všetky zozbierané prejavy zostavovatelia starostlivo porovnávali so zachovanými publikovanými verziami. Na prípadne zistené odchýlky upozorňujú pod čiarou. Je len škoda, že do vydanej edície nestihli pripraviť aspoň menný, ak už nie vecný register, čím by sa kniha zatraktívnila najmä pre laických čitateľov, ktorí hľadajú spojitosť Tisa s určitým miestom, regiónom alebo osobnosťou. Tak by sa možno zabránilo aj drobným chybám, ako je napr. komolenie názvov niektorých obcí (Obzorovce – Ozorovce, Brezoľuby – Brezolupy). Chýbajúci register podľa vlastných slov editori pripravia v nasledujúcej, tretej časti edície, ktorá má mapovať posledné obdobie Tisovho života pred tragickou popravou.

Kým prvý zväzok Tisových prejavov sa týkal menej konfliktného obdobia rokov 1913 – 1938, druhý už zachytáva obdobie rokov 1938 – 1944, teda časy, keď bol na úplnej špičke slovenskej politiky. Ako píšu editori v úvode, osoba a činnosť Jozefa Tisa sa dodnes buď apriórne legendarizuje, alebo, opačne, démonizuje. Takýto prístup je nielen veľkou, ale priam neprekonateľnou prekážkou objektívneho poznania i hodnotenia. Možno len súhlasiť s tvrdením, že uvedené krajnosti nadobúdajú občas až „expresívne emocionálne formy“ (s. 3).

S prvou krajnosťou sa možno stretnúť v kruhoch jeho nekritických obdivovateľov z radov najstaršej generácie, vrátane niektorých katolíckych kňazov. Títo berú Tisa priam ako svätca, odmietajú prijať všetky fakty v jeho neprospech, fakty, ktoré hovoria o jeho zodpovednosti, najmä v prípadoch podpory zločinnej rasovej politiky. Ba čo viac, neberú Tisa ako politika, ako historickú osobnosť, ale skôr ako rodinný (rozumej cirkevný) klenot, ktorý vlastne civilní historici ani nemajú právo hodnotiť.

No pokiaľ sa tieto názory s poslednými pamätníkmi postupne strácajú, nemajú dnes ani väčšiu spoločenskú či mediálnu publicitu. Nebezpečnejšou je preto druhá krajnosť, a to v podobe apriórneho zatracovania, čo je typické najmä pre niektorých novinárov či politikov, ktorí z celej bohatej Tisovej činnosti poznajú nanajvýš 2-3 protižidovské vyjadrenia, ustavične omieľané.

Istým liekom (hoci iste nie všeliekom) na tieto chorobné krajnosti môžu byť práve vedecké edície prameňov. Prinášajú autentické dobové pramene, ktoré sotva možno nejakým zásadnejším spôsobom meniť. No možno ich – čo sa i neraz robí – využívať účelovo, vyberať, citovať podľa subjektívnych, neraz až apriórnych zámerov. V každom prípade pohýnajú k rozmýšľaniu, k zaujatiu vlastného názoru, prehodnoteniu dovtedajších názorov a k nachádzaniu objektívneho stanoviska.

Naša edícia obsahuje celkovo 389 Tisových prejavov, buď novinových článkov, alebo prejavov prednesených pri najrôznejších príležitostiach. Dar reči, ktorým bol tento politik obdarený, akiste patril k jeho hlavným tromfom. Nepotreboval celé tímy najrôznejších mediálnych poradcov či „imidžmejkrov“, ktorí radia napr. mnohým dnešným politikom dokonca aj to, aké výrazy majú v politických diskusiách používať, aby zaúčinkovali na diváka. Tiso nemal najmenší problém okamžite a súčasne rozumne prihovoriť sa skupine sedliakov, robotníkov, rovnako ako zahraničným delegáciám či popredným intelektuálom.

Je až neuveriteľné čítať zoznam najrôznejších miest a príležitostí, pri ktorých rečnil: od straníckych rokovaní, armádnych a gardistických nástupov a pútnických miest cez otváranie železničných úsekov, oberačky, dožinky až po príhovory k turistom. Kázal o národnej minulosti, kresťanskej morálke, mariánskom kulte, o Božskom Srdci, rovnako – a neraz na tých istých miestach – však aj o zločinoch boľševizmu a dôležitosti Adolfa Hitlera a národného socializmu. Väčšinu verejných prejavov predniesol na území západného Slovenska, predovšetkým v Bratislave, no potom i v okolí Bánoviec nad Bebravou, kde bol farárom.

Verejné prejavy treba akiste čítať dobovými očami; nemožno ich tiež celkom posudzovať podľa dnešných kritérií. V situácii, v akej sa dal na najvyššiu politickú kariéru, v dobe, keď sa stalo (aktívnym pričinením demokratických mocností) neobmedzeným pánom strednej Európy nacistické Nemecko na čele s diktátorom Adolfom Hitlerom, bola akiste pochopiteľnou Tisova opatrnosť vo vyjadrovaní k niektorým otázkam. Jednako však v niektorých prejavoch zaráža ostrosť, útočný, ba až neznášanlivo-nenávistný tón, s akým vystupoval katolícky kňaz, profesor teológie. Do veľkých rozpakov mohli skutočných kresťanov privádzať slová o „vďačnej prítulnosti k Veľkonemeckej ríši“ či „šľachetnom vodcovi Adolfovi Hitlerovi“ (s. 323). Ešte tragikomickejšie vyznieva Tisov prejav k pútnikom: na starobylom mariánskom mieste povedľa upevňovania úcty k Nebeskej Matke vyzýval k oddanosti Hitlerovi. Za „zradcovstvo na národe“ označil každý názor, ktorý spochybňoval „poctivý“ vzťah nacistov ku Slovensku (s. 474). Tieto a podobné slová boli viac než len diplomaticky nutnou podporou svojho politického hegemóna.

Svoje miesto si v edícii musel nájsť aj dnes už legendárny prejav z Holíča v auguste 1942. „Či je kresťanské, čo sa robí? Je to ľudské? Je to rabovka? (…) Láska k sebe je príkazom Božím, a tá láska k sebe mi rozkazuje, aby som od seba odstránil všetko, čo mi škodí…“ (s. 492)

Opačne, tam, kde bolo treba kárať, neraz mlčal. Napríklad pri excesoch príslušníkov Hlinkovej gardy, ktorí už od jesene 1938 terorizovali mnohých spoluobčanov iného politického zmýšľania, no najmä rasového pôvodu, čím ich nekalú činnosť fakticky odobroval. Existenciu Hlinkovej gardy nielen podporoval a schvaľoval, ale neváhal zachádzať ani do niektorých absurdných prirovnaní: „Svätý Jozef je gardistom Kristovým, gardistom Svätej rodiny…“ (s. 192) Dodajme: Ak by bol svätý Jozef „správnym“ gardistom, po akých volala dobová propaganda, mal by Pannu Máriu – židovku – vyhnať, alebo aspoň obrať o cennosti…

Tiso, hoci bol dobre informovaný, si zakrýval oči pred skutočnosťou nielen v židovskej otázke, ale aj v otázke názorových rozdielov obyvateľstva. Len tak sa mohol vysloviť, že „od 6. októbra panuje medzi národom svornosť a niet viac politických rozbrojov…“ (s. 108).

Bol fascinovaný šíkmi; ešte väčšiu obľubu než garda u neho však požívala armáda. Tá bola – aspoň podľa prejavov – priam jeho osobnou láskou. No stačilo, že prišlo k zmene nálad v jej radoch, a stala sa pre režim nespoľahlivou – Tiso ako jej vrchný veliteľ a budovateľ neváhal navrhnúť nacistom jej okamžité odzbrojenie. Podobný príklad by sa v dejinách hľadal len ťažko…

No popri niektorých zahanbujúcich prejavoch sa Tiso ako politický vodca ľudáckeho režimu nebál konfrontácie s opozičnými názormi, ktoré zaznievali najmä zo zahraničného rozhlasu. Dňa 17. mája 1942 pri príležitosti elektrifikácie prevažne evanjelického Uhrovca (rodiska Ľudovíta Štúra i Alexandra Dubčeka), akiste narážajúc na kritický odstup evanjelikov od režimu, si neodpustil poznámku: „Vidíte, ako vám dávame lepšou elektrinou možnosť počúvať Londýn, Moskvu. (…) Slovenská republika sa nebojí počúvania cudzích staníc…“ Povedal to v čase najväčšej slávy nacistického Nemecka, keď bola táto činnosť v iných častiach Európy trestaná aj smrťou.

Mnohé prejavy nielenže nestrácajú na svojej aktuálnosti po 60 rokoch, ale môžu byť priam vzorom dnešným „strážcom verejného blaha“. Namiesto osobného obohacovania sa Tiso vo verejných prejavoch silne orientoval na vyzdvihovanie vlastenectva, národného povedomia, sociálnej spravodlivosti, na ochranu krajanov za hranicami štátu či zachovávanie kultúrnych a náboženských tradícií. Vyslovoval podporu nie rôznym úchylkárskym hnutiam, perverzným zväzkom a vôbec prevracaniu prirodzeného poriadku, takým typickým pre dnešný liberalizmus, ale skutočným pilierom spoločnosti: mnohodetným obetavým matkám a usporiadaným rodinám, ktoré vychovajú „mravné a nábožensky zachovalé deti“ (s. 567).

V edícii dokumentov si nájde stúpenec prakticky každého názorového prúdu vyjadrenia, ktoré pokladá za dôležité, ktoré podľa neho charakterizujú Tisovu osobu. Už tento výber môže naznačovať vzťah vyberajúceho (čitateľa) k Tisovej osobe. Robia to aj editori publikácie, ktorí na zadnú stranu obálky knihy zaradili Tisove výroky o „jednote strany a štátu“. Osobne sa domnievam, že tieto nie sú celkom reprezentatívne; jednak pokiaľ ide o jeho skutočné názory, jednak aj čo sa týka praktického fungovania ľudáckej totality. Tá bola totiž pre väčšinu obyvateľov nepochybne miernejšou a znesiteľnejšou než komunistická totalita v prvých šiestich rokoch po svojom vzniku.

Nech si nalistujeme tú či onú stranu knihy, ten či onen citát, Jozef Tiso vychádza ako sporný politik. A, dodajme, netýka sa to len jeho prejavov.

Autor je historik.

Copyright © 2005-2019 Impulz, všetky práva vyhradené.
Stránka používa redakčný a publikačný systém Metafox od Platon Group.