Globalizácia či glokalizácia

Číslo 1/2008 · Tomáš Kříž · Čítanosť článku: 7514
 

BECK, Ulrich: Co je to globalizace? Omyly a odpovědi. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2007.

V súčasnej dobe na človeka číha na každom rohu pojem globalizácia. Hovorí sa o nej v súvislosti s trhovým hospodárstvom, životným prostredím, civilizačnými chorobami či bezpečnostnou politikou. Skloňovaná je snáď so všetkými oblasťami ľudskej spoločnosti. Stala sa veľmi populárnou, či už v pozitívnom, alebo v negatívnom zmysle. Radi sa ňou oháňajú pravicovo i ľavicovo zameraní odborníci i pseudointelektuáli. Zdá sa však, že hovoriť o jave globalizácie sa stáva skôr módnou než odbornou záležitosťou. Preto stojí za zamyslenie, či tak často používaný pojem, akým je globalizácia, je aj správne používaný.

Nato, aby sme tuto otázku mohli rozlúštiť, potrebujeme vedieť, čo je vlastne globalizácia. Za posledných sedem rokov sa o tomto fenoméne už aj na našom knižnom trhu objavilo viacero knižných publikácií. Medzi najznámejšie možno považovať diela Baumana Globalizácia (SR 2000), Safranského Koľko globalizácie unesie človek? (SR 2006), Sorosa O globalizácii (SR 2002), Ehla Globalizace pro a proti (ČR 2001), Singera Jeden svet. Etika globalizácie (SR 2006) či Metrického (ed.) Globalizace (ČR 2003) alebo Normerga Globalizace (ČR 2006).

Do tejto rozpravy sa zapája aj Ulrich Beck, ktorý si kladie tú najzásadnejšiu otázku pre poznanie a rozbor tohto javu: Čo je to globalizácia? Beck, jedna z najvýraznejších osobností nemeckej sociológie, nie je nášmu čitateľovi úplne neznámy. Okrem iných diel je autorom publikácie, ktorá vyšla v slovenskom preklade pod názvom Čo je globalizácia? Omyly globalizmu. Odpovede na globalizáciu. Tá sa objavila na našom knižnom trhu v roku 2004, a to vďaka Vydavateľstvu Spolku slovenských spisovateľov. V súčasnosti sa dostáva k čitateľovi aj v českom preklade.

Beck sa vo svojej knihe pokúša o akúsi antropológiu globalizácie. Tú sprevádza snaha o triezvy pohľad. Nekladie fenomén globalizácie na piedestál, ale zároveň sa snaží vyhýbať sa negatívnym predsudkom pri jeho analýze, aj keď miestami upadá do subjektivity. V konečnom dôsledku však možno jeho štúdiu považovať za jednu z vecných a objektívnych. Vecnosti napomáha aj tá skutočnosť, že neupadá do čistej abstrakcie typu „čo by bolo, keby bolo“, ale ako sociológ podáva aj štatistické údaje a výsledky výskumov z praxe; to dodáva dielu väčšiu autoritu, keďže nie je len výhradnou teoretickou úvahou.

Aj keď by som nerád vo svojej recenzii upadol do opisu Beckovej štúdie, predsa istému náčrtu obsahu sa vyhnúť nedá. Autor sa pri rozbore globalizácie snaží ísť cestou systematickosti. Takticky sa však vyhýba definíciám pri objasňovaní základných pojmov. Keďže je známe, že súčasný človek sa bez definícií zaobíde, Beck vo svojom diele vsádza skôr na charakteristiku, ktorej sa snaží dať podobu vecnosti, a nenechať ju v polohe všeobecného tvrdenia, ktoré zase možno vysvetľovať mnohorakými spôsobmi.

Nakoľko globalizácia sa môže javiť ako proces, jav či etapa, Beck sa pokúša o presnejšie vysvetlenie. Globalizácia nie je úplne jasný pojem, keďže sa k nemu pridružujú aj fenomény ako globalizmus a globalita. Podľa autora však nejde o synonymá, ktoré možno zamieňať. Samozrejme, že všetky tri javy na seba vplývajú, pretínajú sa, no nie sú totožné. Pre Becka je globalizmus ideológiou neoliberalizmu v podobe primátu vlády svetového trhu. Globalita je zase dobou bez hraníc, kedy uzavretý priestor spoločnosti sa stal fiktívnym. A nakoniec globalizáciu charakterizuje ako skupinu procesov, kde národné je odbúravané nadnárodným, resp. je ním nahrádzané. Avšak zároveň to podľa neho neznamená, že ide o snahu o svetový štát. Práve naopak, globalizácia znamená ne-svetový štát.

Autor ďalej poukazuje na rozmery globalizácie. Ide o informačnú, ekologickú, ekonomickú globalizáciu, globalizáciu produkcie, a v neposlednom rade aj o kultúrnu a občiansko-spoločenskú globalizáciu. Následne sa dotýka genézy globalizácie, ktorú niektorí autori zaraďujú už do 15. storočia.

V ďalších častiach sa Beck venuje analýze globalizácie, jej kladov a záporov, a hľadá východiská. Podrobuje kritike univerzalizmus, ako aj relativizmus. Poukazuje na zásadné omyly globalizmu, ktorých je podľa neho desať, a hľadá politické odpovede na otázky globalizácie. Ako správny Nemec pri svojej analýze globalizácie nezabúda ani na Kantov koncept „večného mieru“. Jeho podrobné východiská nechám na čitateľa; sám sa zameriam na najpodstatnejšie časti, keďže ide o recenziu Beckovho konceptu globalizácie, a nie o štúdiu k nemu.

Beck o globalizácii hovorí na pozadí moderny, pričom rozpoznáva „prvú modernu“ a „druhú modernu“, pričom tá druhá nie je synonymom pre postmodernu. Prvú modernu chápe ako obdobie národného štátu s jeho monopolom ako politickým a hospodárskym, tak aj vedeckým, progresom a kapitalizmom. Toto poňatie však podľa neho nebolo dostatočne udržateľné, keďže túto modernu nahradila postmoderna. Tú autor vidí implicitne ako problematickú: namiesto toho, aby modernu reformovala, jednoducho ju zavrhla. Beck preto hovorí o potrebe druhej moderny, ktorá reformuje prvú modernu do podoby žiaducej pre dnešok. Týmto svojím postojom sa pohybuje niekde medzi Jürgenom Habermasom, ktorý hovorí o potrebe realizácie druhej moderny, a Rogerom Scrutonom, podľa ktorého sme obdobie moderny ešte stále neopustili.

Nedostatkom, ktorý tu možno Beckovi vytknúť, je, že nehovorí dostatočne o kritériách pre reformu prvej moderny. Je totiž nejasné, do akej miery je potrebné – a v prvom rade, v čom je potrebné – reformovať modernu do novej, „druhej“ podoby. Hovorí len o jej výsledku, ktorým je tzv. glokalizácia.

V najčastejších charakteristikách globalizácie sa hovorí, že jej úlohou je odstraňovať hranice, odpútať od lokálneho. Avšak tento koncept Beck podrobuje kritike. Naopak, kontruje, keď hovorí, že „lokálne musí byť chápané ako aspekt globálneho“ (s. 63). Toto poňatie preberá od Rolanda Robertsona, ktorý v glokalizácii spája potrebu globálneho a zároveň lokálneho. Beck tak v riešení problému globalizácie nachádza východisko. Glokalizácia je pre neho akýmsi súladom medzi dvoma mantinelmi, teda medzi výhradne globálnym a výhradne lokálnym. Glokalizácia je neglobalizujúca globalizácia, ktorá vznikne len na základe „New Dealu“. Beck sa vybral zlatou strednou cestou. V tejto glokalizácii nachádza liek na politický otras z globalizácie, ktorý sa citeľne prejavil v Nemecku a vo Francúzsku.

Dôvod, prečo sa Beck prikláňa k tomuto konceptu, treba hľadať v prvej moderne a v globalizácii. Globalizácia odstraňuje okrem národného štátu aj sociálny štát. Práve ten je nám Európanom nesmierne blízky. Ako príklad preto používa Európsku úniu, ktorá rieši doterajší problém, ktorým je existencia nie jednej, ale podľa neho mnohých Európ. Práve tá je pre neho tým priestorom, kde nevzniká svetový štát, ale spoločenstvo kooperujúcich štátov, kde spoločnosť nie je roztrieštená národným aspektom, ale spájaná európskym občianstvom. To však vyvoláva predstavu utópie: Beck výslovne zabúda na fakt, že európskemu občianstvu chýba identita; v Európe je totiž identita utváraná prevažne národným, nie občianskym aspektom. Toto národné sa autor snaží nahradiť individuálnym, ktoré by prostredníctvom plurality nastolilo potrebný nový -izmus v podobe europeizmu. Avšak tento projekt, podľa môjho názoru, je odsúdený na stroskotanie: prílišná individualizácia v pluralite môže v tejto otázke viesť skôr k upadnutiu do silného relativizmu než k povedomiu európskeho občianstva. Netreba však zabúdať na skutočnosť, že originál diela bol publikovaný ešte v roku 1997.

Za pozitívum v tejto práci možno považovať, že sa vyhýba paušalizovaniu vplyvu globalizácie. Tá sa totiž neprejavuje vo všetkých kultúrach rovnako. Beck zároveň upozorňuje, že prvým zásadným problémom či chybou je, že pôvod globalizácie je primárne prisudzovaný len jednej z dimenzií globalizácie, a to ekonomickej. V tejto súvislosti rozpitváva problém globalizmu ako ideológie svetového trhu, ktorému je podriadené všetko. Aj hodnoty. Vytýka tomuto konceptu jeho lineárnosť. Zároveň podrobuje kritike dve veľké skupiny, a to neoliberálov, ktorí potláčajú štát na úkor čistej ekonomiky, a marxistov, ktorí v globalizácii vidia argument pre svoju pravdu, že kapitalistický imperializmus je nepriateľom človeka, a teda sociálneho štátu. Práve tieto skupiny majú na svedomí zásadný problém v podobe odstránenia metafyzickosti sveta. Odstraňujú duchovno buď v prospech trhu, alebo sociálneho štátu.

Beck však nezostáva pri kritike len na polceste, ale ide do konca. Nie len to je pozitívom, ale aj jeho kritika, čo sa stane, do akých krajností sa dostane spoločnosť, ak neoliberalizmus v postmoderne naozaj prevládne. Poukazuje na hrozbu „militantných zelených“ chrániacich zeleň pred nadnárodnými koncernmi a developermi. Autor ide možno až príliš do extrému v niektorých príkladoch, tie sa však snažia ilustrovať už vcelku výraznú absurditu tohto spojenia postmoderny a neoliberalizmu. Veď v samotnej Európe možno vidieť túto absurdnosť na podpore pestovateľov tabaku a zároveň na vlne zákonov o obmedzení fajčiarskych priestorov v spoločnosti; na kampani proti fajčeniu, a zároveň na snahe o legalizovanie ľahkých drog a jedov; na spore medzi slobodou prejavu: dovolíme si karikatúry Mohameda či Ježiša, ale zároveň budeme mať plné ústa náboženskej tolerancie a boja proti náboženskej diskriminácii.

To, čo možno publikácii vytknúť, rozdelím na obsahovú a formálnu stránku. V tej obsahovej treba poukázať najmä na skutočnosť, že Beck síce v niektorých otázkach hovorí „A“, ale už nehovorí „B“: je napríklad naklonený myšlienke vymaniť sa z doterajšieho poňatia delenia politického spektra na pravicu a ľavicu, nehovorí však, čím by tieto pojmy nahradil, resp. či je potreba ešte tieto pojmy nahrádzať, alebo politická veda je v súčasnej dobe už taká pluralistická, až je v nej všetko relatívne. Ďalším nedostatkom je, že autor nevysvetľuje niektoré pojmy, ktoré používa, ako napríklad transkultúrny, interkultúrny, translokálny či súkromný terorizmus, naopak, hovorí o nich so všetkou samozrejmosťou. To, čo chýbalo v jeho zmienke o kultúre mne osobne, je prepojenie na multikulturalizmus. Beck tento pojem v roku 1997 už musel poznať. Bolo by zaujímavé konfrontovať, či dimenzia kultúrnej globalizácie sa rovná multikulturalizmu. Posledným obsahovým nedostatkom je jeho koncept „New Dealu“. Nehovorí však, či ho treba dosiahnuť prostredníctvom medzinárodného práva, alebo všeobecnej kultúrno-spoločenskej jednoty a medzi kým sa má dosiahnuť: či by mal byť uplatnený v rámci Európskej únie, alebo celoplošne medzi civilizáciami, ako ich delí Samuel Huntington.

Medzi to, čo možno vytknúť (nie kritizovať) po formálnej stránke, je absencia registrov, a to ako menného, tak aj vecného. Autor cituje mnohých známejších autorov, no najmä venuje sa dosť podstatným vecným otázkam. Práve tieto registre by čitateľovi umožnili ľahšiu orientáciu v texte. Ďalším formálnym negatívom je skutočnosť, že české vydanie opakuje rovnaký nedostatok, aký možno nájsť v slovenskom vydaní: absencia kvalitne spracovaného zoznamu doporučenej literatúry. České vydanie kopíruje podľa všetkého originál; ten však, ako som už uviedol, vyšiel v roku 1997, čo je už vyše desať rokov. Pritom fenomén globalizácie je natoľko rozporuplný, že pre lepšiu konfrontáciu aj s Beckovými názormi by si zasluhoval poukázať na aktuálnu tvorbu týkajúcu sa tohoto problému.

Aj napriek niektorým polemickým názorom autora, vyplývajúcim z prostredia, v ktorom sa pohybuje, a napriek tomu, že medzi prekladom a originálom je desaťročný rozdiel, možno uznať, že Beckova štúdia je plnohodnotným príspevkom do diskusie o fenoméne globalizácie.

Autor je externý doktorand na FF Trnavskej univerzity