Kto opíše túto dobu na Slovensku?

Číslo 1/2008 · Stanislav Janota · Čítanosť článku: 6504
 

BALÍK, Stanislav – HANUŠ, Jiří: Katolická církev v Československu 1945 – 1989. Brno : Centrum pro studium demokracie a kultury, 2007.

Táto jedinečná publikácia je spoločným dielom Stanislava Balíka (1978), politológa a historika, ktorý sa venuje najmä vývoju politického systému v Čechách a v ďalších postsocialistických krajinách, a Jiřího Hanuša (1963), historika, ktorý sa zaoberá dejinami 19. a 20. storočia.

V úvode knihy nájdeme krátky opis celkovej situácie. Zdá sa, že v Československu sa represívna politika komunistického režimu uplatňovala najdôslednejšie a najvytrvalejšie zo všetkých krajín tzv. východného bloku s výnimkou Albánska. Práve v školskej politike Komunistická strana Československa dokázala vytvoriť systém, v ktorom rástli predsudky proti Cirkvi a kresťanstvu, pričom obratne nadviazala na tradíciu pokrokárskej „školy“ prvej polovice 20. storočia (husitská obrodenecká a liberálno-pokroková tradícia). V 19. storočí a začiatkom 20. storočia sa náboženská a národná identita v Čechách oddelila a toto rozpojenie komunistický režim výrazne posilňoval.

Autori upozorňujú, že kniha je zameraná predovšetkým na Cirkev pôsobiacu v Čechách, na Morave a v Sliezsku; Cirkvi pôsobiacej na Slovensku je síce venovaná pozornosť v menšej miere, no dôležité udalosti sú zachytené.

Vlastný text knihy je rozdelený do dvoch oddielov. V prvom, ktorý je nazvaný Udalosti – štruktúry – postoje, sa charakterizuje vývoj vzťahu Cirkvi a štátu a osobitné kapitoly sa venujú biskupom, kňazom, rehoľníkom a laikom. V druhom oddiele nazvanom Kultúrne zmeny – mentality – spiritualita sa autori venujú témam ako katolicizmus a zmena mentalít po roku 1945, tri prúdy cirkevného života a jeho vnútorná diferenciácia, vybrané rysy spirituality českej Katolíckej cirkvi, premeny ľudovej zbožnosti, koncil v českých krajinách a naostatok nové skúsenosti českého katolicizmu, pamäť a dejiny.

Za rozhodujúcu považujem kapitolu Vzťah štátu a cirkvi, v ktorej je koniec koncov zachytené všetko najdôležitejšie, čo sa v Katolíckej cirkvi v Československu udialo v skúmaných rokoch, a kapitolu o biskupoch vzhľadom na dôležitosť, ktorú v našej Cirkvi biskupi – naši pastieri – majú.

Vzťah štátu a Cirkvi
Pri charakterizovaní vzťahu štátu a Cirkvi začínajú autori dlhým vymenúvaním štátnopolitických opatrení umožňujúcich kontrolu Cirkvi a duchovného života obyvateľstva politickou mocou. Toto dlhé vymenúvanie metód a konkrétnych opatrení evokuje postupy KSČ, ale nie je to tak. Autori na úvod tejto kapitoly uvádzajú niekoľko prvkov cirkevnej politiky obdobia vlády Márie Terézie a Jozefa II. Snahu ovládnuť duchovnú oblasť nemali teda len komunisti, ale v našich krajinách má taká snaha dlhú tradíciu v politike osvietenstva.

Pred rokom 1948 sa proticirkevná politika začala uplatňovať predovšetkým na Slovensku. Akákoľvek katolícka aktivita na Slovensku bola označená za chystaný ľudácky prevrat, sprisahanie a pod. Jedným z terčov raných útokov nastupujúcej moci tu boli krúžky Katolíckej akcie s názvom Rodina, ktoré od roku 1943 formoval najmä v Bratislave pôsobiaci chorvátsky kňaz Tomislav Kolakovič, bývalý jezuita; toto laické hnutie anticipovalo zmeny v pohľade na postavenie laikov v Cirkvi a vo svete, ktoré sa prejavili neskôr v dokumentoch Druhého vatikánskeho koncilu. Zatýkanie členov Rodiny, označované ako odhalenie protištátneho sprisahania, sa začalo v decembri 1945. Celá akcia však vtedy spľaskla, pretože prokuratúra ešte nebola v rukách komunistov. Katolíckej cirkvi v Československu sa výrazným spôsobom dotkol zákon č. 142/1947 Zb., na ktorý neskôr nadviazal zákon č. 46/1948 Zb. Tieto dva zákony zlikvidovali najdôležitejšie zdroje hospodárskeho zabezpečenia Cirkvi. V období po Februári 1948 bola prvým krokom izolácia od Ríma, likvidácia československého vyslanectva vo Vatikáne a znemožnenie činnosti internunciatúry v Československu. Cirkevnú politiku republiky riadila od 25. apríla 1949 nová cirkevná komisia ÚV KSČ. Dostala omnoho širšie právomoci, vrátane iniciatívnej úlohy pri tvorbe cirkevnej politiky, než dovtedajšie orgány Národného frontu ČSR a KSČ. Vžil sa pre ňu názov „cirkevná šestka“. Jej členmi boli Alexej Čepička, Vladimír Clementis, Viliam Široký, Zdeněk Fierlinger, Jiří Hendrych a Václav Kopecký. Schôdzí sa zúčastňoval aj Zdeněk Nejedlý ako minister školstva, vied a umení a zároveň člen Predsedníctva ÚV KSČ. V tomto zložení pracovala komisia ako „generálny štáb vojny s Cirkvou“ až do apríla 1950. Clementisa potom nahradil Havelka, od júna 1950 sa schôdzí zúčastňoval Ladislav Holdoš a o pol roka neskôr vystriedal Nejedlého minister vnútra Nosek. Komisia bola zrušená pravdepodobne koncom roka 1951.

Prvým úspechom KSČ v boji s Cirkvou bolo získanie súhlasu biskupov s tým, že o vzťahu Cirkvi a štátu budú rokovať biskupi s činiteľmi Národného frontu, čím budú vyradené štandardné inštitúcie rokujúcich partnerov, teda ministerstvo zahraničných vecí a (inter)nunciatúra. (Táto stratégia ale postupne uviazla a od roku 1963 sa prešlo na rokovania obvyklým spôsobom.) Keď štát izoloval Cirkev od Ríma a zahnal ju za múry kostolov, biskupi dňa 15. júna 1949 vydali pastiersky list známy ako Hlas biskupov a ordinárov v hodine veľkej skúšky. Veď až na výnimky bola zrušená všetka náboženská tlač, všetky katolícke knihy boli podrobené predbežnej štátnej cenzúre, do katolíckych nakladateľstiev boli dosadení štátni zmocnenci. Zakázalo sa akékoľvek zhromažďovanie katolíkov mimo kostola. Všetky cirkevné školy boli zrušené. Štát odmietal rokovania s Vatikánom, zavrhol i možnosť dohovoru s biskupmi. Buď ich vyradil fyzicky, alebo sa ich pokúsil vyradiť takpovediac štrukturálne.

Prvým strategickým pokusom štátu, ako vyradiť z hry biskupov štrukturálne, sa stalo ustanovenie takzvanej Katolíckej akcie ako „hnutia pokrokových katolíkov“. (Štát zneužil názov dlhoročného cirkevného hnutia.) Toto hnutie, ktoré bolo vyhlásené 10. júna 1949, sa malo stať hlavným hovorcom Cirkvi a partnerom štátu. Pre časté nedorozumenie, ale aj pod nátlakom podpísalo úvodné prehlásenie 1500 duchovných a tisíce veriacich; spomenutý pastiersky list bol odpoveďou i na túto situáciu. Komunistom sa tento ťah nepodaril a organizácia zanikla približne v júni 1951.

Neúspech Katolíckej akcie možno pripísať predovšetkým promptnému vydaniu exkomunikačného dekrétu Najvyššou posvätnou kongregáciou Svätého Ofícia dňa 20. júna 1949, ktorý odsúdil rozkolnícku Katolícku akciu; na jeho základe boli exkomunikovaní všetci, ktorí k nej dobrovoľne a vedome pristúpili či ešte len pristúpia. Ešte závažnejší exkomunikačný dekrét, krátko označovaný ako Dekrét o komunizme, bol vydaný 1. júla 1949 (a nebol nikdy zrušený). Nebola to nová právna úprava, ale legálny výklad existujúcich právnych noriem. Sväté Ofícium postavilo výklad tak, že veriaci, ktorí obhajujú alebo propagujú „materialistické a protikresťanské učenie komunistov“, upadajú ako odpadlíci od katolíckej viery do exkomunikácie. Exkomunikačné dekréty ale nemohli byť v Československu pre výnimočnú situáciu priamo aplikované. Veď už samotné ich verejné prečítanie sa stalo dôvodom na stratu slobody alebo prinajmenej priťažujúcou okolnosťou pri súdení iného „trestného“ činu.

V priebehu roka 1949 cirkevná šestka pripravila súbor zákonov a vládnych nariadení označovaných ako „cirkevné zákony“. Kodifikovali podriadenosť cirkví štátu; predovšetkým pôsobenie duchovných všetkých cirkví sa bezpodmienečne viazalo na štátny súhlas. Štát prevzal na seba všetky hospodárske záväzky spojené s činnosťou cirkví, hlavne platy duchovných, opravy budov a samotný výkon kultu. Štátny súhlas pre výkon činnosti mohol byť duchovným kedykoľvek odobraný. Trestný zákonník bol doplnený o trestný čin porušenia zákona o zabezpečení cirkví. Tento trestný čin bol spáchaný už vo chvíli, keď duchovný bez štátneho súhlasu kdekoľvek, i vo vlastnom byte, vykonal náboženský úkon. Podľa jedného z týchto zákonov, ktorý je dodnes platný v Českej republike, prešiel na štát celý súkromný i verejný patronát nad kostolmi a inými cirkevnými ústavmi so všetkými právami a záväzkami. Ako najdôležitejšia bola v čase prijatia zákonov chápaná platová otázka: prijatím platu by kňazi fakticky vyjadrili súhlas s proticirkevnými opatreniami. Biskupi sa po zvážení situácie rozhodli sami plat neprijať, ale od kňazov obdobné konanie nevyžadovali. Obávali sa vnútorného rozštiepenia Cirkvi, čo bolo skutočným cieľom štátnej politiky.

Podľa historika Karla Kaplana boli cirkevné zákony neprijateľné z týchto dôvodov: a) najvyššou cirkevnou vrchnosťou sa stal Štátny úrad pre veci cirkevné; b) o ustanovení duchovného na konkrétne miesto nerozhodoval biskup, ale štát; c) duchovní sa stali existenčne závislými od štátu; d) sľub vernosti nerešpektoval povinnosti voči Cirkvi; e) štát prevzal kontrolu nad výučbou náboženstva a cirkevnou tlačou; f) patronát nezanikol, ale prevzal ho štát; g) štátni zmocnenci boli do konzistórií ustanovení na základe osvietenského zákona z roka 1784, ktorý síce stratil platnosť, ale komunisti ho ďalej využívali.

Od októbra 1949 do júna 1956 spadali otázky cirkevnej politiky do kompetencie Štátneho úradu pre veci cirkevné, ktorý viedli postupne Čepička, Fierlinger a napokon Havelka. Slovenský úrad pre veci cirkevné viedol najprv Gustáv Husák, potom od apríla 1950 Ladislav Holdoš. Od júna 1949 boli dosadení do biskupských konzistórií vládni zmocnenci, ktorá zostali vo funkciách i po dosadení „vhodných“ kapitulárnych vikárov až do začiatku 60. rokov. V roku 1956 získala štátna cirkevná politika novú štruktúru, a to vytvorením Sekretariátu pre veci cirkevné pri ministerstve školstva a kultúry; najskôr ho viedol Václav Molkup, po ňom od konca 50. rokov Karel Hrůza. Od roku 1971 koordinoval cirkevnú politiku komunistov Sekretariát pre veci cirkevné pri Úrade predsedníctva federálnej vlády, ktorý viedol Karel Hrůza, od roku 1983 Vladimír Janků. Na čele Slovenského sekretariátu pre veci cirkevné stál od roku 1969 Karol Homola.

Nevysvetlenou kapitolou v dejinách Cirkvi v Československu je tzv. čihošťský zázrak. Pri jeho vyšetrovaní bol na smrť umučený tamojší farár Josef Toufar. Bola to prvá rozsiahla propagandisticky výborne zvládnutá akcia zameraná proti Cirkvi. Dodnes nevedno, či išlo o udalosť nadprirodzenej povahy, alebo o zinscenovanú provokáciu. Komunisti však natočili mimoriadne pôsobivý filmový dokument obviňujúci Wall Street, Vatikán, biskupstvo, kláštor premonštrátov a nakoniec i umučeného kňaza. Predstava o spolčení takýchto „živlov“ bola zámienkou na definitívne prerušenie vzťahov s Vatikánom vypovedaním diplomatického zástupcu Svätej stolice.

Na prelome rokov 1949 a 1950 komplikoval vzťah Cirkvi a štátu nový sľub vernosti republike.

V roku 1950 sa ďalej realizovali plány pripravené cirkevnou šestkou. Začalo platiť nové rodinné zákonodarstvo s povinnosťou uzavrieť manželstvo občianskou formou, cirkvám bolo odobraté vedenie matrík, Gréckokatolícka cirkev bola postavená mimo zákona, prebehla likvidácia mužských reholí (predchádzaná monstreprocesom s predstaviteľmi reholí), internácia časti ženských reholí a úplné obmedzenie zostávajúcich, boli zatvorené teologické učilištia a semináre, ustanovili sa dva generálne semináre, bohoslovecké fakulty boli vyňaté z univerzít, zriadili sa tzv. Pomocné technické prápory, kam musela nastúpiť veľká časť mladých rehoľníkov, kňazov a bohoslovcov, namiesto zomrelých biskupov boli do čela diecéz postavení prví prorežimní kapitulární vikári, ďalší biskupi boli internovaní, koncom roka prebehol monstreproces s biskupom Zelom a tzv. pomocníkmi biskupov.

Často sa hovorí o relatívnom útlme prenasledovania v 60. rokoch, pričom sa spomína amnestia v roku 1960. Vtedy bolo prepustených 5601 politických väzňov, ale pravdepodobne ďalších 2985 ich druhov v žalári zostalo. I priamo v čase amnestie prebiehali nové politické procesy s náboženskými aktivistami.

V roku 1958 nastúpil na Petrov stolec Ján XXIII., ktorý bol ku komunistom zmierlivejší. Predovšetkým však s jeho nástupcom Pavlom VI. spájajú autori knihy tzv. vatikánsku ostpolitiku. Táto vznikla začiatkom 60. rokov pod vplyvom presvedčenia, že komunistické režimy sú ustálené a trvalé. Československo pri rokovaniach zastupovali Hrůza zo Sekretariátu pre veci cirkevné, Košnar, náčelník úseku ŠtB, a Valchar, pracovník ÚV KSČ. Svätá stolica žiadala predovšetkým slobodu pre biskupov. Už v novembri 1963 vedúci vatikánskej delegácie Agostino Casaroli tlmočil v Prahe pápežovo uspokojenie nad prepustením väznených a internovaných biskupov. Štátni vyjednávači súhlasili s dodatkom k sľubu vernosti a s postupným odvolávaním zmocnencov z konzistórií. Na základe rokovaní sa pripravil odchod pražského arcibiskupa Josefa Berana do vatikánskeho exilu. V roku 1968 zavanul aj v Československu duch dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu, začalo pracovať Dielo koncilovej obnovy vedené biskupmi, opierajúce sa o širšiu organizačnú bázu, v ktorej mali účasť i laici. V Čechách znovu nastúpili do pastorácie traja biskupi, ktorým sa 20 rokov znemožňoval výkon úradu. Na Slovensku sa v rámci obnovenia činnosti Gréckokatolíckej cirkvi opäť ujal funkcie biskup Vasiľ Hopko.

Situáciu na začiatku 70. rokov hodnotia autori ako skutočný triumf štátu nad Cirkvou. Rozhovory medzi štátom a Vatikánom vyvrcholili súhlasom Vatikánu s vysvätením štyroch biskupov: Vranu, Gábriša, Feranca a Pásztora. Výsledok týchto rokovaní pokladajú autori za najspornejší výsledok vatikánskej ostpolitiky za celú dobu jej trvania.

V roku 1977 vydal Pavol VI. dve buly, a to bulu Qui Divino o zriadení Slovenskej cirkevnej provincie a bulu o úprave územia Olomouckej arcidiecézy začlenením sliezskych oblastí. Zásluhu na týchto zmenách – pre Slovensko tak podstatných – si privlastňovali predstavitelia štátu.

V rokoch 1977 – 1978 došlo k podstatnému zlomu vo vývoji rozhovorov medzi štátom a Cirkvou. Kľúčovým faktorom bol nástup Jána Pavla II. na pápežský stolec. Zásadný krok Vatikánu v politike voči komunistickým štátom predstavovalo vydanie dekrétu Quidam episcopi v roku 1982, ktorým boli kňazské združenia typu Pacem in terris jednoznačne označené ako zakázané. Za rozhodujúce medzníky na ceste ku skončeniu komunistickej diktatúry sa označujú púť na Velehrad v roku 1985, rozvoj samizdatu v druhej polovici 80. rokov a Anežská púť k svätému Vítovi ako prvá akcia Desaťročia duchovnej obnovy národa, vyhlásenej pražským arcibiskupom kardinálom Františkom Tomáškom. Autori uznávajú, že na Slovensku bola v tejto oblasti vyššia aktivita. Tá vyvrcholila 25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí demonštráciou, ktorú zorganizovali o. i. Ján Čarnogurský a František Mikloško.

Biskupi
V kapitole o biskupoch je podrobne opisovaná situácia v biskupskom zbore koncom 40. rokov, uvedené sú neverejné aj tajné biskupské svätenia.

Beranovým hlasom biskupi veľmi jasne odpovedali už na februárový puč v roku 1948. Nasledoval spomínaný pastiersky list V hodine veľkej skúšky. Po roku 1949 sa hlavným nástrojom ochromenia a umlčania Cirkvi stala práve internácia biskupov: pred verejnými súdnymi procesmi sa uprednostňovala ich tichá likvidácia. Napríklad arcibiskup Beran bol internovaný hneď po prečítaní onoho pastierskeho listu. Odmietal zložiť sľub vernosti bez súhlasu pápeža; zložil ho až v roku 1963, po čom sa jeho internácia v pomerne krátkom čase zmenila na vyhnanstvo (1965).

O situácii biskupov azda najlepšie vypovedá veta litoměřického biskupa a neskoršieho kardinála Trochtu: „Ani v Mauthausene to nebolo také zlé. Tie nemecké koncentráky sa nedajú porovnať s tým, čo som vytrpel od komunistov.“ Jeho spoluväzni svedčili, že bitie a výsluchy neustávali ani po odsúdení, a o psychických metódach mučenia a ponižovania sám Trochta povedal: „K tomu sa ani Nemci neznížili.“

Začiatkom roka 1950 umrel banskobystrický biskup Škrábik. Za kapitulárneho vikára bol následne dosadený Ján Dechet, najkontroverznejšia postava slovenskej Cirkvi. Na jar 1950 boli internovaní trnavský biskup Lazík a nitriansky biskup Nécsey. Spišský biskup Vojtaššák bol spočiatku internovaný, potom zatknutý a ako 74-ročný odsúdený na 24 rokov. Spolu s ním boli odsúdení na doživotie trnavský pomocný biskup Buzalka a gréckokatolícky prešovský biskup Gojdič. Buzalka zomrel v roku 1961 v internácii po prerušení výkonu trestu, Gojdič skonal na následky mučenia rok predtým vo väznici Leopoldov. Vojtaššák bol prepustený dvakrát, keď však po prepustení prijal v internácii návštevy, politbyro ÚV KSČ rozhodlo najprv o jeho prísnejšej internácii a potom o ďalšom väznení. Prešovský gréckokatolícky svätiaci biskup Hopko bol internovaný v Šamoríne a v Hlohovci, potom odsúdený na 15 rokov väzenia a po prepustení aj naďalej internovaný. Internovaní boli aj zostávajúci biskupi: košický Čársky a rožňavský Pobožný. Po zložení sľubu vernosti republike bola internácia Čárskeho, Lazíka a Nécseyho zrušená. Internácia Pobožného bola nakrátko prerušená, neskôr však zrušená.

Autori veľmi zdôrazňujú, že z predfebruárových biskupov sa komunistickému režimu nepodarilo zlomiť ku kolaborácii ani jediného. V celom Československu, ba azda v celom komunistickom bloku ťažko hľadať inú, svojmu učeniu podobne vernú skupinu. Biskupi Gojdič a Hopko boli beatifikovaní (2001, resp. 2003).

Veľa miesta venujú autori hodnoteniu činnosti generálnych a kapitulárnych vikárov a diecéznych administrátorov. Isteže, mnohí mali zlú povesť, no v jednom prípade zaznieva v knihe takéto hodnotenie: „Vcelku sa dá povedať, že prejavmi lojality nikdy nešetril, čo mu vynieslo menovanie do vysokej cirkevnej funkcie. Nebál sa kolaborovať, ale nebál sa ani vyžadovať od komunistov protislužby v prospech cirkvi. Úspešne intervenoval u cirkevných tajomníkov v prípadoch prechmatov, ktorých sa na veriacich dopúšťali rôzni miestni funkcionári, a predovšetkým sa vzorne staral o kňazstvo diecézy, ktorú spravoval.“

Neobyčajne silne sú popísané posledné roky života kardinála Josefa Berana a udalosti roka 1968. V rokoch 1968 – 1972 zomrelo v Československu šesť biskupov: arcibiskup Nécsey (1968), biskupi Lazík a Zela (1969), Skoupý, Pobožný a Hlouch (1972); okrem toho v rímskom exile kardinál Beran (1969). V roku 1974 ich nasledoval kardinál Trochta. V tejto situácii vatikánska diplomacia bola podľa autorov dotlačená k tomu, že prestala trvať na obsadení všetkých uprázdnených biskupských stolcov a nakoniec súhlasila, že bude menovať len štyroch vybraných biskupov. Keďže všetci stáli pri zrode hnutia Pacem in terris a dvaja z nich boli dokonca jeho poprednými členmi, autori tvrdia, že z hľadiska Cirkvi išlo o najhorší výsledok rokovaní medzi štátom a Cirkvou po roku 1948. Za najmenej problematického je považovaný trnavský biskup Július Gábriš. Postupne bol chápaný ako odporca prorežimného kňazského hnutia a stal sa významnou oporou kardinála Tomáška v odpore proti komunistickému režimu. Jozef Feranec sa i po svojom vysvätení za biskupa angažoval v podpore hnutia (vo februári 1990 sa vzdal úradu). Nitrianskym sídelným biskupom sa stal niekdajší generálny, potom kapitulárny vikár Ján Pásztor, ktorý bol začiatkom komunistickej vlády krátko väznený. Úradu olomouckého biskupa sa ujal olomoucký kapitulárny vikár Josef Vrana.

Najväčšia – a nečakaná – premena medzi biskupmi v Československu sa udiala v osobe najstaršieho člena biskupského zboru osemdesiatnika Františka Tomáška. Predtým nekonfliktný až konformný biskup sa nenápadne zmenil na morálnu autoritu, uznávaný symbol odporu proti neslobode, schopný osloviť širokú verejnosť. Ešte v prvej polovici 70. rokov ho komunisti považovali za „svojho“ človeka. Koncom júna 1977 bol menovaný za kardinála (in pectore rok predtým), o pol roka nato za arcibiskupa a českého prímasa. Veľkú podporu preňho predstavoval vatikánsky zákaz hnutia Pacem in terris z roku 1982. V udalostiach roka 1989 zohral jednu z kľúčových úloh.

Kapitola končí prehľadným grafom znázorňujúcim postavenie verejne i neverejne vysvätených biskupov v Československu v rokoch 1945 – 1989.

Režim považoval za potrebné zlikvidovať, podrobiť si či aspoň umlčať nielen biskupov, ale aj všetkých kňazov, až po kaplánov, o čo sa snažil po celú dobu svojho trvania. Pokúšal sa ovládnuť bohoslovecké fakulty (o. i. drasticky znížil počet študujúcich), uprednostňoval kolaborantov, získaval si niektorých kňazov platmi, otvorene bojoval proti nepoddajným. Z tohto boja vzišlo viacero trestov smrti, stovky doživotných či dlhoročných väzení. Režim pritom využíval ľudský strach: skutočnými nadriadenými kňazov boli totiž cirkevní tajomníci, ktorí rozhodovali o ich osude, o pôsobisku, o tom, či kňaz dostane štátny súhlas. – Ale nebudeme už podrobne opisovať ďalšie kapitoly: stojí to za to prečítať si ich.

Kniha je doplnená mimoriadne bohatým poznámkovým aparátom: 38 strán tvoria samotné poznámky. Opiera sa o 248 citácií literatúry a je doplnená 223 vyobrazeniami, predovšetkým fotografiami a fotokópiami dôležitých dokumentov. Sedem strán zaberá menný register. Tento rozsah poznámok a citácií umožňuje utvoriť si základnú predstavu, aké množstvo informácií autori spracovali.

Záver
Končí sa doba, keď vychádzali spomienky predstaviteľov tajnej Cirkvi z časov komunistického prenasledovania. Dejiny Katolíckej cirkvi v rokoch 1945 – 1989 sa stávajú témou štúdia mladých historikov, politológov, sociológov a religionistov. Títo výskumníci majú často kvalitnejšiu a modernejšiu teoretickú prípravu, vedia sa lepšie pohybovať vo svetovom písomníctve i vo virtuálnom elektronickom informačnom svete a zároveň prinášajú do problematiky náboženských dejín svoju vlastnú perspektívu. Na rozdiel od ich predchodcov ich religiozita môže byť rôzna, často však ani nie je deklarovaná.

Trochu zvláštny dojem vyvoláva mimoriadna pozornosť, ktorú autori venujú sväteniam tajného biskupa Felixa Máriu Davídka. Jeho počiny, ktoré často boli vlastne mimo Katolíckej cirkvi, nie sú vždy celkom jasne označené a neinformovaný čitateľ nezriedka stráca orientáciu, ktoré udalosti v tajnej Cirkvi sa týkajú skutočne pravovernej Katolíckej cirkvi a ktoré sú dobre známe ako neplatné postupy. Davídkova osobnosť a ďalšie s ním súvisiace či jemu podobné osoby, ktoré sa oddelili od Katolíckej cirkvi alebo konali skutočne veľmi kontroverzne, iste lákajú mladých historikov svojou „farebnosťou“, nekonvenčnosťou, „revolučným nábojom“. Týmto fenoménom je poznačená celá kniha, v ktorej samotný Davídek je spomínaný prakticky všade.

Môžeme očakávať, že i na Slovensku vzniknú práce podobného zamerania, ktoré viac osvetlia domácu situáciu. Ako sme už naznačili, dá sa predpokladať, že aj keď autori, mladí profesionáli, odkryjú nové skutočnosti, súvislosti, zákonitosti a poučenia, ich postoje môžu byť odchodné od katolíckej ortodoxie. Katolíkov, ktorí sa zaoberajú touto problematikou, čaká teda mnoho nového, ale často i kontroverzného.

Autor je lekár.